Hidžáb pod Tatrami

„Islam patrí do Európy. Má svoje miesto v Európskej histórii, v našej kultúre, v našom stravovaní - a v tom, na čom záleží najviac – v európskej súčasnosti a budúcnosti.“ Federica Mogheriniová.

Chodiac po slovenských mestách som si všimol, že sa u nás objavuje čoraz viac žien s hidžábom. Pokúšal som sa s týmito ženami nadviazať očný kontakt, lebo sa hovorí, že oči sú okno do duše, no neúspešne. Vždy uhnú pohľadom. Cítil som potrebu sa s týmto u nás novým fenoménom nejako vyrovnať, sformulovať vlastné stanovisko, a preto som sa rozhodol napísať tento článok. Snáď bude moja úvaha užitočná aj pre iných.

Pre úplnosť dodávam, že článok  Hidžáb pod Tatrami je už tretí, kde sa zaoberám problematikou islamu vo vzťahu k Západu. Pred dvoma rokmi som publikoval článok Sú všetky náboženstvá rovnocenné? a tento rok článok Európa, kresťanstvo, pápež, migranti. Tento článok sa dá čítať ako samostatný článok, ale dá sa chápať aj ako rozvinutie témy z predchádzajúcich dvoch článkov.

Život a krv za hidžáb

V diskusnej relácii ČT Máte slovo z januára 2017 o hidžábe povedala jedna mladá žena, ktorá v stredoškolskom veku konvertovala na islam a potom po desiatich rokoch, čo si podľa vlastných slov prešla peklom, od neho odpadla, že v čase svojho náboženského horlenia by bola pre hidžáb ochotná aj zomrieť. Teraz sa však stala rovnako zanietenou odporkyňou islamu ako bola kedysi jeho horlivou zástankyňou. Čo je na tejto šatke, na tomto kuse látky také cenné, že by bola nielen táto, ale zrejme aj mnohé iné moslimské ženy, ochotné položiť za ňu aj život?

V rámci západnej civilizácie platí rovnosť pohlaví pred zákonom, z čoho niektorí súčasní neojakobíni mylne odvodzujú aj rovnakosť pohlaví. Prvé generácie feministiek dlho zvádzali boje za to, aby mohli ženy voliť a byť volené, študovať bez obmedzenia na univerzitách, dediť a pod. Tieto oprávnené ciele boli už dávnejšie naplnené. V islamskej civilizácii však stále platí, že žena je v menejcennom, podriadenom postavení voči mužovi. (Keď som bol hospitalizovaný v jednej stredoslovenskej nemocnici, bol som svedkom sťažností sestričiek na lekára pôvodom z arabskej krajiny. Hovorili, že pochádza z krajiny, kde sa dá žena vymeniť za ťavu a podľa toho sa k nim aj správa.) A symbolom tohto menejcenného postavenia je aj hidžáb. Preto je na prvý pohľad udivujúce, že moslimské ženy na tomto symbole svojej menejcennosti tak fanaticky lipnú. V jednej balkánskej krajine (už si nepamätám, či to bolo Macedónsko alebo Čierna Hora) vyšli po tom, ako vláda zakázala nosiť hidžáb na verejnosti, tisíce žien do ulíc, aby demonštrovali za svoje právo nosiť tieto šatky. Keď boli v Turecku jeden čas hidžáby zakázané, snažili sa turecké študentky obísť tento zákaz tak, že si na hidžáb nasadzovali parochne.

Aký to kontrast so západnými feministkami, ktoré pálili podprsenky ako symbol patriarchálneho útlaku, ostrihali si vlasy na krátko a začali nosiť nohavice. Prečo sa aj moslimské ženy nevzbúria, neemancipujú a nehodia hidžáby do ohňa? To je otázka!

Na youtube som videl video ako predáčka nemeckých feministiek do megafónu na námestí v Berlíne spieva „Alláhu akbar“. Týmto svojím gestom zradila všetko, za čo bojovalo niekoľko generácií feministiek pred ňou.

Hidžáb je symbolom ženskej podriadenosti, ale zase na druhej strane tým ženám dáva tento symbol s tým, k čomu sa viaže, iné benefity, ktoré pre ne výrazne prevyšujú negatíva podriadenosti. Hidžáb totiž vyjadruje aj príslušnosť k islamu a islam to je náboženstvo, civilizácia, kultúra, právny systém a politika. Päť v jednom. Moslimská žena hidžábom vyjadruje svoju príslušnosť k islamu, ktorý je z jej pohľadu nadradený iným náboženstvám a iným civilizáciám. Najmä dekadentnej západnej civilizácii. Menejcennosť vo vzťahu k mužom je pre tieto ženy bohato vyvážená pocitom príslušnosti k nadradenému náboženstvu a civilizácii. V kultúrnej vojne či v konfrontácii s inou (západnou) civilizáciou ustupuje moment podriadenosti do úzadia a do popredia vystupuje vyjadrenie príslušnosti k islamu zo všetkým, čo k tomu patrí. Všetci moslimovia tvoria jedno bratstvo.

Islam však dáva moslimom ešte iný „benefit“. Život človeka je v rámci tohto náboženstva regulovaný mnohými predpismi a pravidlami. Islam vám povie, čo máte jesť (halal), ako sa máte umývať, koľkokrát denne a ako sa máte modliť a pod. Toto v kresťanstve nie je, aspoň nie v takej miere.

Islam teda oslobodzuje človeka od potreby samostatného uvažovania a rozhodovania, od dilem, ktoré musia riešiť ľudia zo Západu. Keď vo filme Angelika a kráľ dá Angelika nôž pod krk perzskému veľvyslancovi Bečári Bejovi a váha, či má bodnúť alebo nie, on jej povie: „Zase zápasíte s tým nepríjemným problém voľby.“ Aký je svet jednoduchý, keď sa človek nemusí rozhodovať! Netvrdím, že v Islame nie je vôbec sloboda rozhodovania a myslenia. Iste je. Len v porovnaní s kresťanstvom alebo kresťanskými krajinami je menšia. Moslimovia majú v porovnaní s kresťanmi viac predpisov, ktoré treba dodržiavať. Viac vecí je už dopredu daných. B. Kuras opisuje v knihe Jak zabít civilizaci pre mňa neuveriteľný prípad, keď si šofér londýnskeho autobusu v čase modlitby vytiahol svoj modlitebný koberček a bez ohľadu na cestujúcich sa 20 minút modlil. Cestujúci ticho sedeli a nikto sa neodvážil nič povedať, aby nebol obvinený z rasizmu. Predstavte si, že by niečo podobné urobil chirurg, ktorý má na stole otvoreného pacienta.

Islam teda vyhovuje určitým ľuďom, lebo im dáva presný návod, ako majú žiť. Tým ich oslobodzuje od slobody, od nevyhnutnosti voľby. Negatívom toho môže byť zase fanatizmus, formalizmus, prílišné lipnutie na bezduchom dodržiavaní formy. Niektorým ľuďom vyhovuje, keď majú presne nalinkovaný život. Sloboda nie je pre každého. Pre niekoho je sloboda príťaž, lebo so slobodou je spojená aj zodpovednosť. Ľudia sa líšia mierou samostatnosti. Je neojakobínsky blud veriť, že ľudia sú si rovní a v dôsledku toho aj vnútorne rovnakí. V ľudskej rodine sa vyskytujú veľmi rozdielne indivíduá. Aj čierne ovce.

Keď som sedel na lavičke v Paríži pred Eiffelovkou, prisadli si ku mne dve moslimské ženy v hidžábe (Bez opýtania. Asi by sa poškvrnili, keby sa ma opýtali, či si môžu prisadnúť.) a ja som si všimol mimoriadne rafinované topánky s hrubými podrážkami jednej z nich. To bola paráda! Pochopil som z kontextu, že dobré moslimské ženy majú zakázané nosiť topánky z vysokými podpätkami. Takže táto žena na jednej strane splnila formálne náboženský príkaz, zároveň však topánky, ktoré mala na nohách svojou rafinovanosťou ďaleko prekonávali topánky s vysokými podpätkami aké nosia neveriace kresťanky. V porovnaní s orientálnou nádherou, ktorú mala na nohách táto moslimská parádnica pôsobia topánky menej cudných kresťanských žien ako chudobné príbuzné. Formálne by však tej žene žiadny imám nemohol nič vytknúť, lebo topánky s vysokým podpätkom nemala. Litera bola splnená, duch však nie. Lebo ten, kto stanovil tento príkaz, tým chcel dosiahnuť, aby žena pôsobila skromne, cudne, nenápadne, čo sa tejto žene určite nepodarilo. Ona chcela učiniť zadosť určitému náboženskému predpisu a zároveň byť aj sexy

Pôvodne mal hidžáb zdôrazňovať cudnosť ženy. Tým, že si žena zakrýva vlasy, tlmí svoju príťažlivosť. To ide trochu proti ženskej prirodzenosti, lebo väčšina žien má potrebu sa páčiť. Preto sa parádia a preto aj moslimské ženy všelijakými fintami, ako v hore uvedenom príklade spod Eiffelovky, hľadajú spôsob ako oklamať formálne pravidlá.

Islam tiež definuje rolu muža a ženy v rodine ako aj spoločnosti. Aký je to kontrast so západnou civilizáciou, kde sa nás ideologické guerilly mimovládnych organizácií inšpirované akademikmi ako sú Judita Butlerová snažia presvedčiť, že pohlavie a v dôsledku toho aj spoločenské roly muža a ženy sú len spoločenským konštruktom, ktorý sa dá ľubovoľne meniť.

Hidžáb je identitárnym symbolom príslušnosti k určitej civilizácii. Čo to znamená pre nás Európanov? Pokiaľ nie sme multikulturalistami, tak to nie je dobrá správa. Moslimské ženy ním totiž dávajú najavo: Patríme k civilizácii islamu a teda nie k civilizácii Západu. Žijeme fyzicky síce na Západe, ale mentálne sme niekde inde. Tento váš svet je pre nás cudzí. Opovrhujeme ním.  Dávajú nám tiež najavo, že ich ochota k integrácii do našej civilizácie má presne stanované hranice. Ich svet je islam. Moslimské ženy, ktoré nosia hidžáb sa hlásia k fundamentalistickej, agresívnejšej verzii islamu.

Teraz je otázka, či dobrá moslimská žena musí mať hidžáb, lebo je aj veľa moslimských žien, ktoré ho  nenosia. V spomínanej diskusii Máte slovo B. Kuras povedal, že hidžáb nie je symbolom islamu náboženského, ale politického, lebo nikde v svätých písmach islamu (Korán, Súra, Hadísy) sa o ňom nehovorí. Na to vstúpila do diskusie jedná česká konvertitka k islamu (samozrejme s hidžábom), ktorá mu oponovala, že o hidžábe sa hovorí v Koráne v kapitole Svetlo verše 31, 60 a v kapitole Skupiny verše 55, 59. Pozrel som sa do Koránu, či to je skutočne tak a zistil som, že o hidžábe sa tam nehovorí.

My v Európe by sme si želali, aby sa islam zreformoval, zmodernizoval, zliberalizoval. Avšak často sa deje pravý opak. Komunity moslimov v Európe akoby sa postupne viac prikláňali nie k modernejšej, ale skôr k fundamentalistickej verzii islamu. Vonkajším prejavom toho je nárast počtu žien s hidžábom. Aj inde v moslimskom svete dochádza k akémusi znovuoživeniu. Hidžáb nosí manželka prezidenta, kedysi sekulárneho Ataturkovho Turecka, Erdogana. V. Klaus, ktorý bol predvlani v Egypte povedal, že keď tam bol koncom 60. rokov, tak tam nevidel toľko žien so šatkou ako teraz.

Islam sa teda mení, nemení sa však tým smerom, akým by sme si my želali. Otázka je, či je vôbec možná reforma islamu, akú by sme my na Západe chceli? Rád by som veril, že áno, ale realita ukazuje niečo iné. Čo by zostalo z islamu, keby ste odstránili stredoveké a do stredoveku patriace formy? Dokázal by si ešte aj potom zachovať svoju špecifickú identitu v porovnaní s kresťanstvom a judaizmom? Nezanikol by ako svojbytné náboženstvo? Príklon k fundamentalizmu môže svedčiť o tom, že práve ony stredoveké formy tvoria identitu islamu. Ak sa ukáže, že islam sa reformovať nedá, potom to bude znamenať pre západoeurópske krajiny s početnými moslimskými menšinami (o sto rokov niekde už aj väčšinami) do budúcnosti veľký problém.

Moslimské krajiny sa vyznačujú menšou mierou slobody myslenia a rozhodovania. Dôsledkom toho je zaostávanie vo vede, technike, umení ako aj v životnej úrovni. Prečo asi davy migrantov prúdia z moslimských krajín do kresťanských a nie naopak. Hovorí sa tomu hlasovanie nohami. V moslimských krajinách nenájdeme žiadneho Mozarta, Michelangela alebo Einsteina.

Moslimovia sa pozerajú na Západ ako na dekadentnú civilizáciu, v čom majú do istej miery pravdu, ale tu ide aj o projekciu, lebo rovnako veľké alebo ešte väčšie príznaky úpadku nájdeme v islamských krajinách. Moslimovia prebrali západné výdobytky techniky vrátane zbraní, ale oni sami k tomu ničím neprispeli a hoci používajú mobily a počítače, svojím myslením akoby uviazli v stredoveku. Islamská civilizácia na rozdiel od Západu je v úpadku už dobrých 700. rokov.

Hanzelka

Rád by som tu uviedol príklad jednej tv reportáže, ktorá sa objavila vo večerných správach RTVS. Uložil som si ju do pamäte, lebo mala ukážkový manipulatívny charakter. Jadro reportáže tvoril nejaký nový návrh EK na riešenie migračnej krízy. Na začiatku pred správou o tom návrhu bola podreportáž o nejakom migrantovi z blízkeho východu, ktorý sa u nás usadil a uplatnil ako kaderník. Podreportáž ho prezentovala ako mladého šikovného sympatického človeka, ktorý sa už celkom dobre naučil aj po slovensky. Celkovo to vyznievalo pozitívne. Na konci za hlavnou časťou reportáže boli zase zábery na utrápených migrantov, ktorých vyťahujú záchranári z vody a úplne posledný záber bol na smutné oči migranta na lodi.

Prečo si myslím, že táto reportáž mala manipulatívny charakter: 1. Ak chcela mladá angažovaná reportérka podať správu o novom návrhu EK na riešenie migračnej krízy, neboli prvá a tretia časť reportáže potrebné. Ani s jadrom reportáže užšie nesúviseli. Aký význam mala teda táto emocionálna omáčka? 2. Prvá  časť reportáže mala u diváka navodiť pozitívne emocionálne nastavenie voči migrantom. Mala diváka takpovediac predvariť, aby návrh EK v strednej časti reportáže vnímal pozitívne. Problém je ešte aj v tom, že prvá časť reportáže predstavuje migráciu jednostranne, lebo nie všetky prípady migrantov v Európe dopadli tak dobre ako ten kaderník. Uvážte ako inak by emocionálne vyznela celá reportáž, keby jej prvú časť tvorila správa: „20 ročný migrant znásilnil a zabil nemeckú stredoškoláčku.“ 3. Záverečná časť reportáže s pohľadom na utrápených migrantov by sa dala nazvať aj citovým vydieraním. Podprahové posolstvo bolo: „Ak ste proti prijímaniu migrantov, ste zlí, bezcitní ľudia.“ A nikto predsa nechce, aby ho považovali za zlého a bezcitného. Tak radšej ustúpi a povie: „Tak dobre, tak tých migrantov prijmime.“

Toto celé, čo tu ja opisujem ako niečo vedomé, je však v reportáži vyjadrené len pod prahovo, takže pokiaľ divák nemá vyvinutý akýsi filter kritického myslenia, pôsobí to na jeho podvedomie. Autorka reportáže sa neférovo snažila diváka vmanipulovať do určitej pozície. Nepovedala to jasne (slovami) v tej reportáži, lebo potom by sa dalo na to vedome reagovať, ale využíva pri tom podobné techniky aké sa využívajú v reklame, keď sa v podvedomí recipienta vytvárajú asociatívne spojenia medzi vecami, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Spôsob akým bol v uvedenej reportáži spracovaný problém migrácie bol neuveriteľne zjednodušený a vyjadroval len názor autorky, ktorý sa snažila nenápadne, podprahovo podsunúť aj divákovi. Buď mala problematiku migrácie spracovať komplexne v celej jej zložitosti alebo sa mala obmedziť len na suchú správu o návrhu EK. Lenže niektorí redaktori RTVS si nevedia pomôcť.

Redaktorka urobila zo zložitého problému migrácie melodrámu a úbohých chudobných Afričanoch a tučných, chamtivých a bezcitných Európanoch, ktorý sa s tými prvými nechcú podeliť o svoj nadbytok. Typické ľavičiarske zjednodušenie skoro až na úrovni rozprávok pre malé deti.

Tesne predtým ako sa v Barcelone udial teroristický útok na La rambla, konala sa  v tomto meste niekoľko desaťtisícová demonštrácia, kde sa Barcelončania dožadovali, aby španielska vláda prijímala viac migrantov. Tí ľudia už boli spracovaní ľavicovo liberálnymi médiami a mimovládnymi organizáciami. Pravdepodobne boli v španielskej či katalánskej tv masírovaní podobnými reportážami ako je tá, ktorú som spomínal vyššie. Ak sa budú takéto reportáže objavovať v našich médiách, potom sa možno o 20 rokov dočkáme aj v Bratislave tridsaťtisícovej demonštrácie za Multikultúrne Slovensko. Pomohol ten útok Barcelončanom, aby precitli zo svojho multikulti poblúznenia? Nie som si istý.

V spomínanej diskusii Máte slovo, ale platí to aj o všetkých diskusiách na ČT 24, sú vždy rovnomerne zastúpené obe strany názorového sporu. Aký to kontrast s našou verejnoprávnou tv a rozhlasom! Koľko som si už vypočul diskusií v RTVS, kde mali všetci diskutujúci, vrátane moderátora, rovnaký názor na globálne otepľovanie, EÚ alebo iné témy. To sa im to diskutuje, keď im nikto neoponuje! Keby sme to povedali redaktorom z RTVS, oni odpovedia: „No ale my nemáme taký rozpočet ako ČT. Málo peňazí, málo objektivity.“ A ďalšia výhovorka: „Na Slovensku nie sú ľudia, ktorí by sa vedeli k daným témam vyjadriť. Koľko ľudí na Slovensku sa vyzná napr. v ochrane oceánov?“ Áno je veľa tém, ku ktorým na Slovensku nenájdete nikoho, kto by sa k nim vedel kompetentne vyjadriť. Napr. koľko Slovákov vie niečo o dopravnej infraštruktúre na Madagaskare. A je to škoda, lebo s Madagaskarom nás spája osoba Mórica Beňovského a určite by sme sa o túto krajinu mali zaujímať viac než sme to robili doteraz. Lenže v dobe mobilov, internetu a satelitov by nemal byť problém sa spojiť ani s niekým z Madagaskaru. Ja by som sa rád dozvedel, aké záľuby majú mladí na Madagaskare, niečo o tamojšej kultúre alebo aj o tej dopravnej infraštruktúre.

Niektorí redaktori RTVS sú mimoriadne ambiciózni. Oni nás nechcú len informovať o svetovom dianí, oni nás chcú aj formovať, aby sme vedeli, čo si o svetovom dianí máme myslieť, že napr. Trump je také oranžové tupé a pod. Chcú byť inžiniermi našich slovenských duší. Chcú nás prevychovať v mene pokroku. Je to od nich pekné, že sa takto o nás starajú, ale my o to nestojíme.

Už je to raz tak. Česi majú Zikmunda a Hanzelku, my máme Dobšinského a Hanzelku.

Hidžáb v stovežatej matičke Prahe

V januári (leden, ľadoň) 2016 sa rozhodla reportérka Reflexu Iva Roze urobiť reportáž o tom, ako sa cíti žena s Hidžábom v Prahe. Rozhodla sa, že bude mesiac chodiť s hidžábom, nakoniec vydržala len 10 dní. Tu sú úryvky z jej článku:

„1. deň. Poprosila som Madžeda a Salwu, svojich priateľov zo Sýrie a Libanonu, ktorí žijú v Prahe, či by mi nepomohli hidžáb niekde nájsť a správne uviazať. Salwa ani jej šestnásťročné dcéry šatku nenosia... Chcú zapadnúť do európskej kultúry... Madžed mi potom ukázal, ako si viažu hidžáb mladé arabské ženy , ktoré ho stále častejšie vidia ako strategický, pestrý módny doplnok než ako kus čo najviac nepríťažlivej handry na hlave. „Moderný hidžáb“ znie ako oxymoron, ale je celkom slušivý, pretože robí chudšiu tvár a vyniknú  v ňom oči.

2. deň... Tiež už som sa naučila vypchávať si vzadu hidžáb ako Arabky, ktoré pod ním nosia veľký drdol, aby pôsobili dojmom, že majú krásne, dlhé vlasy. Tie ja síce nemám, ale Salwa hovorí, že to nevadí. „To si môžeš niečím vypchať, aby to vyzeralo, že máš viac vlasov, než máš. Arabky to tak robia bežne,“ poradila mi. Stačí si vraj pripevniť hrubé ponožky na temeno hlavy a hneď budem vyzerať, že pod šatkou skrývam bohatú šticu. Schopnosť ošialiť mužov je zrejme univerzálna ženská vlastnosť. Metóda „ponožky na temeno hlavy“ je proste taká arabská forma vypchávania podprseniek. Keď príde na to, ukázať karty, je už neskoro cúvnuť. Piatkový podvečer trávim nákupom v obchodnom dome Ikea. Nakupuje tam aj niekoľko arabských rodín. Vyzerajú bohato, asi zo Saudskej Arábie. Ako fanšmejker oceňujem kvalitu ich vypchaných temien. Čo ma ale baví úplne najviac, je, že okolo mňa v oddelení doplnkov prejde žena v hidžábe, usmeje sa na mňa a pozdraví ma. Začínam si pripadať ako členka nejakého tajného klubu. Niečo ako keď idete na motorke a zdravia vás ostatní motorkári...

3. deň.... Úplne iracionálne začínam cítiť pocit morálnej nadradenosti nad ostatnými, „odhalenými“ ženami, ktoré musia mužov oslňovať účesmi, make – upom a sexy oblečením. Toto poznanie ma samu vydesí...

4. deň. Prichádza kríza. Začína ma rozčuľovať ako sa na mňa všetci pozerajú. V metre, na uliciach, v obchodoch. Všade. Ľudia pozerajú a pozerajú. Nosiť hidžáb v Prahe je vlastne dosť kontraproduktívne vzhľadom k tomu, k čomu má hidžáb slúžiť. V moslimských krajinách nosia ženy šatku preto, aby na seba nepútali pozornosť. V Prahe to funguje presne naopak. Mám pocit, že keby som chodila celý január v bikinách , ľudia to budú ignorovať skôr než zakrytú hlavu. Pár ľudí si ma dokonca fotí. Keď prechádzam okolo jednej rodiny, muž sa na mňa pozrie a utrúsi k svojej manželke: „Tak už je to tu.“...

6. deň. Z hidžábu ma už začína svrbieť hlava. Tiež som už otrávená z toho, ako na mňa všetci zízajú, že teraz všade jazdím autom. Lenže ani v aute nie som anonymná. Naopak, všetky moje šoférske rozhodnutia a schopnosti nereflektujú len mňa, ale naraz reprezentujem celé náboženstvo a región sveta. Keď parkujem na Žižkove, jeden muž v aute za mnou chvíľu čaká, potom stratí nervy a zareve: „Nauč sa parkovať, krava! Alebo sa vráť do púšte!“...

10. deň. Hidžáb nosím len desať dní, a už teraz viem, že ďalej ho nosiť nevydržím. Nie preto, že by reakcie okolia boli tak neznesiteľné. Skôr preto, že cítim, že tá handra na hlave začína pomaly meniť mňa. ...Pripadám si osamelá, izolovaná. Som vlastne neustále naštvaná. Buď preto, že sa na mňa ľudia pozerajú, alebo preto, že majú blbé reči, alebo preto, že sú na mňa prehnane milí. Som naštvaná na celú Európu, že z hlúpej šatky – kusu látky, ktorú nosievali aj ženy u nás – urobila symbol, ktorý si žije svojím vlastným (a nie veľmi šťastným) životom. Som naštvaná na Arabky, že z tých šatiek urobili symboly, aj na Európanky, že tie symboly prijali. Mám teraz taký ten permanentne smutný, prázdny a osamelý výraz ženy v hidžábe, ktoré mávajú aj moslimky a ktorému som nikdy nerozumela. Teraz už mu rozumiem. Musieť nosiť šatku je totiž rovnako absurdné ako ho nosiť nesmieť. Oboje mu len dodáva na dôležitosti.“

V záverečnom resumé uvádza autorka medzi nevýhodami hidžábu: „Všetky vaše skutky nereprezentujú len vás, ale celé náboženstvo a región sveta. Ľudia sa vás boja. Strácate anonymitu, pretože priťahujete príliš pozornosti. Ľuďom ste automaticky podozrivý, takže sa vám bude ťažko hľadať byt alebo práca.“

Islamské mamičky pekných synov máte... Smutné oči arabských detí

Na youtube som si pozrel jedno video, išlo o reklamu v palestínskej televízii. Vystupovala v nej matka štyroch synov, ktorí všetci zahynuli pri samovražednom teroristickom útoku a ona hovorila, aká je na nich hrdá. Cieľom tej reklamy bolo povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli obetovať pri samovražednom teroristickom útoku. Chcel som dať link k tomuto videu pod článok, ale už ho niekto stiahol.

Do politicky korektných správ RTVS v roku 2015 prenikli, zrejme vďaka novinárskemu škriatkovi, politicky nekorektné zábery z maďarskej hranice, kde sa migranti pobili s maďarskými ťažkoodencami. Maďarskí ťažkoodenci totiž mali tú drzosť, že bránili maďarské hranice. Neveriacky som pozeral na obrazovku, lebo v prvej línii bijúcich sa migrantov bola žena – matka s hidžábom na hlave a s dieťaťom v náručí. Pýtal som sa, prečo sa tlačí s dieťaťom do bitky, prečo s ním nejde do bezpečia?

Aj migranti, ktorí sa plavia cez Stredozemné more na lodiach, ktoré nespĺňajú ani elementárne bezpečnostné kritériá si berú so sebou deti. Prečo to robia? Prečo berú deti na takúto riskantnú plavbu? Nebolo by rozumnejšie, keby sa oni dostali do Európy a potom, keď sa trochu usadia, by sa po ne vrátili?

Dočítal som sa, že aj na posledných stretoch Palestínčanov a Izraelských vojakov, Izraelčania zabili nejaké bábätko (alebo ich bolo viac, to si už nepamätám). Povedzte, čo robí bábätko na politickej demonštrácii, kde je vysoké riziko násilného stretu a dokonca môže ísť aj o život? Nemalo by hajať búvať doma v kolíske?

Židia vraždia malé deti! Ešte dodajme, že ich opekajú na ražni alebo zapekajú ich krv do macesov a máme tu stredoveký antisemitizmus v plnej paráde. Problém je skôr v tom, že palestínski teroristi využívajú civilistov vrátane detí ako živé štíty. Umiestňujú svoje stanoviská v blízkosti škôl a nemocníc. Teda palestínski civilisti vrátane detí nezomierajú kvôli židovskej zlovoľnosti, ale kvôli bezohľadnosti svojich vlastných bojovníkov. Izrael proste čelí bezohľadnému nepriateľovi, ktorý si necení ľudský život, čím samozrejme nechcem povedať, že aj Izraelčania sa nedopustili nejakých nespravodlivostí. Lenže v tomto spore by sme mali byť skôr na strane Izraela, pretože to je demokratický štát, je to ostrovček západnej civilizácie obkolesený autoritatívnymi arabskými režimami.. Tam, kde sa predtým len pásli kozy, vybudovali Izraelčania moderný demokratický štát.

Moslimovia vedia, že Západ vojensky poraziť a ovládnuť nedokážu. Prípadný vojenský útok by bol zmetený. Vedia aj, že naša slabina je inde. V pocite viny a sentimentalite. My ľudia Okcidentu sa nezľakneme teroristických útokov, naopak ešte viac sa (na výzvu našich eurounijných politkov) zomkneme, ale to, čomu nedokážeme odolať, sú smutné oči arabských detí. Oni to vedia, a preto používajú svoje deti na citové vydieranie. Preto sa moslimská matka tlačila v bitke na maďarských hraniciach do prvej línie s dieťaťom v náručí, preto ich berú na nebezpečnú plavbu stredozemným morom, čím hazardujú s ich životom, preto berú bábätká do bitky s Izraelskými vojakmi.

V afrických a arabských krajinách sa ľudia ľahšie rodia a ľahšie umierajú. Preto je tam hodnota ľudského života nižšia než u nás. Tu v Európe je ťažšie sa narodiť, ale keď už je človek na svete, tak sa potom dožije väčšinou vyššieho veku. Z nášho pohľadu by sa dal ich prístup nazvať aj kultúrou smrti, lenže oni robia čo vedia, je to ich stratégia ako prežiť, ako dosiahnuť svoje ciele. Na jednotlivcovi až tak nezáleží. Je na nás, aby sme sa s tým vyrovnali.

Spomínate si ešte na dojímavé zábery toho utopeného sýrskeho chlapca? Médiá to podali tak, že ten chlapec zomrel kvôli našej necitlivosti. Nakoniec však vysvitlo, že zomrel skôr kvôli necitlivosti svojho otca pašeráka.

Nedovoľme, aby nás Afričania a Arabi citovo vydierali prostredníctvom svojich detí. Za ich osud sú zodpovední ich rodičia alebo širšia rodina. My samozrejme v niektorých prípadoch môžeme materiálne pomôcť, niektorých môžeme aj prijať v Európe, ale nemôžeme prijať a zachrániť všetkých. Chudobní tu budú s nami stále.

Detva nie je Basra

Keby išlo pri nosení hidžábu len o cudnosť, potom by ho moslimské ženy u nás nemuseli nosiť, vzhľadom na to, aké pomery u nás panujú. Na Slovensku chlap, keď vidí ženu s nepokrytou hlavou, nemá automaticky pocit, že musí po nej vyštartovať ako sexuálny predátor alebo dokonca, že pocíti neodolateľné nutkanie ju znásilniť. V našej kultúre nie je braná žena s nezakrytou hlavou ako fľandra. Pod Tatrami a v celej Európe tak hidžáb stráca svoje pôvodné opodstatnenie a stáva sa už „len“ symbolickým prihlásením k islamu v jeho fundamentalistickej verzii.

Keby išlo moslimským ženám o to, aby boli skutočne nenápadné, aby sa stratili v dave, tak by u nás hidžáb nenosili. V Basre môže žena s hidžábom splynúť s davom, v Detve naopak z davu vytŕča.

Chcú (?) byť nenápadné, paradoxne však priťahujú pozornosť. O žene v burke ani nehovorím. To je ako päsť na oko.

Každé politické alebo náboženské hnutie má svoje symboly. Mali ich komunisti, nacisti, majú ich budhisti, kresťania, LGBTI aj enviromentalisti. Okolo symbolov ako okolo bojovej zástavy sa ľudia zoskupujú, za ne zomierajú, symboly ich motivujú a dávajú do pohybu. Symbol je nositeľom silného emocionálneho náboja. Pre moslimské ženy je takýmto symbolom hidžáb. Hidžáb ako kus látky stojí pár euro, ale ako symbol môže mať cenu ľudského života. Už nejde o cudnosť, ale o vyjadrenie náboženského, civilizačného a politického postoja. Čím viac nejaká moslimka lipne na hidžábe, tým viac je zakorenená v islame, ale zároveň tým menej je zakorenená v západnej civilizácii a v jej hodnotách ako sú sloboda, rovnosť pohlaví, rovnosť pre zákonom, kritické myslenie, tolerancia atď.

Pokiaľ ide o hidžáb, ten by ako náboženský a politický symbol nemal byť povolený v školách a pre štátnych zamestnancov, v nemocniciach alebo všade tam, kde treba dodržiavať zvláštne hygienické opatrenia. Na verejnosti by som ho nezakazoval. V prípade buriek by som bol ale nekompromisný. To je odev nehodný 21. storočia, odev, ktorý ponižuje dôstojnosť ženy. Roman Joch prirovnal ženu v burke k plastovému vrecu. Na mňa pôsobí žena v burke ako strašidlo, ktoré si pomýlilo deň s nocou. Boris Johnson zase prirovnal ženu v burke k poštovej schránke a bankovému lupičovi, za čo zožal kritiku konzervatívnej strany. Áno, britská konzervatívna strana statočne obhajuje konzervatívne hodnoty, ale tie moslimské. Dnes by už Churchill ani barónka Thatcherová nemohli byť členmi tejto strany. Rázne by ich vypoklonkovali.

Napr. v Belgicku sú burky zakázané, ale v Reflexe som čítal, že policajti v bruselskej štvrti Molenbeek si nedovolia pokutovať ženy v burkách, lebo sa boja výprasku. Belgickí policajti v Belgicku majú strach presadzovať belgické právo.

Dnes je hidžáb vo Veľkej Británii súčasťou policajných uniforiem, lekárskeho aj cvičebného úboru.

Ak by sme na moslimské ženy príliš tlačili, či ich za nosenie hidžábu nejako sankcionovali, tak by to v ich očiach len zvyšovalo cenu tohto symbolu a posilňovalo by to ich pocit mučeníctva. A krv mučeníkov sa stáva zárodkom nových veriacich. Oveľa lepšou stratégiou je sem moslimov vo väčšej miere nepustiť, ako sa s nimi potom zložito dohadovať o veciach, ktoré sú pre nás samozrejmosťou. Keď ich bude u nás málo, potom budú aj prispôsobivejší. Preto treba jednoznačne odmietnuť masovú migráciu a kvóty. Každému odporúčam, aby si prečítal Sarrazinovu knihu Nemecko pácha samovraždu, kde dokazuje, že zo všetkých migrantov sa najhoršie integrujú práve moslimovia, ich deti majú najhoršie výsledky v škole, majú najvyšší podiel na kriminalite atď. Súvislosť s islamom jej zjavná.

Počul som, že na festivale Pohoda postavili miniminaret. Zrejme tým chceli vyjadriť podporu utečencom. Alebo tým vyjadrili svoju sympatiu k islamu so všetkým, čo k tomu patrí teda k islamskej civilizácii so všetkými jej „výdobytkami“? Uvedomujú si títo mladí trenčianski liberáli, že islam je zo svetových náboženstiev najmenej liberálny? Pre mňa sú títo ľudia bezhranične naivní. Majú v sebe niečo z mladých budovateľov socializmu zo začiatku 50. rokov.

Záver

Multikulturalizmus mieša hrušky s jablkami. Veď aj v škole sú deti podľa veku rozdelené do rôznych tried. Viedlo by k chaosu, keby sme všetkých žiakov od prvákov až po deviatakov chceli zhromaždiť v jednej veľkej triede. Alebo iný príklad: ako by to vyzeralo, keby sme všetky zvieratá v zoo nahnali do jednej ohrady.

Nechajme iné civilizácie, aby žili podľa svojho gusta. To máme poslať na nahých amazonských indiánov F -16 alebo na nich zhadzovať napalm kvôli tomu, že nechcú prijať liberálnu demokraciu, slobodný trh alebo Istanbulský dohovor? Ako by mohli podpísať ten Istanbulský dohovor, keď ani nevedia písať? Nie. Nesnažme sa všetkým nasilu vnucovať západnú toleranciu. To platí hlavne pre Američanov, ktorí si myslia, že ich spôsob života je ten najlepší a že by mal byť prijatý celým svetom. Nech sa jednotlivé časti sveta vyvíjajú svojím tempom a nech sa slobodne rozhodnú, či chcú žiť ako v dobe kamennej, stredoveku alebo v modernej dobe. Nevyzbrojujme nezodpovedne afrických a arabských bojovníkov mašínkvérmi a raketami, lebo v budúcnosti môžu tieto mašínkvéry a rakety mieriť aj na nás.

Mnoho ľudí, najmä v západnej Európe, nevníma islamizáciu ako problém. Je to preto, lebo sú omámení konzumom a tiež preto, že sa to deje salámovou metódou, teda postupne. Nie je to také spektakulárne divadlo ako keď ťažká artiléria veľkovezíra Kara Mustafu ostreľovala v roku 1683 hradby Viedne. Dnes je vo Viedni (tiež v Bruseli, Londýne atď.) najpopulárnejšie detské meno Mohamed. Neviem, čo by na to povedali obrancovia Viedne, Kara Mustafa  by však bol spokojný.

Pre zaujímavosť dodávam, že slepá bulharská jasnovidka Vanga predpovedala v západnej Európe vznik kalifátu. Či uviedla aj nejaký časový údaj, to si nepamätám. Skôr ako okolo roku 2100 to ale nebude. My môžeme ešte v kľude spávať, až naši vnuci a pravnuci to budú musieť riešiť.

Buďme radi, že sú ľudia ako B. Kuras, B. Warner, O. Fallaci alebo T. Sarrazin, ktorému toto leto vychádza v Nemecku nová kritická kniha o Islame. Títo ľudia sa snažia burcovať apatickú európsku verejnosť a upozorňovať ju na riziká islamizácie, ktorá Európu pripraví s určitosťou o jednu z jej najdôležitejších hodnôt, o slobodu. Buďme vďační aj za politikov, ktorí sa neboja riskovať označenie za pravicového populistu či extrémistu a upozorňujú na tento problém. Kam sa to dostala Európa, keď ľudia brániaci staré Európske hodnoty sú mediálnym a politickým mainstreamom označovaní za pravicových populistov a extrémistov?!

Treba byť tolerantný, ale pevne stáť na svojom, poznať svoju identitu. Rázne odmietnuť masovú migráciu a rovnako tak aj neojakobínsky blud o rovnosti všetkých náboženstiev. Čím bude Európa menej kresťanská, tým viac bude islamská. Islamizácia je len rubom dechristianizácie Európy. V tomto poznaní tkvie riešenie celého problému.

Na záver pripájam slová austrálskeho premiéra Rudda. Môžete ich porovnať so slovami „našej“ ministerky Mogheriniovej, ktoré som citoval na začiatku.

Muslimové, kteří chtějí žít podle islámského práva Šaria, byli ve středu vyzváni, aby opustili Austrálii, čímž se vláda zaměřila na radikály ve snaze odvrátit možné teroristické útoky. Rudd sám pak rozhněval některé australské muslimy prohlášením, že podporoval špionážní agentury ve sledování národních menšin. Cituji: "Přistěhovalci, ne Australané, se musí přizpůsobit. Přijměte to, nebo odejděte. Jsem unavený obavami tohoto národa z toho, zda nejsme ohroženi nějakými jedinci či jejich kulturou. Od teroristického útoku na Bali jsme u většiny Australanů zaznamenali nárůst vlastenectví. Naše kultura se vyvíjela během více než dvou století bojů, pokoušení a vítězství milionů mužů a žen, jež usilovali o svobodu. Mluvíme převážně anglicky, ne španělsky, libanonsky, arabsky, čínsky, japonsky, rusky  nebo jakkoli jinak. Tudíž, pokud se chcete stát součástí naší společnosti, naučte se jazyk! Většina Australanů věří v Boha. Není to žádný politický pravicový nátlak, ale prostý fakt, neboť právě křesťanští muži a ženy založili tento stát na křesťanských principech, což je jasně zdokumentováno.  A je jistě vhodné, aby to bylo vyobrazeno na stěnách našich škol. Pokud vás Bůh obtěžuje, navrhuji vám, abyste uvažovali o jiném státě; části světa jako svém domově, neboť Bůh je součástí naší kultury. Vaši víru můžeme akceptovat, a nebudeme se ptát proč. Vše, co žádáme, je abyste vy akceptovali tu naši a žili s námi v souladu a pokojném soužití.  
 Tohle je naše země, naše půda a náš způsob života a dáme vám veškerou příležitost k tomu, abyste toho všeho mohli užívat. Ale jakmile jste si začali stěžovat, naříkat a remcat o naší vlajce, našich závazcích, naší křesťanské víře nebo našem způsobu života, velmi vám doporučuji využít další přednosti naší skvělé australské svobody - právo odejít. Pokud jste nešťastní, odejděte. Nenutili jsme vás sem přijít. Požádali jste, abyste tu mohli být. Tak přijměte zemi, která přijala vás."

Literatúra

Kuras, B. : Jak zabít civilizaci. Eminent. 2015

Roze, I. : Deset dní v hidžábu. In: Reflex. č. 5/2016

Sarrazin, T. : Německo páchá sebevraždu. Academia. 2011

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo