Ad Lukáš Krivošík: John McCain? Záleží na tom, koho sa pýtate

Ad Lukáš Krivošík: John McCain? Záleží na tom, koho sa pýtate

Na rozdiel od autora článku mám za to, že zosnulý senátor reprezentoval tie najlepšie tradície republikánskej strany, ktoré zodpovedali aj názorom hodnotovo konzervatívneho voliča.

Komentátor denníka Postoj Lukáš Krivošík napísal reportážne i analyticky hodnotný článok o zosnulom americkom senátorovi Johnovi MacCainovi. Súhlasiť sa s ním dá  prakticky vo väčšine postrehov. Nachádzajú sa tu však myšlienky, kde by som sa s autorom, o ktorého širokom prehľade, vedomostiach a názorovej konzistentnosti nepochybujem, rád pustil do polemiky. Okrem drobných faktických nepresností totiž jeho názor ilustruje, prečo sa americká politika ocitla v súčasnej agresívnej polarizácií a atmosfére nenávisti, ktorú nezažila azda od Nixonovej éry.

Autor okrem iného píše: Skutočnosť, že americkí demokrati a ľavicovo-liberálne médiá mali s Johnom McCainom spoločného nepriateľa v Trumpovi, je zrejme hlavným dôvodom tých oslavných nekrológov na senátorovu adresu.“

Nuž predovšetkým, je dlhodobou a dobrou tradíciou americkej politiky, že pri úmrtí významného štátnika alebo politika sa jeho prívrženci i oponenti zameriavajú na jeho pozitívne stránky a svetlé životné momenty.  

V tomto ohľade sa americká politika riadi západnými, judeo-kresťanskými štandardmi politickej kultúry a civilnej diskusie. Základom je kooperácia, veľkorysosť a kontinuita. Vychádza z presvedčenia, že aj keď je niekto môj politický protivník, s ktorým máme na mnohé veci odlišný názor, stále je to v prvom rade môj blížny s ktorým môžem mať korektné, ba dokonca priateľské vzťahy. Práve MacCain bol mimochodom veľmi výrazným zástancom tohto poňatia verejnej služby. Vždy mohol spochybňovať názory, metódy a prostriedky svojich protikandidátov, no nikdy nespochybňoval ich vlastenectvo a spoločný cieľ.

V príkrom rozpore voči tomuto presvedčeniu stojí napríklad boľševická dialektika, ktorá považuje politiku za pokračovanie neustále sa zostrujúceho triedneho boja inými prostriedkami, kde je môj politický oponent zároveň aj nepriateľ, ktorého treba zavrieť, odstrániť zničiť, zadupať pod zem...

Civilný, konsenzuálny a ekumenický prístup k politike má pritom nenahraditeľnú úlohu, pretože znižuje napätie v spoločnosti, utužuje spoločenský konsenzus a vytvára spoločnú platformu v tých najpodstatnejších, pre národ dôležitých strategických záležitostiach.

John MacCain bol navyše pozoruhodná  osobnosť, so zaujímavým životným príbehom a rukolapnými výsledkami. Preto „oslavné články“ na jeho adresu, uverejnili ako „ľavicovo-liberálne“ tak aj „konzervatívno-pravicové“ médiá (v tejto súvislosti sú ideologické nálepky nadbytočné, keďže sú nepresné, príliš zovšeobecňujúce, redukujúce reálny svet do politologických šablón), a domnievam sa, že komplikovaný vzťah Trump – MacCain nemá žiadny vplyv na reakcie amerických komentátorov na senátorovo úmrtie.

Lukáš Krivošík však polemizuje s „ekumenickým“ poňatím politiky, keď píše: „Aj keď časť amerických médií vytvára nostalgiu za politikou konsenzu a kompromisu, akú predstavoval McCain v domácich záležitostiach, ideologická polarizácia politickej scény v USA je v istom zmysle logická. Je dôsledkom toho, že politika čoraz viac naráža na okruh veľmi kontroverzných tém, kde je kompromis medzi politickými tábormi veľmi ťažko realizovateľný.“

V tomto bode zásadne nemôžem súhlasiť. Myslím si, že polarizácia v americkej politike nevzniká ani tak kvôli „kontroverzným témam“ – tie sa v demokratických krajinách objavujú sústavne. Interrupcie, registrované partnerstvá, alebo migrácia sú súčasťou amerického politického diškurzu niekoľko desaťročí. Nazdávam sa, že súčasnú negatívnu atmosféru nemajú na svedomí názorové konflikty ale medziľudské konflikty. Politická kultúra sa vytráca, zhrubla verejná diskusia, radikalizuje sa slovník, čomu  niektorí komentátori tlieskajú, lebo celý trend mylne vnímajú ako boj proti politickej korektnosti. Napokon, Donald Trump si z osobnej konfrontácie, pálenia mostov a zúrivých reakcií na ľudí, ktorí s ním nesúhlasia, urobil svoje „modus operandi“. Predovšetkým preto bol súčasný nájomník Bieleho Domu raz v horúcom, raz v chladnom konflikte s Johnom MacCainom,

Autor napokon svoj komentár uzatvára konštatovaním: „(..)No medzi republikánmi by sa našli politici, ktorí lepšie zodpovedajú nárokom hodnotovo konzervatívneho voliča i najlepším tradíciám tejto strany.“      

Všetci úspešní republikánski prezidenti (Lincoln, Teddy Roosvelt, Dwight Eisenhower, alebo Ronald Reagan) sú dnes zaradení do panteónu titánov GOP (Grand Old Party – prezývka strany) a reprezentujú práve „najlepšie tradície tejto strany“. Všetci mali jasný strategický cieľ, no vždy vedeli flexibilne prispôsobovať taktiku, účelovo meniť postoje, pragmaticky, ba až cynicky využívať nástroje politického boja... Ako MacCainovi, tak Trumpovi prívrženci by sa iste zhodli, že išlo o „hodnotových konzervatívcov“. Pre svoje návrhy dokázali nájsť široký konsenzus a podporu zo strany demokratov. MacCainova kariéra v Kongrese USA začala v roku 1983. Počas jeho verejného pôsobenia sme mohli zaznamenať pragmatizmus, niekedy až oportunizmus zmiešaný s principiálnymi postojmi aj hodnotovým konzervativizmom. Takýto koktail je pre praktickú politiku príznačnejší, ako krištáľovo čisté, zlatoúste ideologické floskuly, ktorými svoj elektorát kŕmia dnešní 100%-ní konzervatívci. Preto by bolo zaujímavé zodpovedať si otázku, kto v dnešnej dobe v americkej politike autenticky reprezentuje hodnotové nároky konzervatívneho voliča. Nie vždy som so senátorom za štát Arizona súhlasil, no pre mňa predstavoval práve najlepšie tradície GOP. Nech mu večné svetlo svieti.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo