Homosexuálne orientovaní ľudia sú naši bratia a sestry

Homosexuálne orientovaní ľudia sú naši bratia a sestry

Myšlienky vzácnych ľudí, ktorí si želajú zostať v anonymite..., tentokrát vyjadrené mužom, ktorého si veľmi vážim.

Pozdravujem čitateľov denníka Postoj. Ako niektorí z vás vedia, blíži sa tohtoročný dúhový pochod  v Bratislave. Vopred upozorňujem, že zámerom tohto článku nie je propagácia tejto akcie. Pozornosť by som chcel upriamiť na ľudí, o ktorých sa v súvislosti s pochodom hovorí najviac - na homosexuálne orientovaných, a to najmä z pohľadu nás katolíkov. Viem si predstaviť, ako sa pri tejto príležitosti budú ľudia o nich vyjadrovať. Niektorí v nich budú vidieť obete, ktorým sú upierané základné ľudské práva, iní sa na nich budú pozerať ako na ten najhorší druh živých organizmov a možno ich budú „zdvorilo“ oslovovať menami ako „sodomisti“, „buzeranti“ a podobne. Prípadne budú citovať pasáže z Písma vytrhnuté z kontextu.

V článku ponúkam svoj pohľad, ktorý, verím, že sa zhoduje s učením Katolíckej cirkvi. Prosím čitateľov, pred tým, ako sa rozhodnú kritizovať, aby sa trošku zamysleli, skúsili sa na vec pozrieť aj z inej strany. Som presvedčený o tom, že problematika homosexuality je (nielen) medzi nami katolíkmi stále pochopená len veľmi málo. Väčšinou síce máme aspoň základné poznatky, vieme, že homosexuálne skutky sú hriešne, no spôsob, akým reagujeme na túto tému a to, aké signály vysielame smerom k homosexuálne cítiacim ľuďom, často považujem za veľmi nevhodné. V článku by som sa preto chcel zamerať na to, čoho sa vyvarovať, aby sa aj homosexuálne orientovaní katolíci (a nekatolíci) cítili v Cirkvi (a v spoločnosti) ako jej plnohodnotní členovia, ktorými bez pochýb sú. Ako katolík sa v článku často odvolávam na učenie Katolíckej cirkvi, no pevne verím, že článok môže byť užitočný aj pre kresťanov iných cirkví, prípadne aj pre inovercov či neveriacich, ktorým nie je ľahostajný osud homosexuálne cítiacich osôb.

Krátko o mne

Môj život je už od narodenia úzko spätý s Katolíckou cirkvou. Vyrastal som na dedine, v ktorej je takmer každý katolíkom. Výnimkou nie je ani naša rodina. Rodičia ma, ako sa na vzorných katolíkov patrí, dali pokrstiť krátko po narodení. Neodmysliteľnou súčasťou každej nedele bola pre mňa už od detstva svätá omša. So starou mamou sme sa už ako deti modlievali ruženec. Nie vždy sa mi tieto náboženské úkony páčili, ale postupne som si našiel svoj vzťah k Bohu.  Súčasťou môjho života sa stala pravidelná modlitba, sviatosti a (keď to bolo možné) denná účasť na sv. omši. Neskôr k mojim aktivitám pribudlo aj miništrovanie. Moje vierovyznanie ovplyvnilo aj výber strednej školy (cirkevné gymnázium). Postupne si ma začalo všímať okolie. Keďže som miništroval vo vyššom veku, ľudia z našej farnosti mi (mylne) predpovedali kňazskú budúcnosť. Nikto o mne ale netušil dôležitú skutočnosť – som gay. Hoci to môže byť pre niekoho prekvapivé, moja inakosť mi dlho nepripadala ako prekážka k dobrému vzťahu k Cirkvi a k Bohu. Neskôr sa v mojom vzťahu k Cirkvi objavili viaceré krízy, ale o tom možno niekedy inokedy.

Ľudská osoba

Možno niekoho zaujalo, že sa vyhýbam označeniu homosexuál, ale preferujem výraz  „homosexuálne orientovaný človek“. Takéto pomenovanie je totiž správnejšie, viac zodpovedá realite. Prevzal som ho od Katolíckej cirkvi, ktorá odmieta celého človeka nazývať len podľa sexuálnej orientácie (homosexuál/heterosexuál). Ako je uvedené v dokumente Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby: „Ľudská osoba, stvorená na obraz a podobu Boha, nemôže byť adekvátne definovaná len prostredníctvom ohraničenej zmienky o vlastnej sexuálnej orientácii. Každá osoba, ktorá žije na zemi, má osobné problémy a ťažkosti, ale aj príležitosť na rast, vlastné zdroje, talenty a dary. Cirkev ponúka ten kontext starostlivosti o ľudskú osobu, ktorého potrebu dnes mimoriadne cítime práve v tom, že odmieta uvažovať nad ľudskou osobou ako nad „heterosexuálom“ alebo „homosexuálom“, a zdôrazňuje, že každý má vlastnú základnú identitu v tom, že je stvorením, a vďaka milosti aj Božím dieťaťom, dedičom večného života“. Nepovažujem za niečo extrémne dôležité, aké slová používame, ale ako túto skutočnosť vnímame. Priznávam, že v osobnej komunikácií používam slová homosexuál a gay, hlavne kvôli stručnosti. Nevidím na tom nič zlé, no dôležité je nepozerať sa na človeka a nedefinovať ho len cez jeho sexuálnu orientáciu.

Homosexualita ako nezriadená náklonnosť, no nie hriech

Jednou z vecí, ktorá môže ľuďom prekážať, je skutočnosť, že my katolíci máme tendenciu o homosexualite hovoriť najmä v súvislosti s hriechom. Život homosexuálne orientovaného človeka pritom nemusí byť spojený s hriechom viac, ako pri komkoľvek inom. Hrešíme všetci, nie je preto z môjho pohľadu vhodné to pri homosexuáloch nejako zvýrazňovať, ako keby sme boli vo vyššom leveli hriešnikov. Aj človek s homosexuálnymi sklonmi môže byť vzorným a nasledovaniahodným človekom. Homosexuálna orientácia človeka nemusí negatívne ovplyvňovať jeho vzťah s Bohom. To, že som gay, nehovorí nič o mojich cnostiach a nerestiach.

Vieme, že homosexuálna orientácia sama osebe nie je hriechom. Človek nie je morálne zodpovedný za náklonnosti, ktoré v sebe pociťuje, ale za skutky, ktoré spraví. Hriechom teda môžeme nazvať len homosexuálne skutky, ktoré sa človek rozhodne slobodne vykonať. Napriek tomu, že homosexuálna náklonnosť bezpochyby hriechom nie je, Cirkev ju nedefinuje ako neutrálnu, ale ako „objektívne nezriadenú“ (KKC 2358).

Možno čitateľovi nemusí byť jasné, čo sa myslí pod „nezriadenou náklonnosťou“. Znamená to, že homosexuálne osoby sú predsa len nejakým spôsobom „horšie“? Nie. Nezriadené náklonnosti (teda sklony k niečomu, čo nie je z morálneho hľadiska správne) majú všetci ľudia poznačení dedičným hriechom. Bez výnimky. Pre lepšie vysvetlenie si znova požičiam slová vyššie spomínaného cirkevného dokumentu: „Je správne vložiť celý tento problém do kontextu ľudského a kresťanského života, chápaného v celej jeho komplexnosti. Homosexuálny stav nie je prvou ani poslednou na rebríčku nezriadeností, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. Treba ho položiť na tú istú úroveň ako všetky ostatné – inak dosť početné – nezriadené náklonnosti osobnosti človeka, napríklad egoizmus, túžbu po vlastníctve, dychtivosť po moci, vášeň ničenia atď. Túžba po vlastníctve je typická pre lakomých: žiadostivosť, dychtivosť po majetku a bohatstve ‒ ak sú nekontrolované a nepotláčané ‒ ničia životy bohatých a spolu s nimi ohrozujú aj životy ich drahých, priateľov atď. Rovnakým spôsobom nepokoj násilníka, ktorého odpoveď na protivenstvá sa prikláňa k deštrukcii a smrti, musí byť podriadený rozumu, aby sa nestalo, že z neho bude rozsievač bolesti a skazy. Homosexuálna náklonnosť, aj keď nezodpovedá grotesknej podobe, pod ktorou ju predstavovali niektorí moralisti, musí podliehať sebadisciplíne, inak sa stane prameňom horkosti, poníženia a predovšetkým základom budúcnosti smutnej samoty“.

Nevhodné prejavy na adresu homosexuálne cítiacich osôb

Občas sa, bohužiaľ, aj medzi nami katolíkmi vyskytnú vyslovene vulgárne prejavy na adresu homosexuálne cítiacich ľudí. Asi každému je jasné, že takéto správanie je morálne neprípustné pre všetkých ľudí, nielen pre kresťanov. Cirkev v spomínanom dokumente ostro odsudzuje takéto správanie: „Treba jednoznačne odsúdiť každý pokus vystaviť homosexuálne osoby prejavom zaujatosti alebo násilným skutkom. Takéto správanie si zasluhuje odsúdenie zo strany pastierov Cirkvi, nech už by k nemu došlo kdekoľvek. Je prejavom nedostatku úcty k druhým, škodlivého pre základné princípy, na ktorých spočíva zdravé občianske spolunažívanie. Dôstojnosť každej osoby musí byť vždy rešpektovaná, tak v slovách, ako aj v skutkoch a zákonoch“.

Predpokladám, že predchádzajúce slová nikoho neprekvapili. No pod nevhodnými prejavmi nemyslím len urážky. Z môjho pohľadu nie je práve najšťastnejšie, v akom kontexte a v súvislosti s akými témami sú medzi kresťanmi homosexuálne osoby spájané. Nedokážem sa ubrániť dojmu, že keď sa medzi kresťanmi o nás hovorí, spravidla to nie je veľmi lichotivé. Je neprijateľné, aby boli homosexuálni ľudia v Cirkvi spomínaní len pri témach ako sú Istanbulský dohovor, registrované partnerstvá a podobne. Je síce potrebné hovoriť aj o týchto témach, no nemôžeme byť spájaní len s nimi. V takom prípade si homosexuálne cítiaci človek môže klásť otázky: „To vážne kresťanom v súvislosti s nami záleží len na tom, aby neboli v našej krajine registrované partnerstvá?“ Keď sme už pri tom, aká je vlastne pravda? Sme voči homosexuálne orientovaným ľuďom žičlivý? Skutočne nám kresťanom leží na srdci šťastie a spása aj týchto ľudí, alebo nás nezaujímajú do chvíle, kým nie sú v súvislosti s nimi pretriasané politické témy? Je nielen vhodné, ale aj potrebné všímať si homosexuálnu komunitu aj inak ako cez kritiku a posudzovanie. Medzi homosexuálmi síce nájdeme veľa povrchnosti a nezdravých väzieb, ale to neznamená, že každý gay je bojazlivý, falošný alebo úchylný človek bez hodnôt.

Na jednom kresťanskom webe bol raz zverejnený článok o homosexuálne orientovanom človekovi (z USA), ktorý hovoril o tom, že je v Cirkvi spokojný. Okrem iného spomenul aj to, že pri spovedi radšej povie o svojej orientácii, aby sa vyhol prípadným nedorozumeniam. Myslím si, že my katolíci by sme sa mali zhodnúť na tom, že daný človek svoju inakosť prežíva statočne a vyjadriť mu podporu. Napriek tomu boli pod článkom komentáre typu:

„Ja na tom článku vidím masírovanie verejnej mienky v prospech homoideológie.“

„Ak je ten človek katolíkom, načo roztrubuje to, že je homosexuál?“

„Zrejme chce iba provokovať a nie spovedať sa.“

Je potrebné si uvedomiť, že takýmito postojmi homosexuálne cítiacich ľudí v podstate vyháňame z Cirkvi. No ak hľadajú títo ľudia oporu v homosexuálnych vzťahoch, radi ukazujeme prstom a posudzujeme alebo omieľame príbeh o Sodome a Gomore. Akosi zabúdame na to, aká bola Ježišova odpoveď na otázku, ktoré prikázanie je najväčšie.  

Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby

Vzhľadom na to, že Cirkev má byť skutočnou rodinou pre všetkých veriacich, mala by v nej byť venovaná adekvátna pozornosť aj osobám s homosexuálnymi sklonmi. Znovu citujem slová spomínaného dokumentu: „Táto Kongregácia povzbudzuje biskupov, aby vo svojich diecézach podporovali pastoračnú činnosť pre dobro homosexuálnych osôb v plnom súhlase s učením Cirkvi... Autentický pastoračný program napomáha homosexuálnym osobám na všetkých úrovniach ich duchovného života prostredníctvom sviatostí a predovšetkým častou a úprimnou sviatosťou zmierenia, prostredníctvom modlitby, svedectva, rady a osobnej pomoci. Takýmto spôsobom môže celé kresťanské spoločenstvo dospieť k spoznaniu svojho povolania a pomôcť svojim bratom a sestrám, aby sa vyhli sklamaniu a izolácii.“

Pozrime sa na skutočný príbeh dvoch mladých mužov, rovesníkov, ktorí boli kedysi spolužiakmi. Jeden z nich bol od detstva vzorný katolík, chodil do kostola, modlil sa ruženec, neskôr miništroval. Ako 20-ročný objavil v sebe homosexuálne sklony, no ostal verný učeniu Cirkvi, dodnes je panic a žije bez partnerskej lásky. Ten druhý bol tiež katolík, no svoju vieru bral vždy len povrchne. Často mal perverzné reči, učenie Cirkvi o sexuálnej morálke považoval za nezmysel. Keď spolužiačka hovorila o tom, aká je v dnešnej dobe rozšírená závislosť na pornografii, len sa z toho vysmial. Mal frajerku, s ktorou bežne súložil a vôbec sa tým netajil. Nedávno sa s ňou oženil, takže teraz žije vo sviatostnom manželstve. Otázka znie: ktorý z týchto mužov nájde u rádových katolíkov viac sympatií, uznania? Ktorému z nich kresťanské spoločenstvo v prípade krízy poskytne viac podpory? Bolo by smutné, keby  v tom prvom mužovi ľudia videli len „homosexuála“, nepohodlného človeka, a v tom druhom „tradičnú rodinu“, ktorú treba chrániť.   

Homosexuálne vzťahy

Vieme, že vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia sú podľa učenia Katolíckej cirkvi hriešne. Napriek mojej inakosti by som sa toto nikdy neopovážil spochybňovať, nielen kvôli mojej viere, ale aj kvôli tomu, že pre to vidím aj iné ako náboženské dôvody. Táto skutočnosť nám ale nedáva nijaké právo pohŕdať ľuďmi, ktorí homosexuálne vzťahy nadväzujú. Nemusíme súhlasiť so všetkými ich postojmi, ale našu úctu, rešpekt a slušné zaobchádzanie si bezpochyby zaslúžia. My nemáme právo súdiť, súdi Boh, takže pozor, aby sme my „správni katolíci“ nakoniec pred Božím súdom neobstáli horšie. Našou kresťanskou povinnosťou je milovať. Áno, milovať neznamená pritakávať na všetko, čo si môj blížny zmyslí, občas je potrebné aj napomínať, ale robiť to s láskou. Človek, ktorého si dovolíme napomenúť, musí cítiť, že nám ide predovšetkým o jeho dobro. Musí cítiť úprimný záujem a bezpodmienečnú lásku. Láska zušľachťuje človeka. Posielaním do pekla, slovami ako „buzerant“ alebo „sodomia“ nikoho nezmeníme, iba seba – no k horšiemu. Dajme si veľký pozor na nenávisť. Ako povedal sv. Augustín: „...nič nie je nebezpečnejšie nad nenávisť a nik nemôže prenasledovaním inému uškodiť väčšmi, ako škodí svojmu srdcu nenávisťou.“

Peter

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo