Pôjdu nepokrstené deti do neba?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pôjdu nepokrstené deti do neba?

Čo sa stane s deťmi, ktoré zomrú ešte pred tým, ako mohli prijať krst? Rieši vôbec Cirkev takúto otázku a je možné na ňu priniesť odpoveď?

Čo sa stane s deťmi, ktoré zomrú ešte pred tým, ako mohli prijať krst? Medzinárodná teologická komisia, ktorá spadá pod Kongregáciu pre náuku viery, a je tak pápežovým poradným teologickým orgánom, priniesla k tejto téme teologickú reflexiu, kde zhromaždila a zanalyzovala náuku Svätého písma, učenie Cirkvi, či teologické poznatky a predložila ich v dokumente ʻNádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstuʼ.  Sviatok všetkých svätých a spomienka na verných zosnulých je vhodným časom na uvažovanie o tejto otázke. V nasledujúcom texte preto predstavím tento dokument, čím bude vytvorený priestor na zodpovedanie otázky ohľadom možnosti spásy nepokrstených detí.

Prečo je krst dôležitý a aký cieľ pripravil Boh pre človeka?

V roku 1970 boli do Rímskeho misála zavedené pohrebné obrady za nepokrstené deti. Za zatratených sa však Cirkev nemodlí, a tak bola vzbudená nádej na ich spásu, ocenená mnohými rodičmi, ktorí ju hľadali v neľahkých okolnostiach pri smrti svojho malého dieťaťa. Mnohí veriaci si však v nadväznosti na to začali klásť otázky, ako je to vlastne s katolíckym učením o nevyhnutnosti krstu pre spásu. Ak máme nádej, že nepokrstené deti môžu vojsť do Božieho kráľovstva, má vôbec význam deti krstiť? A prečo vlastne Cirkev na krste tak trvá?

Ak chceme porozumieť významu krstu pre spásu ľudskej duše, mali by sme obrátiť našu pozornosť na List apoštola Pavla Rimanom.  Pavol v ňom predkladá jeden z najzákladnejších princípov kresťanstva:  „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4-5). Vo sviatosti krstu je nám sprostredkovaná účasť na smrti a vzkriesení Krista, čím sa nám akoby otvára cesta k životu s Bohom v jeho kráľovstve. V krste sme začlenení, či naturálnejšie vštepení, do Kristovho umierania a vstania z mŕtvych, čo je dôvodom, že práve táto sviatosť má podstatný význam na ceste človeka do Božieho kráľovstva.

Sväté písmo však hovorí o spáse človeka na mnohých ďalších miestach. Nie všetky sa nám ale môžu zdať v súlade s uvedeným princípom od Apoštola Pavla. Známy text z Prvého listu Timotejovi odhaľuje vnútornú túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, [...] Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ...“ (1 Tim 2, 1-6). V krátkom texte sa až trikrát objavuje pojem spájajúci spásu so všetkými ľuďmi. V teológii sa táto vnútorná Božia túžba nazýva ‘univerzálna Božia spásna vôľa’ a vo svojej podstate označuje nesmiernu, nekonečnú a nikdy sa nekončiacu lásku Boha ku každému človeku.

Boh chce spasiť každého človeka, a tak vytvára prostriedok, ktorý k tejto spáse otvára cestu – krst. Jednoducho by sme preto mohli povedať, že kto odpovie a prijme túto Božiu výzvu, dá sa pokrstiť a postupne sa začleňuje do života s Bohom, ten môže vojsť, vďaka Kristovej milosti, do Božieho kráľovstva. Vec je však zložitejšia. Mnoho ľudí totiž nedostane príležitosť byť pokrstenými. Azda najprenikavejším prípadom sú deti, ktoré zomrú ešte skôr, akoby mohli krst prijať. Ako sa teda môžeme vyznať v týchto biblických princípoch?

Ako sa táto otázka riešila počas dejín kresťanstva?

V minulosti existovalo množstvo teologických hypotéz, ktoré sa pokúšali priniesť odpoveď na otázku posmrtného stavu takýchto deti. Grécki cirkevní otcovia často zdôrazňovali, že objasnenie tejto skutočnosti prekračuje hranice ľudského rozumu, a je tak pre nás tajomstvom. Na západe svätý Augustín zase učil, že duše takýchto detí sú určené do pekla, aj keď zároveň zdôrazňoval, že trest pre ich duše nebude rovnaký ako pre hriešnikov, ktorí si slobodne volili svoje činy. Deti mali tak dostať iba „najmiernejší trest“ (mitissima poena). Začiatkom stredoveku sa interpretoval tento najľahší trest ako pozbavenie videnia Boha (carentia visionis Dei). Postupne sa však profilovala špecifická teória tzv. limbu, ktorá mala objasniť postavenie týchto detí po smrti. Nepokrstené deti, ktoré zomreli s dedičným hriechom, ale zároveň bez vlastných, osobných hriechov, mali mať po smrti svoje ʻmiestoʼ v limbe, v ktorom síce netrpeli ako zatratené duše v pekle, ale ani neboli v osobnom spoločenstve s Bohom a nedosiahli tak nebeskú blaženosť. Tomáš Akvinský zároveň predpokladal, že takéto deti dosahujú prirodzené šťastie, ktoré je primerané ich schopnostiam, ale nie je povznesené Božou milosťou do nadprirodzeného, ako je tomu u spasených v Božom kráľovstve. Katolícki teológovia z Medzinárodnej teologickej komisie sa však k takýmto teóriám postavili značne rezervovane. Vo svojom texte týmto teóriám vyčítajú, že v nich nie je objasnené, aký vzťah majú duše týchto detí ku Kristovi (č. 90). Ľudská duša sa však vo svojej hĺbke  túži stretnúť s Kristom, a len veľmi ťažko je možné predstaviť si, akoby človek mohol byť bez Krista a osobného spoločenstva s Bohom, a pritom netrpieť, či dokonca byť šťastný. (č. 11-26).  

Sväté písmo neobjasňuje priamo, ale ukazuje cestu uvažovania

Ako je to teda s deťmi, ktoré zomreli bez krstu? Pri hľadaní odpovede je nevyhnutné zastaviť sa pri texte Božieho slova, ktoré sa síce nevyjadruje k danej téme explicitne, predsa však prináša niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu nájsť odpoveď. V skúmanej analýze bude východiskom práve text Medzinárodnej teologickej komisie. V Prvom liste Timotejovi nachádzame túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 3-4). Komplikácia tejto Božej túžby sa nachádza v univerzálnej hriešnosti ľudí, keďže do sveta vstúpil hriech: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12). Prvotný hriech prešiel na človeka každej generácie a stal sa tak hriechom dedičným, ktorý spočíva na človeku bez ohľadu jeho osobného zavinenia. Liekom na hriech sa však stáva viera, ktorú prijímame z Božej milosti, a v krste sa stávame Božími deťmi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16). Zasahuje však viera aj deti, ktoré ešte nie sú pokrstené? Náznak pozitívnej odpovede by sme mohli nájsť hneď na začiatku Markovho evanjelia. Ježiš tu totiž odpúšťa hriechy ochrnutému človeku, na základe viery štyroch ľudí, ktorí ho k nemu priniesli cez strechu domu, lebo sa pre zástupy nemohli dostať k Ježišovi: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5). Viera rodičov, či blízkych by tak mohla byť nástrojom, ktorý môže milosrdný Boh využiť v prospech spásy jednotlivého človeka. Fakt viery blízkych dieťaťa však nie je jedinou skutočnosťou, ktorá nám umožňuje dúfať v spásu týchto detí. V prvom liste Timotejovi len krátko pred pasážou, v ktorej je opísaná túžba Boha zachrániť všetkých ľudí, je požadované, aby boli prinášané modlitby a orodovania za všetkých ľudí (1 Tim 2,1-2), čo teda znamená aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Dôležitú úlohu tak môže zohrávať aj spoločenstvo veriacich – Cirkev. Samotný text Písma však v konečnom dôsledku explicitnú odpoveď na našu otázku neprináša. Ako teda teologická reflexia hľadá odpoveď z princípov, ktoré jej Božie slovo prináša?

Dôvody našej nádeje v spásu nepokrstených detí

Už v devätnástom storočí pápež Pius IX. učil o spáse ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú katolícku vieru a „vedú počestný a úprimný život, [že] môžu s pomocou Božieho svetla a milosti dosiahnuť večný život, pretože Boh, [...]  je nanajvýš dobrý a mierny, nedovolí, aby bol potrestaný večnými mukami ten, kto sa z vlastnej vôle neprevinil“ (č. 33). Druhý vatikánsky koncil potvrdil túto tézu pričom prízvukoval, že Cirkev je potrebná na spásu, keďže je mystickým Kristovým telom, čo však zároveň neznamená, že každý spasený musí byť explicitne členom Katolíckej cirkvi (č. 57). Konštitúcia Gaudium et spes zase poukázala na skutočnosť, že musíme byť presvedčení, že Duch svätý poskytuje všetkým možnosť – spôsobom známym jedine Bohu – mať podiel na veľkonočnom tajomstve (GS, 22).

Prečo však rôzni myslitelia odmietali nepokrsteným deťom priznať možnosť spásy? Medzinárodná teologická komisia postavila svoju odpoveď na výbere optiky, ktorou interpretujeme jednotlivé teologické otázky. Text Svätého písma z Listu Rimanom zdôrazňuje, že existuje určitá solidarita v Adamovi, ktorá spočíva v skutočnosti jeho prvotného hriechu. Tento hriech sa rozšíril ako dedičný hriech na každého človeka. Zároveň však existuje solidarita v Kristovi, keďže Kristus sa svojím vtelením do ľudskej prirodzenosti spojil určitým spôsobom s každým človekom (č. 88). Týmto vtelením bolo ľudstvo objektívne spasené. Zároveň sa však od človeka ako slobodného tvora vyžaduje, aby si túto spásu prisvojil aj subjektívne, teda prijatím milosti viery a krstom. Možno však z tohto subjektívneho prisvojenia si vylúčiť všetky nepokrstené deti?  V Pavlovom liste je však skrytá aj opačná odpoveď: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“; „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 15.18.20). „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22), (č. 91).

Podľa Medzinárodnej teologickej komisie je učenie o dedičnom hriechu len pozadím pre učenie o našej spásnej solidarite v Kristovi. Pričom rozličné teologické teórie, zvlášť teória limbu brala viac do úvahy našu solidaritu s Adamom ako solidaritu s Kristom. Ako však bude táto teologická náuka modifikovaná, ak zdôrazníme práve solidaritu s Kristom? Keďže Cirkev je Kristovým telom, každý človek je tým v nejakom vzťahu s Cirkvou. Cirkev je zároveň „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, LG, 48). Vo svojich modlitbách sa Cirkev prihovára za každého človeka, najmä pri slávení Eucharistie, čo teda znamená, že Cirkev sa prihovára aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Tak ako v Markovom evanjeliu bola viera ľudí, čo prinášali ochrnutého dôvodom odpustenia hriechov pre tohto človeka, podobne zdôrazňuje aj apoštol Pavol, že neveriaci manželský partner sa posväcuje vo veriacom manželovi a okrem toho sú sväté aj jeho deti (1 Kor 7,14). Nielen hriech má spoločenský rozmer a rozširuje sa na každého človeka, ale aj viera a posvätenie v Cirkvi majú moc šíriť sa, dokonca aj za jej explicitné hranice. Človek môže slobodným rozhodnutím toto posvätenie odmietať, a tak na seba privodiť vinu. O dieťati však nevieme, či túto šíriacu sa svätosť z Cirkvi odmieta.

Od nepamäti pritom Cirkev uznávala, že krst vodou môže byť nahradený krstom krvou, ak mučeníckou smrťou za Krista zomrie ešte nepokrstený. Rovnako však Cirkev uznávala, že môže byť krst vodou nahradený krstom túžby, čím rozumieme skutočnosť ak zomrie katechumen, či ten, čo sa túži dať pokrstiť ešte pred tým, ako je tento obrad fakticky nad ním vykonaný. Keďže dieťa nedokáže prejaviť túžbu po krste vzhľadom na svoje kognitívne a vôľové kapacity, prináša práve Cirkev vo svojim modlitbách túto túžbu po krste aj na tieto deti. Dieťa tak zomiera síce bez explicitného vykonania obradu krstu, ale vďaka solidarite v rámci Kristovho tela, ktorá je silnejšia ako solidarita v hriechu s Adamom, je nám umožnené dúfať, že túžba Cirkvi nahrádza nevyhnutnú podmienku pre spásu dieťaťa, teda sviatostný krst vodou (č. 96 ˗ 99). Kľúčom k pochopeniu je práve vedomie dôležitosti spoločenstva veriacich v Kristovi, ktoré je v teológii čoraz aktuálnejšie. Ak pozeráme na dieťa ako na izolované indivíduum, len ťažko môžeme uvažovať o prostriedkoch spásy, ktoré by mu mohli byť prístupné. Naopak, Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom prúdi Božia milosť a posvätenie, ponúka cestu každému človeku, dokonca aj tým, ktorí k nej explicitne nepatria.   

Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše, že kresťanská nádej prevyšuje akúkoľvek ľudskú nádej (Rim 4,18-21). Božie milosrdenstvo je nekonečné, čo však neznamená, že Božia spravodlivosť by bola len ilúziou, v ktorej sa stráca každá ľudská zodpovednosť a sloboda. Skôr naopak, ako naznačuje Kristus v podobenstve o talentoch, od každého sa bude vyžadovať primerane tomu, čo dostal (Mt 25,14-30). Práve preto však môžeme dúfať, že deti, ktoré neprijali sviatostný krst, môžu byť spasené. Vtelenie Božieho Syna do ľudskej prirodzenosti, čím Kristus nadviazal vzťah s každým človekom, vytvára solidaritu, v ktorej sa zračí pevnosť Božieho milosrdenstva a láska ku každému človeku, zvlášť deťom. Ježišove slová sú toho jedinečným svedectvom: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14; porov. Lk 18, 15-16).     

ThLic. Martin Mihalik, PhD.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo