Abrahámova viera a skok do neznáma

Abrahámova viera a skok do neznáma

Komentár a zamyslenie nad biblickým textom. (Genezis 12, 1-9)

Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Charánu. Abrám vzal svoju ženu Saraj, svojho synovca Lóta, všetok majetok, čo nadobudli, i služobníctvo, ktoré získali v Charáne. Pohli sa a šli do Kanaánu. Keď prišli do Kanaánu, Abrám prešiel krajinou až k posvätnému miestu v Sícheme, k Moreho dubu. Vtedy bývali v krajine Kanaánčania. Abrámovi sa zjavil Hospodin a povedal mu: Túto krajinu dám tvojmu potomstvu. Potom tam postavil oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil. Odtiaľ odišiel do pohoria na východ od Bételu a tam si rozložil stan. Na západ od neho bol Bétel, na východ Aj. Tam postavil Hospodinovi oltár a vzýval Hospodinovo meno. Potom Abrám pokračoval v ceste k Negevu.“ (Gn 12,1-9)

Tento text nám predstavuje epizódu zo života Abraháma (vtedy ešte Abrama, až potom mu Boh zmenil meno), ktorého Boh vyrušil z jeho dovtedajších istôt. Nie preto, že by ho o niečo chcel obrať, ale aby ho zaviedol na dobrodružnú cestu, na cestu viery, ktorá postupne priniesla svoje plody. V tomto článku sa budem zamýšľať nad chápaním viery a zvlášť nad jedným aspektom viery - viera ako riziko

Viera v ľudskom živote
Málokedy si uvedomujeme ako sa často v našom živote riadime vierou. Máme dôveru v lekároch a v to, že nám predpísali správne lieky. Dôverujeme mechanikom, že nám opravia pokazené auto. Dôverujeme médiám, že nás informujú o situáciach, ktoré sa skutočne stali, hoci nemáme možnosť ich overiť alebo byť tam naživo. Dôverujeme napríklad finančnému poradcovi, ktorého sme si zvolili aby sa staral o náš rozpočet. Veríme učiteľom, že nám v škole podali správne informácie o jednotlivých predmetoch. Ani sa nezamýšľame nad tým, že dva plus dva je skutočne štyri a že hlavné mesto Francúzska je skutočne Paríž. Keby sme nemali vieru, nemohli by sme sa nič nového naučiť. 

Rovnako veríme v autoritu vedcov, že nám podávajú fakty a nie výmysly. Veľa ľudí napríklad prehlasuje, že evolúcia je biologickým faktom, no mnohí z nich de facto na vlastné oči nepreskúmali či je tomu naozaj tak. Oni v princípe veria, že vedci neklamú. Samozrejme, my by sme mohli vyššie uvedené výroky pomerne ľahko preskúmať či sú pravdivé alebo nie. Môžeme to zistiť napríklad ďalekohľadom či mikroskopom. Lenže ešte stále nie sme na konci. V tejto súvislosti sa mi napadajú tieto otázky - sú naše zmysly vôbec spoľahlivé? Dá sa dôverovať rozumu? A kto je arbitrom spoľahlivosti rozumu? Sám rozum?

Ľudia v podstate veria, že ich rozum a zmysly správne vyhodnocujú okolitý svet. Prečo by ale nemohol byť náš svet v skutočnosti iný ako ho nám predstavujú naše zmysly? Nie je to len tak, že sa nám veci javia a v skutočnosti sú iné? Lenže stratou viery v spoľahlivosť zmyslového vnímania by sme upadli do absolútneho nihilizmu.  Spoľahlivosť rozumu, vedy a zmyslov sa často prezentuje ako samozrejmosť, no nie je tomu celkom tak. Všetky oblasti ľudského poznania podstatne závisia od viery. Veľký antický filozof Aristoteles povedal: „Kto chce vedieť, musí veriť.“

Viera vo vzťahoch
Je tu aj iný typ viery - viera v medziľudských vzťahoch. Veríme známym, priateľom a rodičom. Zverujeme im svoje tajomstvá a veríme, že to nevyzradia. Samozrejme aj tu sa dá naša viera niečím podložiť - nezverujeme sa len tak hocikomu, ale ľuďom s ktorými máme skúsenosť, že sú spoľahliví. Na druhej strane, nevieme si byť úplne istí tým, či zverenú vec niekedy v budúcnosti neprezradia. Je to akt dôvery. 

Podobný akt dôvery robia ľudia keď uzatvárajú manželstvo. Iste, daný muž dokáže výber svojej nastávajúcej nejakým spôsobom odôvodniť - je pekná, milá, spoľahlivá, šikovná atď atď. Na strane druhej, tým, že si ju vezme vstupuje do určitého rizika. Vie nejakým spôsobom dokázať, že táto žena mu bude verná až do konca života? Čo ak jedného dňa vypovedá spoľahlivosť, zoberie nohy na plecia a odíde od neho? Ľudia sa predsa menia - nie je to v živote nič neobvyklé. Manželská zmluva sa teda zakladá primárne na viere, nie na empirických dátach alebo rozumovej evidencii. Je to istým spôsobom riziko, skok do neznáma. 

Podobnú (no nie úplne tú istú) skúsenosť mal aj Abrahám s Bohom. Boh dal Abrahámovi prísľub: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno!“ (Gn 12,2) Abrahám teda opustil svoje istoty a rozhodol sa nasledovať Boha kamkoľvek ho povedie. Jeho zábleskom v neistote mu bol jedine Boží sľub. Životné okolnosti Abraháma sa menili. Ak by sme knihu Genezis čítali ďalej, dozvedeli by sme sa, že v jeho krajine prepukol hlad a on sa musel uchýliť do Egypta. No nikto mu zo srdca nevytrhol sľub, ktorý mu dal Boh. Nenechal sa znechutiť nepriaznivými podmienkami. List Rimanom neskôr konštatuje: „Abrahám však uveril Bohu a započítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 4,3) 

Tento úsek z Biblie môžeme vyhodnotiť ako pravdivý, ak ho aktualizujeme a prenesieme do našich životných situácií. Aj dnes nás Boh niekedy pozýva aby sme urobili skok do neznáma. Prečo? Lebo má pre nás pripravené niečo lepšie. Nemusíme zanechať naše domovy a našich blízkych - stačí, že napríklad zanecháme staré a nefunkčné spôsoby myslenia, resp. predstavy o Bohu a o kresťanstve. V tomto zmysle je viera rizikom. Podľa mňa je to však karta, na ktorú sa oplatí staviť. 

Kresťania v Apoštolskom vyznaní viery vyznávajú verím ... a nie viem. Na tomto svete môžeme v Boha jedine veriť. V tomto zmysle chápem aj výrok z Listu Hebrejom (resp. Listu Židom): „Viera je podstatou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1) Boh nie je vedecká hypotéza a ani vedecká teória, ktorá sa dá overiť alebo vyvrátiť. Je prinajmenšom otázne či by sme nasledovali takto dokázaného Boha alebo či by sa ešte vôbec dalo hovoriť o viere. Podľa mňa je dobré, že Boh je určitým spôsobom skrytý, tajomný a nedostupný. Kresťanská viera je vierou hľadajúcou, pýtajúcou a skúmajúcou.     

Na druhej strane myslím si, že kresťanskú vieru je možné podložiť rozumovými dôkazmi, cestami, podkladmi. Nie je to teda slepá viera. Tieto podklady, „prsty ukazujúce na Boha“, vidím napríklad v životoch mnohých hrdinoch viery, vo svedectvách viery filozofov a vedcov. Rovnako život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista presahuje danú historickú epochu. Jeho osoba a odkaz sa nesie v dejinách kresťanstva. Napriek slabostiam kresťanov, pozitívny vplyv kresťanstva je značný - a to napríklad v oblastiach kultúry, školstva, vedy alebo umenia. Boží záblesk môžeme vidieť v skutkoch mnohých ľudí, ktorí sa s nezištnou láskou starajú o chudobných, chorých alebo opustených. 

Použitá literatúra
BURGGRAF, J: Fundamentálni teologie. 2014
V tomto článku som využíval Ekumenický preklad Biblie, dostupný je aj tu: https://biblia.sk/citanie/seb/gn/1
Titulný obrázok - wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo