Misia ako dar

Misia ako dar

Onedlho tú máme tretiu októbrovú nedeľu, ktorá sa vo všetkých katolíckych kostoloch na celom svete slávi ako misijná nedeľa. Okrem toho, že celý mesiac október sa nesie v duchu misií, sa špeciálne v tento deň modlíme za misie a za všetkých misionárov. Ešte pred nedávnom som vedela len akou farbou sú označené kontinenty, pár zážitkou z misií v Afrike a to bolo asi tak všetko. Čo sa zmenilo? Už je to viac než rok, čo som sa vrátila ja sama z misií. Kto by to bol povedal, že ja niekedy na nejakú misiu pôjdem, keďže sa mi viac páči život v meste ako niekde ďaleko od “sveta”? No predsa. Boh ma pozval a ja som odpovedala na jeho pozvanie. Po ročnej príprave cez SAVIO o.z., ktoré zastrešujú saleziáni, som sa ocitla v mexickom pralese. Úplne iná realita. Moja hlavná činnosť dobrovoľníčky začala ešte pred začiatkom októbra, kedy som vytvárala misijný ruženec. Pamätám si, že kým som vytvorila jedno “zrnko” ruženca, pomodlila som sa tri desiatky za moju misiu, keďže som vôbec nevedela, čo ma čaká. Bol to krásny čas. Pomedzi prichádzali moje zvedavé dievčatá, ktoré sa so mnou snažili rozprávať po španielsky a mixe, ale keďže mojej španielčine vôbec nerozumeli, rozhovor vyplnili gestá a úsmevy. Keď sme slávili misíjnú nedeľu, všetky dievčatá ma prišli vyobjímať a zablahoželať mi k “sviatku misionárky”. Bolo to pre mňa veľmi krásne gesto, hoci som ho vôbec nečakala. Samozrejme, toto nie je také typické z misií. Voňanie rúk, hladkanie ich, obdivovanie farby mojej pleti, vlasov, očí, pier. Aj toto som zažila. Zakaždým mi to prišlo vtipné. Aj na konci, keď som už končila moju misiu v Mexiku a čakala som na ulici, prišla ku mne jedna pani, zastavila sa predo mnou a ukazujúc prstom mi hovorila: “Aké máš len krásne oči!”. Hoci som tú vetu počula mnohoráz, poďakovala som sa, usmiala sa a mala som hneď omnoho krajší deň. Aj jednoduchá maličkosť mi stačila na vychutnanie si jedinečnnosti a tajomnosti každého dňa. Keď som predtým počúvala o misiách, v mojej mysli vždy utkvela veta “Hovoriť o Bohu.”. Myslela som si, že aj ja budem hovoriť o Bohu, učiť možno náboženstvo ale toto bola len moja predstava. Na misií som málokrát hovorila o Bohu slovom, skôr to bolo skutkom a životom. Práca, ktorá mi bola zverená, nebola najľahšia a mnohokrát bola veľmi vyčerpávajúca, no žila som naplno to, čo som robila. Vytvárať prekvapenia, rôzne maľby, plagáty, organizovať slávnosti, spolupracovať na miestnych “olympíjských” hrách, pracovať na poliach, vytvárať propagácie pre dobrodincov, vyučovať a doučovať predmety… čo sa týka doučovania predmetov, to mi prišlo vždy veľmi milé. Ešte, keď sa jednalo o hocijaký predmet, tak to bolo OK, ale keď prišli za mnou so španielčinou, tak to bolo veľmi vtipné. Vychutnávala som si naozaj každý jeden moment, pretože som vedela, že je to čas, ktorý mám možnosť žiť len v tej chvíli, že už nikdy viac sa opakovať nebude. Dokonca aj vtedy, keď na mňa zabudli a vymkli ma, a musela som niekoľko hodín spať pri našom veľkom psovi. :) Ten sa stal mojím veľkým kamarátom. Už ma len počul a hneď pribehol. Raz sa mi stalo, že mi dokonca doniesol kosť. Vtedy som sa veľmi nasmiala hovoriac mu, že si to veľmi cením, ale že ja kosti nejem. Raz som deťom a učiteľom vytvorila na pôst takú motiváciu so stoličkou, do ktorej som natĺkla kameňom klince. Najprv všetci na mňa nechápavo pozerali, no keď som im ukázala, že sa im nič nestane, keď si na ňu sadnú, zrazu si každý chcel na stoličku sadnúť. Tak sa vo voľnej chvíli vytvorila aktivita, kto vydrží na nej sedieť najdlhšie. Všade bolo počuť smiech a radosť. Oh, aké je krásne spomínať na toľko krásnych zážitkov, ktoré odtiaľ mám. Pamätám si na jeden silný zážitok. Raz som organizovala adoráciu. Deti mali písať list Bohu. Poprosila som jednu sestru, aby mi s tým trochu pomohla, keďže ja som mala na starosti aj niečo iné. Deti potom prichádzali pred oltár, kde pálili svoje listy. Toľko sĺz. Toľko bolesti, ktoré pálili som tak naraz už dávno nevidela. Zrazu nastalo ticho. To bol prvý moment, kedy som si povedala, že slúžim v tých mojích deťoch trpiacemu Kristovi, aj napriek všetkým monžným ťažkostiam, ktoré tá misia prinášala. V každom jednom. Postupne som sponázvala ich boľavú históriu, spoznávala som, ako veľmi im chýba láska. Mnohokrát odvrhnuté deti ale s úžasným srdcom. Teraz, takto spätne, mnohokrát uvažujem nad tým, že bez toho, aby človek opustil všetko a sám bol na nejakej misií, nikdy nepochopí to tajomstvo, krásu a ťažkosť tohto poslania. Tak, ako pre mňa je čstokrát nepochopiteľné pochopiť misie v inej krajine a na inom mieste, pretože som ich nezažila, aj ja sa sama stretávam s tým, že mnohokrát to, čo ja poviem, nie je správne pochopené. V každom prípade je viac misiu reálne zažiť ako 100-krát o nej počuť. Preto, ak cítite, že vás Boh aj na túto cestu pozýva, nebojte sa odpovedať! A samozrejme, myslime spoločne na misie a všetkých, ktorí sa na misiách nachádzajú.

 

P.S.: Samozrejme, misia nie je len o tom, ísť do Afriky alebo pralesu. Misia je všade tam, kde sa nachádzame, či už je to doma, v škole, práci a pod. Všade môžeme byť svedkami Božej lásky!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo