Katolícka cirkev a homosexuálni kňazi, seminaristi, uchádzači o kňazstvo

Katolícka cirkev a homosexuálni kňazi, seminaristi, uchádzači o kňazstvo

Pátral som po tom, prečo sa vlastne v Katolíckej cirkvi pristúpilo ku kroku neprijímať chlapcov s homosexuálnymi sklonmi do kňazských seminárov.

Z množstva dôvodov vyberám dva (prvý je prevenčný a druhý vychádza zo skúsenosti).

Áno, viem, že na to sú cirkevné dokumenty a najnovšie odporúčania. Tie sú však pre mňa často nezrozumiteľné a rád by som sa k problematike vyjadril aj ako človek a kresťan.

Hovorí sa o tom, že uchádzač nemá mať zjavné homosexuálne sklony alebo predchádzajúcu homosexuálnu prax. Dôvodom sú veľmi citlivé a pomerne čerstvé pedofilné kauzy vo svete, ktoré sú spájané s homosexualitou kňazov.

Ďalší dôvod je ten, že zo skúseností tých, ktorí do seminára prijímajú alebo v seminári formujú, chlapci s homosexuálnymi sklonmi často nie sú dostatočne emocionálne zrelí.

Okrem toho hrozí, že svoj stav nezvládnu už v samotnom seminári, a to až tak, že by mohlo byť poškodené jeho dobré meno, alebo by mohli ako seminaristi či kňazi vrhať svojím správaním, vystupovaním, skutkami negatívny tieň na Katolícku cirkev nielen na Slovensku, alebo svoju homosexualitu začnú časom propagovať nevhodným spôsobom. Nevhodne v zmysle sympatizovania s gay kultúrou, obhajobou homosexuálnych zväzkov a pod., teda ísť proti učeniu Cirkvi.

Poďme sa na problematiku pozrieť detailnejšie.

Nezvládanie svojej sexuality a neschopnosť žiť v celibáte sa týka rovnako homosexuálnej, ako aj heterosexuálnej osoby, a platí len to, že čím zranenejší človek s nevyriešenejšou minulosťou, tým má väčší potenciál zlyhať, nemusí zvládnuť zodpovednosť ani krízy, ktorými si prechádza každý človek v pomáhajúcej profesii.

Čo je to nemať zjavné homosexuálne sklony, keď väčšina chlapcov, mladých mužov s homosexuálnymi sklonmi je výzorom a správaním neodlíšiteľná od svojich heterosexuálnych rovesníkov? Predchádzajúca homosexuálna prax je rovnakým rizikom ako predchádzajúca heterosexuálna prax, pokiaľ chlapec, mladý muž nedokáže existovať bez sexuálnej praxe. Niektorí majú svoju prvú homosexuálnu či heterosexuálnu skúsenosť až počas obdobia seminárnej formácie.

Negatíva zákazu Cirkvi prijímať jedincov s homosexuálnymi sklonmi do seminárov sú napríklad, že homosexualita a všetci homosexuáli budú znovu a automaticky vnímaní ako hrozba pre cirkev a spoločnosť, ako potenciálni vyhľadávači a vykonávatelia pedofilných praktík. Chlapci, ktorí už vedia o svojej homosexualite pred vstupom do seminára, alebo si ju uvedomia až v seminári, ju radšej zataja, a to pred každým, kto by mohol nejakým spôsobom ohroziť ich kariéru.

Máme viesť ľudí k autenticite, netrestať nespravodlivo ani preventívne, rozlišovať, kedy je potrebné hovoriť a hovoriť pravdu, kedy je potrebné počúvať a prijímať aj krutú pravdu. Potrebujeme poznať homosexualitu, aby sme vedeli rozlišovať, čo je v rámci nej zlé a čo je výsledkom našich predsudkov. Kňazstvo vždy bolo a bude pre homosexuálne cítiacich mužov atraktívnou ponukou, a preto sa k problému treba postaviť zodpovednejšie, ako nejakým zákazom.

Chlapci, či už pred vstupom do seminára alebo v seminári, potrebujú zažívať otcovské vedenie a zdravé kontakty s mužmi. Nemôžeme sa tváriť, že kríza otcovstva či presexualizovaná spoločnosť sa nijako nedotkla adeptov na kňazstvo. A o to väčšie úsilie potrebujeme vynaložiť na ich duchovnú i duševnú formáciu. Nie je tajomstvom, že človek, ktorý si uvedomuje svoje slabosti alebo nevýhodu oproti ostatným, pracuje na sebe vytrvalejšie, ako ten, kto seba považuje v každom ohľade za normálneho a dostatočne vnútorne zrelého. Stačí poznanie, ochota, vytrvalosť a pokora a aj takýto problém, akým je homosexualita, sa stane pre mladého človeka výzvou, nie prekážkou. A rovnako by to mala byť výzva aj pre jeho okolie, ktoré mu má dať šancu pri ešte väčšom záujme o neho a jeho vnútorný svet. Stále je pre mladého človeka a kresťana problém postaviť sa k osobnej homosexualite pravdivo, nie sebazraňujúco a dokázať s ňou žiť šťastie. Takýto človek potrebuje aj pomoc cirkvi a podporu okolia. Ako Ježiš nemáme nalomené lámať, ale nechať vyzrieť, nakoľko sami nevieme, čo je Božia vôľa, ale môžeme dopomôcť k jej hľadaniu a nájdeniu u konkrétneho človeka. Alebo nás niečo stojí zvýšený záujem a pozornosť o vzácneho, hoci zraneného človeka, ktorému chceme dať šancu a chceme ho viesť? Napokon, ani úspešné ukončenie seminárnej formácie nemusí znamenať skutočnú pripravenosť na kňazstvo, ani skutočnú zrelosť. Okrem toho, skutočné skúšky a problémy prichádzajú nie v seminári, ale v kňazskom povolaní, kde už nedokážeme garantovať ich úspešné zvládnutie, nakoľko to už nie je v našich rukách a ak sme viedli seminaristu k prílišnému spoliehaniu sa iba na seba a riešeniu problému iba s Bohom alebo ich tabuizovaniu, mladý kňaz sa bude diskrétne utiekať k iným „riešeniam.“

Problém nie je v sexualite, ale v celibáte. Problém nie je v homosexualite jedinca, nakoľko na mnohých homosexualitu nie je badať. Problém je v príčinách vzniku homosexuality a v neschopnosti dotknutého vidieť svoje zranenia alebo byť ochotný na nich pracovať. Hanbou cirkví nie sú homosexuáli a prekážkou ku kňazstvu nie je homosexualita, ale hanbou cirkví sú pokrytci a prekážkou ku kňazstvu je nemať čisté a úprimné srdce bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.

Nemôžeme sa tváriť, že heterosexuálni chlapci prichádzajú do seminárov nezranení vzťahmi a emocionálne a že všetko odhalia ústne pohovory a psychotesty.

Nemôžeme tvrdiť, že homosexuálneho jedinca už z princípu nemôže do kňazstva povolávať Boh, alebo, že pokiaľ by ho povolával, už by ho bol z nej uzdravil. 

Stretávam sa s kritikou cirkví za to, že nútia svojich duchovných, aby mlčali o homosexualite, boli neautentickí, šli proti sebe. Lenže už nikto nepovie, ako o homosexualite rozprávať. Rozprávať o homosexualite by sa malo v bezpečnom, a teda diskrétnom prostredí, z ktorého sa nevynáša. Je lepšie, ak o svojej homosexualite uchádzač alebo seminarista povie svojmu duchovného vodcovi, špirituálovi v seminári, prípadne aj chlapcom, ktorí by mali byť dostatočne zrelí na to, aby túto informáciu pochopili správe a pristupovali k svojmu kamarátovi vhodným spôsobom. Opak iba svedčí o ich vnútornej nezrelosti a nepripravenosti na kňazstvo. Som zhrozený z toho, akých chlapcov dnes v seminároch máme, aký majú charakter, aké správanie, a ako už teraz bažia po postavení, kariérnom postupe a moci. Formovať viac a dôslednejšie potrebujeme všetkých, aby sa potom ani tí s inou sexuálnou orientáciou nemali potrebu skrývať alebo tabuizovať svoj problém. Jedine ak človek otvára seba a pravdivo pomenúva svoje potreby, túžby, zranenia, vyjadruje svoje emócie (nepotrebuje ich potláčať), jednak vnútorne vyzrieva a jednak sa jeho problém stáva menej pálčivým a viac zvládnuteľným (nie je preceňovaný ani podceňovaný, registruje ho a práca na ňom mu neberie vnútorný pokoj ani životný elán). Človek, ktorý nemusí nič skrývať napriek svojej nedokonalosti, sa cíti nesmierne vnútorne slobodný a šťastný a iných robí šťastných v tom prípade, ak na sebe a svojich vzťahoch chce pracovať sám od seba, nie preto, že sa to od neho vyžaduje (v rámci povolania alebo vzťahov s inými ľuďmi).

Nevidím dôvod na to, prečo by kňaz vhodným spôsobom a na správnom mieste sa nemohol zdieľať so svojimi pocitmi a potrebami ako niekto s homosexuálnymi sklonmi, nakoľko aj on je len obyčajný človek a mladí ľudia potrebujú mať aj takéto vzory, potrebujú vedieť, že o homosexualite v cirkvi môžu rozprávať a že homosexualita sa žiť dá aj bez vnútorného utrpenia či neznesiteľného obmedzovania sa. Mladí ľudia potrebujú vzory, ako aj silné osobnosti, ktoré dokážu viesť bez ohľadu ich sexuálnej orientácie. Doba si však vyžaduje zmeniť pokrytectvo, aby sme sa mohli posunúť ďalej a opäť vedeli osloviť mladého človeka.

Vo všeobecnosti by, podľa môjho názoru, veľmi pomohlo prijímať mužov do seminára až po 25-tom roku života alebo po prvom vysokoškolskom štúdiu. Priemerná veková hranica dosiahnutia vnútornej zrelosti, zodpovednosti a samostatnosti sa nám za posledných 50 rokov výrazne posunula smerom nahor. Veľmi túto nezrelosť, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, cítiť pri dnešných seminaristoch, ktorí majú sotva niečo po dvadsiatke, minimum životného poznania a skúseností, a ktorí pri niektorých ľuďoch dokážu odložiť všetky svoje masky.

Či už homosexuál alebo heterosexuál, seminarista a rímskokatolícky kňaz má záväzok dodržiavať celibát. Je známe, že niektorí seminaristi aj kňazi mávajú tajný sex, či už so ženami alebo mladými mužmi (o pedofílii som v rámci Cirkvi na Slovensku nepočul). Je preto potrebné s mladými mužmi hovoriť o sexualite a pouvažovať aj nad možnosťou zmeny – povoliť sobáš aj rímskokatolíckym diakonom pred kňazskou vysviackou. Tým by sme čiastočne eliminovali prípadné sexuálne excesy heterosexuálnych duchovných. Nie úplne, nakoľko manželstvo nie je prevenciou, riešením na všetko, a neposkytuje ani záruku trvalej plnohodnotnej existencie. Tento krok nie je možné zvažovať pri homosexuálnych mužoch. Je však dobré ich povzbudzovať k tomu, aby o svojej homosexualite hovorili v bezpečných priestoroch čo najviac, ako sa len dá a iba v úprimnosti, a vážne pochybenie riešili svojou kňazskou rezignáciou. Za vážne pochybenie považujem napríklad sexuálnu aktivitu akokoľvek sexuálne zameraného kňaza s hocikým, s kým nie je ženatý, nehovoriac o mladej osobe, dospievajúcom či dieťati. Pokánie nestačí, lebo ako každý správny muž, aj on má vyvodiť zodpovednosť za to, že ako „druhý Ježiš“ pošliapal po svojom poslaní, po dare, a jeho obeť či dobrovoľný sexuálny partner si tento obraz o Bohu a cirkvi ponesie v sebe do smrti. Kňazi by mali mať vysokoškolské vzdelanie aj v inom ako teologickom odbore, aby sa nezdráhali opustiť kňazstvo len kvôli strachu o svoje prežitie a už vôbec nie o svoju reputáciu. Na tú mali myslieť skôr.

Celkovo každý kňaz by mal pravidelne navštevovať sociálno-psychologické výcviky alebo byť súčasťou podpornej skupiny iných mužov, spoločenstva iných mužov (najmä farskí kňazi), aby si nezvykol na to, že je čosi iné, čo sa potrebuje chrániť, izolovať sa a na skutky či myšlienky ktorého sa musí použiť iný meter. A každý kňaz by mal mať svojho terapeuta (nie iného kňaza).

Iba biskup rozhoduje o tom, koho v seminári mať chce a koho nie. Je dôležité, aby nehodnotil na základe sexuálnej orientácie, aby nezatratil a nezlomil človeka, ktorý o svojej homosexualite rozpráva rozumne a na miestach, kde to je vhodné a aby aktívne formoval a svojím otcovským príkladom oslovoval svojich zverencov už pred vstupom do seminára až po ich celú kňazskú prax. Pretože tak, ako jeho zverenci budú autenticky pristupovať k sebe a koľko šancí dostanú, budú aj oni toto vyžadovať od svojich farníkov, budú sa zaujímať o ich problémy, nebude pre nich jednoduché využiť situáciu vo svoj prospech a nad žiadnym človekom nezlomia palicu. Ide len a len o lásku, ľudský, otvorený prístup, vedenie k samostatnosti a zodpovednému pristupovaniu k svojmu vnútornému svetu i iným ľuďom..., o ktorých sa toľko rozpráva, ale realita je úplne iná. Nie je problém, ktorý by nepomohli zmierniť či uzdraviť láska so záujmom.  

Pokiaľ by sa prestali do seminárov prijímať chlapci s homosexuálnymi sklonmi, zakáže sa verejná činnosť všetkým kňazom s homosexuálnymi sklonmi? Budú sa prísnejšie posudzovať prešľapy všetkých kňazov? Nemôžeme byť svedomím iných ľudí. Nemôžeme trestať niečo, za čo máme sami svoj podiel zodpovednosti. Ale môžeme sa spamätať.

Rád by som vyjadril svoju hlbokú úctu tým kňazom, ktorí možno napriek tomu, že nezažili ukážkové vedenie v rodine, ani od svojho biskupa, napriek problémom ľudí, ktorých počúvanie je často nad ľudské sily, napriek tomu, že spolubratia v kňazskej službe sa už dávno odklonili od Krista a jeho Cirkvi, napriek titulom a múdrosti... zostali jednoduchými, odpúšťajúcimi, nesúdiacimi, tvrdo na sebe pracujúcimi, pokornými a vernými skutočnej láske i svojmu poslaniu.

 

Obrázok: Priest

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo