Chcela by som mať dcéru ako si ty

Chcela by som mať dcéru ako si ty

Pri mojom nedávnom dobrodružstve v jednej dedinke, ktorá neexistuje zatiaľ ani na mape, som mala možnosť spoznať nových, veľmi milých ľudí, ktorí žijú svoj jednoduchý život pre nás vo veľmi náročných podmienkach – bez základných potrieb pre život. Život bez teplej a pitnej vody, tepla, príjemného pohodlia - vo vymenúvaní by som mohla pokračovať ďalej ale o takýchto podmienkach ste istotne nejeden raz počuli alebo čítali. Možno pre nás častokrát nepredstaviteľné podmienky, v ktorých by sme si nevedeli predstaviť existovať. A predsa je tu niečo vzácne a krásne. Radosť. Prechádzajúc pomedzi banánovníky a kokosové palmy som narazila len na usmievavých, radostných obyvateľov. Už z diaľky som mohla počuť priateľský pozdrav: „Dobré ráno, Mária!“. K tomu pár viet, ktorým som moc nerozumela, keďže v miestnom jazyku som bola novorodencom, a rodinná atmosféra už bola na svete. Pokračujúc ďalej už ku mne pribiehala skupinka detí, ktoré ma už chceli pozdraviť ťapnutím ruky HI5 a ťahajúc ma k jednému skrytému miestu – tajnej kuchynky, kde akurát varili ešte nezrelý, malý ananás a pridávali imaginárne suroviny, keďže mali len obaly. Samozrejme varenie sa stalo vedľajším, keďže moja inakosť ich priviedla k zvedavosti – nos, oči, ruky, prsty na nohe, vlasy, pery. Pri mojom vydýchnutí som sa vytratila do reálnej kuchyne, kde som mohla najskôr vyrábať kávu a potom kokosový olej. Spoločnosť mi robila okrem miestnych žien aj jedna sliepka, ktorú na moju počesť v zmysle ich kultúry a tradície plánovali zabiť. Jazyková bariéra síce existovala, no napriek tomu sme celý čas viedli krásnu komunikáciu. Komunikáciu lásky. Môže existovať množstvo jazykov, ktorým nerozumieme, a ktorými nevieme rozprávať, no medzi nimi môžeme nájsť jazyk, ktorým vedia rozprávať a rozumieť si všetci, bez ohľadu, kde sa nachádzame. Je to jazyk lásky. K tomuto jazyku sme pridali pár piesní, malé tančeky, a mimika a gestika, aby sme si vytvorili veselé prostredie a spojili potrebné s príjemným. Čas, ktorý som tu strávila, bol veľmi krásny. Rodinnosť, radosť, súdržnosť. Niečo, čo nám mnohokrát chýba, pretože sa nám to zdá trápne alebo sa zaoberáme viacej minulosťou a budúcnosťou, akoby sme naplno prežili našu prítomnosť. V deň, keď som odchádzala, prišla ku mne jedna žena, ktorá nemohla mať dieťatko, objala ma a začala veľmi plakať. „Mária, ja by som chcela mať takú dcéru, ako si ty!“, túto vetu mi neustále opakovala plačúc a hladkajúc moju tvár a vlasy. Zostupujúc z hôr ma už nezaujímalo hľadanie kešu orechy ani hadieho ovocia, pretože som bola ponorená do uvažovania nad tou vetou. Utrpenie, ktoré prežívala vo svojom živote, je veľké, pretože dennodenne musí prijímať fakt, že okolo nej pobehuje množstvo detí, z ktorých nie je ani jedno jej vlastné. Prinútilo ma to zamyslieť sa, aká som ja ako dcéra, aká som ja ako tá, ktorá hľadá cestu k tej správnej ceste, ktorá vedie k vytúženému cieľu. Moji rodičia prijali pri mne špeciálny údel bolesti a možno istým spôsobom aj strachu, pretože som mnohokrát nevyspytateľná. Isto by sa potešili, keby som povedala, budem doma ale vedia, že pôjdem tam, kde budem cítiť, že ma Boh volá. Boh ma povolal narodiť sa mojím rodičom, pretože vedel, že budú mať silu zvládnuť aj tento druh bolesti – mať a zároveň istým spôsobom nemať. Hoci som tú vetu už niekoľkokrát počula a mnohokrát sa zamýšľala aj nad tým, prečo niekto chce byť ako ja, hoci nevie čo som musela prežiť a čo prežívam ma priviedlo k záveru, že ideálna rodina, ideálna dcéra, ideálny syn, ideálna osoba je tá, ktorú nepoznáme. Boh nám dal ale to, čo potrebujeme a záleží na nás, či mu budeme vyčítať to, čo nemáme alebo či budeme vďační za to, čo máme a budeme s tým správne narábať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo