Profesor František Ohrablo sa dožíva 80 rokov

Hodnota človeka sa neodvíja od toho, čo vie človek získať, ale od toho, čo dokáže nezištne dať a obetovať pre iných. Ak sa obzrieme okolo seba tak si nemôžeme nevšimnúť, že aj medzi nami v univerzitnom prostredí existujú ľudia, ktorí bez ohľadu na aktuálny politický režim, trendy či nástrahy tohoto sveta, žijú slušný každodenný život a svojim osobným životom tak pripomínajú pravé ľudské hodnoty. Títo ľudia sú niekedy tŕňom v oku tých, ktorí ich správaniu nerozumejú, pretože sú zmetení z konania, ktoré sa neriadi logikou všemocnej moci peňazí, osobnej prestíže či slávy. Univerzity ako inštitúcie reprezentujúce najvyšší stupeň vzdelania v spoločnosti prežívajú a fungujú iba vďaka týmto osobnostiam, osvietencom dnešnej doby, akýmsi národným buditeľom, ktorým na verejných veciach záleží rovnako ako na vlastných, pretože sa na život dokážu pozrieť v širších časových a priestorových súvislostiach.

Medzi takéto osobnosti Stavebnej fakulty bezpochyby patrí i profesor František Ohrablo, ktorý sa svojim odborným a osobnostným rozmerom už počas svojho života zaradil medzi legendy Stavebnej fakulty STU v Bratislave.

Profesor v mesiaci september podobne ako naša fakulta oslávi svoje 80-te narodeniny.

Pri tomto významnom životnom jubileu, som sa ako jeho bývalá študentka, doktorandka, kolegyňa, spoluhráčka z basketbalu a kamarátka rozhodla priblížiť jeho osobnosť.

Detstvo a štúdium

František Ohrablo sa narodil v Trnave v historický deň, 25. 9. 1938, keď bola v Československu vyhlásená mobilizácia pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeho otec i napriek tomu dokonca musel „narukovať“. Františkov otec bol stolár, dvanáste dieťa sezónneho robotníka v trnavskom cukrovare a matka bola žena v domácnosti. Ani takýto pôvod však neskôr v totalitných podmienkach nebol dostačujúci na ľahký priebeh jeho vzdelávania. Nerátajúc vojnové roky, však možno povedať, že František prežil šťastné detstvo. Mal troch súrodencov a od malička trávil veľa času v stolárskej dielni, kde získal vzťah k tvorivej práci, vôni dreva a samozrejme k ľuďom. Po zložitých povojnových rokoch a absolvovaní povinnej školskej dochádzky zmaturoval na trnavskom gymnáziu, na ktoré z politických dôvodov najskôr ani nebol prijatý.

V roku 1956 začal štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva (FAPS), ktorú pred ukončením štúdia opäť premenovali na Stavebnú fakultu SVŠT. V roku 1961 úspešne skončil študijný odbor občianskych, priemyselných a poľnohospodárskych stavieb.

Štúdium ho veľmi zaujalo. Stal sa vedúcim študijnej skupiny a už od 1. ročníka pracoval ako vedecká pomocná sila u profesora Beisetzera a neskôr u profesora Chrobáka pri zostavovaní grafickej časti dočasných vysokoškolských učebníc. Od roku 1959 spolupracoval s docentom Melcerom a profesorom Lukačovičom najmä na projektovej dokumentácii realizovaných objektov. Obaja boli nielen skvelí pedagógovia, ale aj aktívni architekti, takže popri nich získal potrebnú prax. Skúsenosti z detstva s prácou s drevom a zo stavby leteckých modelov sa mu zišli na fakulte v modelárskej dielni, pri príprave architektonických a urbanistických modelov. Skúsenosti a kondícia získaná športovaním, zase pri fyzickej a psychickej pracovnej záťaži a pri tímovej práci.

Jeho študentské roky boli zlaté roky pôsobenia najvýznamnejších pedagógov na FAPS. Boli to najmä profesori Piffl, Koula, Belluš, Harvančík, Kollár, Nemčok, Chrobák, Beisetzer, Škorupa, Melcer a Lukačovič, s ktorými bol v  priamom  osobnom kontakte. Okrem profesorov Chrobáka a Beisetzera to bol najmä profesor Lukačovič, ktorý pravdepodobne najviac ovplyvnil jeho vzťah k architektúre a k škole.

V projekcii

František Ohrablo z kádrových dôvodov nemohol zostať po skončení štúdia pracovať na fakulte, hoci si to profesor Chrobák želal. Dostal však jeho slovo, že keď sa na katedre uvoľní miesto, tak ho prijme. Nastúpil teda na umiestenku do ŠPÚ Lignoprojekt Bratislava, kde do roku 1966 pracoval ako samostatný projektant v architektonickom ateliéri. V roku 1964 sa stal členom Zväzu slovenských architektov (Sami architekti hovorili, že vstúpiť do ZSA bolo ťažšie ako vstúpiť do strany.  Bola na to potrebná garancia dvoch významných architektov –  arch. J. Kubíka a arch. I. Šimka). V Lignoprojekte najčastejšie spolupracoval s arch. Ferančíkom, kde od začiatku prichádzal do styku s tvrdou praxou a diktátom dodávateľov.

Jeho prvou prácou boli Garáže a požiarna zbrojnica v areáli Závodu na výrobu pazderových dosiek v Sládkovičove. V roku 1964, okrem iného, vypracoval i študijnú úlohu o ľahkých montovaných priečkach, ktorá bola jeho prvou prácou vedeckého typu. V jeho profesionálnom živote bola táto práca neskôr základom pre širšie chápanie súvislostí teórie, vedy a praxe. Časť bohatých materiálov využil i v kapitole svojej prvej dočasnej vysokoškolskej učebnice v spolupráci s Milanom Bielekom a Petrom Špičkom ako aj neskôr v práci o montovaných deliacich stenách.

S architektom Ferančíkom spolupracoval i na dvoch, v tom čase výškových administratívnych budovách: budove Lignoprojektu a budove SNR s výpočtovým strediskom OSN. V snahe o navrhovanie progresívnych riešení spolupracoval na projekte prvej bezokennej haly v ľahkom a spotrebnom priemysle v Československu. Ukázali sa však dovtedy u nás nepoznané psychologické problémy s bezokennými halami a tiež nevhodná materiálová a technologická základňa. Za päť rokov práce v projekcii vypracoval viacero projektov priemyselných hál a technologických objektov v drevospracujúcich kombinátoch.

Keďže mu počas rokov v projekcii neumožnili externe pracovať i na fakulte a pokračovať tak v štúdiu ašpirantúry, od roku 1966 odišiel do výskumno-vývojového pracoviska PhS GR v Bratislave, kde riešil viacero teoretických a teoreticko-experimentálnych úloh. Okrem iného navrhol a realizoval dva typy obvodových plášťov pre experimentálne poľnohospodárske objekty. Autorské osvedčenie č. 168943, ktoré ako spoluautor získal na predmet vynálezu  Obvodový panel pre montované stavby riešil u nás po prvýkrát v realizácii už v roku 1968, konštrukciu obvodovej steny  s tzv.  prerušeným tepelným mostom.

V roku 1969 bol prijatý na Stavebnú fakultu SVŠT ako interný pracovník. Do Austrálie totiž emigroval jeho kolega Jožko Košinár a na uvoľnené miesto prijal profesor Chrobák Františka Ohrablu už s bohatou praxou, čím dodržal svoj dávny sľub.

Na stavebnej fakulte - Výskum

V rámci výskumu na stavebnej fakulte sa František Ohrablo od roku 1969 zameriaval na riešenie dvojrozmerného teplotového poľa styku obvodovej steny so základom, podlahou a zeminou. Základnú prácu publikoval v roku 1975. Na základe štúdia javov degradácie, korózie rôznych stavebných materiálov, výskumu v atmosférických koróznych staniciach i existujúcich laboratórnych zariadení spolupracoval pri návrhu a realizácii laboratórneho zariadenia na výskum životnosti materiálov a konštrukcií v skrátených časových cykloch. (Autorské osvedčenie č. 204633). Od roku 1984 spolupracoval na likvidácii JEZ (Jadrovoenergetických zariadení), v otázkach dlhodobej integrity vonkajších bariér hlavného výrobného bloku, v súvislosti s ochranným uložením.

Počas rokov strávených na fakulte, neustále udržiaval kontakt s projekčnou a architektonickou praxou. Po rozdelení Československa sa spolupodieľal na rekonštrukcii viacerých ambasád (Madrid, Moskva, Oslo, Londýn). Spolupracoval i na viacerých expertíznych posudkoch týkajúcich sa najmä porúch hydroizolácií spodnej stavby, porúch sklených systémov, obvodových a strešných plášťov, sanácii mestských hradieb a historických a pamiatkových objektov.  Ako sám hovorí: „Trnavské hradby  možno zaradiť medzi významné kultúrne pamiatky a medzi európske unikáty v oblasti fortifikačných stavieb najmä z hľadiska rozsahu, zachovania a použitého materiálu. Fascinovali ma od malička, veď tvorili zadnú hranicu nášho pozemku, ale hlbšie som im začal rozumieť, až keď som začal pracovať na ich záchrane a obnove s Jankou a Paľkom Gregorovými. Obnova vo východnej časti v mieste bývalých želiarskych domov sa vydarila. Nedávno, keď som sa tam bol pri návšteve Trnavy pozrieť, stretol som tam mladomanželov, kde fotograf zvečňoval ich najšťastnejšie chvíle v živote pri majestátnosti hradieb, ako kulisách, symbolizujúcich takmer večnosť vzťahu.“

Pedagogická práca

Pretože profesor Ohrablo nebol nikdy v žiadnej strane, trval jeho vedecko-pedagogický postup dlhšie. Kandidatúra, habilitácia a tiež i profesúra. Za profesora bol vymenovaný v roku 1995.

Akokoľvek, azda najsilnejšou stránkou pedagogickej práce profesora Ohrabla, bolo a stále je obetavé a nezištné vytváranie príležitostí pre študentov a mladých schopných ľudí. Okrem toho profesor vytvoril veľké množstvo učebných textov. Okrem monografie, osemnástich skrípt, je známy i svojou rozsiahlou prednáškovou činnosťou.

V spolupráci s firmou Hebel založil študentskú architektonickú súťaž. Dlhodobo spolupracoval s ABF Slovakia, nadáciou na podporu slovenskej architektúry a stavebníctva vo funkcii člena a predsedu medzinárodnej architektonickej poroty pri celoštátnej súťaži Stavba roka i Stavba storočia. Viac rokov bol členom i predsedom poroty súťaže vyhlasovanej MVaRR SR s názvom Progresívne cenovo dostupné bývanie. Aj tento rok bol pozvaný k spolupráci na ankete Stavby století v Prahe a na slávnostné stretnutie v rámci Svetového dňa architektúry, pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky, čo potvrdzuje jeho aktívnu účasť v odbornom a spoločenskom dianí.

Podľa profesora Ohrabla je však najväčším darom a osobným šťastím už 56 rokov spoločného života v harmonickom vzťahu s manželkou Alžbetou, s ktorou majú tri úspešné deti a ktorej patrí vďaka za všetky dosiahnuté úspechy.

V oblasti celospoločenského pôsobenia a popularizácie fakulty

Aktivity prof. Ohrabla v celospoločenskej oblasti možno považovať za obdivuhodné.

V oblasti popularizácie architektúry pôsobil 12 rokov, ako člen redakčnej rady časopisu Projekt - revue slovenskej architektúry, bol  členom programovej rady pri Slovenskej komore stavebných inžinierov, odborný garant programu systematického vzdelávania autorizovaných inžinierov, bol členom redakčnej rady časopisu Projekt a stavba a pod.

Na stavebnej fakulte pôsobil vo viacerých funkciách v rokoch 1971 až 1974 ako zástupca vedúceho katedry a tajomník Katedry KPS, v rokoch 2000 - 2006 ako prodekan Stavebnej fakulty pre styk z verejnosťou. Na SvF SVŠT v roku 1971 na pokyn prof. Beisetzera založil stretnutie katedier KPS Bratislava, Praha, Brno, ktoré trvá dodnes a postupne sa pridali Košice, Žilina a Ostrava.Bol členom Vedeckej rady STU, člen predsedníctva Akademického senátu SvF, člen Vedeckej rady SvF STU, prezident Nadácie prof. Bellu, predseda Združenia absolventov a priateľov Stavebnej fakulty STU atď.

Po roku 2000, vo funkcii prodekana pre styk s verejnosťou zariadil nakrútenie filmu o Stavebnej fakulte STU, spolupracoval pri obnove časopisu Informácie, pri vydaní náborových listov pre každý študijný program. Profesor je autorom príručky pre prvákov so stručným slangovým slovníkom. Zaviedol i slávnostné repromócie po 50 a 60 rokoch a vydal publikáciu s názvom  „50 rokov po...“ Prof. Ohrablo je i zakladateľ tenisového turnaja „Akademici a podnikatelia za spoločným cieľom“. V súčasnosti je čestným predsedom Združenia absolventov a priateľov Stavebnej fakulty STU, viceprezident ÚIA, výkonný tajomník Alumni klubu STU.

Po skončení FAPS-SvF bol jedným z organizátorov stretnutí absolventov, najprv po piatich rokoch, od roku 1999 každý rok a teraz každý týždeň.

Trnava

Špeciálne postavenie v srdci profesora Ohrabla má bezpochýb mesto Trnava, nazývané tiež Malý Rím. Profesor je presne o 700 rokov mladší než toto mesto v ktorom vyrastal a kde sa i po mnohých rokoch prežitých v Bratislave, stále cíti doma. Sám seba radí medzi tzv. “opravdivých Trnavčanov” a hovorí „Mám rád Trnavu, ako moje rodné mesto, mesto prvých krokov, skvelých škôl a prvých lások. Spomínam si na posledný otcov dar Trnave, skôr, ako nám po víťaznom februári všetko zobrali. Pod forhazom v našom dome stáli dve spovedelnice z dubového masívu a čakali na  výtvarné dielo sochára Karola Hučka, aby osadil na stredný diel „Božie oko“. Spovedelnice sú dodnes umiestnené po oboch stranách hlavného vstupu do chrámu sv. Mikuláša. Bol to dar môjho otca chrámu, po dohode s dr. Ambrózom Lazíkom, pri jeho nástupe do funkcie.“

Profesor ďalej spomína „Neskôr, v duchu rodinných tradícií a kresťanskej výchovy som si aj ja položil otázku, že čo by som mohol urobiť pre moje mesto. Cez prázdniny, po maturite v roku 1956 sa v Západoslovenskom múzeu začala inštalovať zbierka keramiky Štefana Cyrila Parráka, kráľa zberateľov. Veľký Slovák a Trnavčan, altruista a nesmierne skromný človek, ma ako člena rodiny požiadal, aby som mu s inštaláciou zbierky pomohol, pod odborným vedením pani Emy Kahounovej. Po dvoch mesiacoch práce som dostal od Dedenka niekoľko kusov duplikátov a neskôr som sa stal tiež zberateľom.  Pán Š. C. Parrák   po značných peripetiách zachránil za vojny veľkú zbierku pred Nemcami a neskôr pred ďalšími dobyvateľmi, aby ju napokon venoval mestu.“

Profesor sa vždy zaujímal o veci ktoré ľudí spájajú. Evanjelickému Trnavskému chrámu „daroval“ akustickú štúdiu. Jedným z programových bodov Trnavských dní totiž bývali aj ekumenické bohoslužby. V roku 2008 spolu so svojimi žiakmi zorganizoval v Trnavskom evanjelickom kostole (funkcionalistickom chráme od architekta Mareka) zameranie kostola, akustické meranie a návrh na zlepšenie zrozumiteľnosti reči.

Hodnota človeka sa neodvíja od toho, koľko vie získať, ale od toho, koľko dokáže nezištne dať.

Profesor Ohrablo si moju nesmiernu úctu nezískal vďaka dosiahnutým profesionálnym úspechom ale práve vďaka svojmu silnému charakteru, vďaka jeho túžbe po spravodlivosti a schopnosti nezlyhať v zlomových okamihoch.

Môj obdiv patrí jeho schopnosti posúdiť každú situáciu zdravým rozumom a nájsť riešenie.

K jeho narodeninám mu prajem veľa zdravia, šťastia, lásky a Božieho požehnania.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo