Vlastnou cestou bez Krista sa ocitneme v slepých uličkách

Vlastnou cestou bez Krista sa ocitneme v slepých uličkách

Evanjeliový úryvok tejto nedele (Mk 8,27-35) ponúka jeden z kľúčových textov, ktorým je Petrovo vyznanie Ježišovho božstva a Ježišova predpoveď utrpenia. Úryvok tak predstavuje zlomový bod v štruktúre celého Markovho evanjelia.

Evanjelista Marek ním otvára druhú časť, v ktorej výrazným spôsobom zaznieva téma Ježišovho utrpenia a s tým súvisiaca cesta do Jeruzalema. V prvej časti sa evanjelista sústredil na ohlasovanie Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš uskutočňoval prevažne v regióne Galilei a v jeho bezprostrednom okolí. 

Náš úryvok môžeme rozdeliť na tri časti. V prvej sa pozornosť zameriava na otázku Ježišovej identity (Mk 8,27-30). Nasleduje tzv. prvá predpoveď Kristovho utrpenia (Mk 8,31-33), pričom sa všetko odohráva len v úzkom kruhu Ježiša a jeho učeníkov. V tretej časti (Mk 8,34-35) okrem učeníkov Ježiš adresuje výzvu k nasledovaniu už aj zástupu. 

Ježišova exkluzivita

Ježiš opustil Galileu, ktorá spadala pod právomoc Antipa, syna Herodesa Veľkého. Odchádza viac na sever pod vrch Hermon, do oblasti, ktorú spravoval ďalší Herodesov syn Filip. Pri jednom z troch prameňov rieky Jordán nechal Filip postaviť svoje sídlo. Pomenoval ho na počesť rímskeho cisára „Cézarea“, ale aby sa odlíšila od prístavného mesta na brehu Stredozemného mora, dostala pomenovanie „Filipova“.

Toto mesto malo množstvo pohanských chrámov, uprostred ktorých stál aj chrám zasvätený božstvu cisára Augusta. Rímski cisári sa až násilným spôsobom po celej ríši dožadovali sebauctievania. Im zaviazaní domáci panovníci sa spolupodieľali na tomto kulte, pričom za ich lojalitu im Rímska ríša garantovala udržanie si moci.

V evanjeliovom príbehu teda môžeme vidieť jasné odlíšenie božstva Ježiša Krista od tzv. božstva cisárov. Spoznávame charakter Kristovho božstva. On je trpiaci Pánov služobník, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých. To je totálne odlišná perspektíva, ktorá zostáva neodvolateľným záväzkom k nasledovaniu pre Cirkev v každej dobe, aj v tej našej. 

Osobný postoj k Ježišovi 

Doteraz to boli zástupy, ktoré sa v reakcii na rôzne Ježišove zázraky (exorcizmy, utíšenie búrky, uzdravenia, rozmnoženie chlebov, vzkriesenie...) prekvapene pýtali, kto skutočne je tento muž z Nazareta. Teraz sa po prvýkrát samotný Ježiš obracia s touto otázkou na svojich učeníkov. Robí to diskrétne, mimo zástupu, lebo vôbec nejde o nejakú banalitu, ale o niečo zásadné a podstatné, čo si vyžaduje čas a pokoj na premýšľanie.

Najskôr sa pýta na niečo, čo môžeme nazvať „verejná mienka“. Sú to názory, ktoré zazneli medzi ľuďmi. Odpovede „Ján Kristiteľ, Eliáš, jeden z prorokov“, nie sú síce zlé, ale nedostatočné. Učeníci však taktiež boli svedkami týchto zázrakov. Očakáva sa preto ich vlastný názor na osobu Krista. Prvá otázka bola len prípravná pre tú druhú, ktorá je už cielená priamo na nich, čo je zdôraznené zámenom „vy“.

Táto otázka sa už nikdy viac nezopakuje. Kristus ju položil prvý a posledný, to znamená jediný raz. V celom Svätom písme nenájdeme postavu, ktorá by položila podobnú otázku o vlastnej identite. 

"Všade tam, kde človek chce určovať Bohu, čo je správne, čo Boh má robiť a čo sa už nepatrí, podobá sa Satanovi, ktorý odmieta Božiu vôľu."   Zdieľať

 Na Kristovho učeníka sú kladené oveľa väčšie požiadavky, než len schopnosť zopakovať to, čo počul od iných. Musí si vytvoriť vlastný názor, zadefinovať svoj vlastný postoj k Ježišovi. Ten nie je výsledkom väčšinového hlasovania, kompromisu v diskusii, prevzatej poučky. Je to osobné vyjadrenie.

Evanjelista Marek uvádza konkrétne meno aj s jeho postojom. Z úst apoštola Petra zaznieva: „Ty si Mesiáš.“ Je to úplný rozdiel od doterajších mienok ľudí. Hebrejský výraz „mašiah“, znamená v preklade „pomazaný“. V osobe Ježiša Krista sa naplňujú definitívnym spôsobom všetky Božie prisľúbenia Starého zákona o osobe mesiáša. Je to zásadné vyjadrenie pre celé dejiny spásy. Kristus je Pánov pomazaný, je prísľúbený Mesiáš. 

Pokušenie rozkazovať Bohu

Sme svedkami prekvapivého paradoxu. Ešte pred chvíľou Peter vyznal Ježiša a teraz je adresátom jedného z Ježišových najtvrdších vyjadrení, a predsa sa často nesprávne vysvetľuje. Jeho slová v gréckej pôvodine „hýpage opísu mu“ totiž ešte stále čakajú na presný slovenský preklad.

Doslovný preklad znie: „Choď za mňa!“ Nie, Ježiš neodháňa Petra (v slovenskom preklade: „choď mi z cesty“). Od učeníka sa očakáva, že bude nasledovať svojho Majstra po tej ceste, ktorú mu Majster vlastným životom ukazuje. Peter sa však chce stať učiteľom Učiteľa. Chce ísť popredu a určovať cestu. On je však učeníkom, ktorý má pokorne kráčať za Kristom.

Všade tam, kde človek chce určovať Bohu, čo je správne, čo Boh má robiť a čo sa už nepatrí, podobá sa Satanovi, ktorý odmieta Božiu vôľu.  

V slepých uličkách 

Ježišov zákaz, aby o jeho utrpení učeníci nikomu nehovorili, vyjadruje nebezpečenstvo falošných očakávaní a nádeji. Hoci sme pri Cézarei Filipovej, s Ježišom sa nesmú spájať žiadne politické očakávania mesiášstva. Už skôr v Mk 6,14-16 sa evanjelista Marek zmienil o zaujme Herodesa Antipa o Ježišovu osobu.

Počas celých dejín ľudstva bude Kristus predmetom túžby privlastniť si ho na mocenské ciele jednotlivca alebo systému, ktorý si chce zachrániť vlastnú existenciu. Vtedy aj teraz Ježiš dáva jedinú odpoveď: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34) To je jediná cesta učeníka. Všetky ostatné sú  slepými uličkami.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo