Za všetkých, ktorí (aj dnes) zomreli...

Za všetkých, ktorí (aj dnes) zomreli...

Nasledujúci text som ešte v januári tohto roku poslal Davidkovej mame. Dnes ho s jej súhlasom na tomto mieste zverejňujem. Je spomienkou, ale dúfam, že bude aj povzbudením.

Každý deň sa snažíme ako rodina prísť k deťom do izby. A poďakovať, pomodliť sa. Veľmi, veľmi často sa mi nechce. Ale verím tomu, že moje deti si raz uvedomia, že možno práve tento každodenný moment bol z ich detstva jeden z najkrajších.

Súčasťou tej chvíľky sú aj prosby každého z nás. V zásade sa u každého opakujú. Tie moje začínajú vždy prosbou za všetkých, čo „dnes zomreli alebo ešte zomrú“. Nejedenkrát sa mi zdá, že načo o to prosiť, dokola, každý deň. Mám pocit, že určite to musí predsa zdržovať aj ostatných...

Ale len dovtedy, kým sa s odstupom času nedozviem, že v ten deň, v ten jeden konkrétny deň, kedy som tú prosbu takisto vravel, niekto, koho som poznal, skutočne neodišiel. Vtedy je ten pocit zbytočnosti preč.

-------------------------------

Každé pracovné ráno sa nakladáme do auta. Naháňame sa, lebo o 7.55 už musí byť starší syn v triede. S tým mladším, čo chodí do špeciálnej škôlky, to je jednoduchšie. Ten poznámku za meškanie nedostane. Zvonenie si ešte všímať nemusí. A tak, po tom, čo vyložíme staršieho, dôjdeme autom predpisovo na miesto a s pokojom prejdeme od auta k škôlke, či vlastne i škole (keďže do tej istej budovy chodia aj staršie deti).

Bolo tak aj počas poslednej jari (pozn. - roku 2017). Práve odvtedy sme ich stretávali, neraz išli od auta do budovy s nami. Matku s dieťaťom, asi o rok starším ako to moje. Napriek tomu boli s mojim synom spolužiaci. Krásny chlapec. Okrem jeho mena som však o ňom nevedel nič. Ani priezvisko. Len to, že nevidel na jedno očko. Dnes sa za tú myšlienku pomaly hanbím, ale vtedy som si pomyslel, že hoc je to smutné, žiť sa s tým dá. A že môže byť v živote šťastný.

Skamarátili sa. Na ten moment, na tých niekoľko mesiacov, kým boli spolu. Tak ako to deti vedia. V tú jar toho roku môj syn veľa väčších kamarátov v škôlke nemal. Preto som bol rád, keď som zistil, že David (lebo tak sa chlapec volal) bude v tej istej budove pokračovať aj na jeseň, hoc ako školák a už nie ako spolužiak môjho syna ostávajúceho ešte v škôlke. Dodnes si pamätám ako ma potešilo, keď som si v jeden deň poobede pri preberaní syna všimol rozhodnutie o prijatí do školy s Davidkovým menom, ležiace na drevenej polici medzi inými papiermi.

Prišlo leto, a my sme na Davida zabudli. Mali sme vlastný svet. Len rutinná prosba za všetkých čo dnes zomreli ostávala.

Keď začala škola, Davida nebol dôvod hľadať. Na jeho bývalej skrinke už jeho meno nebolo, veď je školák. Až som v jedno novembrové popoludnie prichádzal pre syna, a na stožiari pred školou visela čierna vlajka. Pýtam sa pani učiteľky - prečo, čo sa stalo?

Nejaký prváčik. Vraj chodil aj do škôlky, ale neviem, keďže som tu minulý školský rok nebola.

Počkajte, to chodil aj s mojim synom?

Neviem, ale myslím, že áno.

Cestou zo škôlky do auta sa dozviem aj priezvisko. Podvedome sa mi zdá známe, ale v ten moment mi nič konkrétne nevraví. Odveziem syna na krúžok, a...

...doteraz si pamätám ten pocit... ako sedím v aute na križovatke, vracajúc sa do práce, čakajúc na zelenú...

...a v tom ma zamrazí...

Facebook môj vnútorný pocit už len potvrdzuje. A učiteľka, ktorá Davida poznala, ho ďalší deň v škole mení na -  prepáč, Pane, za tie slová - strašnú istotu.

Až potom som sa dozvedel, že pravda bola úplne iná. Že ona myšlienka, že aj s jedným očkom sa dá žiť, bolo niečo, čo by jeho rodina teraz brala všetkými desiatimi. Že išlo o jedno krásne a nevinné dieťa, ktoré už v štyroch rokoch poznalo bolesť, lebo mu diagnostikovali rakovinu. Že nešlo len o obyčajnú nefunkčnosť jedného očka... Že v tú jar, kedy chodil do škôlky s mojim synom, mu už lekári nedávali viac ako 12 mesiacov...

Verím, hoci to môže znieť z ľudského pohľadu akokoľvek neuveriteľne, že z hľadiska večnosti sa stalo niečo, čo Davidkovmu okoliu, jeho mame a najbližším ľuďom, pomôže. Verím, že práve tento orodovník v nebi bude pre nich – z hľadiska večnosti - rozhodujúci.

Pane – tak aj dnes... Za všetkých, ktorí – aj dnes - zomreli. 

Nech Ťa uvidia v Tvojej sláve a pocítia Tvoje milosrdenstvo.

  

Fotografia:

zdroj www.pixabay.com (pôvodnú fotografiu som po vlastnom zvážení nahradil ilustračnou fotkou) 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora