Dráma československých elít po 100 rokoch

Dráma československých elít po 100 rokoch

Storočnica krajiny je časom bilancovať, pričom o bilanciu sa - aj keď možno podvedome - pokúšajú niektoré tunajšie kultúrne inštitúcie či podujatia tematizujúce neutešený stav súčasnej smotánky. Momentálne hrajú Elity v podaní slovenskej hereckej elity a predstavenie Herec a stolár Majer hovorí o stave svojej domoviny z dielne pražského Studia Hrdinů. Elity Československa boli tiež jedným z hlavných motívov minuloročnej Divadelnej Nitry na tému Fundamentals (základy, princípy), kde obe diela vrátane iných obnažovali pravú tvár spoločenskej špičky.

Slovenské elity

Dráma Slovenského národného divadla, ktorá bola finalistom v kategórii Najlepšia inscenácia v súťaži Dosky 2017, sa odohráva v konšpiračnom byte, pričom sa svojím priestorom i odpočúvaním prelína so súkromným životom postáv v kuchyni či v obývačke. Na členov rodiny sa donáša, agenti Štátnej bezpečnosti sa pragmaticky zhovárajú a navrhujú spoluprácu iným či priamo do nej nútia. Uzavretá scéna sa pomaly transformuje do mediálneho štúdia, v ktorom pohlavári bývalého režimu už ako novodobí demokrati či podnikatelia zľahčujú svoju minulosť či sa označujú za obeť Štb, zatiaľ čo do politiky sa vraj dostali kvôli skorumpovaným elitám.

Nepostihnuteľnosť a obohatenie vrcholných predstaviteľov ide ruka v ruke so spochybňovaním či rozostieraním viny a pochybení, napr. keď matka žiada o vyšetrenie smrti svojho syna, ktorého zastrelili pohraničníci. Ako jej dobromyseľne vysvetľuje pracovník ministerstva vnútra, keby obvinil strážcov hraníc, musel by žalovať i tých, čo ploty stavali a potom ďalších a ďalších, čím by ohrozil právny systém socialistickej vlasti a musel by tak zavrieť celú krajinu. Rovnako tak by matky z Blízkeho východu mohli žalovať pracovníkov v československých závodoch za to, že vyrábajú tanky, ktoré zabíjajú ich synov, pokračuje potentát a rozostruje hranice medzi správnym a nesprávnym, dobrom a zlom či racionálnu diskusiu na túto tému.

Hra je miestami zbytočne vulgárna a jeden z tvorcov v diskusii s publikom priznal, že by dal väčší priestor psychológii nátlaku a technikám presvedčovania, ktoré používali agenti Štb, no na konci si v preplnenej sále aj tak vyslúžila „standing ovation“. Niektorí herci SND po predstavení spomenuli, že chceli svojou troškou zvýšiť povedomie o staronových elitách, prispieť do verejnej debaty v súvise s dianím okolo Ústavu pamäti národa a informovať o praktikách komunistického režimu, lebo podľa nich študenti na školách veľa nevedia. Ako dodali, téma je aktuálna a naliehavá aj preto, že naše elity často opúšťali krajinu: v roku 1948, 1968 atď.
České elity
Podobne, aj keď s väčším humorom, vyznela monodráma Herec a stolár Majer hovorí o stave svojej domoviny. Stanislav Majer sa zmieňuje o tom, že jeho vlasť sčasti zanikla v roku 1938, sčasti v roku 1948 či v roku 1968, pričom v rokoch „1945 – 1989 ležala v nesprávny čas na nesprávnom mieste,“ čo malo za následok emigráciu a stratu elít. To platí nielen o Československu, lebo ako dodal v diskusii po predstavení, hra by mohla fungovať i v inej dobe a v inom geografickom priestore.
České divadelné dielo však stavia do protikladu elity, zvlášť kultúrne a umelecké, proti ľudu, ktorému protagonista nadržiava, no kritiku si vyslúžia aj tí, ktorí odchádzajú z milovanej „Heimat“ do zahraničia alebo sú „hlavou viac vonku než tu“. Zároveň sa tematizuje súčasný prezident Miloš Zeman, predstaviteľ bývalej komunistickej aj aktuálnej elity, avšak ten je skorej „dôsledkom, nie príčinou marazmu“ v spoločnosti, pokračuje v monológu Majer a zastáva sa hlavy štátu ako zvoleného reprezentanta ľudí.

Stav domoviny sťažuje elitárstvo, čo sa prejavuje i v tom, že herec a stolár na scénu vstupuje v modernom oblečení, postupne sa prezlieka do kroja až nakoniec zahrá na gajdách so záverečnými slovami: „Celá Európa bude čoskoro depresívna“. Minimalistickú scénu na chvíľu prehluší frenetická prehliadka novodobej nemeckej multikultúrnej spoločnosti v ostrom kontraste s Majerovým jednoduchým folklórnym odevom a gajdami, s ktorými nemá ako súperiť.
Český herec, ktorý za svoju rolu dostal Cenu divadelnej kritiky, publiku povedal, že my sami rozdeľujeme societu naším čierno-bielym videním sveta, konkrétne v tom, že ak niekto volil Zemana, prípadne Fica, veľa ľudí takého človeka jednoducho odpíše, odsúdi či zaškatuľkuje. Hoci aj sám Majer vyjadril obavu, že autor textu David Zábranský je možno „zemanovec“. Pred týmto názorom varoval aj režisér predstavenia Elity Jiří Havelka, keď uviedol, že nám ubližuje rozdelenie „my verzus oni“, kde my sme jednoznačne dobrí a oni sú zlí.

Iné elity

Je pozoruhodné, že isté výpovede, ktoré by sme pripísali skôr postavám zo spomínaných inscenácií, zazneli aj v predstavení Vojna nemá ženskú tvár z pera držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej, ktorá zaznamenala príbehy žien bojujúcich v sovietskej armáde: „Je strašné spomínať. Ale ešte strašnejšie je nespomínať“.
„Pre mňa bola vojna najkrajšie obdobie môjho života. Nechcela som, aby sa vojna skončila“.
„Je v nás čosi zvieracie. Ak budeš len človekom, neprežiješ.“

Za slovo vojna stačí dosadiť socializmus či komunizmus. Túto dokumentárnu drámu do Divadelnej Nitry prinieslo Slovenské komorné divadlo v Martine a jej tvorcovia prezradili, že taktiež reagovali na nedostatok historických znalostí najmä o ženách vo vojne i na rast pravicového extrémizmu na Slovensku. Martinský súbor údajne pozvali aj na festival do Bieloruska, rodiska Alexijevičovej, kde ako dúfajú, prinesú posolstvo o zlobe vojny pre elitu v krajine s nedemokratickým či neslobodným režimom.

S tanečným vystúpením v kovbojskom štýle s názvom „Právo na šťastie“ sa na festivale predstavil emigrant Pavol Liška, ktorý z domoviny odišiel do USA, kde sa presadil so súborom „Nature Theater of Oklahoma“. Na Slovensku vystúpil vôbec po prvý raz. Možno povedať, že elita sa v tomto prípade načas
vrátila, aby prezentovala časť svojho zahraničného úspechu vo vlasti.

Československé elity

Dráma československých elít je tak stále pálčivým problémom a netýka sa len nás a tejto doby. Recept na to, ako ich očistiť, (pre)vychovať, priviesť k úprimnému dialógu s ľudom či prinavrátiť z cudziny, nezaznel, lebo herci či tvorcovia sa snažili iba o popis minulého či súčasného stavu svojej domoviny a
elít. Ako ďaleko sme od riešenia, možno naznačuje niekoľko príhod, ktoré sa odohrali po divadelnom opuse Elity. Istá žena sa poďakovala hercom za ich verné zobrazenie doby, keďže niečo podobné sa stalo aj u nej v rodine a iná staršia žena poznamenala, že nevedela, aké to bolo strašné.

Napokon niekoľko žien v úctyhodnom veku prehovorilo k mladému mužovi: „To predstavenie bolo pre vás mladých. My sme to zažili, tak to naozaj bolo.“
„Ľudia tlieskali, no možno si niektorí takto chceli utíšiť výčitky svedomia,“ odpovedal im.
„My nie, nebol na to dôvod.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo