Synoda o mladých a Synoda o rodine – možné paralely

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Synoda o mladých a Synoda o rodine – možné paralely

O možnej podobnosti v prípravnej fáze, priebehu a v záveroch oboch synod.

Synoda o rodine - príprava

Predprípravu synodálneho procesu otvoril kardinál Kasper svojim prejavom pred konzistóriom kardinálov vo februári 2014, kde povedal:

  • Ako Cirkev dokáže vo svojej pastorálnej činnosti pre rozvedených a civilne zosobášených zohľadniť jednotu vernosti a milosrdenstva?

  • Nie je v tejto otázke možný vývoj, ktorý by záväznú tradíciu viery nezrušil, ale prehĺbil?

  • Na to môžeme dať len diferencované odpovede. Lebo tieto situácie sú veľmi rozdielne a musíme ich dôkladne rozlišovať. Z toho dôvodu nemôže existovať všeobecné riešenie pre všetky prípady.

  • Nachádzame sa v podobnej situácii, ako v čase posledného koncilu, aj vtedy existovali encykliky, ktoré na prvý pohľad všetky cesty zablokovali.

  • Cirkev vždy hľadala cestu mimo rigorizmu a laxizmu a pritom sa odvolávala na plnú moc zväzovať a rozväzovať, ktorú jej Pán zveril.

Podstatná časť jeho príhovoru, v ktorej nastoluje ako možnú eventualitu povoliť prijímanie Eucharistie rozvedeným katolíkom, ktorí žijú aktívnym sexuálnym životom v novom zväzku:

  • Otázka, pred ktorou stojíme, znie: Je táto cesta mimo rigorizmu a laxizmu, cesta obrátenia, ktorá vyúsťuje do sviatosti milosrdenstva, sviatosti pokánia, aj cestou, pri ktorej sa môžeme vydať pri hľadaní riešenia nášho problému? Určite nie vo všetkých prípadoch.

  • Keď však rozvedený a znovu zosobášený oľutuje, že v prvom manželstve zlyhal, keď sú záväzky z prvého manželstva vysporiadané, keď je návrat definitívne vylúčený, keď človek nemôže zrušiť záväzky z druhého civilného sobáša bez novej viny, no čo najviac sa usiluje žiť v druhom manželstve z viery a vychovávať svoje deti vo viere, keď túži po sviatostiach ako zdroji sily pre jeho situáciu, musíme mu alebo môžeme mu po čase nového usmernenia odoprieť sviatosť pokánia a Eucharistie?

  • Táto cesta by nebola všeobecným riešením. Nie je širokou cestou pre masu ľudí, ale len úzkou cestičkou pre predsa len menší okruh rozvedených a znovu zosobášených, ktorí majú úprimný záujem o sviatosti.

  • Zo strany Cirkvi predpokladá táto cesta discretio – rozlišovanie.

Vyjadrenia kardinála Kaspera (vyšlo aj knižne: Evanjelium rodiny, DK 2014), ktoré prezentoval vo svojom príhovore, nie sú nové. V podstate revitalizoval svoje dávnejšie názory, na ktoré už v roku 1994 reagovala Kongregácia pre náuku viery.

Aj keď analogické pastoračné riešenia boli navrhnuté niektorými Cirkevnými Otcami a v určitej miere boli aj praktizované, aj tak tieto nikdy nedosiahli konsenzus Cirkevných Otcov a v žiadnom prípade nestanovovali základ pre všeobecnú Cirkevnú doktrínu a ani neurčovali jej disciplínu. To prináleží iba Učiteľskému úradu Cirkvi, aby s vernosťou Svätému písmu a Tradícii, autenticky vyučoval a interpretoval depositum fidei.

S rešpektom k vyššie uvedeným novým pastoračným návrhom si táto kongregácia kladie za povinnosť pripomenúť učenie a sviatostnú disciplínu Cirkvi v tejto veci. Verná slovám Ježiša Krista Cirkev potvrdzuje, že nový zväzok sa nemôže považovať za právoplatný, ak predchádzajúce manželstvo je právoplatné. Ak rozvedení sú civilne znovu zosobášení, nachádzajú sa v situácii, ktorá je objektívne v rozpore s Božím zákonom. Dôsledkom toho nemôžu prijať Sväté prijímanie, pokiaľ táto situácia pretrváva.


Toto stanovisko Učiteľského úradu veľmi pekne vysvetlil kard. Ratzinger v obsiahlom článku s názvom „Pastoračný prístup k manželstvu musí byť založený na pravde“ (L’Osservatore Romano, 1998). Ku tejto teologickej diskusii trvajúcej niekoľko desaťročí sa vyjadril aj sv. Ján Pavol II. v encyklike Veritatis Splendor.

Niektorí, aby zdôvodnili svoje názory, navrhli dvojaké postavenie mravnej pravdy. Totiž, okrem abstraktnej doktrinálnej úrovne, bolo by treba uznať prioritu určitého existenciálneho, konkrétnejšieho riešenia. To by mohlo, zohľadňujúc okolnosti a situáciu, legitímne zaviesť výnimky zo všeobecných pravidiel, čo by v praxi dovoľovalo s čistým svedomím urobiť to, čo sa podľa mravného zákona vnútorne považuje za zlé.

Takto sa v niektorých prípadoch oddeľujú alebo aj stavajú proti sebe učenie všeobecne platného prikázania a norma individuálneho svedomia, ktoré v skutočnosti rozhoduje o dobre a zle. Na tomto základe sa usilujú sami zdôvodniť takzvané ‚pastoračne oprávnené‘ riešenia, ktoré sú v rozpore s Učiteľským úradom Cirkvi, a chcú dať schváliť akúsi ‚kreatívnu‘ hermeneutiku, podľa ktorej sa mravné svedomie nepodrobuje za každej situácie osobitnému negatívnemu príkazu. (56)


Synoda o rodine - priebeh a výstupy

Nóvum z hľadiska organizácie oboch zasadaní biskupskej synody, mimoriadneho (2014) aj riadneho (2015), bolo v tom, že texty príspevkov synodálnych otcov neboli uverejňované, ale hovorcovia na záver každého dňa priniesli iba akýsi sumár z toho, čo počas dňa odznelo. Na rozdiel od predchádzajúcej synody O novej evanjelizácii (2012), keď sme si mohli prečítať výstižný abstrakt každého jedného vystúpenia. Z tohto dôvodu nevieme, čo presne biskupi z celého sveta ku danej téme hovorili.

Nakoľko však synoda predstavuje iba akúsi poradnú inštitúciu pre pápeža v jeho úlohe viesť univerzálnu Cirkev a podlieha priamo autorite pápeža, ktorý ju zvoláva a stanovuje jej tému, netrpezlivo sa očakávala posynodálna apoštolská exhortácia – postoj pápeža k preberaným otázkam a jeho rozhodnutie.

František sa skutočne ku téme vyjadril v Amoris laetitia, v kapitole 8, pričom zásadnú vec, ktorá bola predmetom dlhotrvajúcich diskusií, vabavil v poznámke pod čiarou.

Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od Cirkvi. (306)

Poznámka 351 dopĺňa: „V určitých prípadoch by to mohla byť aj pomoc sviatostí. Rovnako poukazujem na to, že Eucharistia ‚nie je odmenou pre dokonalých, ale štedrým liekom a posilou pre slabých.‘“


Synoda o rodine – dopady na prax

Interpretáciu týchto slov, to či a ako ich implementovať do praxe, pápež ponechal na biskupské konferencie jednotlivých krajín. Niektoré krajiny tak už urobili. Napríklad argentínsky biskupi pre svojich kňazov vydali smernicu, ktorá stanovuje konkrétny postup.

5) Kedykoľvek je to prípustné a v závislosti od špecifických okolností, v ktorých sa pár nachádza, obzvlášť ak obaja partneri sú kresťania kráčajúci po ceste viery, smie sa im navrhnúť ako riešenie žiť v zdržanlivosti. Amoris laetitia neignoruje ťažkosti plynúce z tejto opcie (pozn. 329 v AL) a ponúka možnosť mať prístup k sviatosti zmierenia ak partneri upadli v tomto ohľade (pozn. 364 v AL).

6) V iných, zložitejších okolnostiach, keď nie je možné získať vyhlásenie o nulite manželstva, horeuvedená možnosť, v skutočnosti, možno nebude môcť byť realizovateľná. Jednako však cesta rozlišovania je stále možná. Ak sa potvrdí, že v konkrétnom prípade sú obmedzenia, ktoré umenšujú zodpovednosť a zavinenie (pozn. 301 a 302), obzvlášť ak je osoba presvedčená, že by spáchala ďalšie zlo ubližujúc deťom z nového vzťahu, Amoris laetitia ponúka možnosť mať prístup k sviatosti zmierenia a Eucharistie (pozn. 336 a 351). Tieto sviatosti posilňujú osobu v tom, aby dozrievala a rástla v sile milosti.


František odobril tieto usmernenia v liste argentínskym biskupom slovami: „Dokument je veľmi dobrý a úplne vystihuje význam kapitoly 8 Amoris laetitia.“ Svätá stolica dokonca túto smernicu promulgovala v Acta Apostolicae Sedis.

Zdá sa, že ortodoxia sa tak presunula do kompetencie národných biskupských konferencií, resp. synod, na čo niektoré zareagovali (viď príklad Argentíny), a iné nie. Tým sa vytvárajú zásadné rozdiely v ortopraxi v jednotlivých krajinách, čo navodzuje dojem, že pápež už nie je „stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich“ (KKC 882).

Naviac, zosúlaďovanie vyššie uvedených myčlienok s Katechizmom a s Kódexom cirkevného práva sa zdá byť syzifovská práca.

KKC, 2384 - Rozvod je ťažkým previnením proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva: „Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.“

CIC, Kán. 915 - Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť (...) tí, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.


Synoda o mladých – príprava

O pár dní sa začne 15. riadne zasadnutie biskupskej synody, ktorej téma bude „Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania“. V marci tohto roku sa uskutočnilo prípravné stretnutie (PS), ktoré upresnilo tematický rámec. Synoda už pozná aj svoj pracovný dokument, tzv. Instrumentum laboris (IL). V oboch sa náležitá pozornosť venuje aj sexualite.

Medzi mladými ľuďmi, v Cirkvi aj mimo nej, je veľký nesúhlas s jej učením v otázkach, ktoré sú dnes obzvlášť kontroverzné: antikoncepcia, potraty, homosexualita, kohabitácia, manželstvo, a to, ako je kňazstvo chápané v rozdielnych realitách v rámci Cirkvi. (PS 5)

Sociologické štúdie ukazujú, že mnoho mladých katolíkov nenasleduje učenie Cirkvi o sexuálnych otázkach. Biskupská synoda nemá dávať riešenia alebo predpisy, ale mnohí veria, že otázka sexuality musí byť diskutovaná oveľa otvorenejšie a bez predpojatosti, nakoľko učenie Cirkvi v kontroverzných témach, ako sú antikoncepcia, potraty, homosexualita, kohabitácia a manželstvo, býva horúcou témou diskusií medzi mladými v Cirkvi i v spoločnosti. (IL 53)

Sú mladí katolíci, ktorí považujú učenie Cirkvi za zdroj radosti a chcú, aby Cirkev nie iba tvrdo trvala na svojom zdôrazňujúc nepopulárnosť jej požiadaviek, ale aby hlbšie vysvetľovala svoje učenia. Tí, čo s nimi nesúhlasia, tiež chcú stále byť nejako súčasťou Cirkvi. Preto žiadame cirkevných predstavených, aby hovorili prakticky k veci, čo sa týka kontroverzných záležitostí, ako sú homosexualita a gender témy, ktoré už mladí diskutujú slobodne a bez tabu. (IL 53)

Je dôležité poznamenať, že nezávisle od úrovne porozumenia cirkevnému učeniu, je stále medzi mladými nesúhlas a neustále diskusie o týchto polemických veciach. Ako výsledok chcú od Cirkvi, aby zmenila jej učenie alebo aspoň lepšie vysvetľovala a viac formovala v týchto otázkach. (PS 5)


Humane Vitae – posun paradigmy možný?

Prvé lastovičky štebocú, že áno. Ako poukázal vatikanista Sandro Magister v článku Zbohom, Humanae vitae, táto encyklika bl. Pavla VI. práve čelí radikálnej reinterpretácii, ktorá je bezpochyby podporovaná samotným Františkom. Cituje pápeža: „Všetko závisí od toho, ako sa Humane vitae interpretuje. Nie je to otázka zmeny doktríny, ale jej hlbšieho pochopenia a uistenia sa, že pastoračná prax berie na zreteľ jednak rôzne situácie, a aj to, čoho sú ľudia schopní.“

Tieto slová určili kurz, ktorým sa treba uberať. Detailom sa už venuje Pápežská akadémia pre život. Jej prezident, Mons. Paglia, pre denník talianskej biskupskej konferencie Avvenire povedal, že „je potrebné ďalšie preskúmanie Humanae vitae ohľadne zodpovednosti v prokreácii, pretože tie normy sú tam nie na to, aby riadili roboty, ale dávali život ľudským bytostiam a preto si vyžadujú evaluačný proces, ktorí musí zobrať do úvahy celkovú konkrétnu situáciu osôb a aj vzťahy, v ktorých sa osoby nachádzajú.“

Toto vyjadrenie rozmenil na drobné iný významý člen pontifikálnej akadémie, prof. Chiodi, ktorý tiež uverejnil svoj príspevok v denníku konferencie biskupov Talianska.

Humanae vitae zostáva ovocím prorockého a odvážneho rozhodnutia pre tú dobu a historickú situáciu, v ktorej ju pápež Montini koncipoval, (...) bez toho, aby stanovil, že ide o učenie Magistéria, ktoré je neomylné a nereformovateľné. V tejto prespektíve sa má aj nasledovná teologická reflexia chápať ako návrh, ktorý mieni reprezentovať vývoj tradície. A tradícia, aby bola živá a aby pokračovala v oslovovaní mužov a žien dneška, nesmie byť fosilizovaná, ale má sa dynamicky tlmočiť, čo pre ňu znamená zostať v kontakte so spoločnosťou, ktorá sa mení. Páter Chiodi má tú odvahu definovať problém, na ktorý poukázali niektorí teológovia a experti na pastoračnú prax: Majú sa prirodzené metódy naozaj chápať ako jedný možný prostriedok plánovania rodiny?

Praktizovanie prirodzených metód plánovania rodičovstva svedčí o zodpovednosti v prokreácii: tieto metódy tiež ‚vravia‘, že prokreácia je aj ne-stvoriť. Metóda však svedčí ešte o niečom väčšom, ako je to, čo môže garantovať. Odhaľuje zmysel, ktorý ju prevyšuje. Ak zodpovednosť v prokreácii je to, na čo tieto metódy poukazujú, tak potom sa dá pochopiť, že v situáciách, v ktorých sú nemožné alebo nepraktizovateľné, sa musia nájsť iné formy zodpovednosti: tieto okolnosti, práve kvôli zodpovednosti, si vyžadujú iné metódy kontroly pôrodnosti. V tomto prípade technologická intervencia nepopiera zodpovednosť prokreatívneho vzťahu, práve tak, ako aj intímny vzťah, ktorý dodržiava prirodzené metódy, nie je automaticky zodpovedný.

Striktné zotrvávanie Magistéria na prirodzených metódach nemôže byť interpretované ako konečná norma per se, či ako úplná harmónia s biologickými zákonmi, pretože norma poukazuje na dobro zodpovednosti pohlavného aktu. Fyziologické zákony vymedzujúce neplodné dni sú vpísané do tela a ľudské vzťahy nemôžu byť redukované na biologické zákony.

Technológia, v určitých okolnostiach, umožňuje zachovať túto stránku zodpovednosti pohlavného aktu. Čiže nemôže byť a priori odmietnutá, keď je v hre narodenie dieťaťa, pretože toto je tiež forma konania a ako taká si vyžaduje rozlišovanie na základe morálnych kritérií, ktoré nemôžu byť redukované na sylogicko-deduktívnu aplikáciu normy.


Denník Avvenire zhrnul centrálnu myšlienku tejto relektúry Humanae vitae nasledovne: „Ak sú situácie, v ktorých sú prirodzené metódy nemožné alebo nepraktizovateľné, potom sa musia hľadať iné spôsoby, pretože zodpovedná prokreácia nemôže ignorovať, čo jej technológia umožňuje." 

Čo na to Magistérium?

Učenie Cirkvi v tomto ohľade zhrnul sv. Ján Pavol II. v encyklike Veritatis splendor.

O skutkoch vnútorne zlých, týkajúcich sa prostriedkov zabraňujúcich počatiu, pomocou ktorých sa manželský akt dobrovoľne stáva neplodným, pápež Pavol VI. učí toto: „Aj keď sa niekedy pripúšťa menej ťažké zlo, aby sa predišlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa podporilo nejaké závažnejšie dobro, predsa nikdy nie je dovolené, a to ani z najvážnejších dôvodov, konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8); totiž zamerať vôľu na to, čo z vlastnej povahy presahuje mravný poriadok, a preto ho treba hodnotiť ako nedôstojné človeka, a to aj v prípade, že by sa tým chceli brániť alebo zveľaďovať dobrá jednotlivcov, domácností alebo ľudskej spoločnosti."

Keď nás Cirkev učí, že niektoré skutky sú ‚vnútorne zlé‘, riadi sa podľa učenia Svätého písma. Apoštol Pavol tvrdí so všetkou vážnosťou: „Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva" (1Kor 6,9-10).

Ak sú skutky vnútorne zlé, môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadne okolnosti síce zmenšujú ich zlo, ale odstrániť ho nemôžu: sú to ‚nenapraviteľné‘ zlé skutky a samy osebe a samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobro osoby: „Keď už sú samy skutky hriechmi," píše sv. Augustín, „ako krádež, cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by mohol tvrdiť, že ak sa konajú z dobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo - čo je ešte absurdnejšie - sú hriechmi ospravedlnenými?"

Preto okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť kvôli jeho predmetu na skutok ‚subjektívne‘ bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť. (80, 81)


Toto učenie Magistéria potvrdzuje aj jeho encyklika Familiaris Consortio.

Pavol VI., najvyšší Veľkňaz, upozorňujúc, že o tom treba uvažovať „predovšetkým vo svetle celkového pohľadu na človeka a jeho povolanie, nielen prirodzené a pozemské, ale i nadprirodzené a večné", zdôraznil, že cirkevné učenie „sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý". A na záver zdôraznil, že ako už svojou povahou nemravný „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života".

Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako ‚sudcovia‘ nad Božím plánom a ‚manipulujú‘ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu ‚totálneho‘ darovania. Takto prirodzenému ‚slovu‘, ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k plnému darovaniu celej osoby.

Keď však manželia používaním obdobia neplodnosti zachovávajú neoddeliteľnú súvislosť dvojitého významu spojivého a plodivého, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej sexualite, počínajú si ako ‚služobníci‘ Božieho plánu a používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky ‚totálneho‘ darovania sa, bez klamania a pretvarovania. (32)


Paralelu je možné vidieť i v tom, že podobne, ako v čase pred Synodou o rodine, aj pred Synodou o madých sa opäť stretávame s názormi, ktoré sa pravdepodobne dostanú do centra úvah synodálnych otcov, a ktoré zároveň evidentne protirečia doterajším vyjadreniam pápežov a Svätej stolice.

Dá sa predpokladať, že jednotlivé vystúpenia účastníkov synody budú opäť neverejné, takže nebudeme mať možnosť sa presvedčiť, aká časť svetového episkopátu zotrváva vo vernosti Tradícii. Napokon veľmi pravdepodobne, ako je zvykom, pápež diskusie uzavrie posynodálnou apoštolskou exhortáciou.

Ak by sa mal zopakovať scenár, ktorý sa odohral po predchádzajúcej synode, tak v „citlivých“ témach sa otázka interpretácie a implementácie záverov, vyjadrených dostatočne ambivaletne, ponechá na biskupské konferencie, resp. národné synody.

Off-record záver

Hypoteticky, ak by sa v niektorých krajinách aplikovali závery Synody o mladých, ktoré „odobria“ katolíckym manželom používanie umelých antikocepčných prostriedkov a v iných krajinách by miestne cirkvi tieto (ešte) neschválili, bol by to možno pre katolícke páry významý faktor pri výbere ich dovolenkovej destinácie.

Totižto pre manželov, ktorí sú verní náuke Cirkvi a praktizujú len prirodzené metódy plánovania rodičovstva, býva dosť ťažké v čase kupovania letnej dovolenky (zvyčajne január-február) odhadnúť, aké ‚obdobie im výjde‘ cez leto v termíne ich dovolenky. No ak si ako dovolenkovú destináciu vyberú krajinu, kde je antikoncepcia Cirkvou povolená, budú mať o jednu starosť menej.

Absurdné? Presne tak dopadla Synoda o rodine. Uvidíme, čo prinesie Synoda o mladých. Už čoskoro.



Ilustračné foto: ANSA

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo