Jeden chce večný život v chudobe. Druhý chce Tento Jeden Život v blahobyte. A básnik chce zažiť všetko.
Včera mi bolo dobre a dnes mi je zle. Dnes som si navyše uvedomil, že ak by príroda fungovala tak ako spoločnosť v ktorej žijem, bolo by to niekedy veľmi prekvapivé. Mohol by som napríklad zasadiť horčičné zrnko a narástla by mi z neho jabloň. Ale iba ak by som mal šťastie. Ak by som ho nemal, narastie figovník. Rozhodne ale neviem, čo by som musel mať, aby mi narástla horčica. Ale je správne podotknúť, nehaň ruku, ktorá ťa živí.
Možno som bol včera v stave s opásanými bedrami a zažatou lampou. Ale ako je možné, že to napriek všetkým predpokladom ide stále dopredu. Akoby ten zmätok, čo je vo mne, bol silou. Či hnacou, neviem? Nádej, už tisíckrát oživená si už nič nerobí z toho, že ju znova zabijem.
A čo sa stalo z viery ? Stala sa mi ľahostajnou. Verím a je mi to jedno. Včera mi kňaz položil do úst eucharistiu a na jazyku sa mi premenila na kus mäsa. Niekto by to nazval zázrakom a ja som ho požul a zjedol. Veď čo ? Celý život som po Ňom túžil a keď sa Stal naučil ma, kto je to pokrytec. Iba neviem akú rolu vlastne hrám a najhoršie je, že na tom mi vlastne tiež nezáleží.
Vždy som sa utiekal k básnikovi aby ma utešil a dodal mi odvahy a čo mi napísal :
"Dnes ukradnúť nie je zlé, horšie je
to, že som to neukradol Ja. Závisť je
postavená nad morálku a verejné blaho sa
radšej prestalo objavovať na verejnosti.
Občas sa objaví v bulvári a smeje a smeje sa.
A kto sa dnes postaví za to čo nám rodičia
vyštrngali kľúčami ?
Keď z dobrých pastierov sa stali pasáci
a z oviec hlúpi Barani - MY."
Čo keď to budem práve ja, kto nebude mať zažaté a nebude pripravený vyraziť do večnosti ?
Ale čo veď v dnešnom svete "hypoték" znamená byť pripravený najlepšie si ju nebrať, nemať deti, pracovať tak, aby mi to vyšlo a z našetreného ísť v lete k moru.
Alebo si ju vziať, mať deti, pracovať tak aby mi to vyšlo ju splácať, nezabudnúť sa poistiť a z našetreného - mimoriadna splátka.
Keď vyrastie najstarší, postaví sa do dverí a ako cudziemu človeku, lebo nebol čas ho spoznať, mi v tom lepšom prípade oznámi, že aj on chce byť taký ako ja a odchádza.
Neviem či budem šťastnejší z toho že ide, alebo že chce v budúcom svete , ktorý som pre neho vybudoval :-( mať zažatú lampu a opásané bedrá.
Na záver sa vrátim na začiatok. Vždy sme sa sťažovali, stále sa sťažujeme a ONO to stále ide dopredu. Zastaví sa to niekedy ? A ak áno, ostane niekto, kto všetky tie lampy pozhasína.