Reflexia niektorých aspektov spoločenského diania po vražde J. Kuciaka

Na Slovensku sa dejú zaujímavé veci. Pre analytikov a komentátorov spoločenského diania nastal čas žatvy. A bude to zrejme ešte lepšie. Raz sa budú o tom, čo sa dialo u nás tento rok písať diplomové a doktorské práce. Na katedrách politológie, žurnalistiky, histórie a možno aj psychológie. Bolo by dobré si spätne prejsť, čo hovorili opoziční politici a písali novinári.

Ja nemám ambíciu písať odbornú prácu. Chcel by som v tomto článku ponúknuť len zopár postrehov, ktoré som si zapísal v súvislosti s aktuálnym dianím.

V minulosti sa mi viacerí čitatelia sťažovali na dĺžku mojich článkov. Preto som sa rozhodol tento článok rozdeliť na dve časti. Druhú časť budem publikovať s odstupom troch dní.

Zažili sme (štátny) prevrat?

Udial sa u nás na jar prevrat alebo nie? Wikipédia definuje prevrat takto:

Štátny prevrat alebo prevrat alebo coup d'État je náhla, často násilná a prudká, politická zmena politického systému a vládnucich skupín ľudí. Prevrat zásadného významu, veľký prevrat a podobne sa nazýva aj revolúcia. Pri štátnom prevrate dochádza k zmene moci v rozpore s platnou legislatívou v danom štáte. Prevratom môže dôjsť k zmene demokratického režimu na nedemokratický ale aj nedemokratického režimu na demokratický. Častým prípadom je aj výmena jednej totalitnej mocenskej skupiny za inú.

Ak vychádzame z tejto definície, potom je jasné, že k prevratu u nás nedošlo. Rozsiahla rekonštrukcia vlády je síce neštandardná zmena, avšak plne v súlade s legislatívou nášho štátu. Pri rekonštrukcii vlády nedošlo k porušeniu zákonov, ani ústavy (Ak nerátame Kiskovu neochotu vymenovať za ministra vnútra J. Ráža ml.). Vládnu tie isté strany ako predtým, len sa zmenil premiér a niekoľko ministrov. Naplnil sa teda jeden z dvoch scenárov, ktoré po návrate z lyžovačky navrhoval Kiska (Druhým boli predčasné voľby). Nazývať to, k čomu u nás došlo, prevratom, je prehnané. Rekonštrukcia vlády bola vyvolaná stranou Most, ktorá zase podľahla tlaku ulice.

Fico by bez tlaku Mostu z postu premiéra neodstúpil a v tomto smere by ho podržala aj SNS. Keďže spočiatku to vyzeralo na jeho debakel, vyšiel z toho nakoniec ešte dobre. V šachovej terminológii by sme mohli povedať, že obetoval vežu, aby zachránil dámu. Podarilo sa mu zremizovať bitku, aby zachránil pre seba možnosť pokračovať vo vojne.

Učebnicovým príkladom štátneho prevratu bola napr. boľševická revolúcia z októbra 1917. Boľševici zaútočili pod vedením Antonova Ovsejenka na Zimný palác a zatkli členov dočasnej vlády, ktorá tam sídlila. Zároveň s tým obsadili v Petrohrade dôležité body pre udržanie moci ako boli pošty, banky, telefónne ústredne a dopravné uzly. Vďaka propagande sa im podarilo dostať na svoju stranu časť armády, zvyšok armády sa však postavil proti nim a s ním museli vybojovať o konečné ovládnutie Ruska krutú občiansku vojnu.

Ak by sme si štátny prevrat predstavili u nás, mohol by prebehnúť tak, že by sa časť verejnosti ozbrojila a podnikla by útok na niektoré mocenské centrum nášho štátu, pravdepodobne by to bol úrad vlády alebo parlament.

Úlohu, ktorú v Petrohrade v roku 1917 zohral Antonov Ovsejenko pri útoku na Zimný palác, by mohla zohrať u nás Lucia Nicholsonová (možno ešte s Matovičom).  Preto ona, lebo práve ona hovorila o prevrate. Predstavil som si scénu ako Nicholsonová, v rukách puška s nasadeným bajonetom, vedie ozbrojený ľud na úrad vlády podľa slávneho Delacroixovho obrazu Sloboda vedie ľud na barikády (Mohla by mať na sebe tie okuliare s hrubým rámom, lebo jej to v nich veľmi sekne.). Keby sa povstalcom podarilo preraziť bránu na úrade vlády a spacifikovať ochranku, mohli by zatknúť tam prítomných členov vlády a úradníkov a vyhlásiť novú  (slušnú) vládu. To by bol skutočný štátny prevrat.

Kľúčovou otázkou by bolo, ako by sa k takémuto puču postavili silové zložky teda armáda a polícia. Či by boli do toho nejako zapojené alebo by sa rozhodli nijako nezasahovať a akceptovali by takúto zmenu vlády. Ak by zmenu vlády neakceptovali, mohli by povstanie silou potlačiť, vzbúrencov zaistiť a vyjadriť lojalitu pôvodnej vláde. Možným scenárom by bola aj občianska vojna ako v Rusku v rokoch 1918 až 1922.

Dôvody na takýto tvrdý štátny prevrat u nás nie sú. Nie sme ani Ukrajina, ani Turecko. Zhruba polka voličov podporuje vládu, zatiaľ čo druhá je s vládou silno nespokojná, ale ani táto druhá polovica nie je nespokojná až tak, aby bola ochotná ísť do ozbrojenej konfrontácie. Oceňujem, že organizátori zhromaždení Za slušné Slovensko zvolili nenásilnú formu protestov a na vládu používajú len psychologický a politický nátlak. Pomery (politický a ekonomický systém) v našej krajine sú konsolidované.

Ani ekonomická a bezpečnostná situácia u nás nie je najhoršia. Pokiaľ ide o životnú úroveň, pohybujeme sa niekde okolo 30 alebo 35 miesta vo svete. Nie je tu hladomor. Žijeme v mierových časoch. V rebríčku najbezpečnejších krajín sme sa umiestnili na 17 resp. na 12 mieste. Viem, nebyť Kaliňáka a Gašpara, mohli sme byť prví, ale čo už, aj 17 resp. 12 miesto je slušné.

S čím sú nespokojní ľudia? Najviac im vadí korupcia, stav zdravotníctva a školstva. Opozícia je frustrovaná z toho, že sa nevie dostať k moci. Nepochybne, naša spoločnosť má svoje problémy, nepovedal by som však, že sú až tak výrazné, aby nútili obyvateľstvo siahnuť k takému radikálnemu kroku ako je ozbrojený prevrat. Všetko sú to problémy, ktoré sa dajú riešiť v rámci systému parlamentnej demokracie.

Ako využiť nevyšetrenú vraždu v politickom boji

Politizácia vraždy J. Kuciaka bola nesprávna z dvoch dôvodov. Jednak je hyenizmus využiť takúto tragickú udalosť v politickom boji a za druhé, je predčasné vyvodzovať zodpovednosť za vraždu, ktorá nebola vyšetrená. Bolo predčasné obviniť zo zodpovednosti za ňu Fica s Kaliňákom. Účel bol však splnený. Smer sa ocitol v defenzíve. Pripomínal boxera, ktorý dostal silný direkt, potáca sa v ringu a snaží sa rozpamätať, kto je a kde je. Opozícia rozpútala búrku, ktorá sa môže otočiť teraz proti nej. Ako občania a ľudia si musia opoziční politici želať, aby bola dvojnásobná vražda vyšetrená a páchatelia potrestaní. Politicky im to však nevyhovuje. Politicky by bolo pre nich výhodnejšie, keby zostal prípad minimálne do volieb nevyšetrený a keby  ho vyšetrili až oni po voľbách v roku 2020. Otvorene to však povedať nemôžu, lebo by tým priznali, že ich politický úspech je pre nich cennejší než pravda a spravodlivosť.  Keď sa človek nechá príliš vtiahnuť do boja, politického alebo iného, veľmi rýchlo zabúda na akékoľvek štandardy slušnosti a etiky.

Opozícia vsadila veľa na neistú kartu politizácie vraždy a teraz môže o svoj politický kapitál prísť. Ak sa vražda vyšetrí a ukáže sa, že talianska stopa bola falošná, stratí sa výhoda opozície a tromf sa ocitne v rukách Smeru. Vyšetrenie vraždy bude Smer prezentovať ako úspech v predvolebnej kampani a zároveň sa Ficovi a spol. silne uľaví. Fico sa bude vznášať dva centimetre nad zemou.

Čo do spoločenského významu je s Kuciakovou vraždou porovnateľná vražda R. Remiáša, E. Valka alebo masaker v Devínskej Novej Vsi. V prípade Remiášovej vraždy bola politizácia na mieste, lebo existovali silné indície o účasti tajnej služby. Vražda E. Valka a devínsky masaker, ktoré sa udiali za Radičovej vlády sa súčasťou politického boja nestali, hoci potenciál tam bol. Verejnosť a novinári nechali tieto zločiny v kľude vyšetriť. D. Lipšic bol na mieste Valkovej vraždy, kde ako minister vnútra nemal čo robiť. Vtedy to médiá až tak veľmi neriešili, lebo boli Radičovej vláde naklonené. Teraz v podobnom prípade, keď bol na mieste činu Krajmer, z toho bola veľká mediálna kauza, lebo táto vláda nie je u novinárov obľúbená. Novinári teda nemajú na všetkých verejných činiteľov rovnaký meter.

V novembri 2005 bol v Bratislave zavraždený študent Daniel Tupý. Bolo to v čase druhej Dzurindovej vlády. Dzurinda vládol už sedem rokov. Vtedy sa nehovorilo o tom, že Dzurinda vytvoril systém, kde bolo možné zabiť nevinného študenta, kde rástol extrémizmus (Po Slovensku vtedy pochodoval Kotleba so svojimi uniformovanými kamarátmi.)

Je Fico zodpovedný za vraždu J. Kuciaka? Podľa opozície a mnohých novinárov áno a to bez ohľadu, kto sa ukáže ako jej skutočný objednávateľ.  V tomto zmysle je Fico zodpovedný, aj keby sa ukázalo, že objednávateľmi sú ilumináti, pretože Fico, ako by povedala L. Nicholsonová, vytvoril podmienky, ktoré umožnili vraždu novinára. O Ficovej vine sa tu hovorí skôr v psychologickom či metafyzickom zmysle. Keby sme Nicholsonovej myšlienku rozviedli, potom sme za Kuciakovu vraždu zodpovední všetci, lebo všetci participujeme na tomto systéme (Matrixe, ako by povedal T. E. Rostas) alebo aspoň sme neurobili dosť na to, aby sme ho zmenili. Asi tak, ako sme všetci zodpovední za ukrižovanie Krista, lebo naše hriechy ho vlastne pribili na kríž. Lenže takéto obvinenie by neobstálo pred žiadnym pozemským súdom.

Mnohých prekvapila výška sumy, za ktorú bola vražda J. Kuciaka objednaná. Je 50000 resp. 70000 euro za vraždu málo? Aká suma by bola teda adekvátna? Na tento problém sa dá pozrieť z dvoch hľadísk. Prvé je etické hľadisko. Z tohto hľadiska hodnotu ľudského života nemožno vyčísliť v peniazoch (človek nie je tovar ako napr. auto). Preto neexistuje žiadna suma, o ktorej by sme mohli povedať, že by bola za vraždu adekvátna. Potom je však obchodné hľadisko a v rámci neho je cena vždy dohodou medzi predávajúcim a kupujúcim. Cenu určuje trh. A v tomto zmysle nás môže naozaj zaraziť, že objednanie vraždy stojí tak málo (Hoci 50000/70000 euro je viac ako 30 strieborných). Máme tu dočinenia s niečím, čo by som slovami Hannah Arendtovej, nazval banalitou zla. A svedčí to niečo aj o úrovni vykonávateľov, že boli ochotní spáchať niečo takéto za sumu 20000 až 25000 euro.

Naivní Sulík a Trošková

V článku Pod ochranou systému napísali F. Múčka a M. Hanus, že nemožno klásť na jednu úroveň vzťah, aký má k Mariánovi K. Sulík a aký má k nemu Smer resp. niektorí ľudia zo Smeru. Sulíkove „stretká“ s K. obhajujú naivitou, hoci Sulíkovi bolo známe, že K. je závadová osoba. Ja mám Sulíka ako politika rád a v podstate s autormi článku súhlasím, akurát by som doplnil, že je tu ešte jedna analógia, ktorú by bolo treba spomenúť a to je analógia medzi Sulíkovým vzťahom ku K. a Troškovej vzťahom k Vadalovi. Je to dôležité preto, lebo práve tento vzťah sa stal silným politikom, silným tromfom v rukách opozície a aktivistov v uliciach. Jeho existencia a určitá interpretácia mobilizovala nespokojných občanov, aby vyšli do ulíc a vyvinuli tlak, ktorý viedol k rekonštrukcii vlády.

Pre Sulíka nebolo stretnutie s K. jediným konšpiratívnym stretnutím. Takto sa stretol pred voľbami 2010 v Maďarsku s Kotlebom a stretol sa alebo sa mal stretnúť (presne si nepamätám) s A. Dankom ohľadne možnosti predčasných volieb vo Viedni a ktovie s kým ešte, len sa o tom nevie. Možno teda až taký naivný Sulík nie je.

Sulík sám by na svoju obhajobu mohol povedať, že už dávno nie je s K. v kontakte. Lenže takú istú argumentáciu by sme mohli použiť, keby sme mali jednotný meter, aj na obhajobu štátnej radkyne Troškovej. Keď sa dala do kopy s Vadalom, mala niečo cez dvadsať rokov a čo vie taká sopľa o tom, ako to chodí v biznise. Vadala ju najprv využíval ako sekretárku a potom mali aj partnerský vzťah. Mladej naivnej žene, ktorá sa chce mať v živote dobre, pekne sa obliekať, skrátka chce byť pani, ale okrem štíhleho drieku a určitého osobnostného kúzla nič nemá, sa mohol nadštandardne zarábajúci talian javiť ako ideálna partia. Na jar, kedy prepukli protesty Za slušné Slovensko však mohla povedať, že už niekoľko rokov nie je s Vadalom v kontakte. Mohla argumentovať, mohla sa takto obhajovať, ale nahnevaný dav o to nestál. Trošková sa stala hromozvodom, na ktorom si dav vyventiloval svoj hnev. Našťastie, Trošková z toho vyviazla bez fyzickej ujmy (boli tam aj nejaké vyhrážky).

Príbeh štátnej radkyne Troškovej ma zaujal aj z filozofického hľadiska. Ona zažila absolútny vzostup a pád až na dno, keď sa z prvej sekretárky krajiny, ktorá si podáva ruky s Merkelovou, stala v priebehu pár dní národnou hriešnicou číslo jedna. Pritom jej hriechom bolo len to, že sa chcela mať v živote dobre. Takých žien je dosť. Troškovú osobne nepoznám, nebudem ju preto posudzovať, kto je, aká je, možno aj je zlatokopka, neviem, ale pochybujem, že by bola tou mafiánskou spojkou na úrad vlády, za ktorú ju opozícia a časť verejnosti označila. Trošková bola Ficovým slabým miestom, opozícia to vycítila a na Fica prostredníctvom Troškovej zaútočila. Trošková to schytala za Fica. Opozícia ako pravý dravec zacítila pach krvi a už štvala svoju obeť, kým ju nestrhla.

Keby boli väzby Troškovej na Vadalu až také vážne, opozícia by išla po nich ako po údenom už v roku 2016, keď o nich písal Plus sedem dní. Na jar sa to dalo využiť a nafúknuť, lebo bola emocionálne vybičovaná atmosféra, kedy mali mnohí ľudia oslabenú schopnosť triezveho úsudku.

Vitálny zombík Fico.

Čítal som viacero fundovaných komentárov o tom, že Fico a Smer končia. Najnovší prieskum však naznačuje mierny posun preferencií Smeru nahor, čo by komentátori zrejme vysvetlili len ako dočasný vzostup, po ktorom príde prudký pád pod 5 percent. Ja nemám také jasnovidecké schopnosti ako naši politickí komentátori, ale čo sa týka úpadku Fica a Smeru, by som bol opatrnejší. Najmä pokiaľ ide o porovnávanie Fica s Mečiarom. Keď začala zapadať Mečiarova hviezda, zároveň s tým začala stúpať Ficova hviezda. Teda Mečiarovi voliči mali alternatívu, mali iného silného vodcu, ku ktorému mohli upínať svoje nádeje. Taký tu teraz nie je. Dnes majú ľavicoví voliči len tri možnosti: Smer, Progresívne Slovensko a Komunistickú stranu. Progresívne Slovensko však oslovuje úplne iný typ voličov ako Smer a Komunistická strana, hoci by bola pre mnohých voličov Smeru prijateľná, je príliš slabučká, takže ju nebudú voliť už len z toho dôvodu, aby im neprepadli hlasy. Práve neexistencia serióznej alternatívy môže predĺžiť zotrvanie Fica a Smeru na vrchole.

Ten, kto sa bude smiať posledný, bude volič. Parafrázujúc jedno židovské príslovie by sme mohli povedať: Ak chce politik voliča rozosmiať, nech mu povie o svojich plánoch na ďalšie volebné obdobie.

Konči Fico v politike? Alebo je to aspoň začiatok jeho konca? Viacerí politickí komentátori si myslia, že áno. Lenže má to jeden háčik. Títo komentári nemajú Fica radi a táto antipatia sa vkradla aj do ich analýz. Oni chcú, aby skončil, a preto im vychádza, že aj skutočne skončí. Hovorí sa tomu: Prianie je otcom myšlienky. Alebo jadrnejšie: Čo sa babe chcelo, to sa babe prisnilo.

Slovenskí novinári, prinajmenšom väčšina z nich, je na vojnovom chodníku. Čo sa stalo? Vykopali vojnovú sekeru, lebo zabili ich súkmeňovca a podľa ich podania je za túto vraždu zodpovedná bledá tvár Fico. Preto chcú jeho skalp. Želajú si jeho koniec v politike.

Politickým komentátorom by som odporučil, aby si vypočuli pesničku Voskovca a Wericha Nikdy nic nikdo nemá, kde sa spieva: „Nikdy nič nikto nemá mať za definitívne, pretože nikdy nikto nevie, čo sa môže stať. Povie sa napríklad, že sa to a to stane tak a tak a ono to potom dopadne celkom naopak.“

Ak sa nestane nič dramatické, potom Fico vyhrá voľby 2020 a buď bude mať dosť percent, aby s prípadnými koaličnými partnermi postavil vládu, alebo bude pôsobiť ako najsilnejší opozičný politik a znepríjemňovať budúcemu premiérovi, či už to bude Sulík alebo Kiska, život. A možno si povie, že ho už politika nebaví a dá sa na pestovanie kaktusov.

Keď bol Sulík diskutovať s Ficom na TA 3, nesedel proti nemu Robert Fico, slovenský politik a otec rodiny, ale mýtická postava Fico, golem slovenskej politiky. A Sulík bol pri ňom veľmi maličký. Fico pôsobil oddýchnuto a bolo vidno, že má ešte veľké zásoby vitality. Písať jeho politické nekrológy je preto predčasné.

Fico je mimoriadne schopný politik (Jeho nepriatelia by povedali, schopný všetkého), jeho problém je však, že je príliš pragmatický, menej dbá o hodnoty a o morálku. Vskutku faustovská povaha, ochotná podpísať zmluvu s Diablom, aby dosiahla úspech v politike. Zmluva s Diablom sa spočiatku vypláca, horšie je, keď Diabol požaduje naplnenie svojich nárokov, ktoré mu zo zmluvy vyplývajú. Diabol má rád ľudské duše, asi tak ako má lev rád zebry a antilopy.

To, či sa Fico a Smer v politike udržia dlhodobo, závisí od dvoch faktorov: 1. Eliminovanie väzieb na oligarchov. Posilnenie orientácie strany na hodnoty. 2. Viera v sociálno-demokratickú alebo socialistickú ideu. V marci boli politici Smeru tak otrasení, že stratili sebadôveru a vieru v existenciu zmyslu svojej strany. Pokiaľ budú mať vieru v seba samých a vo svoju ideu, majú veľkú šancu prežiť. Keby na druhej strane Smer padol preferenčne pod 5 percent, mohli by sme zažiť kurióznu situáciu, že v parlamente by nebola žiadna ľavicová strana. To by nebolo dobré, pretože spor medzi pravicou a ľavicou považujem za konštruktívny zdroj politického dynamizmu.

Herci - politicky najuvedomelejšia profesijná skupina súčasného sveta 

Jednou zo zaujímavých čŕt demonštrácií Za slušné Slovensko bola vysoká účasť hercov. Politická angažovanosť hercov však nie je špecificky slovenský fenomén. Najviditeľnejšia angažovanosť hercov vo verejnom živote je v USA. Aj preto, lebo mnohí americkí herci sú známi po celom svete. Akoby už nestačilo, že herec sa bude venovať len svojmu povolaniu, ale mal by byť verejne angažovanou osobou. Vidno to na odovzdávaní cien ako sú Oscar alebo Zlatý glóbus, kde si umelci okrem ďakovnej reči, považujú ešte za povinnosť aj vyjadriť politické stanovisko k prezidentovi Trumpovi, k rasizmu, sexuálnemu obťažovaniu či feminizmu. Tieto slávnostné udalosti tak získavajú charakter politických demonštrácií. Väčšina amerických hercov je na strane pokroku. Milujú ľudstvo, ale nenávidia Trumpa, milujú migrantov, sú za znižovanie emisií CO2, hlásia sa k feminizmu, odmietajú rasizmus, milujú homosexuálov a obdivujú multikulturalizmus a diverzitu v akomkoľvek zmysle. Naši herci sa učia politickej angažovanosti od svojich amerických súdruhov.

Pozeral som dva roky dozadu jedno odovzdávanie cien pre filmárov v českej televízii, moderovala to A. Banášová a mnohí tí umelci, ktorí dostali ocenenie, si okrem poďakovania považovali za povinnosť povedať niečo kritické na adresu prezidenta Zemana. Mne sa to nepáčilo, lebo išlo o večer, ktorý mal pôsobiť noblesne, slávnostne a oni do toho vniesli negatívnu emóciu tým, že z toho urobili politickú manifestáciu. Neupieram týmto umelcom právo mať negatívny názor na Zemana, ani ho vyjadriť, akurát si nemyslím, že by sa to malo robiť pri takejto príležitosti. Niečo podobné sa odohralo aj u nás pri odovzdávaní cien OTO a Slnko v sieti. Pri oboch akciách bola aj A. Vinczeová (najprv ako ocenená a potom ako moderátorka) a objavilo sa viacero kritických komentárov voči jej osobe za to, že neprejavila dostatočnú mieru politickej angažovanosti. Ona svoje neangažovanie sa vysvetlila tým, že negatívne emócie nie sú dobrý základ na riešenie spoločenských problémov.

Pred viac rokmi som počúval na Rádiu FM rozhovor s jedným slovenským hercom. Zaujalo ma, okrem iného, ako opísal vzťahy medzi hercami. Podľa jeho slov sú často drsné. Medzi hercami panuje rivalita a závisť. Niekedy si robia napriek. Keď sa staršia herečka dozvie, že jej mladšia kolegyňa dostala hlavnú rolu v novej hre, kým ona dostala len vedľajšiu alebo dokonca žiadnu, potom je pre ňu ťažké sa úprimne tešiť z toho, že jej mladej kolegyni sa tak darí. Herci sú väčšinou inteligentní ľudia a preto aj spôsoby, ako si môžu robiť napriek, môžu byť veľmi rafinované. Sú to také inteligentné škorpióny. Bŕŕ.

Umelecká sféra či šoubiznis majú svoj lesk, za ním sa však môže skrývať drsná realita. Čítal som v Plus sedem dní zaujímavý a otvorený rozhovor s operným spevákom Š. Kocánom. Vzťahy v rámci operného sveta opisuje nasledovne:

„Kamarátka, ktorá študovala opernú réžiu mi povedala, že jedna zo základných vecí, ktoré ich učia, je dať spevákovi prekážku, s ktorou nepočíta, ktorá mu sťažuje spievanie....

Nemyslím si, že je to ako v modelingu, ale je to tak ako všade. Sú ľudia, ktorí využívajú, že majú moc, a sú ľudia, ktorí sa niekam potrebujú dostať alebo niečo dosiahnuť. Tí sa buď nechajú zneužiť ľuďmi, ktorí majú moc, alebo dokonca sa sami núkajú, aby to dosiahli. Takže si myslím, že to funguje ako všade inde... Poznám veľa kolegov, ktorí sa ponúkajú. Keď na to došla reč a ja som sa opýtal kolegu, či to naozaj urobil, tak sa na mňa pozrel a so všetko vážnosťou povedal – Preboha však to patrí k biznisu. Niekomu to ani nie je nepríjemné. Ja to nehodnotím, ale mám svoju cestu. Sú ľudia, ktorí celé roky mlčali a zrazu sa ozvali, že ich niekto zneužil. Tak prepáčte, doteraz ste o tom nevedeli? Keby odo mňa niekto chcel nejakú intímnu privátnu vec, aby som potom dostal niečo naspäť vo forme práce alebo nejakého ohodnotenia, povedal by som nie. Myslím si, že každý mal možnosť odmietnuť, že nedochádzalo doslova k nejakým znásilneniam. Samozrejme, že je to nepríjemné, ale je na každom, či súhlasí, alebo nie. Ja som nesúhlasil. Tak isto sa mi stalo, že som dostal nepríjemnejšie návrhy, ale hneď na začiatku som dal jasne najavo, že nie. Takže tieto veci sú okolo nás, či je to Hollywood, či je to opera, či je to kancelária, je to všade a rozhodnutie je len a len na nás.“ Slovák!

Zaujímavým fenoménom súčasného sveta je kampaň Me too. Spustila ju kauza hollywoodskeho producenta H. Weinsteina, ktorý bol obvinený viacerými herečkami zo sexuálneho násilia (Keď v roku 2012 elitná americká herečka M. Streepová preberala Zlatý glóbus povedala: „Ďakujem bohovi H. Weinsteinovi.“ Pre ňu bol Weinstein bohom. Ďakujem pekne.). Celé sa mi to zdá nafúknuté. Prečo tie herečky tak dlho čakali, kým to zverejnili? Prečo to neriešili vtedy, keď sa to stalo? Báli sa, že nedostanú rolu? Možno by stálo trochu zariskovať, aby si zachovali česť. Podľa slov Š. Kocána má umelec možnosť odmietnuť. Prinajhoršom nebude obsadený. Ja by som americké herečky oboznámil so životopisom Anny Kolesárovej. Mohol by byť pre ne inšpiratívny.

Herci, a nielen naši, radi zaujímajú kazateľský postoj, štylizujú sa do rolí bojovníkov za správnu vec a pokrok. Otázka je, či majú právo radiť druhým, ako majú žiť. Či oni sami vedú život, ktorý by ich k tomu oprávňoval. Určite aj medzi hercami sú vysoko morálni aj duchovne založení ľudia, ale nemyslím si, že herci ako stav majú zvláštne povolanie k politickej angažovanosti alebo moralizovaniu.

Herci majú talent na to, aby stvárňovali rôzne postavy vo filme a v divadle, ale politika vyžaduje iný typ talentu. Herecký talent nezaručuje človeku to, že bude aj dobrým politikom, že bude schopný spravovať veci verejné. Herci sa len zriedkakedy výraznejšie uplatnia v politike. Radi sa však angažujú ako politickí aktivisti, v rôznych kampaniach (napr. za Istanbulský dohovor).

Niekedy až prehnaná politická angažovanosť hercov je dôsledkom prehnanej politizácie spoločenského života, aj takých sfér spoločenského života, kde tá politizácia nie je na mieste. V americkom časopise Harpers Bazaar bol publikovaný článok, v ktorom autorka vyzýva ženy, ktorých manželia sympatizujú s Trumpom, aby sa s nimi rozviedli. Takáto politizácia súkromného života je typická skôr pre totalitné režimy. Napr. za Stalina sa od ľudí vyžadovalo, aby boli voči Stalinovi a strane lojálni viac než voči svojim príbuzným. Deti boli vedené k tomu, aby udávali svojich rodičov.

Spolitizovanie spoločnosti pripomína trochu atmosféru 50. rokov, kedy sa tiež spisovali rôzne petície, verejne sa deklarovali žiadúce spoločenské postoje, od človeka sa očakával angažovaný postoj, aby neupadol do podozrenia z prepojenia na západné diverzné centrály. Veľmi dobre je tá politizácia vystihnutá v jednom texte J. Škvoreckého, kde je takáto veta V Kórei zomierajú ľudia a vy si tu kľudne súložíte.“ (Išlo o obdobie Kórejskej vojny)

Antonio Gramsci hovoril o potrebe kultúrnej revolúcie a o pochode inštitúciami. Medzi iným, komunisti sa mali snažiť ovládnuť aj umenie. Vniesť napr. do filmu svoje videnie sveta a využiť ho na propagovanie a šírenie svojich ideí. Tento pochod inštitúciami už prebehol alebo prebieha a umenie a film sa stávajú nástrojom šírenia myšlienok kultúrnej ľavice. Súčasné hollywoodske filmy obsahujú viac alebo menej skryté politické a ideologické posolstvá. Pred pár dňami jedna slovenská televízia odvysielala novú verziu siedmych statočných a už boli medzi nimi černoch, indián, Číňan a aj žena.

V tomto by sme sa od Američanov mohli inšpirovať aj my. Keď sa bude točiť nová verzia Jánošíka, navrhujem, aby Jánošíka hral Róm. Aby sme celému svetu dokázali, že nie sme rasisti. Iná možnosť by bola zobraziť Jánošíka ako sociopatického autistu neschopného vytvárať trvalé vzťahy a závislého od žinčice. Kvôli podpore inklúzie. Ešte progresívnejšie by pôsobilo, keby Jánošíka hrala transrodová žena. Celý príbeh by mohol byť potom poňatý nie tradične, ako boj proti bohatým, ale ako boj proti diskriminácii menšín. Takouto verziou Jánošíka by sme predstihli aj Američanov. Tí by sa k nám potom chodili učiť, že ako to robíme. Barón Révai, Jánošíkov temný protihráč, by mohol byť zobrazený ako transfóbny ultrakonzervatívec, ktorý zaryto verí, že človek má len dve pohlavia (mužské a ženské). Možno by sme potom konečne dostali aj ocenenie na festivale politického filmu Berlinale alebo dokonca Oscara. Alebo by mohol byť Jánošík inak orientovaný a medzi ním a barónom Révaiom by sa odohral tragický príbeh zakázanej lásky. Táto verzia by mala za cieľ búrať mýty, predsudky a stereotypy. Na konci by Révai Jánošíkovi povedal, že ho má na háku.

Herci dnes majú pocit, že nestačí už len hrať, ale treba využiť svoju popularitu na to, aby podporili „správnu“ vec. Práve herci sú naklonení prijímať progresivistické postoje. Prečo to tak je? Možno tieto postoje korešpondujú so životným štýlom, ktorí oni preferujú alebo to môže súvisieť aj s tým, že ako senzitívne umelecké duše nemajú dostatočne vyvinutú imunitu voči ideologickej indoktrinácii.

Herci alebo všeobecnejšie umelci sa stávajú aktérmi kultúrnej vojny, či kultúrnej revolúcie, kde bojujú, ako inak, na strane pokroku (kultúrny front). Stávajú sa nástrojmi premeny spoločnosti, prevýchovy más, snahy zmeniť hodnotové postoje verejnosti. Aby som nehovoril len všeobecne, spomeniem aspoň jeden konkrétny príklad. Ide o seriál Ordinácia v ružovej záhrade. V tomto seriáli mala ísť nejaká postava na potrat a gynekológ jej s úsmevom povedal, že je len na nej, ako sa rozhodne, že všetko bude v poriadku a tak podobne. Skrátka, bolo to urobené tak, aby to vyznelo, že potrat je asi taký závažný zákrok, ako keď si žena ide do kaderníctva dať spraviť trvalú. Bolo to poňaté mimoriadne pokrokovo a osvietene. Politizácia a ideologizácia umenia je teda prítomná už aj pod Tatrami.

Viacerí herci sú verejne známi. Ich popularita predstavuje kapitál, ktorý oni zhodnocujú v reklame, v rôznych kampaniach alebo aj v politike. Nejakého inštalatéra, akokoľvek kvalitného, by len ťažko oslovila reklamná agentúra, aby išiel robiť reklamu na jogurt. Poznáte celebritného inštalatéra, ktorý má brašnu od Gucciho? Inštalatéri nie sú celebrity. Erika Judínyová  nerobí reportáže do Smotánky o ich  outfitoch alebo pikoškách z ich života. Lenže herci nie sú o nič kompetentnejší vyjadrovať sa k politike než inštalatéri. Byť hercom neznamená automaticky byť expertom na politiku, byť hercom neznamená automaticky byť expertom na nič iného, okrem stvárňovania filmových a divadelných rolí alebo rozprávania veselých zážitkov z nakrúcania.

Ja som tiež za svetový mier a proti korupcii. Kto by bol proti? Človek má zo seba hneď lepší pocit. Druhá vec je, čo reálne každý z nás alebo aj na celospoločenskej úrovni môžeme urobiť, aby bolo korupcie menej alebo aby bol ten svetový mier. Ono s bojom proti korupcii sa to dá aj prehnať. Pekným príkladom toho je, ako v Čechách odstavili v mene boja proti korupcii premiéra Nečasa a teraz majú Babiša. No ale Babiš aspoň nemá za sebou žiadnych oligarchov. (Pokračovanie nabudúce)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo