Náboženstvo - ópium ľudstva?

Náboženstvo - ópium ľudstva?

Karl Marx, otec komunizmu je jednou z najvplyvnejších, no zároveň najrozporuplnejších postáv v ľudských dejinách. Tretina ľudstva ešte donedávna žila pod vládami, ktoré niesli jeho odkaz. Mnohé jeho myšlienky sú ešte aj dnes v kurze. V tomto článku sa budem venovať predovšetkým Marxovej kritike náboženstva.

Marx objavil jednoduchú skutočnosť, že ľudia musia jesť, piť, bývať a obliekať sa predtým než môžu uskutočňovať politiku, vedu, umenie, náboženstvo atď. “
(Slová Friedricha Engelsa, ktoré predniesol počas Marxovho pohrebu)

Marxov postoj k náboženstvu
Karl Marx sa narodil 5. mája 1818 v pruskom, dnes nemeckom meste Trevír. Mal židovské korene - starí otcovia boli rabíni. Marxov otec z dôvodu záchrany vlastnej kariéry konvertoval k evanjelikom. Marx bol teda pôvodne luterán, v šiestich rokoch pokrstený a v pätnástich konfirmovaný. Jeho viac-menej formálna viera však dlho neprežila a už onedlho sa stal ateistom. Korene jeho ateizmu nie sú celkom jasné. Je zrejmé, že nemal veľmi v láske svojho otca (ktorému ani neprišiel na pohreb) a pohŕdal dôvodmi jeho prestupu k evanjelikom. Navyše mu prekážal častý antisemitizmus zo strany pruských kresťanov. 

V úvode svojej doktorskej práce však uvádza niečo, čo by nás mohlo priviesť k príčine jeho ateizmu. Cituje v nej Prométea: „Nenávidím všetkých bohov.“ Následne uvádza veľavravný dodatok: „neuznávajú ľudské sebavedomie za najvyššie božstvo.“ 

Marx sa o kresťanstve vyjadroval pohŕdavo a tento tón je cítiť aj z jeho niektorých raných diel, napr. Modlitba zúfalca. Príliš nesympatizoval ani s tradičnou rodinou. V jednom spise jej adresoval tieto slová: „Tajomstvo Svätej rodiny je pozemská rodina. Aby bolo možné priviesť k zániku tú prvú, treba teoreticky i prakticky zničiť tú druhú.“ Práve v marxizme možno vidieť korene dnešných útokov proti rodine. Je to de facto boj proti Bohu. 

Marx ako univerzitný študent neunikol veľkému vplyvu filozofa G.W.F. Hegla a jeho myšlienkový systém je v súvislosti s Marxom dôležité pochopiť. „Hegel bol idealista - mysliteľ, podľa jeho presvedčenia spočíva riešenie starej filozofickej otázky hmoty a ducha v tom, že mentálne skutočnosti - myšlienky alebo pojmy - sú pre svet zásadné, zatiaľ čo hmotné veci sú vždy druhotné. Sú fyzickým vyjadrením základného univerzálneho ducha alebo absolútnej ideje.

Marx sa však pridal k mladoheglovcom, ktorí síce boli Heglovi žiaci, no dovolili si svojho učiteľa aj kritizovať. Podľa nich Hegel nesprávne určil poradie problému - pre mladoheglovcov nebol duch prvotný, ale hmota. Vznikol tak „Hegel naruby.“ Duchovné skutočnosti sú len odrazom materiálnej podstaty. Tu bol niekde základ Marxovej známej teórie o základni a nadstavbe (historický materializmus). 

Ďalším mysliteľom, ktorý mal na Marxa podstatný vplyv bol Ludwig Feuerbach. Aj on patril k mladoheglovcom. Rozruch spôsobila jeho práca Podstata kresťanstva, ktorá bola kritikou tradičného náboženstva. Feuerbachove myšlienky by sme mohli (zjednodušene) zhrnúť do viet: „Boh nestvoril človeka, ale človek stvoril Boha. Boh je iba projekciou ľudských túžob a prianí.“ Marx sa Feuerbachovou knihou len utvrdil vo svojom ateizme, no zároveň sa ho rozhodol doplniť a vylepšiť. Podľa Marxa, Boh nie je len odrazom vedomia jednotlivca, ale aj odrazom spoločenského a ekonomického vedomia. Pôvod náboženstva teda vidí v spoločnosti.

Ludwig Feuerbach (1804-1872) - zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ludwig_Feuerbach#/media/File:Ludwig_Andreas_Feuerbach.jpg

Historik Alister McGrath však za týmito protináboženskými prúdmi sleduje aj iný, podvratný prvok: „Feurerbachov prístup bol pre mnohých reformných intelektuálov príťažlivý. Čiastočne aj preto, že ho vnímali ako prostriedok ako znížiť autoritu cirkvi, a tak neutralizovať hrozbu, ktorú znamenali pre radikálnu spoločenskú reformu.“

Marxov postoj k náboženstvu možno dobre vypátrať aj z jeho (popri Kapitálu) najznámejšej práce Manifeste komunistickej strany, ktorý napísal spolu s Friedrichom Engelsom: „Komunizmus odstráni večné pravdy, odstráni náboženstvo, morálku, namiesto toho, aby ich obnovil, protirečí teda akémukoľvek doterajšiemu historickému vývoju ... “ 

Ópium ľudstva
Marx nikdy nevenoval náboženstvu samostatné dielo a ani sa príliš nezaoberal kritikou filozofických dôkazov Božej existencie. Vnímal náboženstvo skôr ako negatívny, spoločensky a ekonomicky odcudzujúci jav. Dobré je pripomenúť ešte jednu vec - pod Marxovou kritikou náboženstva je treba rozumieť predovšetkým kritiku kresťanstva a jeho dobovej spoločenskej úlohy. 

Marx dokonca nebol ani pôvodným autorom metafory náboženstva ako ópia. Už pred ním ju použil napr. nemecký básnik a literárny kritik Heinrich Heine. Marxov životopisec Francis Wheen usudzuje „že ju inšpirovala ópiová vojna medzi Britmi a Číňanmi z rokov 1839 až 1842.“ 

Poznámky smerom k náboženstvu sformuloval napríklad v práci Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva: „Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej ekonomickej biedy a na druhej strane protestom voči skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utlačovaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudu. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdania sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdania sa postavenia, v ktorom je nutné žiť v ilúzii.“ 

Ale ako treba chápať ópium? Profesor Malcolm Hamilton vysvetľuje: „Náboženstvo je ópiom ľudstva v tom zmysle, že otupuje bolesť utláčaných, čím ich zastavuje pred vzburou. Preto sa utláčaní obracajú k náboženstvu, aby im pomohlo prebiť sa životom. Vládnuce triedy ho podporujú, aby si udržali kontrolu.“ Náboženstvo podľa Marxa udržuje spoločenské status quo a Boh je garantom toho, že tento nespravodlivý poriadok je vlastne dobrý a netreba na ňom nič meniť. Religionista Daniel L. Pais píše: „Viera v Boha a v nebeskú spásu nie je podľa Marxa iba ilúziou, ale ilúziou, ktorá ochromuje a väzní. Ochromuje robotníkov tým, že samotné pohnútky ich hnevu a frustrácie, ktoré potrebujú k organizovaniu vzbury, odvádza do oblasti preludov.“

Je potrebné mať na pamäti jeden dôležitý fakt - Marxovu kritiku náboženstva nemožno oddeliť od iných oblastí jeho myslenia - hlavne od sociológie a ekonómie. Hoci sa zdá, že náboženstvo s týmito oblasťami ľudského poznania (hlavne s ekonómiou) priamo nesúvisí, v prípade Marxa je opak pravdou. Stručne a zjednodušene to objasním: 

Marxova schéma historického materializmu (ktorý tvorí jadro jeho filozofie) obsahuje dve zložky - základňu a nadstavbu. Základňa predstavuje výrobné vzťahy. V rámci základne postupne vzniká odcudzenie, triedne rozdiely, nerovnosť kde „horných desaťtisíc“ žije z neľahkého údelu a práce robotníkov. Ekonómia je teda tou podstatou. Nadstavba zahŕňa náboženstvo, štát, umenie, kultúru, morálku a pod. 

Ak sa zmenia pokazené vzťahy v rámci materiálno-ekonomickej základne, proletariát prevezme moc revolúciou, zruší sa súkromné vlastníctvo a bude nastolená beztriedna spoločnosť (komunizmus), nadstavba stratí svoje opodstatnenie. Touto zmenou podobne odumrie aj náboženstvo, pretože útlak skončil a ópium už nie je potrebné. 

Schéma Marxovho historického materializmu (zdroj:  https://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Graf_z%C3%A1kladna_a_nadstavba.png)

Marx chápal náboženstvo ako prekážku k dosiahnutiu komunistickej spoločnosti pretože len brdzilo ľuďom urobiť niečo s ich životom a útlakom tu na zemi. Veriaci sa podľa neho spoliehali na to, že na tejto zemi netreba nič zvlášť robiť a aj keď bol útlak, náboženstvo im poskytovalo útechu, že „tam po smrti už bude konečne dobre.“  

Marx a ostatní kritici náboženstva mali v niečom pravdu
1) Vrátim sa ešte k Feurerbachovi, z ktorého Marx vychádzal. Feurerbach oprávnene kritizoval ľudské predstavy o Bohu. Hoci podľa neho je Boh len odrazom ľudských túžob, z jeho kritiky si veriaci môžu zobrať poučenie: 

Keď Bohu pripisujeme určité vlastnosti ako je na napr. dobrota, všemohúcnosť, vševedúcnosť, je dobré mať na pamäti, že sú to vo svojej podstate nedokonalé ľudské pojmy, ktoré treba neustále očisťovať. Iste, je normálne mať o Bohu nejaké predstavy a pripisovať mu aj vlastnosti. Boh je však bytím, ktoré sa nedá vtesnať do ľudských kategórii a preto je dobré radšej hovoriť opatrne o tom aký je Boh. O Bohu sa môžeme vyjadrovať skôr v rovine metafor a príbehov, ale prísne vzato - nevieme kto je Boh vo svojom najhlbšom bytí. 

Feuerbacha, Marxa, ale aj iných teda možno chápať aj ako kritikov náboženských predstáv. Je dobré, že zniesli zo sveta karikatúry a deformácie Boha, ktoré často my veriaci svojim nie vždy presvedčivým životom maľujeme. Výrok „Boh je mŕtvy“ možno interpretovať aj tak, že „karikatúra Boha je mŕtva.“ V tomto kontexte je len dobré, že takýto boh zomrel.  

2) Marx oprávnene poukazoval aj na negatívne funkcie náboženstva ako sociálneho javu. Cirkev bola v histórii neraz úzko prepojená so záujmami štátu a to prinášalo (okrem pozitív) aj svoje negatíva a niet divu, že mnohým sa Cirkev sprotivila. Rovnako náboženstvo v dejinách veľakrát poslúžilo ako mocenský nástroj. Kritika sa vzťahuje aj na nejedno cirkevné spoločenstvo kde kresťania namiesto hľadania Božej vôle upadajú do vykonávania bezduchých rituálov a tradícii. Kritika často oprávnene demaskuje pokrytectvo kresťanov a vystavuje nie vždy lichotivý obraz. 

Aj tu sa ako veriaci môžeme kritickým ateistom poďakovať a vôbec to nemyslím ironicky.  

Omyly a tragické dôsledky Marxových myšlienok
Nebudem sa venovať Marxovmu mylnému chápaniu ľudskej prirodzenosti. Len podotknem, že sa nesplnila jeho predpoveď, že k zmene spoločnosti dôjde v západných kapitalistických krajinách. Tu sa paradoxne podmienky pracujúcich výrazne zlepšili. Marxistická utópia sa začala realizovať v Rusku, no tu ešte ani nebolo dosiahnuté štádium kapitalizmu. Bolo teda potrebné nejako urýchliť chod dejín. Len za akú cenu ...  

1) Problém argumentu, že Boh nie je viac než iba projekcia ľudskej túžby je v tom, že ľudia majú všelijaké túžby a nemusí to nevyhnutne znamenať, že objekt túžby neexistuje. Človek túži napr. po priateľoch. Znamená to, že niečo také ako priateľ neexistuje? 

Háčik nachádzam aj v tom, že keby bol Boh len ľudský vynález, aký by bol ten vynájdený Boh? Vymysleli by sme si takého Boha ako je Boh kresťanov? Pozrime sa do evanjelii a na Desatoro. Evanjelium je radostná zvesť, no je zároveň aj cesta kríža a nepopulárnych nárokov. Keby som si mal vynájsť Boha, bol by to určite liberál. Taký, ktorý by bol ďaleko benevolentnejší a prehliadal by moje hriechy. Na rozdiel od Boha kresťanov, ktorý je milosrdný, nie je však nespravodlivý a chce pre dobro človeka aby sa obrátil a žil.   
Boh kresťanov sa aj preto míňa s bohom Feuerbacha a Marxa.

2) Marx posudzoval náboženstvo redukcionisticky, len z pohľadu sociológie a ekonómie. Je možné však z pozície týchto vied usúdiť, že náboženstvo nie je nič iné než len projekcia spoločnosti? Aj v týchto odboroch platí zásada, že z vedeckej pozície nemožno rozhodnúť pravosť alebo nepravosť náboženstva. Podľa mňa Marx zašiel vo svojom hodnotení priďaleko a jeho ortieľ nad náboženstvom nie je v skutočnosti založený na vede.        

3) Náboženstvo nevyzmizlo v krajinách, v ktorých boli nastolené komunistické režimy. Marxov predpoklad, že náboženstvo odumrie po zmene spoločenských pomerov sa nenaplnil. Iste, dalo by sa argumentovať, že sa nikdy a nikde nepodarilo dosiahnuť najvyššie štádium - komunizmus. No je pravdou aj to, že aj v týchto protináboženských režimoch náboženstvo nebolo oslabené, práve naopak. Vyšlo častokrát posilnené a očistené. 

Rovnako nemožno chápať náboženstvo len ako niečo, čo utvrdzovalo davy v ich neutešenom stave a o pozemský svet sa príliš nestaralo. Bol by to veľmi povrchný pohľad. Naopak, kresťanstvo dalo silnú pečať dnešnej západnej kultúre a spoločnosti a prinieslo mnohé pozitíva.  

Štáty, v ktorých bola pri moci v tom-ktorom období marxistická vláda (https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/35/Socialist_states_all.png)

4) Hoci Marx výrazne prispel k formovaniu dnešnej sociológie a ekonómie, jeho systém (marxizmus) nesie znaky pseudovedeckého náboženstva, ktoré malo zaplniť miesto po odkopnutom Bohu. Marxizmus nápadne pripomína židovskokresťanskú koncepciu dejín spásy. Marx je ako postava sekularizovaného Mojžiša, ktorý vyvádza proletariát z otroctva buržoázneho útlaku do zasľúbenej zeme komunizmu, ktorá oplýva mliekom a medom. Marxizmus ako teoretický základ komunizmu mal v sebe aj dobré ideály. Prečo však v praxi zlyhal? Problém bol v tom, že komunisti sa snažili vybudovať nebo bez Boha. Chceli vykúpenie bez Vykupiteľa. Respektívne vymenili Vykupiteľa za seba samých. Seba a iných chceli výkupiť, no neúspešne a zároveň vyprodukovali nových otrokov.  

Hoci marxistický humanizmus chcel pôvodne človeku pomôcť, robil to len sám z vlastných síl. V konečnom dôsledku priviedol tretinu ľudstva do ešte väčšieho útlaku, z ktorého sám pôvodne chcel vyslobodzovať. Komunistické režimy sa snažili zniesť Boha zo sveta. A tento boj proti Bohu sa obrátil aj proti človeku. Alexander Jakovlev v knihe Storočie násilia v sovietskom Rusku uvádza, že len v roku 1937 bolo z duchovenstva „perzekuovaných okolo 140 000 osôb, z nich 85 300 zastrelili.“ A to teraz nepočítame obete z radov inteligencie, roľníkov a podobne. Kam sa oproti tomu „hrabe“ kritikmi kresťanstva toľko omieľaná cirkevná inkvizícia?

Milióny ľudí bolo obetovaných na oltároch komunistických bôžikov. Toto sme mohli vidieť predovšetkým v krajinách kde bol marxizmus „obohatený“ o leninizmus či maoizmus. Komunisti stavali babylonskú vežu, ktorá sa zákonite zrútila, nie preto že by bol Boh neprajný, ale preto, že budovali na veľmi vratkých pilieroch ľudskej pýchy a nafúkanosti.

5) Dobré je pýtať sa či nemala opojné účinky aj samotná Marxová utópia. Lebo pre mnohých bola spočiatku veľmi príťažlivá. A je na mieste opýtať sa či aj v ateizme, ktorý bol pilierom marxizmu, nie je prítomnosť ópia. V prípade ateizmu by som rozlišoval. Existuje napríklad typ ateizmu, ktorý je reakciou na problematiku zla vo svete. Sú ľudia, ktorí majú negatívnu skúsenosť s veriacimi a aj na základe toho odmietajú Boha. Sú ľudia, ktorí vo viere nevidia žiaden zmysel. Existujú teda rôzne príčiny ateizmu. 

No je tu aj ateizmus „oslobodenia.“ Predstava, že nikomu nebudem po smrti skladať za svoj život účty môže byť veľmi opojná. A sovietski (nielen sovietski) komunisti vzali vetu „bez Boha je všetko dovolené“ až tragicky doslovne. Tým som však nechcel povedať, že treba hádzať všetkých ateistov do jedného vreca so zločincami. Nejeden ateista neraz dokáže svojim vysokým morálnym štandardom zahanbiť aj nás veriacich. 

Použitá literatúra

ENGELS, F. - MARX, K: Manifest komunistickej strany. 1987

KUBY, G: Globálna sexuálna revolúcia. 2013

McGRATH, A: Dejiny kresťanství - úvod. 2011

PALS, D: Osm teórii náboženství. 2015
PARTRIGE, Ch: Viery a vyznania. 2006 
WHEEN, F: Karl Marx. 2001. 

Titulný obrázok - https://cs.wikipedia.org/wiki/Z%C3%A1kladna_a_nadstavba#/media/File:Karl_Marx_001.jpg

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo