Ututláva sa „McCarrickova špina“ aj na Slovensku?

Biblia a dejiny Cirkvi sú plné nehodných synov a dcér všemohúceho Boha, Stvoriteľa. A napriek tomu si ich Boh povoláva a volí. Často tých čo sú v očiach sveta chorí, slabí. Práve preto, aby skrze ich slabosť ukázal svoju moc a silu. Náš Boh nemá šablónu vhodnosti, či hodnosti podľa ľudských mier. Všetci sme poznačení dedičným hriechom. Všetci máme svoju temnú stránku. Na ktorú sa diabol môže naviazať ak mu to dovolíme. Len skrze Boha, Jeho vykúpenie, Sviatosti, sme schopní, vlastne len On je schopný skrze naše podriadenie sa a odovzdanosť Jemu, tvoriť z našich nedostatkov naše prednosti. Len On má moc sa v nás osláviť. Bez ohľadu na naše deviácie, choroby.

Otázka je, čo je ešte prípustné a čo už nie, z ľudského pohľadu, pri výbere adeptov duchovnej služby. Pri akceptácii faktu, že Bohu nie je nič nemožné. Ľudia majú rôzne chorobné sklony. Do akej miery im dokážu prirodzene čeliť? Do akej miery nemajú nad svojimi sklonmi moc? V tých dvoch otázkach vidím, z ľudského pohľadu, hľadanie hranice vhodnosti vylúčenia človeka, minimálne z kňazskej, biskupskej, kardinálskej služby. Vzhľadom na dôležitosť ich misie. Pre istotu. Lebo si nemôžeme byť istí, či svojim sklonom nepodľahnú. Spoliehať sa tak trochu opovážlivo na Božiu pomoc, v ich prípadných ťažkých chvíľach, neviem či je namieste. Ako sme sa presvedčili, končí to zničenými životmi zneužitých obetí. Ich osobnou, a čo horšie, spoločenskou a cirkevnou katastrofou.

Cirkvou roky otriasajú škandály jej vysvätených synov, ktorí podľahli pedofílii. Akosi čudne sme si na tú zvrhlosť zvykli. Na začiatku sme ju ani nepovažovali za pravdivú. Vnímali sme to ako vymyslený atak tých, čo nás nenávidia. Ja sama som pred rokmi telocvikárovi na jeho poznámky o pedofilných kňazoch odpovedala, že nech sa pozrie do vlastných radov. Dnes sa za tú poznámku hanbím, nie preto, že si myslím, že medzi učiteľmi ich je menej, ale preto, že medzi kňazmi naozaj sú. A hoci by bol len jeden, je to škandál. A bolesť. Bolesť obetí, bolesť Cirkvi, bolesť stvoreného sveta. Dovolím si povedať, že bolesť Boha. Bolesť veriaceho človeka, ktorý sa snaží žiť spravodlivý život. Milujúceho človeka. Tam kde má byť svätosť, je obscénna zvrhlosť. Stále sa tomu nechce veriť.

Nebudem písať o faktoch, ktoré sa týkajú amerického kardinála. Sú známe. Ako ťažko sa píše „kardinál, praktizujúci pedofil“. Napísať aj „kardinál, praktizujúci homosexuál“, je ťažké, ale to prvé diabol dotiahol do sebe vlastnej dokonalosti. Je normálne a opodstatnené pýtať sa, ako je to s ďalšími. Bol iba jeden alebo ich je viac? Veď kardináli volia pápeža. Je možné, že Slovenska sa to netýka? Ak áno, rieši sa to? Rieši sa to v duchu evanjelia, konkrétne začiatku Lukášovej 17. kapitoly: „Beda tomu, skrze koho prichádzajú pohoršenia. Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých?!“ Ťažko si predstaviť niečo odpornejšie ako keď niekto hlása z ambóny ako žiť čisto a po hereckom výkone odchádza do zvrhlej reality svojho skrytého života. Katolícky kňaz, nech je akokoľvek hriešny, má dostať poklonu, nie pre svoju svätosť, ale pre Sviatosť kňazstva, ktorú prijal. Svätý Boh, Ježiš Kristus, necháva aj toho zvráteného pedofila, aby sa skrze jeho ľudsky odporné ruky z chleba stalo jeho Telo a z vína jeho Krv. Prijali by ste Telo a Krv Krista z rúk McCarricka? Viem, že odpoveď má byť áno. Momentálne nemám takú pokoru. 

Tu mi napadá poznámka, že nič lepšie ako seriál Mladý Pápež som, na tému pedofílie u kardinála katolíckej Cirkvi, nevidela. Ten seriál ma zaujal z mnohých aspektov, ale tento článok nie je o ňom.

I keď pripustíme, v duchu slov apoštola Pavla v liste Rimanom, že „tam kde sa rozmnožil hriech o to viac sa rozhojnila milosť“, neviem sa zbaviť vedomia, že spoluúčasť mlčaním a nebodaj ututlávaním je ešte diabolskejšia. Ako a kto uverí skrze takúto Cirkev v Ježiša Krista? Ako to majú prekonať tí, čo uverili, ale ešte sú slabí vo viere? Tí, čo znova a znova padajú a vstávajú zo svojich hriechov, a kňazov, biskupov, kardinálov, pápežov, vidia ako sprievodcov na svojej ceste k svätosti? Uvedomujem si, že tak nejako vznikajú nové cirkvi, hlásajúc, že osobná nehodnosť je v službe neprípustná. Ostáva veriť skutočnosti, že diabol je už porazený a peklo Cirkev nepremôže.

Verím, že obete a tí, ktorí o prípadnej praktizovanej pedofílii vysokého katolíckeho kléru vedia, to napriek tomu, že nechcú pošpiniť meno Cirkvi nenechávajú len tak. Vonkoncom nevolám po medializácii, ani verejnom lynčovaní. Nech sa to rieši podľa cirkevných i svetských zákonov. Lebo len pravda oslobodzuje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo