Blog 16. október 2018

Reflexia niektorých aspektov spoločenského diania po vražde J. Kuciaka II.

Jozef Bugár
Jozef Bugár
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Bugár

Ako som avizoval, po troch dňoch publikujem druhú časť článku.

Slušnosť a neslušnosť

Hnutie Za Slušné Slovensko vzniklo ako reakcia na neslušnosť vládnucu v našej spoločnosti. Slušnosť a neslušnosť sú komplementárne pojmy. Aj vo filmoch to tak býva, že vždy, keď je tam kladný hrdina, tak ten hrdina sa vymedzuje ako kladný voči nejakému záporákovi. V prípade slušných ľudí je tým záporným hrdinom tejto našej drámy Fico a zlí banditi, to sú vlastne členovia Smeru. Vo filme to tak často je, že kladná postava je len kladná a záporná len záporná, ale v reálnom živote to tak je len zriedkavo. Preto slušní ľudia sa môžu v nejakom ohľade mýliť a zase Fico môže mať v nejakom smere pravdu. Rozdiel medzi kladnými a zápornými postavami nemusí byť v reálnom svete taký výrazný ako vo filme.

Tesne predtým, ako polícia urobila raziu v Kolárove a v Komárne, žiadali slušní ľudia, aby bol vyšetrený prípad vraždy J. Kuciaka. Vyjadrili svoju nespokojnosť s tým, že ešte po šiestich mesiacoch nepoznáme meno páchateľa. Nasledujúce udalosti však ukázali, aká je ich nedôvera voči vyšetrovaciemu tímu neopodstatnená. Sú trestné činy, ktoré sa vyriešia až po viacerých rokoch, takže tých 6 – 7 mesiacov v tomto prípade je ešte relatívne v poriadku. Ďalej sa vyjadrili, že vláda neurobila dosť, aby obnovila dôveru verejnosti. Myslí sa samozrejme len časť verejnosti, lebo nejakých 40 až 50 percent ľudí vláde stále dôveruje. Taká vláda, ktorej by dôverovalo 100 percent, asi nikdy nebude. Priznám sa, že ich požiadavke, aby si vláda získala ich dôveru nerozumiem, lebo toto hnutie by sa mohlo pokojne volať aj Antifico alebo Antismer a za týchto okolností je vlastne jedno, koho Smer kde dosadí, lebo z pohľadu slušných ľudí to vždy bude závadová osoba. Jedine, že by oni sami urobili personálne nominácie a na to nemajú v parlamentnej demokracii nárok. Podľa mňa by si mohli Smeráci získať dôveru slušných ľudí len vtedy, keby vystúpili z vlády a zahlasovali za predčasné voľby. Ešte lepšie by bolo, keby Smer na svojom sneme odhlasoval vlastné rozpustenie.

Slušné a spravodlivé Slovensko je len ideál. Keby slušní ľudia chceli túto víziu reálne uskutočniť, potom ich hnutie môže získať charakter permanentnej revolúcie, pretože vždy bude existovať dôvod na nespokojnosť, vždy bude dochádzať k nejakým neslušnostiam alebo nespravodlivostiam.

Lepšie pochopiť, čo je to slušnosť nám môže pomôcť aj to, keď pochopíme, čo je to neslušnosť. V tom nám môže byť nápomocné aj umenie. Príkladov, kedy umenie reflektuje problém neslušnosti je viac, ja som vybral aspoň dva, ktoré sa mi zdajú obzvlášť vydarené. Prvý príklad je film V. Chytilovej a B. Polívku Dedičstvo alebo .... z roku 1992. V lete som si ho po rokoch pozrel znovu a bavil som sa na ňom rovnako dobre, ako keď som ho videl prvý krát.

Film sa dá interpretovať v dvoch základných rovinách. Po roku 1989 vznikla vďaka možnosti podnikať alebo vďaka reštitúciám (čo je prípad hlavného hrdinu Bohumila Stejskala) vrstva zbohatlíkov. Keďže to boli rýchlo-zbohatlíci, nie vždy si za ten krátky čas dokázali osvojiť slušnejšie spôsoby, ktoré by zodpovedali ich novému spoločenskému postaveniu. Vznikal tak kontrast medzi ich postavením a buranskými, neokrôchanými spôsobmi. Práve túto skupinu ľudí karikuje menovaný film. Vo všeobecnej rovine však film karikuje neslušné správanie ako také a v tomto zmysle je nadčasový, lebo neslušne sa správajúci ľudia sú nadčasový fenomén.

B. Stejskal je Polívkova, ak nie životná, potom určite najslávnejšia rola. Je to človek naozaj neslušný. Keď príde do luxusnej reštaurácie, tyká vrchnému a pobije sa tam so svojimi kamarátmi. Krátko na to urazí štipľavým vulgarizmom neveriacu manželku správcu svojho majetku. Často používa vulgarizmy, chrapúnsky sa správa k ženám, „Káju“ Gotta vyzýva, aby sa s ním išiel ožrať atď. B. Stejskal je predovšetkým Polívkovým výtvorom. Jeho gestá, mimiku, výrazivo, správanie, to všetko má Polívka odpozorované z reálneho života na valašskej dedine. Nebyť tejto jeho skúsenosti, táto postava by nevznikla alebo by nepôsobila tak autenticky. Aj ja si zo svojho detstva pamätám ľudí, ktorí nosili rádiovku, montérky a vyjadrovali sa podobne ako Bohumil. Polívkovi sa podarilo geniálne (autorsky aj herecky), a preto nadčasovo, stvárniť postavu dedinského primitíva, stelesnenie neslušnosti.

B. Stejskal je antihrdina, predstavuje typizovaného nositeľa určitých ľudských necností či slabostí, predovšetkým nevychovanosti. Ide vlastne o karikatúru, ale mimoriadne výstižnú a presnú. Autori sa na hlavného hrdinu pozerajú optikou humoru, čím ho poľudšťujú. Humorné situácie vyplývajú najmä z kontrastu medzi Bohumilovým bohatstvom a jeho primitívnym správaním. Pohľad autorov a následne aj nás divákov na hlavnú postavu je do istej miery zhovievavý. Vieme mu odpustiť jeho správanie, lebo nás rozosmieva a má aj určitý ľudský rozmer, keď odmietne predať „cihelňu“ Japoncom, aby jeho ľudia tam neprišli o prácu. Je to nevychovanec, ale je autentický, je sám sebou, nesnaží sa predstierať, že je niekým lepším než v skutočnosti je, a preto ho ako diváci akceptujeme.

Považujem tento film za vynikajúcu a navyše zábavnú štúdiu neslušnosti. Do istej miery ide o československý film, lebo vo vedľajšej role sa objavil aj Jozef Króner (děda Košťál) a hlásateľka Gabriela Haršányová v drobnej role šikovnej predavačky.

Veľmi dobre sa tému neslušnosti podarilo uchopiť aj našim intelektuálnym klaunom Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskému, ktorí si vo svojich dialógoch pohadzovali neviditeľnú loptičku abstraktných predstáv. Téme neslušnosti je z časti venovaný ich dialóg s Milanom Kňažkom z relácie Niekto je za dverami z roku 198O. M. Kňažko tu stelesňuje mladého, sympatického herca, z ktorého sa však postupne vykľuje neokrôchanec, či priamo povedané chrapúň. Ukáže sa, že onú príjemnosť a slušnosť len hrá a v skutočnosti je to človek primitívny, hrubý (Chytí Lasicu pod krk a chce sa s ním biť...). Opäť je tento kus postavený na kontraste (medzi tým, ako sa Kňažko prezentuje a tým, aký je v skutočnosti) a opäť ide o karikatúru a kritiku niektorých vlastností minimálne časti nášho národa. Vlastností ako sú primitivizmus, hulvátstvo, hrubosť, nevychovanosť, neokrôchanosť, agresivita, prchkosť. Je obdivuhodné ako títo intelektuálni klauni dokázali vystihnúť negatívne spoločenské javy alebo povahové črty nášho národa a to nadčasovo bez toho, aby zaujímali nejaké explicitné angažované postoje. Asi to boli géniovia. Apoštoli pravého humoru.

Knihu Vlastnou hlavou som čítal vlastnou hlavou

Na jar som si dal individuálny záväzok prečítať knihu Mareka Vagoviča Vlastnou hlavou. Tento individuálny záväzok sa mi podarilo na začiatku leta splniť. Je to poctivo a čtivo napísaná kniha postavená na zdrojoch z prostredia Smeru. Ku koncu som sa však pri opise niektorých káuz strácal, lebo nemám ekonomické ani právnické vzdelanie a pochopiť niektoré finančné machinácie bolo mimo mojej predstavivosti.

K tej knihe sa dajú zaujať dva možné extrémne postoje a oba nesprávne. Prvý, brať ju ako sväté písmo investigatívnej žurnalistiky pravdivé od prvej do poslednej strany, druhý, paušálne ju odmietnuť ako zbierku klebiet a konšpirácií. Tá kniha je výsledkom práce novinára, nie je to vedecké dielo alebo vyšetrovací spis policajných vyšetrovateľov, ktorí pri získavaní informácií mohli využiť všetky prostriedky, ktoré im zákon umožňuje. Z toho vyplývajú určité obmedzenia. Na druhej strane to neznamená, že aj Marek Vagovič nemôže disponovať informáciami, ku ktorým by sa zase nedostali policajti, lebo by im potenciálni informátori nedôverovali.

Jednou z najdôležitejších káuz, ktorým sa kniha venuje, je kauza financovania volebnej kampane Smeru z roku 2002, ktorá bola výrazne predražená. Peniaze na ňu mali byť získané od rôznych vplyvných podnikateľov, ktorí za to očakávali do budúcnosti nejaké výhody pri prideľovaní štátnych zákaziek, možnosť dosadzovať svojich ľudí do vedenia štátnych podnikov alebo na kandidátku Smeru do parlamentu.

Pamätám si kampaň Smeru z roku 2002. Bola naozaj bombastická a nepochybne stála veľa peňazí. Medzi hlavných informátorov M. Vagoviča o financovaní tejto kampane patril B. Hanzel. Nedávno som však s ním čítal rozhovor, kde povedal o Ficovi:

„Veci sme si vyjasnili. To, čo som povedal, za tým si stojím. Je pravda, že to stálo na nejakých údajoch, ktoré som dostal od iného človeka. Čiže pár vecí, ktoré som povedal, som len tlmočil, čo mi povedal niekto iný. Ale stretli sme sa, porozprávali sme sa a niektoré veci sme si vysvetlili. Nakoľko my, ako krvná skupina, sme rovnakí, ja som ľavicový človek, vyrastal som v ľavicovom prostredí. Dokonca som v našom predsedníctve Smeru presadzoval ľavicové myšlienky, za čo som bol ostro zahriaknutý pani podpredsedníčkou Beňovou, ktorá mi povedala, aby som nezabúdal, že sme strana podnikateľov...

Aj expremiér je ľavičiar, som presvedčený o tom, že naše názory nie sú ďaleko a že sa v týchto veciach stretávame. Nemáme problém po politickej stránke sa rozprávať a stretnúť a, ako sa vraví: Čo bolo, to bolo, terazky som majorom. Niektoré veci sme si vyjasnili, povedali si a ďalej sme s tým nešli. Nemám problém s pánom Ficom, považujem ho za slušného človeka, považujem sám seba za jeho priateľa a myslím si, že aj on ma považuje vo svojich medziach za priateľa.“

Keď M. Vagovič oboznámil Fica s existenciou nahrávky, kde jeho hlasu podobný hlas hovorí, ako zháňa peniaze vlastnou hlavou, Fico jej autentickosť poprel. Označil ju za vyfabrikovaný podvrh. Napr. F. Flašík ju ale považuje za autentickú. Fico teda zaklamal. Aj apoštol Peter zaklamal, keď sa ho opýtali, či pozná Ježiša, aby si zachránil holý život. Fico veľmi ani nemal inú možnosť ako autentickosť nahrávky poprieť, lebo potom by sa mu len veľmi ťažko vysvetľovalo, ako a aké peniaze to zháňal. Ak by sme mohli na jeho obhajobu niečo povedať, tak jedine to, že ide o pomerne starý hriech spred 16 alebo 17 rokov. Zháňanie peňazí vlastnou hlavou je prejavom Ficovho pragmatizmu a faustovskej povahy.

Fica ako politika však treba vidieť komplexne. On má za sebou určité hriechy, ale má aj nejaké zásluhy. My bežní smrteľníci môžeme len tušiť, prečo sa spomínaná nahrávka nevyšetrila. Filozoficky sa to dá vysvetliť aj tak, že ľudská spravodlivosť je nedokonalá. Niektorí ľudia sú príliš silní na to, aby mohli byť postavení pred súd. Všetci sme si rovní, ale niektorí sme si rovnejší. Takého Hitlera alebo Stalina nemohol odsúdiť žiadny pozemský sudca. Pre ateistov a materialistov je to neriešiteľný problém. Ja som však pokojný. Vďaka Bohu, nie som ateista, a preto verím, že človek nesie zodpovednosť za svoje skutky aj po smrti. To, čo sa tu na zemi nedotiahne, to sa potom dotiahne s presnosťou chirurgického skalpela na druhom svete. Veci, ktoré nevieme doriešiť prostredníctvom pozemskej spravodlivosti, treba odovzdať Bohu. Jeho služobníci sa už postarajú, aby každý dostal to, čo mu patrí.

Knihu M. Vagoviča neberiem ako pravdivú, ale ako pravde-podobnú. V spoločnosti, kde vládne zákon, by sa mala takáto kniha stať podnetom pre vyšetrovateľov a prokurátorov, aby prešetrili, či skutočnosti, ktoré sa v nej uvádzajú sa naozaj stali tak, ako sú opísané. Pri vyšetrovaní by sa mohlo stať, že niektoré tvrdenia by sa ukázali ako nepravdivé, iné by sa upresnili, niektoré potvrdili a možno by vyplávali na svetlo sveta ešte aj iné kauzy, o ktorých sa v knihe nepíše. Spravodlivosť by mala byť slepá a riadiť sa zásadou padni komu padni.

Kniha Vlastnou hlavou nie je len žurnalistická kniha, je to aj politická kniha. Autor je podľa mňa voči Smeru a špeciálne voči Ficovi a Kaliňákovi zaujatý. Iste má na to nejaké dôvody. Lenže, keď novinár nedokáže svoju zaujatosť držať pod kontrolou, môže to mať negatívny vplyv na kvalitu jeho práce.

Ak je nejaká kniha o korupcii venovaná len strane Smer, vytvára to optický klam, že korupcia je problémom len tejto strany a ostatné strany sú v tomto ohľade úplne čisté. Z hľadiska objektivity a vyváženosti by bolo preto lepšie napísať knihu o korupcii, ktorá by mala 4 časti: 1. Ako sa kradlo za Mečiara. 2. Ako sa kradlo za Dzurindu (kauza Gorila). 3. Ako sa kradlo za Radičovej (táto časť by bola najkratšia). 4. Ako sa kradlo za Fica.

Ťaženie proti korupcii sa dá aj prehnať. Môže potom viesť k nezamýšľaným negatívnym dôsledkom. Slušní ľudia tým, ako upozorňujú na korupciu, prehnane zdôrazňujú jej význam. Vždy, keď sa niekto chce dostať k moci, tak hovorí o korupcii aktuálnej vlády. Lenin kritizoval skorumpovanosť cárskeho režimu a dočasnej vlády a rovnako tak Hitler vykrikoval o skorumpovanosti Weimarskej republiky. V Čechách sa takto k moci dostal Babiš. Babiš nahradil Nečasa. Tí, ktorí stále verklíkujú o tom, ako všetci kradnú, si neuvedomujú, že tým pripravujú cestu nejakej inej mocenskej alternatíve, ktorá nás od korupcie oslobodí, ale za cenu, že nás oslobodí aj od slobody. Česi tým, že dostali Babiša, ešte obišli celkom dobre. U nás je tou neskorumpovanou alternatívou Kotleba.

Vypočul som si na internete zaujímavú prednášku Co je norský společenský model. Prednášateľom bol český politológ slovenského pôvodu Andrej Ruščák, ktorý niekoľko rokov žil v tejto krajine. Povedal mnoho zaujímavých vecí, okrem iného aj to, ako je to v Nórsku s korupciou. Nórsko je všeobecne považované za krajinu s nízkou mierou korupcie. Podľa jeho slov je to trochu inak. V Nórsku sú bežné predražené štátne zákazky a funguje tam veľmi silný klientelizmus, to znamená, že ak chcete niečo vybaviť alebo získať nejaké miesto, musíte mať známosti. Ak je to tak, ako je potom možné, že Nórsko sa v rebríčkoch skorumpovanosti objavuje na nízkych miestach? Je to pomerne jednoduché. Tie rebríčky sa zostavujú na základe toho, ako ľudia v danej krajine vnímajú korupciu a keďže Nóri spomínané javy nepovažujú za korupciu, ale berú ich ako normálnu vec, potom majú aj dobré výsledky. Nám sa môže z odstupu javiť Nórsko ako raj bez korupcie a Slovensko, ktoré dôverne poznáme, ako krajina prerastená korupciou, ale v skutočnosti rozdiel medzi týmito dvomi krajinami nemusí byť až taký veľký.

Keď sa v médiách neustále hovorí o korupcii, tak potom sa tento problém môže javiť väčší, ako v skutočnosti je. Určiť exaktne mieru korupcie je veľmi ťažké. Skôr je to o dojmoch a odhadoch. Mať podozrenie je jedna vec, druhá vec je, vedieť ho preukázať. (Záznam z prednášky je dostupný na youtube.  Ak sa vám nechce počúvať celú prednášku, o korupcii v Nórsku sa hovorí od 52 minúty.)

Problém korupcie nie je len problém politickej triedy. Existuje vo všetkých sférach spoločnosti. Ja som sa s niečím takým stretol na akademickej pôde (Kto by to bol povedal). Keby som to išiel riešiť, zostal by som v tom sám. Nikto by mi nepomohol, lebo každý sa bojí. Všetci by sa odo mňa odvrátili, pretože by ma vnímali ako svoje ohrozenie. Kto má ženu a dve deti, bojí sa, aby nezostal bez práce. Takže podhubím korupcie je aj strach zo straty zamestnania, zo straty istoty. Ľudia vykrikujú na námestí pod ochranou anonymného davu "Kaliňák do basy", ale keď treba z davu vystúpiť a reálne s určitou mierou rizika sa proti korupcii postaviť, tak väčšina cúvne.

Duchovne platí, že vonkajší svet nejako korešponduje s naším vnútorným svetom. Nastavuje nám zrkadlo. Riešenie tohto problému je beh na dlhé trate. Treba byť trpezlivý.

Ak si niekto myslí, že vláda je skorumpovaná, tak riešením nie sú povstania, prevraty a revolúcie (vieme z dejín ako dopadajú), ale treba ísť voliť, prípadne vstúpiť do politiky. V demokracii je vláda vždy nejako odrazom ľudu.

Mária Trošková – krsná talianskej mafie na Slovensku?

Mala talianska mafia skutočne prepojenie na úrad vlády? Neviem, nedá sa to jednoznačne povedať, ale skôr si myslím, že nie. Závisí to aj od toho, čo chápeme pod pojmom „prepojenie“.

Pokiaľ viem, tak voči Troškovej neprebieha žiadne trestné stíhanie. Zvláštne. Keď je takou veľkou mafiánkou, akú z nej urobila opozícia, nemala by byť vyšetrovaná? Nepochybne áno. Ibaže by žiadnou mafiánkou nebola.

Mafiáni a zločinci vo všeobecnosti prichádzajú do kontaktu s rôznymi ľuďmi. V prvom rade asi so svojimi príbuznými. Potom sú vlastníkmi rôznych firiem, kasín, reštaurácií atď., kde zamestnávajú desiatky a stovky ľudí. Majú svojich obchodných partnerov, ktorým predávajú svoje produkty alebo od nich nakupujú. A okrem toho prichádzajú do kontaktu s ľuďmi na rôznych charitatívnych alebo spoločenských akciách. Sú všetci títo ľudia, ktorí v tomto zmysle prichádzajú do kontaktu s mafiánmi, osoby s väzbami na mafiu?  Družka mafiána nemusí byť zasvätená do jeho „podnikateľských“ aktivít. On ju takto môže chrániť.

Ak má niekto nejaké väzby na mafiána alebo mafiu, je potrebné skúmať, akú konkrétnu povahu tieto väzby majú. Nie každá takáto väzba musí mať nevyhnutne kriminálny charakter.

Uznal by som, že talianska mafia mala prepojenie na úrad vlády, keby Vadala chcel cez Troškovú niečo vybaviť u premiéra. Aby mu dali policajti alebo nejaké kontrolné orgány pokoj. Alebo by chcel u Fica vybaviť nejaké dotácie, na ktoré nemal nárok. Lenže nič takéto nie je známe. Väzby talianskej mafie na úrad vlády boli zrejme účelovo zveličené.

Radujte sa, veseľte sa! Mesiáš je tu!

Na Slovensku nemáme (zatiaľ) tradíciu mesianizmu. Je to preto, lebo patríme k menším národom a nikdy sme nemali svoje impérium (imperium slavicum). Potreba mesiáša rastie vtedy, keď nastanú ťažké časy. Slovenská opozícia v ťažkých časoch je, a preto hľadá mesiáša. Mnohí videli takéhoto mesiáša v I. Radičovej. Očakávali jej druhý príchod. Ona mala vyviesť našu opozíciu z babylonského zajatia opozičnej politiky a voviesť ju slávne do zasľúbenej zeme vládnej politiky. Radičová však sebakriticky tieto prehnané očakávania odmietla. Keď som si prečítal článok M. Mojžiša v Týždni Prekoná Kiska Kisku?, tak som pochopil, že novým mesiášom opozície má byť A. Kiska. On túto rolu prijme.

Ako som sa ďalej dočítal v Týždni, Kiska by mal založiť stranu, skôr stredovú, širokospektrálnu, ktorá by mala zjednocovať liberálov aj konzervatívcov. Takže trochu taký ideovo nevyhranený mačkopes. Táto strana by mala vrátiť občanom unesený štát a vybudovať Slovensko nanovo. Š. Hríb ju prirovnal k VPN. VPN však mala jednu veľkú slabinu. VPN vedela čo nechce (KSČ), ale keď bolo treba povedať, čo chce, tak sa rozpadla, lebo tí ľudia sa nevedeli zjednotiť na nejakej spoločnej vízii. VPN splnila svoju historickú úlohu a potom sa rozpadla. To môže byť aj problém Kiskovej strany. Nestačí byť len proti Ficovi, treba byť aj za niečo, treba mať takú víziu, ktorá ľud (démos) nadchne. Aj Kiskovej strane sa preto môže stať, že keď bude po voľbách 2020 Fico ležať porazený v prachu politickej arény, začne sa štiepiť na rôzne frakcie.

Nič však nie je isté, lebo Kiskova strana môže odobrať voličov iným opozičným stranám a najmä pre KDH a Most by to mohlo znamenať, že zostanú mimo parlamentu. A tak namiesto dvoch 6 percentných strán sa ocitne v parlamente jedna 12 percentná, čo nemusí znamenať pre opozíciu až takú veľkú výhru (Určitá komplikácia je aj v tom, že momentálne má náš parlament len 136 poslancov, keďže s Kotlebom nechce nikto spolupracovať a tak to zrejme zostane aj po ďalších voľbách. Kotleba viaže a bude viazať 15 až 20 poslaneckých mandátov. Špecifikom pomerného systému je, že všetkých 150 mandátov by mohla získať jediná strana, ktorá by mala výsledok nad 5 % za predpokladu, že žiadna iná strana by 5 percentnú hranicu neprekonala.)

Kiska je víťaz nad Ficom z prezidentských volieb. Či potvrdí svoju povesť ficobijcu aj v parlamentných, je otázne, lebo v parlamentných voľbách sa nehlasuje proti niekomu, aspoň nie bežne. Otázka tiež je, či Kiska je taký politický talent, aby bol politickým mesiášom a budúcim premiérom. Ja o tom pochybujem. Kiskovi sa síce podarilo poraziť Fica v prezidentských voľbách, ale mnohí ho volili práve preto, lebo nechceli, aby sa prezidentom stal Fico. Pokiaľ ide o výkon prezidentskej funkcie, mám voči viacerým jeho názorom a postojom výhrady, uznávam však, že úrad prezidenta vykonával lepšie než jeho predchodca. Gašparovič bol tak trochu prezidentom Smeru, ale ani Kiskovi sa nepodarilo zachovať si nadstraníckosť. Stal sa prezidentom a hovorcom istej časti verejnosti, čím akoby už prejudikoval svoj vstup do straníckej politiky.

Kiska by mal byť prezidentom všetkých občanov. Podľa mňa by sa o to mal usilovať ako o ideál. Aj prezidentom Mariána Kotlebu a Tibora Eliota Rostasa? Aj prezidentom Mariána Kotlebu a Tibora Eliota Rostasa. Hoci týmto dvom nemusí byť jednoduché vyhovieť, pokiaľ sa nevoláte Jozef Tiso alebo Vladimír Putin.

Ak by som si mal vybrať premiéra medzi Sulíkom a Kiskom, vybral by som si Sulíka. Sulík podľa mňa viac vie o tom, čo treba konkrétne robiť než Kiska, ktorý až príliš často skĺzava k frázam typu: Slovensko je úžasná krajina s úžasnými ľuďmi, Slovensko je mafiánsky štát, EÚ je úžasný projekt a pod. Z vzletných fráz sa nenajeme. Ani Slušné Slovensko nie je politický program, je to len vágny marketingový slogan. Frázy sa dajú odpustiť prezidentovi, nie však premiérovi. Možno Kiska prekvapí, ale mne nepripadá ako správny človek na post premiéra. Môže to byť aj tak, že Kiska využije svoju popularitu na to, aby pomohol nejakým slušným ľuďom dostať sa do politiky. Kiska bude len vysmiatou tvárou (face) novej strany a makať budú iní.

Ja ako filozof som citlivejší na ideovú stránku Kiskovho pôsobenia. Symbolicky by som to vyjadril asi takto: ak by bol Kiska premiérom, tak sa obávam, že v jeho pracovni nebudú visieť obrazy Cyrila a Metoda, Štúra, Štefánika alebo Hlinku, ale portréty marxistu Dalajlámu, V. Havla  a nedávno zosnulého J. Mc Caina. Tieto osobnosti vystihujú jeho zjednodušené ľudsko-právno-jastrabie videnie sveta. Kiska ako premiér by sa mohol stať I. Radičovou v nohaviciach.

Nepozdáva sa mi, že prezident, ktorý je hlavou štátu, chce by nejakým premiérom. Tým akoby znižoval váhu prezidentskej funkcie. Funkcia prezidenta v našom politickom systéme je pozostatkom monarchizmu. Prezident je niečo ako republikánsky kráľ. Prezident by mal byť nadstranícky, mal by to byť taký politický svätec, hlava pomazaná. Skôr by som akceptoval to, že by kandidoval opätovne na funkciu prezidenta, ako to že chce byť premiérom alebo poslancom v Národnej rade, kde sa bude hašteriť s inými poslancami. Tým znižuje funkciu prezidenta na bežnú politickú funkciu. Po skončení funkcie by mal prezident písať knihy, prednášať, prestrihávať pásky, s nadhľadom komentovať spoločenské dianie, preberať čestné doktoráty atď. Myslím, že V. Klaus sa zhostil svojej roly exprezidenta celkom dobre.

Záver

Všetkým tým, ktorí prepadli mamone, kradnú a klamú, by som odkázal toto:

Chata na Donovaloch, členstvo v dozorných radách štátnych podnikov, známosti na generálnej prokuratúre či zvoliteľné miesto na kandidátke do Národnej rady, toto všetko je márnosť. Čo osoží človeku, ktorého telo sa rozkladá v hrobe a jeho duša na dne očistca roní slzy, ktoré sa vzápätí menia na kúsky ľadu to, že má milióny uložené na tajnom účte v daňovom raji? Jediné, čo na druhej strane zaváži, je sila dobrých skutkov. Viem, tí ktorí kradnú a klamú, týmto veciam väčšinou neveria, ale to neznamená, že na nich sa duchovné zákony nevzťahujú. Každý sa dostane tam, kam patrí.

 

 

Appendix:

V prvej časti článku som navrhol, aby v najbližšej filmovej verzii Jánošíka hral tohto zbojníka Róm. Diskusia ohľadne reklamy na švédsku pálenku ma prinútila prehodnotiť môj návrh. Nanovo navrhujem, aby v novej filmovej verzii hral Jánošíka černoch, Vietnamec alebo Číňan. Napr. v jednom anglickom seriály o trójskej vojne hral Achilla černoch. Možno sa vám zdá môj návrh uletený, ale v rámci postmoderny sa to dá obhájiť. Treba len prijateľne zdôvodniť, ako by sa černoch alebo Číňan dostali na začiatku 18. st. na Liptov. Ak by hral Jánošíka černoch, mohlo by to byť takto: barón Révai by sa na svojich cestách dostal aj do severnej Afriky. Tam by sa na trhu s otrokmi dal náhodou do reči s mladým černochom a zistil, že ide o vzdelaného mladého moslima Ahmeda, ktorý číta Aristotela v origináli. Ahmeda by kúpil a spravil by ho svojim spoločníkom. Spolu by cestovali a diskutovali o filozofii a o vzťahu kresťanstva a islamu. Okrem toho by bol Ahmed aj majstrom šermu. Po tom, ako by sa vrátili na Liptov, by Ahmed zistil, že Révai je pokrytec, ktorý sa nadchýna myšlienkami Johna Locka, ale v reálnom živote zdiera svojich poddaných. Preto dôjde medzi nimi ku konfliktu a Ahmed sa pridá k hôrnym chlapcom. Tam prijme meno Juraj Jánošík, aby lepšie zapadol do kolektívu.

Keby hral Jánošíka Číňan, tak by to mohlo byť takto: Jánošík by sa narodil v strednej Číne v provincii He nan na úpätí pohoria Songšan, čo by kameňom dohodil od Šaolinského kláštora. Jeho rodičia by patrili k odboju proti Mandžuskej dynastii, za čo by ich cisárski vojaci usmrtili. Siroty by sa ujali šaolinskí mnísi, ktorí by ho vychovali a naučili viaceré štýly kung fu ako drak, tiger, modlivka, opica, opilec, žeriav atď. Barón Révai by sa vypravil do Číny pátrať po legendárnom poklade Marca Pola a pri nejakej potýčke by zachránil Jánošíkovi život. Ten, aby sa mu odvďačil, sa rozhodne ho nasledovať až do horných Uhier. Ako v prvom prípade, aj tu dôjde ku konfliktu a Jánošík sa pridá k zbojníkom. Aby trochu pozdvihol ubitý ľud, založil by v Terchovej v jednej opustenej shope tajnú školu bojových umení. Tam by učil poddaných, ako sa majú brániť proti pandúrom, keby ich chceli hnať na panské. Niektoré prvky z kung fu by implementoval aj do ľudového tanca, čím by vznikol odzemok.

Jánošíkova družina by mala mať čo najpestrejšie zloženie. Mal by v nej byť černoch, Vietnamec, Číňan, Moravák, zbehnutý Turek, Poliak, Záhorák (kvôli humoru), kosovský Albánec, lesbička, jeden člen by mal mať downov syndróm  a jeden by mal byť geniálny autista, ktorý by pre zbojníkov vymýšľal rôzne technické inovácie. Jánošík by ako správny postmoderný hrdina mal byť čudákom, mal by mať nejaký defekt (jednu nohu kratšiu) úchylku (sado maso, vešanie za kožu na háky) alebo závislosť. Už to len natočiť. Ak by bol Jánošíkom Vietnamec, to už nechám na fantázii čitateľov, ako by sa dostal na Liptov.

Pri takomto postmodernom chápaní by černoch, Vietnamec alebo Číňan nemuseli hrať vo filme len Jánošíka, ale akúkoľvek postavu z našich dejín vrátane Štúra, Hurbana, Hodžu, Hviezdoslava, Štefánika, Timravy, Dubčeka alebo Husáka. Komu sa to nepáči, tomu by som odkázal: Nie je dôležité, kto ako vyzerá, akú má farbu pokožky, ale aký je vo vnútri. (Aby som predišiel nedorozumeniu, ja si nerobím posmech z černochov alebo z Číňanov, ale z politickej korektnosti.)

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0