Sme pozvaní k svätosti všedného dňa

Sme pozvaní k svätosti všedného dňa

Evanjeliový úryvok slávnosti Všetkých svätých (Mt 5,1-12) ponúka Ježišove blahoslavenstvá. Blahoslavenstvá menia ľudské parametre šťastia. Sú to kritériá šťastia postavené naruby. Nie mocní, bohatí a vplyvní sú v Božích očiach veľkí, ale tí, ktorí sú neraz v očiach tohto sveta slabí, bezvýznamní a chudobní.

Blahoslavenstvá stoja na úplnom začiatku prvej Ježišovej reči v Matúšovom evanjeliu, ktorá patrí medzi kľúčové časti celého Svätého písma a každého, kto práve číta tieto riadky, pozývam k prečítaniu všetkých jej troch kapitol, tzn. 5. až 7. kapitoly. Blahoslavenstvá sú teda vstupnou bránou, cez ktorú prejdeme do centra náuky, kde Ježiš hovorí o modlitbe, pôste a almužne ako o pilieroch nábožnosti, kde učí svojich nasledovníkov modlitbu Otčenáš, ktorá je vzorom každej ľudskej modlitby. Pán upozorňuje učeníkov, že majú byť svetlom a soľou pre tento svet a múdrymi staviteľmi, ktorí dom svojho života budujú na skale, ktorou je Kristovo evanjelium.  

Šťastie z Božieho pohľadu

V gréckom starovekom svete výraz makários – blahoslavený označoval bohov a neskôr aj ľudí, ktorí sú šťastne žijúci na druhom svete. V tomto význame použil daný výraz už slávny grécky spisovateľ Homér (asi 9. storočie pred Kr.). Z pohľadu bohov byť makários – byť blahoslavený znamenalo byť nesmrteľný. Keďsa toto slovo používalo na označenie ľudí na zemi, myslelo sa tým pozemské šťastie: bohatstvo, úspech, dobrá manželka a deti, život bez problémov a utrpenia. Tento význam však určite nie je obsahom Ježišových blahoslavenstiev. 

V Novom zákone sa výraz blahoslavený nachádza 50-krát. Nikdy však takto nebýva označený Boh. Blahoslavenstvo sa vzťahuje na človeka. Pán Ježiš povie Petrovi, ktorý vyznal jeho božstvo:  „Blahoslavený si, Šimon...“ (Mt 16,17) Alžbeta naplnená Ducham Svätým vyhlási o svojej príbuznej Márii, ktorá ju prišla navštíviť: A blahoslavená je tá, ktorá uverila...“ (Lk 1,45) Ježiš blahoslaví tých, ktorí sa usilujú žiť podľa Božej vôle: Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11,28) Podľa Svätého písma byť blahoslavený znamená kráčať po ceste nasmerovanej k Bohu. Je to oslobodenie sa od nezdravej naviazanosti o zabezpečenie vlastného života. Práve to robí človeka slobodným, aby počúval Boha, plnil jeho vôľu, aby slúžil druhému. Bernhard Häring (1912-1998) to výstižne charakterizoval slovami: „Nemôžeme byť Kristovými učeníkmi – žiť blahoslavenstvá – a zároveň sa podieľať na akomkoľvek postoji alebo skutku, ktorý je v rozpore s kráľovstvom lásky, pokoja, milosrdenstva a spravodlivosti.“

Hĺbka blahoslavenstiev

Pri tých blahoslavenstvách, kde hrozí len ich materiálne pochopenie, evanjelista Matúš zachoval ešte aj istý dodatok. Nestačí byť chudobný ako automatická záruka šťastia, ale človek musí byť chudobný v duchu; nestačí byť hladný a smädný, ale hladný a smädný po spravodlivosti; nestačí byť čistý, treba byť čistý srdcom; nestačí byť prenasledovaný, ale prenasledovaný pre spravodlivosť. Ježiš chce vytvoriť spoločenstvo bez nadvlády jedného nad druhým. 

Osem blahoslavenstiev sa neobracia na osem rozdielnych typov ľudského prístupu, ale na správanie, ktoré je prítomné v jedinej osobe, ktorou je Ježiš Kristus a v každom, kto sa rozhodol osvojiť si tieto blahoslavenstvá. Vysvetlenie jednotlivého blahoslavenstva, ako aj všetkých blahoslavenstiev spolu, teda začína od samotného Pána Ježiša. Plnosť šťastia, o ktorom Kristus hovorí, je jeho vlastnou radosťou, o ktorej chce, aby ju mali aj jeho učeníci: Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15,11) Blahoslavenstvá sú vnútorným Ježišovým životopisom, sú akoby portrétom jeho postavy. Čím lepšie chápeme blahoslavenstvá, tým viac sa nám odkrýva osoba samotného Krista. 

Sme braní na zodpovednosť za to, akú štruktúru spoločnosti vytvárame; či to z našej strany nie je pyramída, na vrchole ktorej sú mocní a vplyvní, ktorí dlávia všetkých ostatných pod sebou. Blahoslavenstvá sú preto výzvou k našej angažovanosti za spravodlivú, slušnú spoločnosť. 

Jednoduchá štruktúra

V Matúšovom evanjelium majú všetky blahoslavenstvá svoju rovnakú pevnú štruktúru , ktorá je uvedená v troch častiach.

Najskôr zaznieva vyjadrenie stavu: makárioi - blahoslavení. Zvolanie blahoslavení v Ježišových ústach nie je len akýmsi želaním, ktoré sa má splniť, ale konštatovaním faktu. Ježiš ich deklaruje, vyhlasuje za šťastných. Je to Božie, nie ľudské prehlásenie. 

Druhá časť každého blahoslavenstva opisuje osoby, ktoré charakterizujú isté postoje: chudobní, plačúci, tichí, milosrdní... Práve táto stredná časť sa dotýka nás, je našou aktivitou. Všetkých osem blahoslavenstiev je uvedených v 3. osobe množného čísla. Máme ešte jedno - deviate blahoslavenstvo, ktoré sa obracia priamo na poslucháčov „vy“. Nie je to však nové nezávislé blahoslavenstvo, ale nadväzuje na obsah ôsmeho blahoslavenstva. Prechodom do 2. osoby stavia učeníkov do role tých, ktorí sa majú identifikovať s daným portrétom blahoslavenstiev, oslovuje ich konkrétne. Nie je to len niekto neosobný, ale ste to vy, ak podľa toho konáte. 

Napokon treťou časťou v každom blahoslavenstve je zdôvodneniektoré vyjadruje Božiu aktivitu. Vidíme, že Božia činnosť je na začiatku, ako aj na konci každého blahoslavenstva. Boh je ten, kto prehlasuje blahoslavených, ale treba mať trpezlivosť a počkať si na celé znenie blahoslavenstva, lebo len vtedy je úplné. Životné situácie sú samy osebe pochmúrne (plačúci, tichí, prenasledovaní...). Viaceré prísľuby zaznievajú v budúcom čase. Poukazujú tak na skutočnosť, že ľudský život presahuje hranice tohto sveta. Hovoria o občianstve v nebi. Ak by sme si viac pripomínali túto pravdu, ľudský život by bol krajší. Chceme byť občanmi neba? Práve to pripomína slávnosť Všetkých svätých. Koľko ľudí žije len pre tento okamih, len pre danú chvíľu tu na zemi. Kresťanstvo vždy pripomínalo hlbší rozmer ľudského života.

Istá cesta k svätosti

Pápež František vo svojej exhortácii o povolaní k svätosti v súčasnom svete Gaudete et exultate o Ježišových blahoslavenstvách hovorí: „Ak si niekto z nás kladie otázku „Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?“, odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách. V nich sa črtá tvár Majstra, a my sme povolaní na to, aby táto tvár „presvitala“ do každodennosti našich životov.“ 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo