Nikola

Nikola

Stane sa, že niekedy sa vám – hoc na krátku chvíľu – stretnú cesty s človekom, ktorý sa stane pre vás inšpiráciou. A to napriek tomu, že robí niečo úplne iné ako vy, a napriek tomu, že jeho životné okolnosti a obvyklé prostredie, v ktorom sa nachádza, je úplne odlišné ako to vaše. A vy sa na tú osobu aj po čase stále pamätáte.

Bolo leto roku 2016. Išli sme cez Hlavnú ulicu. Keďže bol už koniec letnej sezóny a dva dni pred tým, ako sme dorazili, dosť fúkalo, tak chorvátske prímorské mesto Omiš už nebolo plné ľudí. Nemuseli sme sa predierať. Išli sme k rieke Cetina s túžbou vybrať si jeden z tzv. taxi boats, malých motorových člnov prepravujúcich turistov po rieke. Chceli sme prejsť krížom rušnej cesty, po ktorej prechádzajú autá a autobusy smerujúce od Splitu smerom na Makarskú. V tom nás pred cestou zastavil akýsi chlapec, mohol mať do 30 rokov. Bol vychudnutý, s nevinnou tvárou. Neviem chorvátsky, ale jeho otázku bolo rozumieť úplne jednoznačne:

Taxi boat?

V Omiši sme boli tretí rok. Keď sme doň šli prvý rok, ani sme poriadne nevedeli, kam ideme. Naším neklimatizovaným už desaťročným autom sme po celonočnej púti došli aj s deťmi napokon na miesto. Keď sme prišli, bolo mi jedno, že ešte potrebujeme nájsť ubytovanie. Lebo keď som vystúpil z auta, opantala ma tá vôňa mora a tamojších stromov, kvôli ktorej sa odvtedy vraciame k moru každoročne.

Piesková pláž a kúsok od nej historické centrum mesta boli pre nás ideálne. Možnosť nechať deti pokojne sa plahočiť vo vode na neškodných postupne zvažujúcich sa pieskových zrnkách. A ako alternatíva rušná ulica s malými stánkami a za ňou historické centrum mesta, s úzkymi občas značne zatuchnutými uličkami, na ktorých konci vás čakajú reštaurácie s ponukou rýb a plodov, ktoré v ten deň vždy skoro ráno doviezli od mora. Teda, aspoň tak nejako som si to predstavoval, keď mi tie ryby na obed doniesli na tanieri.

V ten prvý omišský rok sme si pozreli aj kaňon, cez ktorý až dolu do mora preteká rieka Cetina. Išli sme z Omišu autom po ceste lemujúcej rieku, smerujúc nahor, v smere, ktorý na jednej strane ohraničovala diera, na ktorej dne sa vynímala rieka, a na druhej strane sa týčila vysoká kamenná stena. A ja som z auta závistlivo hľadel na ľudí, ktorí celkom hore nasadali do kajakov plaviacich sa dolu po rieke ústiacej až do mora.

V onen deň nášho tretieho roku v Omiši sme sa rozhodli nebyť len na brehu rieky, ale skúsiť zažiť pohľad priamo z Cetiny. Nikdy predtým sa nám však nestalo, že by nás priamo v meste niekto oslovil s ponukou využiť čln. Je to zvláštne, ale práve v deň, kedy sme onú taxi boat využiť chceli, nám táto možnosť prišla priamo naproti.

Taxi boat?

A tak sme viac nemuseli hľadať. Stačilo nám nasledovať onoho vychudnutého muža, na pohľad skôr chlapca, ako pár krokov pred nami smeruje a vedie nás k svojej loďke (motorovému člnu), možno i so strachom, aby sme si svoju platenú plavbu po rieke – kým dôjdeme od stánkov k rieke – nerozmysleli. Plavbu sme však plánovali, báť sa nemusel.

Nalodil nás a cesta sa mohla začať. Bolo to pred dvoma rokmi. Naozaj sa už presne nepamätám, čo všetko sme cestou zažili. Spomínam si však na prvý pozitívny pocit, ako náš sprievodca bez problémov súhlasil s tým, že nás za úplne prijateľnú cenu je ochotný odviesť z Omišu do Radmanových mliníc, tam nám dať čas na prestávku a potom nás znovu nalodiť a vziať nazad.

Radmanové mlinice (Radmanové mlyny) sú vzdialené asi 6 kilometrov od Omišu. Je to pekné miesto. Reštaurácia a miesto na večernú zábavu obklopené zeleňou dovoľuje pustiť na uzdu predstavivosť, pri ktorej sa vám vybavia scény zo starých amerických filmov a večerných country zábav. Možno sa tam také niečo aj skutočne deje, s malými deťmi však taká skúsenosť neprichádzala do úvahy. A tak nám musel stačiť zakúpený obed, bez tancovačky. Značnú časť z neho dostal po nalodení na ceste späť aj Nikola. Lebo tak sa náš chorvátsky nevinne vyzerajúci sprievodca volal.

Cestou ukázal deťom zblízka korytnačku, čerpačku vody, trpezlivo dovolil deťom riadiť čln, dávajúc pozor, aby s ním nešli na plytčinu. A snažil sa vysvetliť aj najjednoduchšiu a najkrajšiu cestu k moru, z diaľnice smerujúcej od Splitu. Vtedy som však tejto informácii ešte neprikladal nijakú pozornosť a rovno som ju pustil z hlavy.

Pokojná a niečím tajomná plavba tam a späť, s asi hodinovou prestávkou v Radmanových mliniciach, sa napokon krátko popoludní skončila. Počas pobytu nám dochádzali pomaly peniaze, no ja som už pri plavbe späť do Omišu rozmýšľal, koľko mu môžem dať navyše. Lebo – poznáte ten pocit? Keď ste s niekým, kto robí svoju prácu, a cítite, že by ste chceli, aby aj z vás mali ľudia – pri  tej vašej práci – rovnaký dojem. Keď skrátka stretnete normálneho človeka, ktorý sa vďaka svojmu prístupu a zdanlivým maličkostiam, hoci sú pre neho asi každodennou rutinou, stane v určitom zmysle slova vzorom.

Dal som mu napokon o polovicu viac ako si vypýtal. A navyše ten obed (pizzu), ktorý sme my nezjedli. Pizzou nepohrdol, ale hneď po ceste späť do Omišu si z nej kúsok vzal. Asi to nevedel, no urobil mi tým radosť z toho, že mu jeho starostlivosť môžeme aspoň čiastočne vrátiť.

Asi pätnásť minút po vylodení sme sa v Omiši len tak ponevierali znovu medzi stánkami na okraji rušnej prímorskej cesty. A zrazu opäť začujem slová:

Taxi boat“?

Otočím sa a zbadám ho znovu. Nikolu. Šibalsky sa usmeje a naposledy (aspoň vtedy som si to tak myslel) si poprajeme všetko dobré.

-------------------------------------------------

Chcel by som skúsiť výjazd na Blato nad Cetinou.“ povedal som posádke.

Nič. Celé auto mlčí a tak to považujem za tichý súhlas. Je koniec júla tohto roku (2018), už sa naokolo všade rozvidnelo a my smerujeme do známeho Medjugorja. Aj tento rok s pravidelnou zastávkou pri mori. Keďže tentokrát sa už vezieme v klimatizovanom aute, experimenty po nočnej ceste spolucestujúcim až tak nevadia. Asi kilometer po mnou zvolenom výjazde z diaľnice si môžeme vybrať dva smery. Tabuľa ukazuje vľavo na Omiš (presný počet kilometrov, ktoré na daný smer tabuľa uvádzala, si už nepamätám – žeby 20?) a tiež vpravo na Blato nad Cetinou, ktoré je vzdialené jeden kilometer (to si pamätám presne). Púšťame sa doľava, smerom do Omišu, s cieľom pred príchodom do Medjugorja (na miesto zjavení v štáte Bosna a Hercegovina) najprv po roku znovu zakúsiť chorvátske more.

Ideme týmto výjazdom prvýkrát. Dovtedy sme vždy verili smerovým tabuliam a schádzali z diaľnice až vtedy, keď sa skutočne objavil výjazd na Omiš. Nová skúsenosť sa však oplatila. Po pár kilometroch sa pred nami (či skôr pod nami) otvára nádherná scenéria, plná zelených lesov a blížiaceho sa azúrového mora. Cesta z diaľnice k moru ponúka vždy pekné výhľady, no taký, aký sa nám naskytol tento rok, sme minulé roky nevideli. Až pôjdete po diaľnici zo Splitu do Omišu, neverte smerovým tabuliam. Skúste výjazd Blato nad Cetinou, oplatí sa. Dodnes ľutujem, že som si zrkadlovku kúpil až o pár dní neskôr, po návrate. A tak fotky nie sú.

Vieš, kto nám o tejto ceste vravel?“ spýta sa ma manželka, pozerajúc na okolitú scenériu z auta.

Nie, neviem.

Ten, čo nás vtedy viezol na loďke.

Ten? Nikola sa volal.

Ale nie. Nevolal sa Nikola.

Ale volal.

Normálne by manželka mala pravdu. Obvykle sa nepamätám presne na nič.   

Zídeme autom dole, k moru. Ani to napokon nie je dlhšie ako obvyklou cestou, ktorú sme pri schádzaní z diaľnice využívali minulé roky. Len tentokrát prídeme po druhej strane rieky Cetina, inak, ako sme išli vtedy, keď sme boli v Omiši prvýkrát. Zídeme na ulicu najbližšie k pláži, znovu zacítime starú známu vôňu prímorských stromov, okúpeme sa a asi po dvoch hodinách prejdeme z pieskovej pláže k ceste vedúcej cez mesto. Dáme sa na druhú stranu cesty smerujúc cez uličky a na ich konci sadáme do našej obľúbenej reštaurácie v historickom centre s drevenými stolmi k neskorému obedu, ale aj k bezplatnej wifi.

Vyzerajúc jedlo zdvihnem oči od mobilu a vtom ho vidím ísť okolo. Sústredeného, neusmiateho, ale ani nemračiaceho sa. Pozeral pred seba. Nepoviem nič. Len naň pozerám. Kým si definitívne uvedomím, o koho išlo, je preč. Smeroval k rieke.

Do kelu. Škoda. Mohol som ho aspoň pozdraviť.

Po necelej hodine sme – už vyrušení chorvátskymi osami – rýchlo dojedli a chystali sa pobrať nazad k moru. Pár metrov od reštaurácie je náš obľúbený obchod so žltými prírodnými špongiami kadejakých tvarov a s kameňmi pochádzajúcimi z ostrova Brač. Pred obchodom stoja ešte vždy tie isté malé hudobné hračky, každá z nich stvorená pre to, aby naveky hrala jednu a tú istú pieseň. Teda, vlastne nie naveky. Ale len do času, kým sa skôr či neskôr nezlomí miniatúrna kľuka, pri ktorej točení hračka tú svoju melódiu vydáva. Čím rýchlejšie točíte, tým poznateľnejšie muzika vyhráva. Pred dvoma rokmi nás z dôvodu ohrozenej životnosti týchto prístrojov z toho obchodu viac-menej vyhodili. Náš šesťročný Matej skúša aj tento rok, najprv jednu, potom druhú, tretiu... Manželka zatiaľ nákup uloží do tašky a potom sa poberáme znova k vode. Hudobné skrinky tak našu návštevu aj tentokrát prežili.

Nie sme ešte ďaleko od reštaurácie, keď zrazu znovu ide oproti, znovu tým istým smerom ako pred necelou hodinou, znovu sústredený. Tentokrát ho už zastavím.

Nikola?“ spýtam sa, po rozhovore s manželkou cestou z diaľnice už zneistený, či aspoň mám pri jeho mene pravdu.

Áno.

Zmocní sa ma dobrý pocit. Že som si tento raz pamätal niečo správne.

Pamätáte si nás? Boli sme na vašom člnku,“ hovorím už po anglicky.

Jasné, že pamätám.

Ešte stále robíte taxi boat?

 „Tak, viete, je to moja práca.

Ale pekná práca.

A potom je na malý moment ticho. Dívame sa na seba. Po chvíli napokon on ticho preruší:

Tak... Všetko dobré. A niekedy sa vidíme v meste.

Jasné, niekedy v meste. A držte sa.

Podali sme si ruky a pokračoval znovu k rieke. Po pár sekundách som sa za ním otočil. Nepozeral pred seba, ale díval sa nabok, smerom na obchod, z ktorého sme pred chvíľou vyšli. Na tvári mu bol konečne vidieť drobný úsmev.

Ktovie, či mu napadlo, prečo som si jeho meno aj po dvoch rokoch stále pamätal...

 

Fotografia:
rieka Cetina „prichádzajúca“ do Omišu; blízko miesta, kde ústi do Jadranského mora
(zdroj www.pixabay.com)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo