Miluj a rob čo chceš

Miluj a rob čo chceš

Blog o frázi “milovať hriešnika, nenávidieť hriech”. Jej pôvod, význam, použitie.

V diskusii pod mojim predošlým blogom ma upozornili na vetu “milujem hriešnika a nenávidím hriech”. Tak som sa rozhodol pozrieť sa na ňu bližšie. Viem, že nepochádza z Biblie a dosť často sa za jej autora pokladá sv. Augustín (354-430). Ani to však nie je presné a v znení “nenáviď hriech a nie hriešnika” sa nachádza v Gandhiho autobiografii.[1] Augustín má však v liste č. 211 vyjadrenie, od ktorého sa naša fráza odvádza.

Pravidlá sv. Augustína

List 211[2] je adresovaný komunite mníšiek, kde sa prejavili ťažkosti s akceptovaním novej predstavenej. Už úvodná veta listu napovedá, ako Augustín vníma lásku: “Ako je prísnosť pripravená trestať chyby, ktoré môže objaviť, tak sa láska zdráha objavovať chyby, ktoré by musela trestať.” Takýto opis lásky mi korešponduje so známou 13. kapitolou Prvého listu Korinťanom, kde je láska opísaná ako trpezlivá, dobrotivá, nemysliaca na zlé, netešiaca sa z neprávosti a všetko znášajúca.

Pozrime sa však na časť, kde sa hovorí o láske k hriešnikovi a nenávisti k hriechu. Text listu 211 prevzali v stredoveku viaceré spoločenstvá ako svoju regulu, vrátane rehole bratov kazateľov. Vďaka tomu si ho môžeme prečítať aj online v češtine. Augustín tam hovorí o prípadoch, keď zasvätená osoba žiadostivo pozerá na osoby opačného pohlavia. Najskôr vysvetľuje, prečo je to nebezpečné. Potom poukazuje na to, že sa to nedá úplne utajiť, lebo ak by to aj druhí nezaznamenali, Boh to vidí a najmä na Jeho pohľade záleží. A Boh nás chráni nielen tým, že nám dáva svoju milosť, ale aj nás napomína cez bratov/sestry. A Augustín predkladá postup, ako sa to má diať. Ak si niekto všimne tieto nevhodné pohľady u druhého, má ho ihneď napomenúť. Ak by sa nepolepšil, má sa to oznámiť predstavenému. Ak by problém pokračoval, treba naň upozorniť ďalšiu jednu alebo dve osoby, ktoré by potom mohli dosvedčiť jeho existenciu pred celou komunitou. Augustín vysvetľuje, že to nie je krutosť, keď sa veci takto oznamujú, lebo daný hriech škodí tomu, kto ho pácha a treba to liečiť. Keď je to oznámené komunite, tak sa určí pokánie. Ak by ho hriešnik nechcel prijať, alebo by zapieral, tak ho treba vylúčiť. To kvôli tomu, aby nenakazil svojim správaním ostatných.

Tento postup sa má používať pri všetkých previneniach: “A co jsem řekl o zákazu upírat zrak, zachovávejte pečlivě a věrně také při jiných proviněních, když je zpozorujete, zamezujete jim, oznamujete je, usvědčujete z nich a soudíte je, a to s láskou k lidem a s nenávistí k nepravostem (cum dilectione hominum et odio vitiorum[3]).”

K tomuto textu pripájam niekoľko poznámok. Týka sa pravidiel života v spoločenstve, ktoré sa k nim zaviazalo. V tomto spoločenstve sa členovia snažia žiť vo vzájomnej láske a samozrejme s láskou k Bohu. Ak niekto hreší, tak ostatní ho s láskou napomínajú. Avšak napomínanie nie je jediným prejavom lásky. Celý ich spoločný život má byť v znamení lásky. Augustín tu nehovorí o napomínaní ľudí zvonka, ľudí, ktorí dané pravidlá neprijali.

Treba si všimnúť, že Augustín za prejav milosrdenstva označuje aj vypudenie nekajúceho hriešnika zo spoločenstva. Zdôvodňuje to ochranou ostatných členov. Vzniká tu teda otázka: o lásku ku ktorým ľuďom ide a o nenávisť ku koho hriechom? Ide o lásku k tým, ktorí sa previnili, alebo lásku k tým ostatným? Ide o nenávisť k hriechu toho, kto sa previnil, alebo nenávisť, odpor k hriechu, ktorý by mohol ohroziť nevinných?

Vzniká tu otázka: O lásku ku ktorým ľuďom ide a o nenávisť ku koho hriechom? O lásku k hriešnikovi, či k nevinným v jeho okolí? O nenávisť k hriechom hriešnika či k hriechom mňa a ostatných naokolo? Zdieľať

Myslím si, že z textu vyplýva, že láska k ľuďom sa týka aj hriešnika. Ten je totiž najskôr napomínaný kvôli jeho vlastnému dobru. A hriech je samozrejme chápaný ako zlo, ktoré mu ubližuje. Ale vo finále, keď už nekajúceho hriešnika vylučujú zo svojho spoločenstva, tak sa nenávisť voči jeho hriechu neprejavuje. On je s ním ponechaný, dôležité je, aby hriech neohrozoval spoločenstvo.

Ak to aplikujeme na Boha

Čo nám vyjadruje veta, že Boh miluje hriešnika, ale nenávidí hriech? Myslím si, že v prvom rade to prináša isté upokojenie človeku, ktorý vie, že zhrešil. Pri vedomí hriechu nás môžu pochytiť obavy, že Boh nás zavrhne, že nás už nemiluje a podobne. V tomto prípade nami preberané tvrdenie prináša úľavu.

To, že Boh miluje hriešnika, je dobre známe. Biblia o tom opakovane hovorí. “Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.” (1 Jn 4,8-11) “Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.” (Rim 5,8) “Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.” (Múd 11,24)

A ako je to s nenávisťou Boha k hriechu? Bohu skutočne hriech prekáža, ale Božia láska je silnejšia ako hriech. Boh hriech nenávidí natoľko, že ho odstraňuje. A odstraňuje ho tak, že ho odpúšťa. Niekto môže namietať, že Boh je predsa spravodlivý a hriech trestá. Je to komplikovanejšie. Za hriech prichádza trest a Katolícka cirkev učí, že sú dva druhy trestu: večný a časný. O obidvoch však KKC 1472 vyhlasuje: “Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu.” Čiže nie Boh je ten, ktorý chce pre človeka trest. Boh nám ponúka spásu. Je na nás, či ju prijmeme.

Boh hriech nenávidí natoľko, že ho odstraňuje. A odstraňuje ho tak, že ho odpúšťa. Zdieľať

A čo sa týka Božej spravodlivosti, tak tú treba chápať v kontexte biblického zjavenia. Pavol v liste Rimanom hovorí o tom, ako sa zjavila Božia spravodlivosť (Rim 3,21): Boh sám je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša. (Rim 3,26). Keď sa Boh prejavuje ako spravodlivý, tak nejde o to, že odmeňuje a tresce. On nám udeľuje svoju spravodlivosť, odstraňuje naše hriechy. Aj známy žalm 51 velebí Boha slovami: “Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.” (Ž 51, 16). Žalmista plesá nad Božou spravodlivosťou vtedy, keď je zbavený poškvrny.

Horšie je to, keď ľudia vedome odporujú Bohu a odmietajú jeho ponuku spásy. Avšak ani ich Boh neprestáva milovať. On je trpezlivý a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. (Porov. 2 Pt 3,9) Ak však sú utláčaní maličkí, ak sa narúša jeho poriadok, tak Pán zasahuje. Nie vždy to však dokážeme vidieť a často nám to pripadá pomalé.

Ak niekoho zaujali tieto myšlienky o Božom milosrdenstve a spravodlivosti, tak tu vkladám link na vynikajúci materiál od biblistu SSDr. Blažeja Štrbu, PhD., ktorý bol publikovaný v časopise Liturgia. Otec Štrba tam hovorí o jednej z tzv. hlavných právd - Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. Potom prechádza na pojem spravodlivý Boh v liturgii a vysvetľuje pojmy spravodlivosť a milosrdenstvo v kontexte knihy Exodus. Na jeho stránke sa dajú nájsť aj ďalšie materiály na túto tému.

Ako to aplikovať na nás

Augustínov prístup sa dá používať v tom kontexte, v ktorom ho formuloval on: keď ide o náboženské komunity. Ak v reholi alebo nejakej inštitúcii riadenej Cirkvou členovia neplnia požiadavky, ku ktorým sa sami zaviazali, tak ich treba napomenúť. Ak nechcú zmeniť svoje správanie, tak ich treba vylúčiť pre dobro ostatných. Ideálne je, ak sa to urobí takým spôsobom, že vylúčený nezatrpkne, ale si uvedomí svoju chybu a je ochotný sa vrátiť. Toto je asi zmysel toho, že sa to má robiť citlivo, s láskou, ale zároveň pevne.

V diskusnom komentári, na základe ktorého som sa rozhodol napísať tento blog, bol spomínaný otec Kuffa. On tiež vedie inštitúciu, v ktorej takéto pravidlá môžu platiť. Ide o Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach. Raz som sa stretol na stanici s istým bezdomovcom. Po rozhovore s ním vysvitlo, že nejaký čas strávil aj v tomto Inštitúte. Musel odísť, lebo tam pil alkohol, alebo sa o to pokúšal. Tento biedny človek si však uvedomoval, že on urobil chybu a nevyčítal nič otcovi Kuffovi. Myslím si teda, že tú zásadu milovať hriešnika a nenávidieť hriech v jeho prípade uplatnili dobrým spôsobom.

Ťažko však môžeme vyžadovať dodržiavanie štandardov, ktoré my považujeme za správne, mimo našich spoločenstiev. Otec Kuffa môže prejavovať lásku k svojim klientom tak, že im nedovolí konzumovať alkohol. Ak oni na to pristúpia, bude to fungovať. Ale nefungovalo by, keby začal chodiť po slovenských krčmách, vylievať štamgastom poháre a poháriky do výlevky s tým, že to robí z lásky, lebo alkohol im škodí. Láska musí rešpektovať druhého a jeho slobodu.

Ťažko môžeme mimo našich spoločenstiev vyžadovať dodržiavanie štandardov, ktoré my považujeme za správne. Láska musí rešpektovať druhého a jeho slobodu. Zdieľať

Toto veľmi dobre poznajú veriaci rodičia, ktorých deti nežijú podľa kresťanských požiadaviek. Keď milujeme druhého, tak mu nechceme škodiť. Ale čo ak si milovaný škodí sám? Títo rodičia sa často trápia, keď vidia, ako ich deti žijú s neveriacimi partnermi mimo manželského zväzku. Alebo keď vidia svoje dieťa v zlej partii, kde sa vyskytujú drogy, či kriminálna činnosť. Obávajú sa o spásu svojich detí a nemajú možnosti, ako to jednoducho zmeniť. Nástroje ako dobrý vlastný príklad a modlitba nám často pripadajú ako slabé a najmä nám nevyhovuje ich pomalá účinnosť.


A ako reflektovať to, ako Boh miluje hriešnika a nenávidí hriech? Sväté Písmo obsahuje veľa výziev, aby sme milovali ako Boh. Boh miluje každého a aj my máme milovať všetkých, dokonca aj svojich nepriateľov. Za tých, čo nás prenasledujú, sa máme modliť (Mt 5,44) a robiť dobre tým, čo nás nenávidia (Lk 6, 27).

Treba nám myslieť na to, že aj my sme hriešnici. My nikdy nebudeme v tej pozícii, že sme tí dobrí a skláňame sa k biednym hriešnikom naokolo, ako to urobil Pán. Všetci sme zhrešili a všetci sme Ním vykúpení. Písmo nás poučuje, aby sme druhých nesúdili, ale najskôr si vybrali brvno zo svojho oka a až potom smietku z oka druhého (Mt 7,2-5). A Pavol poučuje veriacich, aby si pri naprávaní bratov sami dávali pozor na seba (Gal 6,1).

Ono aj keby sme boli lepší od druhých, ak chceme nasledovať Krista, aj tak sa nad nich nemôžeme povyšovať. Veríme totiž, že Boh sa z lásky stal človekom. V Starom zákone ľuďom nariaďoval, kto, kedy a za akých podmienok sa k nemu môže priblížiť. Ale v Kristovi to všetko padlo. Ježiš vstupoval do spoločenstva s ľuďmi, ktorí rozhodne nespĺňali požiadavky kultovej čistoty. Preto ak ho chceme nasledovať, tak by sme nemali hovoriť, akí tí druhí majú byť a potom, keď sa napravia podľa našich kritérií, potom s nimi vstúpiť do spoločenstva. Krista máme iniciatívne prinášať každému. Pavol žil ako Žid, ako pohan, ako slabý, aby mohol každému z nich ohlasovať evanjelium (1 Kor 9,22).

Milovať hriešnika teda znamená priblížiť sa mu, byť tu pre neho, modliť sa za neho, zvestovať mu Krista. Toto v prvom rade. Nevylučuje to napomínanie, ale ak iba napomínam a nič iné, tak by som si nemal o sebe namýšľať, že milujem. Keby muž svojej manželke prejavoval lásku iba tak, že by opravoval jej pochybenia, ale nepochválil by ju, nebol by jej nablízku, nepohladil by ju, tak by nikdy nemala dojem, že ju miluje. O tom, ako vyjadriť pravdu o nesprávnom konaní, napíšem na záver.

Napomínanie ešte automaticky neznamená lásku. Zdieľať

Teraz prejdime napodobňovaniu Boha, ktorý nenávidí hriech. Opäť treba myslieť na to, že my sme hriešni a máme nenávidieť svoj vlastný hriech. Boh nám ho odpúšťa a rovnako máme aj my pristupovať k hriechu druhých: “Navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!” (Ef 4,32) “Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!” (Kol 3,13). V modlitbe Otče náš sa každý deň modlíme: “Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom” a Ježiš nás učil: “Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.” (Lk 6,36-38).

Keď sa Peter pýtal, koľkokrát má odpustiť, tak mu Pán odpovedal, že sedemdesiatsedemkrát, čo znamená bez limitov, vždy. A nemáme odpúšťať iba tým, ktorí nás o odpustenie prosia. Ježiš na kríži volal k Otcovi, aby odpustil jeho katom, lebo nevedia, čo robia (Lk 23,34). A sv. Štefan pri svojom kameňovaní prosil podobne (Sk 7,60). Máme byť skrátka veľkodušní.

Štruktúry hriechu

Žijeme v spoločnosti, ktorá nie je dokonalá a vidíme okolo seba štruktúry hriechu. KKC 1869 hovorí: “Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.” Ako kresťania sme povinní reagovať na takéto skutočnosti.

Tu je potrebný prorocký hlas kresťanov. Naša láska sa má v takýchto situáciách obracať najmä na obete spomínaného sociálneho hriechu. Či už máme na mysli potraty, eutanáziu, zneužívanie maloletých, týranie žien, atď, všade tu máme obraňovať tých, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná.

Je prevrátením milosrdenstva, keď je biskup citlivý a milosrdný voči kňazovi zneužívajúcemu deti a o jeho obete nedbá. V týchto prípadoch sa treba starať najmä o poškodených, prichádzať k nim ako milosrdný samaritán, ktorý obviaže rany a postará sa o trpiaceho. A tým, ktorí utrpenie spôsobujú, treba jasne a prorocky povedať, že konajú zle.

Sme súčasťou demokratickej spoločnosti a môžeme využívať aj politické nástroje na odstraňovanie takýchto neblahých štruktúr. Keďže sme v pluralitnom prostredí, tak musíme používať dialóg, dobré argumenty, dobrý príklad. Nedokážeme druhým nanucovať svoje predstavy, nemôžeme vytvoriť akúsi katolícku totalitu.

Chcel by som tu poukázať na malý detail v blahoslavenstvách. Ježiš blahoslaví milosrdných, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5,7). To dobre korešponduje s témou odpúšťania, ktorej sme sa venovali vyššie. Ježiš blahoslaví aj tých, ktorí sú lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení (Mt 5,6). Nehovorí o spravodlivých, ktorí dosiahnu spravodlivosť! Spravodlivosť vo svete my nikdy nedosiahneme. Môžeme po nej túžiť, môžeme sa o ňu usilovať, ale nastolí ju až Boh. Preto v úsilí o lepší svet musíme vedieť, že najviac toho urobíme na kolenách v modlitbe.

Ježiš blahoslaví tých, ktorí sú milosrdní, ale po spravodlivosti máme lačnieť. Zdieľať

Milovať hriešnika a nenávidieť hriech?

Chcel by som poukázať na dva momenty spojené s touto vetou.

Prvým je to, ako to znie. Keď niekoho chcem naprávať, resp. mu hovoriť o jeho hriechu a hovorím, že milujem hriešnika, ale nenávidím hriech, tak už tým, že to takto formulujem, hovorím, že on je hriešnik. On je hriešny, je mimo Božej milosti a kým sa neobráti, tak pôjde do pekla. Zvyčajne keď to takto formulujem, tak sa predpokladá, že ja som v milosti, teda som vyššie. Ja som ten, kto vie a hriešnici ma majú počúvať a robiť podľa toho, čo hovorím.

Tento dojem je veľmi negatívny a spája sa s farizejmi. Tých Písmo hodnotí negatívne a my by sme sa k nim nemali pridávať. Možno by to mohol byť dôvod na opustenie frázy ‘milujem hriešnika, ale nenávidím hriech’.

Druhým momentom je problém oddelenia hriešnika a hriechu. Dá sa to vôbec? Vyskytuje sa hriech nejako oddelene od toho, kto hreší? Veď hriech je úkon ľudskej vôle.[4] Hriechy vychádzajú z ľudského vnútra, nie sú niečím externým voči nám (Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka. Mt 15,19n). Ak niekomu hovorím, že ho milujem, ale zároveň zdôrazňujem, že nenávidím niečo, čo on chce, je to prinajlepšom ťažko pochopiteľný koncept. V horšom prípade to dotyčný vezme ako urážku alebo ma bude pokladať za blázna.

Myslím si, že aj toto poukazuje na ťažkopádnosť tejto zaužívanej frázy.

Ako hovoriť o milosrdenstve

Na záver by som chcel vložiť text z knihy Milosrdenstvo od kardinála Kaspera.

Posolstvo o Božom milosrdenstve môžeme dôveryhodne ohlasovať iba vtedy, keď je naša reč preniknutá milosrdenstvom. Odporcom evanjelia, ktorých je dnes dosť, podobne ako v minulosti, sa musíme postaviť pevne, ale nie tým, že budeme agresívne polemizovať a odplácať zlé zlom. … Ani v sporoch s odporcami nesmie byť v našom spôsobe reči cítiť polemiku, ale úsilie povedať a konať pravdu v láske (Ef 4,15). Podľa Jána Zlatoústeho máme boj o pravdu viesť mužne, ale nie bez lásky. Cirkev preto nemá svojich poslucháčov v najlepšej viere hrešiť zhora; vnímať moderný svet negatívne ako znak úpadku je nesprávne a považuje sa za nesprávne. Cirkev má oceňovať legitímne požiadavky moderného človeka a pokrok v humanite moderny, ale s problémami a ranami má zaobchádzať milosrdne.

Milosrdenstvo bez pravdy by bolo útechou, ktorej chýba čestnosť; bolo by obyčajným vodením za nos, prázdnym táraním. A naopak, pravda bez milosrdenstva by bola chladná, odmietajúca a zraňujúca. Pravdu nemožno hlásať podľa motta “žer alebo skap”. Pravda nie je ako mokrá handra, ktorú druhému vmietneme do tváre; možno ju skôr prirovnať k teplému kabátu, ktorý mu pomôžeme obliecť, aby bol chránený pred nepriazňou počasia a dobre sa cítil.

V tomto smere je potrebný nový tón a nový štýl dialógu. Polemický spôsob konfrontácie sa čiastočne nachádza už v Novom Zákone, často aj u cirkevných otcov, veď napokon ani kontroverzná teológia sa nevyznamenala férovosťou, objektivitou, ochotou počúvať a porozumieť. Druhý vatikánsky koncil naproti tomu presadzoval nový dialogický štýl. Nemá to nič spoločné s relativizovaním pravdy a maskovaním jestvujúcich rozporov. Dialóg, ktorému by nešlo o pravdu, si nezaslúži meno dialóg. Správne pochopený dialóg predpokladá načúvajúce srdce a vzájomné počúvanie; znamená navzájom si svedčiť o pravde, a tak prísť k výmene názorov, plnej pochopenia, aby sme, pokiaľ je to možné, dospeli k spoločnému názoru v pravde. Tam, kde to však nie je možné, si máme čestne povedať, že “sme sa zhodli, že sa nezhodneme”. Platí, že pravdu máme hovoriť v láske; iba potom osloví a presvedčí; iba potom môže byť chápaná a prijatá ako to, čím je, totiž ako spásonosná pravda.[5]

 

[1] https://www.catholic.com/index.php/qa/who-said-love-the-sinner-hate-the-sin

[4] Sv. Tomáš Akvinský: Summa Theologiae, I-II, Q. 71, a. 6, resp.

[5] Kasper, W.: Milosrdenstvo. SSV : Trnava, 2015, s. 196-197.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo