Zrodenie náboženstva

Zrodenie náboženstva

V tomto článku som sa vrátil v dejinách o zopár „rôčikov“ naspäť do pradávnej histórie a trochu preskúmal záhadu kedy a prečo sa v ľudskom vedomí zrodilo náboženstvo. Otázka je to nepochybne náročná a diskutabilná, no napriek jej zložitosti som sa pokúsil nájsť nejaké odpovede.

Čo je náboženstvo?

V niektorých (aj v kresťanských) kruhoch sa slovo náboženstvo príliš nenosí. Údajne evokuje skostnatenosť, strnulosť a bezduchú obradovosť. Radšej sa používa slovo spiritualita alebo vzťah k Bohu. Nemám nič proti týmto definíciam, ale ako ďalej ukážem, prisudzovať pojmu náboženstvo negatívnu príchuť je scestné.

Podobne slovo mýtus - „funkcia“, ktorú často využívali dávni ľudia na vysvetľovanie sveta, sa dnes často chápe nesprávne. Keď hovoríme o mýte (napr. článok s názvom Päť mýtov o ...), tak tomu rozumieme tak, že je to nepravda, falošná predstava. Lenže pravda sa dá vyjadriť mnohorakým spôsobom a mýtus bol pôvodne jednou z ciest poznávania pravdy. V takmer všetkých pôvodných kultúrach boli mýty o stvorení, o stratenom raji, o vine a treste. Niektoré stvoriteľské príbehy hovorili o veľkých duchoch, ktorí mali ľudskú alebo zvieraciu podobu a dlhým putovaním sformovali svet. Tieto mýty neboli nejaké praveké faktické štúdie, ktoré dnes môžeme zosmiešniť, ale symbolickým spôsobom vysvetľovali záhadu existencie sveta. Toľko k našim „mýtom“ o mýtoch.  

Takmer každá dávna kultúra mala svoje mýty (zdroj:https://en.wikipedia.org/wiki/Myth)

Uvedomujem si, že písať o náboženstve v jednotnom čísle je veľmi zjednodušené. Je a bolo veľmi veľa náboženstiev, ktoré sa odlišujú predovšetkým svojou vieroukou. Niektoré náboženstvá (budhizmus a smery v hinduizme) dokonca popierajú existenciu Boha alebo bohov alebo ju nepovažujú za dôležitú. Jedného dňa prišiel za Budhom istý mladík, ktorý mal na srdci veľa metafyzických otázok, predovšetkým ho trápila problematika Božej existencie. Budha sa obrátil k mladíkovi a k svojim učeníkom a prehlásil: „Moji učeníci, vedzte, že odpovede na ne vám nepomôžu pri hľadaní svätostí, nevedú k pokoju a priamemu poznaniu nirvány.“ Iné náboženstvá majú skôr etický charakter, napr. konfucionizmus. Čiže definovať čo je vlastne náboženstvo nie je až také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá.

Aby som vás nemiatol nejednoznačnosťou pojmu náboženstva, uvediem z akej definície budem vo svojom článku vychádzať: „Náboženstvo je vzťah k transcendentnej skutočnosti, k niečomu, čo presahuje človeku a na čom je závislý, i súhrn prejavov tejto závislosti.“

Náboženstvo - čisto ľudský fenomén?

Je náboženstvo záležitosť výlučne ľudského rodu alebo nájdeme náboženskú vieru aj u zvierat? Stopercentne istý si byť nemôžeme, no je veľmi nepravdepodobné, že náboženstvo sa objavuje aj inde ako v ľudskej ríši. Museli by sme sa z jednotlivými živočíchmi porozprávať alebo nejakým iným spôsobom si to odkomunikovať, že ako sú na tom s vierou.

Otec sociobiológie Edward O. Wilson píše: „Náboženstvo je jednou z hlavných kategórii správania, nepopierateľne jedinečného pre ľudský druh. Je nepravdepodobné, že by sa na náboženstvo dali v akejkoľvek priamej forme aplikovať zásady evolúcie správania čerpané z existujúcej populačnej biológie a z experimentálnych štúdii nižších živočíchov.“ Anglický evolučný biológ Robin Dunbar s myšlienkou výlučnosti náboženstva u človeka súhlasi.

Hoci by som si dovolil týmto učencom trochu „oponovať.“ Niekto sa ma raz opýtal či viem ako sa modlia sliepky. Nevedel som a prišla vskutku prazvláštna odpoveď, že keď sa napijú vody a pritom zobákom „mieria“ hore. To je vraj ich vzdávanie vďaky. Nuž, spýtajme sa sliepok, ako to vlastne prežívajú ...

Primatologička Jane Goodallová sa pokúša odpovedať na otázku pôvodu náboženstvo z pohľadu evolučnej biológie: „Šimpanzi odpovedajú na príval dažďa alebo na vodopád hrozivým postojom. Domnievam sa, že bázeň a údiv, ktoré sú základom väčšiny náboženstiev, môžu vychádzať z takýchto pradávnych, nechápajúcich citových hnutí.“ Podobne Robin Dunbar uvažuje, že „náboženstvo sa postupom času stalo prostriedkom k upevňovaniu šírších rodinných zoskupení, v ktorých sme strávili podstatnú časť svojej evolučnej histórie.“

Na strane druhej, evolučná biológia ani žiadna iná empirická veda nám však v konečnom dôsledku nedá jasnú odpoveď na otázku či má náboženstvo pôvod v božskom zjavení alebo je len čisto prirodzený dôsledok evolúcie alebo vyššou funkciou mozgu. Odpoveď je skôr v kompetencii metafyziky alebo filozofie.

Človek náboženský

Pri štúdiu dejín náboženstiev môžeme postrehnúť jeden zaujímavý jav - mnohé viery vznikajú a mnohé zanikajú. Istý antropológ poznamenal, že počas ľudských dejín ľudstvo „vytvorilo okolo stotisíc náboženstiev. Myslim si, že nie je nerozumné uvažovať o kvázi „prírodnom výbere“ aj medzi náboženstvami. Viera, ktorá je životaschopnejšia prežije. Ale ako píše Robert Wright v knihe Evoluce Boha, „predstava sa musela zmeniť, ale to v ničom nesvedčí proti náboženstvu. Veda sa nakoniec menila neustále, upravovala, či dokonca opúšťala staré teórie, a nikto z nás to nebude používať ako dôkaz proti vede. Naopak, domnievame sa, že neustále prispôsobovanie vedie vedu blížšie k pravde. Snáď sa toto isté deje aj s náboženstvom.“

Náboženstvo je fenomén, ktorý spravádza ľudstvo od jej počiatkov. Človek je homo religious, človek náboženský. Hoci je pravdepodobné, že neveriaci by sa takto neoznačili. Náboženstvo je však zrejme nevykoreniteľná súčasť ľudskej prirodzenosti-antropologická konštanta. Dobrým príkladom tejto „nevyliečiteľnosti z náboženstva je Rusko. Počas éry Sovietskeho zväzu boli ľudia vystavení mohutnej protináboženskej kampani. No prieskumy z roku 2006, päťnásť rokov po páde Sovietskeho zväzu, ukazovali, že „84% Rusov verí v Boha, za ateistov sa považuje iba 16%“ Ešte aj v susednom Česku, ktoré je označované ako najateistickejšia krajina Európy, zvykne vravievať Tomáš Halík, že najrozšírenejšou vierou Čechov je něcizmus - něco je nad námi.

Ale ako vzniklo náboženstvo a prečo vlastne ľudia veria? Ateista E. Wilson vysvetľuje, že zdá sa ľudia radšej veria ako vedia. Nezahŕňa však viera v sebe poznanie alebo aspoň túžbu po poznaní?  

Z akých otázok sa zrodilo náboženstvo?

Hoci sa to zdá byť bláznovstvo, pokúsil som sa vžiť do role pravekého človeka a jeho pohľadu na svet. Z tohto dôvodu niektoré moje nasledujúce myšlienkové pochody treba chápať s rezervou.

Predstavujem si, že žijem v nejakom pravekom lese, som odkázaný na prírodu, na zopár ľudí okolo seba a mám na mysli a stresujem, že smrť kedykoľvek číha za rohom. A beriem do úvahy, že nemám ani šajnu o tom, že existuje nejaký kresťanský Boh, prepracovaná teológia, hierarchia alebo náboženská inštitúcia. Poprvé, je jasné, že náboženstvo mi veľmi nepomôže v mojich primitívnych technologických otázkach - ako urobiť nástroj, príbytok pre súkmeňovcov alebo ako zohnať jedlo. Je mi na nič v mojej dileme ako uloviť nejaké zviera. V otázke ako mi náboženstvo nemá ako pomôcť.

Z absolútnej odkázanosti na prírodu a toho, čo všetko poskytuje - je zrejmé, že pre pravekého človeka musela byť príroda skutočne starostlivým bohom. Náboženstvo sa zrodilo aj z vedomia nesamozrejmosti ľudského bytia. Praveký človek mohol svoje rodiace sa náboženské vedomie použiť aj (z nášho pohľadu) dosť nešikovne. Náboženstvo ako liek proti strachu zo smrti, ako morálny a spoločenský kontrolór, ako projekcia ľudských túžob, ako prostriedok na manipuláciu más, ako psychologická neuróza a podobne. Práve v novoveku prišli ateisti (Feurerbach, Marx, Nietzsche, Freud), ktorí oprávnene kritizovali takéto predstavy o Bohu a náboženstve. My veriaci (aj napriek nesúhlasu s tvrdením, že Boh neexistuje a mnohými inými názormi) im môžeme byť vďační, že odmaskovali tieto karikatúry. Hoci sa s ateistami v mnohom nezhodnem, za tieto kritické poznámky si ich vážim.

Austrálsky Ayers Rock alebo pre domorodé obyvateľstvo posvätná hora Uluru (https://en.wikipedia.org/wiki/Uluru)

Na strane druhej sú tu aj iné otázky, ktoré treba nejako uchopiť. Prečo sme na tomto svete? Kam smerujeme? Aký je zmysel nášho života? Je život po živote? Hoci si možno myslíte, že o čom takí pravekí ľudia mohli uvažovať. Ja som však presvedčený, že to neboli vôbec nejakí nekultúrni hlupáci, práve naopak. A kládli si otázky, na ktoré im ich jednoduchá technológia nedávala odpovede. Náboženstvo môže byť interpretáciou udalosti v živote človeka a ako ich psychicky a duchovne zvládnuť. Michael Novak v knihe Boha nikto nevidí píše, že „pôvod náboženstva spočíva v hlbokej ľudskej potrebe klásť si otázky - čo je našou prvou skúsenosťou s nekonečnom. Hlad po kladení otázok je skúsenosť, ktorá poháňa myseľ a dušu stále viac dopredu.“

A práve prichádzam k otázke, ktorá je vari najpálčivejšia - prečo je tu zlo a utrpenie? Vlastnosti Boha kresťanov (všemohúcnosť, vševedúcnosť, milosrdenstvo) je na prvý pohľad ťažšie dať do súladu s problematikou zla. Ale v prípade náboženských predstáv pôvodných ľudí je to trochu iné. Robert Wright: „Vo svete lovcov a zberačov nie je otázka zla tak nepochopiteľná, pretože sa nadprirodzeno nevyskytuje ako jediná všemohúca bytosť a už vôbec nie morálne dokonalá. Nadprirodzenú oblasť obývajú najrozličnejšie bytosti, spravidla nápadne podobné ľuďom: nemajú vždy dobrú náladu a dôvody k ich namrzenosti nemusia byť vždy pochopiteľné.

Praveký (a nielen praveký) človek však niekedy vopchal náboženské vysvetlenia aj tam, kde sa to o niekoľko tisícročí ukázalo ako nevhodné. Ľudstvo má pokušenie vysvetľovať prirodzené príčiny nejakým božstvom. (problematika „boha medzier“) Napríklad blesk bol priamym prejavom boha, v niektorých predstavách bol samotným bohom. Dnes už vieme, že je to inak. Nástup modernej vedy na úsvite novoveku skoncoval s týmto chápaním Boha - Boha ako veľkého Hodinára za kulisami prírody. Boh je Stvoriteľom, prvou Príčinou, no na chod prírody využíva druhotné príčiny a nepotrebuje priamo posielať blesky na zem. Aspoň takto chápu Boha kresťania. Je preto dobré rozlišovať otázky, ktoré veda má vo svojom pláne zodpovedať a ktoré zodpovedať v programe nemá - a tu je priestor pre filozofiu, metafyziku, náboženstvo.

Perún, staroslovanský boh blesku hromu a blesku (https://sk.wikipedia.org/wiki/Perún)

Túto kapitolu zakončím myšlienkami K. Armstrongovej: „Len čo si pravekí ľudia uvedomili svoju smrteľnosť, začali vytvárať príbehy, ktoré im umožňovali vyrovnať sa so smrťou. Neandertálci pátrili po zmysle života. Zvieratá túto schopnosť nemajú. Ľudské myslenie má schopnosť hĺbať o pojmoch a skúsenostiach, ktoré si nevieme vysvetliť racionálne. Máme teda predstavivosť. Je to schopnosť, ktorá sa zúčastňuje na vzniku náboženstva a mytológie. Predstavivosť je aj vo vede. Táto schopnosť umožňuje vedcom získavať nové poznatky a vytvárať nové technológie. Rozhľad ľudí rozširuje mytológia aj veda. “

Čo bolo na začiatku?

Na začiatku 20. storočia Wilhelm Schmidt, nemecký katolícky kňaz a etnológ, vypracoval teóriu o prvotnej viere v jedného Boha (pra-monoteizmus). Túto teóriu obhajoval znalosťami z etnológie a v prvotných kultúrach nachádzal indície toho, že prví ľudia uctievali jediného Boha resp. Najvyššiu Bytosť. Až neskôr sa tento pra-monoteizmus rozbil do množstva vier a náboženstiev. Podľa tejto teórie sa ľudia odklonili od pravého Boha a začali sa klaňať svojim vlastným výtvorom - bôžikom a bohyniam. Je to vcelku logická a zaujímavá, no veľmi sporná teória. V niektorých kulturách boli takéto viery v jedného boha. Lenže tento boh sa veľmi odlišoval od Boha, ktorého poznáme z Biblie - tento boh mal napr. manželku a deti. Mal aj svojich pomocníkov – nižších bohov.

Veľká väčšina odborníkov sa dnes prikláňa skôr k opaku teórie pramonoteizmu. No určiť ako to bolo naozaj na začiatku náboženského vedomia je zrejme boj s veternými mlynami. Čo bolo skôr - sliepka alebo vajce? Niektorí učenci zastávali teóriu, že na začiatku ľudstva bolo nenáboženské obdobie. Ale aj od týchto teórii sa upustilo.

Podľa iných názorov bol na počiatku animizmus. Čo je animizmus? „Animisti verili, že v živých i neživých veciach sídli, teda ich animuje (oživuje), duša alebo duch. Rieky a obloha, vtáky, zvieratá aj ľudia majú túto dušu-ducha, túto hmlu, vlákno či tieň, túto príčinu života a myslenia jedinca, ktorá ho oživuje.“ Neskôr sa animizmus vyvinul do magizmu (viery v existenciu nadprirodzených bytostí, démonov, fantómov) potom do totemizmu (spojenie duší celého kmeňa s dušou zvieraťa alebo rastliny) a nakoniec do viery vo viacerých bohov (polyteizmu). Samozrejme, je to zjednodušená schéma, ale píšem to aby sme mali aspoň akú-takú predstavu. Navyše je jasné, že uvedené pojmy sú len umelé výtvory dneška. Žiaden praveký človek sa nebil do pŕs so slovami: „Ja som animista.“

Kedy sa vlastne objavilo náboženstvo? Je takmer nemožné to určiť lebo z obdobia dávneho praveku nemáme žiadne písomné pramene. Robert Wright píše, že „podrobné záznamy o náboženskej viere pred zavedením písma nemôžu existovať, zostáva nám len to, čo nájdu archeológovia - nástroje, ozdoby a tu a tam jaskynná maľba.“ Rovnako život prvých ľudí bol príliš skromný na to aby sa z ich pozostatkov dokázalo určiť niečo jednoznačné. Musíme sa teda uspokojiť skôr s nepriamymi svedectvami. Napríklad Mircea Eliade uvádza, že „prvé archeologické údaje o náboženskom svete paleotického lovca siahajú k nástennému umeniu franko-kantaberskej oblasti (30 000 rokov pred Kr.)“ Eliadova teória o pôvode náboženstva siaha práve k lovu - človek si pravidelným lovom postupne vytvoril mystické puto k prírode.

Jeden z prvých rituálov, ktorý sa začal praktizovať v súvislosti s náboženskym vedomým bolo pochovávanie mŕtvych a viera v posmrtný život. Tento jav je univerzálny: „Vieru v posmrtný život preukazuje od najstarších dôb užívanie červenej hlinky, rituálne náhrady za krv, teda symbolu života. Zvyk posypať mŕtve telo červenou hlinkou je všeobecne rozšírený v čase a priestore: od Čou-kchou-tienu až k západnému brehu Európy, v Afrike až k mysu Dobrej nádeje, v Austrálii, v Tasmánii a v Amerike až po Ohňovú zem.“ Zaujímavé je, že naši predkovia ako dôkaz posmrtného života pravdepodobne používali sny, v ktorých boli prítomní ich mŕtvi príbuzní. Predstava života po živote u pravekých ľudí však nemá povahu „cukra a biča“ - odplaty a trestu. Nebola tu pravdepodobne ani koncepcia neba a pekla, záchrany a zatratenia. Ľudia začali svoje náboženské vedomie vyjadrovať prostredníctvom najrozličnejších obiet, tancov, spevov, rituálov a predmetov. Na mnohých miestach sa našli sošky a venuše.  Nie je ale celkom jasné k čomu slúžili tieto predmety. Niektorí sa nazdávali, že venuše boli niečo ako výchovný prostriedok pre dievčatá k tehotenstvu a k ich vlastnej výchove.

Poznáme maľby z jaskýň ako napr. Lascaux alebo Altamíra. Vo francúzskom Lascaux je vyše dvetisíc fresiek a rytín. Čo však chceli vyjadriť? Je to výzva aj pre odborníkov v danej oblasti. Moderný človek zvyknutý uvažovať rozumovými pojmami, už dávno zabudol uvažovať symbolicky a mytologicky. Ťažko prístupná a tajomná jaskyňa bola akýmsi pra-chrámom. Niektorí však uvažujú o tom, že tieto jaskyne boli miestom procesu iniciácie chlapcov do sveta mužov. Tieto prechody do jednotlivých životných fáz boli tiež dôležitou funkciou náboženstva. Dnes v našej modernej spoločnosti podobné iniciácie často chýbajú - niet divu, že tu máme nedospelých-dospelákov.

Maľby zo španielskej jaskyne Altamíra (https://en.wikipedia.org/wiki/Cave_of_Altamira)

Svet pravekej jaskyne a spôsobu prežívania viery je pre nás zložitý a nepochopiteľný. Robert Wright opisuje rituál, nad ktorým by dnešný sekulárny človek len pokrútil hlavou: „Čukčovia, domorodý národ zo Sibíru, mali svoj zvláštny spôsob, ako naložiť s prudkým vetrom. Muži spievali: Západný vietor pozri sa ! Pozri sa dole na môj zadok. Dáme ti trochu tuku. Prestaň fúkať! Európsky návštevník, ktorý v 19. storočí podal správu o tomto obrade, ho popísal nasledovne: Muž prednášajúci zariekavanie spustí nohavice a nakloní sa vetru, čím sa nastaví odhaleným zadkom proti vetru. Pri každom slove zatlieska.“

Ako sa dá vyššie uvedený rituál racionálne vysvetliť? My sme už veľmi ovplyvení moderným racionalizmom a prísnou logikou, a tak sa nad takýmito rituálmi len pousmejeme. A čo nám do nášho racionalistického rámca nevojde, tak to odhodíme do koša so slovami: „Neexistuje. Neprešlo dokazovaním. Je to rozprávka.“ V novodobých kliešťoch racionalizmu sa ocitli aj zázraky, posmrtný život, anjeli a démoni. Dnešná západná spoločnosť je perfektne logická ale zároveň chladne technokratická a stráca zmysel pre posvätno. Aj náboženstvo sa racionalizuje a nie je to vždy dobré.

A tak by sa zrejme nad našimi pokusmi zviazať Boha a náboženstvo do obmedzených hraníc ľudského rozumu, pousmiali pravekí ľudia ...

Záver

Nech už vaša odpoveď na otázku, či má náboženská viera odpodstatnenie alebo nie bude akákoľvek, myslím si, že fenomén náboženstva je zaujímavý jav, ktorý sa oplatí skúmať.

Použitá literatúra

ARMSTRONG, K: Dejiny mýtov. 2005

ARMSTRONG, K: Kauzu vyhral Boh. 2009

BROOCKS, R: Boh nie je mŕtvy. 2012

DUNBAR, R: Príběh rodu Homo. 2009

ELIADE, M: Dejiny náboženského myšlení. Sv.1. 2008

NOVAK, M: Boha nikto nevidí. 2007

SOKOL, J: Člověk a náboženství. 2004

WILSON, E: O lidské prirodzenosti. 1993

WRIGHT, R: Evoluce Boha. 2011

Titulný obrázok - http://theconversation.com/how-religion-rises-and-falls-in-modern-australia-74367

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo