Čierna Hora-málo známy drahokam

Čierna Hora-málo známy drahokam

Čierna Hora je krajina s bohatou históriou, ktorá má spojitosť aj so Slovenskom, nádhernú prírodu, namiešanú z koktailu vysokých hôr, azúrovo-čistého mora a prívetivých, bezstarostných ľudí. O týchto veciach som sa mohol spolu s partiou priateľov presvedčiť na vlastnej koži prvý júlový týždeň tohto roka a o svoje hlboké dojmy by som sa chcel podeliť.

Pri plánovaní dopravy do Čiernej Hory sme zvažovali viacero alternatív, kvôli túžbe po zahliadnutí mnohých zaujímavých miest a zároveň flexibilite nakoniec vyhrala cesta vlastnými autami. Podobnú cestu absolvoval aj Pavol Rábara, ktorý ju opísal tu

Naša cesta začína v nedeľu niečo po desiatej doobeda a cieľ, ktorý máme pred sebou je Sarajevo. Jednak kvôli dĺžke cesty, ktorú je podľa mňa  vhodné rozdeliť a aj kvôli atraktivite samotného mesta. Po maďarskej diaľnici ideme bez zdržania, ale to len vďaka tomu, že navigácia nám poradí obchádzkovú trasu okolo jedného z mnohých opravovaných diaľničných úsekov pred Budapešťou. Väčšiu zástavku si spravíme v Moháči, kde rovnako ako pred skoro 500 rokmi zvádzame bitku, tentokrát nie s Turkami, ale s jazykovou bariérou v miestnej reštaurácii, kde sa dá dohovoriť rukami, nohami a trochou nemčiny. Po obede pokračujeme v ceste, bez zdržania prechádzame maďarsko-chorvátsku hranicu. Samotné Chorvátsko zdolávame tiež za krátky čas a na moje prekvapenie po prázdnej diaľnici. Do Bosny vchádzame cez hraničný priechod Šamac bez čakania a s prívetivými colníkmi, pýtajúcimi sa nás so záujmom na cieľ našej cesty.

čiernohorské kaňony (autor)

Čiernohorské kaňony. Foto: autor

Po okresných cestách a krátkom úseku diaľnice pred Sarajevom prichádzame do cieľa okolo desiatej večer. Počas cesty zisťujem, že bosnianski vodiči si s rýchlostnými limitmi hlavu nelámu a kvôli neprehľadnému značeniu človek niekedy nevie ako má ísť, tak je bezpečnejšie splynúť s davom. Na druhej strane sú prekvapivo takmer v každej druhej dedine policajné hliadky, na ktoré protiidúci vodiči upozorňujú vytrvalým blikaním. Večer ideme pozrieť centrum mesta a ochutnať miestne pivo, dojem kazí iba snaha čašníkov využiť našu neznalosť miestnej meny. Síce na jednej strane ochotne berú platby v eurách ale pri výdavku v markách nás oklamú. Ďalší deň si pozeráme centrum Sarajeva, múzeum sarajevského atentátu, katolícky, aj pravoslávny kostol a mešitu v centre mesta, v ktorej akurát v tom čase prebiehali modlitby. Stret kultúr je tu úplne zjavný. Zo Sarajeva vyrážame na  Foču a horský hraničný priechod Šcepan Polje. Cesta je veľmi zaujímavá ale rovnako nekvalitná. Občas sa musíme vyhýbať kravám, ktoré si z áut na ceste vôbec nerobia starosti a ešte častejšie obrovským dieram v ceste. Zároveň objavujeme prvé náčrty nádhernej miestnej prírody, najmä krásne kaňony pozdĺž rieky Piva. Po krátkej, ale dobrodružnej ceste prichádzame na prvé miesto, ktoré vo mne zanechalo veľký dojem a to priehrada Mratinje, z ktorej pohľad do viac ako 200 metrov hlbokého kaňonu je naozaj ohromujúci.

Výhľad z priehrady Mratinje. Foto: autor

Ďalšia zastávka je obec Plužine, ktorá poskytuje nádherný pohľad na jazero s blankytnou vodou, pričom niektorí odvážlivci sa v jeho studenej vode aj okúpu. Pokračujeme k nášmu cieľu, ktorým je letovisko Buljarica. Tento úsek cesty je až na tunel Sozina bezplatný, nakoľko Čierna Hora v podstate nemá diaľnice. Jedinou nepríjemnosťou sú časté a zle značené sfrézované úseky cesty, ktoré dajú autu zabrať. Neskoro večer prichádzame do cieľa a zúfalo sa snažíme nájsť reštauráciu kde by nám boli ochotní spraviť ešte nejakú večeru. Po krátkom presviedčaní sa nám to podarí a z mäsového taniera pre troch sa stávajú raňajky a večera pre osem ľudí na nasledujúce dva dni. Ďalší deň ideme konečne k vytúženému moru. Po krátkom hľadaní a pomoci ochotnej Češky sa nám darí nájsť lehátka za dobrú cenu a hlavná náplň dovolenky sa začína (aj keď pri spätnom pohľade je jasné, že z hľadiska čistého času je hlavná náplň dovolenky jazda autom). Oproti známejším čiernohorským strediskám ako Budva alebo Petrovac ponúka Buljarica rozľahlú a príjemnú pláž s drobnými i väčšími okrúhlymi kamienkami, málo ľudí, ale najmä nádherne priezračnú vodu, z ktorej hladiny možno pozorovať podmorský svet.

Jazero Piva, Plužine. Foto: autor

Pobyt v Buljarici si spestríme návštevou historického mesta Kotor, ktorý ponúka nádherné scenérie. Historická časť mesta s úzkymi uličkami v talianskom štýle, hrad s výhľadom na celú zátoku, hudobníci na námestí, reštaurácia s príjemným čašníkom, ktorý pozná Slovensko vďaka práci v nemenovanej kórejskej fabrike, to všetko prispieva k nezabudnuteľnému zážitku a dojmom.

Pláž v Buljarici, Plužine. Foto: autor

V piaty deň dovolenky sa presúvame do národného parku Durmitor, ale nie úplne priamou cestou, pretože sa chceme zastaviť na vrchu Lovćen a navštíviť mauzóleum najvýznamnejšieho čiernohorského kráľa Petara Petroviča Njeguša. Táto cesta vedie cez úzke serpentíny často široké maximálne pre jeden a pol auta, ale nám sa darí stretnúť autobus a kamión idúce hneď za sebou, vďaka čomu sa mení na adrenalínový zážitok a dokonale preverí naše šoférske schopnosti. V trištvrtine cesty si potrebujeme od adrenalínu na chvíľu oddýchnuť a ideálne miesto na to poskytuje stánok so suvenírmi, ktorého predavač čistou náhodou tiež pár mesiacov pracoval na Slovensku. Z tohto miesta je nezabudnuteľný výhľad na Kotor, celú kotorskú zátoku, letisko Tivat a v diaľke aj Jadranské more. Polovica výpravy sa po tejto zástavke rozhodne, že má adrenalínu dosť a výhľad na kotorskú zátoku dokonale napĺňa jej potrebu po kráse, a vydáva sa priamou cestou do horského strediska Žabljak, druhá polovica sa rozhodne že predsa len bude pokračovať k mauzóleu, čo sa jej nakoniec aj darí.

Pohľad zo serpentín na Boku Kotorskú. Foto: autor

Kvôli zlému odbočeniu nejdeme do Žabljaku hlavnou cestou z Podgorice na Nikšič ale horskou cestou, o ktorej ani chatárka nevedela. Aj vďaka takýmto neplánovaným udalostiam spoznávame krajinu naozaj do hĺbky, hoci chvíľu rozmýšľame, či tá cesta do Žabljaku naozaj vedie a neskončí náhodou niekde v strede lesa. V hodinových rozostupoch nakoniec prichádzajú obidve posádky a pripravujeme sa na piatkovú turistiku. Po zvážení našich schopností, časových možností a počasia si vyberáme vrch Savin Kuk.

Vrch Savin Kuk. Foto: autor

Vyrážame v ranných hodinách a sme príjemne prekvapení značením turistických chodníkov, ktoré nie je také zlé, ako by si človek, rozmaznaný z českých a slovenských pomerov myslel. Výstup je stredne náročný, porovnateľný napríklad s výstupom na Téryho chatu, a na vrchol prichádzame po cca 2,5 hodinovom kráčaní a prekonaní 900 výškových metrov. Odmenou je nádherný výhľad na celý národný park, vrátane najvyššieho vrchu Bobotov Kuk a krásne Crno Jezero. Po 1,5 hodinovom zostupe sa ešte rozhodneme navštíviť jazero. Vstup do parku stojí tri eurá na osobu, ale vďaka všeslovanskej vzájomnosti sa nám podarí vyjednať rodinnú zľavu. V jazere s teplotou cca 10 stupňov sa skúsime aj okúpať, pričom autor v ňom vydrží až neskutočnú polminútu.

Výhľad z vrchu Savin Kuk. Foto: autor

So smútkom z končiacej sa dovolenky, ale plný krásnych zážitkov sa vydávame na posledný úsek našej dovolenkovej cesty, ktorým  je zástavka v Belehrade. Víta nás veľký byt v centre mesta a veľké množstvo ľudí, s napätím sledujúcich zápas Ruska s Chorvátskom. Koho Srbi povzbudzujú asi vzhľadom na históriu nemusím vysvetľovať, ale naozaj som nečakal, že pri ruskom vyrovnávacom góle sa budú tešiť, ako by práve sami vyhrali titul. Prechádzka centrom, obrovské bannery kosovských predstaviteľov s nie príliš lichotivými popismi a veľké množstvo fotiek obetí UCK (kosovská oslobodenecká armáda) umiestnené pred parlamentom nám pripomínajú, že táto rana je v Srbsku ešte stále veľmi živá. V posledný dovolenkový deň sa ešte vyberieme pozrieť si belehradskú pevnosť Kalemegdan, ktorá okrem pekných výhľadov na celé mesto poskytuje bohatú expozíciu vojenskej techniky z druhej svetovej vojny. Výlet ukončujeme sv. Omšou vo františkánskom kostole a vďaka peknému zvyku, pri ktorom si kňaz pri dverách podáva ruku s veriacimi sa máme možnosť zoznámiť s miestnou komunitou, ktorá sa teší návštevníkom zo Slovenska a názorne nám predvádza u nás často opakovanú (bez reálnej praxe) pohostinnosť, tým že nás zoberie na vrchol kostolnej veže z ktorej je nádherný výhľad na celé mesto.

Výhľad z mosta Durdevica Tara. Foto: autor

Som veľmi vďačný Bohu a priateľom, že som takýto výlet mohol absolvovať a odporúčam každému, kto má také možnosti, aby tieto krajiny navštívil, pretože prostredníctvom zážitkov mu prinesie aj duchovné pozdvihnutie, lebo naozaj platí, že z krásy stvorenia spoznávame stvoriteľa.

Pre mňa osobne sa stala Čierna Hora druhou najkrajšou krajinou na svete (hneď po Slovensku) a určite sa tam plánujem ešte niekedy vrátiť.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo