Ako byť v anti-Kolesárovstve dôsledným

Názorové prestrelky ohľadom Ankinho blahorečenia som poctivo nesledoval, ale zopár argumentov z rozšírenejších komentárov by sa hádam ešte malo domyslieť do dôsledkov.

Príbeh Anky Kolesárovej mi pripomína príhodu, ktorá sa stala za podobných okolností pri prechode frontu mojej starkej (rovesníčke Anky a takisto sa starajúcej o mladších súrodencov po smrti ich mamy). Síce sa to nevyhrotilo až po moment, že by na ňu priamo mierila hlaveň, ale iba tesne - ruský vojak už bral do ruky samopal! Starká utiekla do vedľajšej izby, kde sa skryla pod posteľ, a jej otcovi sa hrdinského osloboditeľa zatiaľ podarilo upokojiť, aby upustil od úmyslu zastreliť ju kvôli takej taľafatke... Odmietla totiž jeho vojenský kabát s poukázaním na to, že sú v ňom blchy. Vojak neocenil praktickosť, ktorá bola jej mysleniu vlastná, a do krvi sa urazil ( - teda do starkinej krvi). Chýbalo naozaj máličko a aj ona by sa stala „obeťou čistoty“... Ibaže inej, aká sa spomína pri blahorečení Anky.

Priznám sa, tiež som bol trochu prekvapený a zneistený, keď som prvý raz počul o Ankinej kandidatúre na blahorečenie. Hneď som predpokladal bohatú žatvu alergických reakcií. Nejaký postarší martýr, ktorý strávil plodný život usilovným matko-terezovaním, a ktorého vrcholná sebaobeta pre vieru by sa nijako nedala zamieňať za obyčajný spontánny odpor voči násilníkovi, by určite neposkytoval takú dostupnú muníciu. Takže odmietavý postoj tých, ktorí nezdieľajú kresťanský pohľad na zmysel života, chápem. Navyše sa veľa vraví o povestnom „talente“ hovorcov našej cirkvi odkomunikovať veci verejnosti. Nemalo to vyznieť ako doktrína „čistota pre čistotu“, veď išlo skôr o ochotu priniesť hoci aj najvyššiu obeť kvôli obrane cennejších hodnôt, napríklad svojej vnútornej integrity. Bola to demonštrácia viery v životný ideál, ktorý pominuteľný ľudský život presahuje. A to už je predsa len univerzálnejší základ úcty. Mohla to byť o niečo vecnejšia diskusia...

I keď bez nálepky „stredoveku“, ošúchanej častým používaním až na vrstvu lepidla, by sa to určite aj tak neobišlo. Znova fráza o „vymývaní mozgu mládeže“! (Nemohli by občas prísť s niečím originálnejším? Aspoň kvôli oživeniu...) Inokedy sa im obdiv voči odhodlaniu obetovať vlastný život kvôli vyšším hodnotám nezdá ako „bizár a fanatizmus“, ale naopak, zdravá reakcia – napríklad v prípade tých údajne osvietených vedcov a rebelských heretikov, ktorí ani na horiacej hranici nezapreli svoje vnútorné presvedčenie. A čo tak obrancovia vlasti padnúci v mene slobody pre budúce generácie – stavajú sa im predsa pomníky, či hoci aj Ján Palach v zúfalom pokuse vyburcovať svedomie spoločnosti...? Prečo tam povýšenie abstraktných ideálov až nad vlastný život nenálepkujú s rovnakým gustom a rozhorčením?

Takisto hrozí nedôslednosť pri názore, že ľudský život je to najcennejšie, a teda Ankina tvrdohlavosť neurobiť nutný kompromis kvôli jeho zachovaniu bola vlastne poľutovaniahodnou nerozvážnosťou, ktorá môže dávať dievčatám nebezpečný príklad, že sa radšej treba nechať zabiť. Ale ak by došlo k znásilneniu a Anka by počala, určite by z celej sily obhajovali potrat – už by teda ľudský život zrazu nebol to najcennejšie. Cennejšia by bola razom kvalita života matky. No aj Anka si predsa vyberala (i keď pod tlakom okolností) takú kvalitu života, akú považovala za lepšiu. Akurát s rozdielom oproti dnešným bloggerkám v presvedčení, že život nie je iba materiálnej podstaty.

Vraj je exhumácia tela a použitie kostí na relikvie, ktoré budú prejavom úcty po celom svete, nedôstojné. Vraj sa netreba „rýpať v tragickom príbehu dávno mŕtveho dievčaťa“. (Mimochodom, nepripomína vám to ex-premiéra, ktorému rovnako ležal na srdci pokojný spánok Jána Kuciaka?) Ľudia, ktorí neochvejne veria len v hmotu a život limitovaný funkčnosťou telesnej schránky sa zrazu strachujú o dôstojný odpočinok mŕtvych tiel... Zvláštne, nie? A ak to myslia vážne, prečo potom nebroja aj proti pitvám? Prečo im nevadí výstava ľudských orgánov z čínskych politických väzňov?

Radia, že cirkev „mohla poukázať na sexuálne násilie, ostro ho odsúdiť a postaviť sa na stranu všetkých jeho obetí“. Údajne by si tak uctila Anku lepšie. Žeby im naozaj unikli všetky tie apely k súcitu s nevinne trpiacimi, všetky tie výzvy na zastavenie násilia, kdekoľvek sa vo svete pácha, najmä v prebiehajúcich vojenských konfliktoch, odsúdenia konania mafiánov, apod.? Kým idú poúčať, na čo všetko má cirkev poukázať, možno by si najskôr mohli preletieť aspoň pár pápežských príhovorov. Len je otázne, či rôzne cirkevné „poukazovania“ inokedy berú aj vážne...

Neviem, či sa ženy, ktoré neboli zastrelené, ale znásilnené, naozaj cítia týmto uznaním Ankinho stavu svätosti urazené. Je možné, že niektoré ju chápu a oceňujú ešte viac ako my, ktorí sme v takej situácii neboli, ktovie... Nikto však netvrdil, že podľahnúť hrubému nátlaku je niečo nenormálne či zbabelé. No práve preto, že je to také normálne a prirodzené, neustúpiť mu je výnimočnejšie a tým pozoruhodné. Jedno však viem: chce to osvojiť si úmyselne zúžené a  zlomyseľné videnie, aby sme vyzdvihnutiu jednej obete pripisovali zámer pokoriť ostatné. Keď tomu veríte, potom by ste mali prejaviť konzistentnosť aj v tom, že nikdy žiadne svoje dieťa jednotlivo nepochválite, lebo tým vlastne ostatným dávate najavo, že ony nie sú dosť dobré. Nikdy by ste nemali súhlasiť s vyznamenaním in-memoriam hrdinu, ktorý sa pri záchrane druhých utopil, lebo by ste sa tým mohli dotknúť všetkých, ktorí vtedy nenašli dosť sily vrhnúť sa do vĺn – chcete azda traumatizujúco naznačovať, že sú zbabelci?

Ak vás pohoršujú cenníky upomienkových predmetov a relikvie, asi ste nikdy nemali v izbe plagát obľúbenej skupiny. Odložiť si lisovanú kvetinu z prvého rande by ste zrejme pokladali za znesvätenie neopakovateľného večera. A mali by ste tiež zvážiť, či nie je na čase protestovať proti vystavovaniu kadere Ľudovíta Štúra v jeho pamätnej izbe v Modre. Je tu však aj jeden rozdiel... Hrob Anky, či už je motto na ňom zvolené vhodne alebo nešťastne, priniesol už veľa dobrého ovocia, mnoho nasmerovaní mladých životov na dôstojnejšiu cestu - aspoň ak máme veriť priamym účastníkom. Už len toto pôsobenie dáva za pravdu hodnotám, pre ktoré blahoslavená zomrela, pretože pre ne aj žila. Koncom svätého pozemského života tak akoby iba začínal nejaký úžasnejší, väčší dosah. A nebojte sa - kvôli tomu, aby to fungovalo, veriaci naozaj nie sú nabádaní kupovať si hrnček z príležitosti blahorečenia za 6 Eur (hranatý, cena vrátane DPH).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo