Kto je na tom lepšie: my alebo Uganďania? (O jednom dobrodružstve)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kto je na tom lepšie: my alebo Uganďania? (O jednom dobrodružstve)

Noc. So žalúdkom naplneným bohatou prvou večerou sa mi veru neľahko zaspávalo. No jednako som bola taká unavená, z cesty umorená, že som sa ani nenazdala, a už som prepadala spánku. Bola takmer polnoc. Marilo sa mi, že prešlo len pár minút, keď som razom otvorila oči, zbystrila sluch a celé moje telo zmeravelo. Nepohla som sa ani o piaď.

Skúmala som, či sa mi to len zazdalo alebo naozaj počujem ten záhadný zvuk. Odhadovalo sa mi to len ťažko, lebo do dusného ticha izby prenikalo celkom výrazné bitie môjho preľaknutého srdca. Netrvalo však dlho a ja som sa utvrdila v tom, že ten zvuk je reálny. Prudkým pohybom som zasvietila svetlo a pozrela sa oným smerom. Ó, áno. V tej chvíli sa niečo, čo liezlo po mojich veciach na skrinke, svižným krokom skrylo za stolík.

Zdesená som sa bezradne zvalila na posteľ. Hlavou mi bežali všetky tie príbehy o hávedi najrôznejšieho druhu, čo som kedy počula. Šváb. Nabetón. Bude to stopercentne šváb. Dobre, povedala som si. Tak som teda v Ugande. Vitaj, Soňa, je to tu. Veď som to aj mohla čakať. A vlastne – aj som to čakala. Len som nečakala, že ma to zasiahne až takto až takto z toho budem v strese.

Rýchlo som vo svojej hlave zosnovala akčný plán. Do jednej ruky som si nachystala baterku, do druhej ruky biolit, čo som si zo Slovenska prezieravo doniesla. Zhasla som svetlo a čakala. Čochvíľa to tu bolo znova – ten zvuk, keď vám gigantický šváb lezie po veciach a myká pritom svojim dlhokánskymi tykadlami. Zasvietila som, cielene zamierila a rýchlo ho hlava-nehlava sprejovala biolitom. Celá dráma trvala niekoľko sekúnd. Podarilo sa. Obrovské švábisko spomalilo krok, padlo bezradne na zem. Dielo som dokončila a dobila ho papučou. (To, že som potom v tej izbe kvôli všadeprítomnému biolitu nemohla dýchať, to je už iný príbeh.)

Dlhšie som vo svojom srdci mala túžbu vycestovať na misie. Neviem to tak celkom racionálne zdôvodniť – jednoducho to chcete, viete, že to bude dobré, ale neviete presne popísať, prečo to chcete. V roku 2016 som už bola jednou nohou v Rwande, no napokon to nevyšlo. V roku 2017 som sa znova nádejala, ale okolnosti mi nepriali: ako pracujúcemu človeku sa mi dobrovoľníctvo v krajinách Afriky hľadalo vcelku ťažko. Funguje to totiž poväčšine tak, že dobrovoľníci musia vycestovať na minimálne tri mesiace – a to bolo v mojom prípade takmer nemysliteľné.

Jednoducho to chcete, viete, že to bude dobré, ale neviete presne popísať, prečo to chcete.  Zdieľať

„Soni, pôjdeš. Len ver,“ povedala mi Mirka, moja kamarátka.

A ja som uverila. A išla som. Mirka mi pomohla a v stredoafrickej Ugande som napokon strávila šesť týždňov. Letenky, pas, víza, očkovania, repelenty, lieky, prípravné kurzy, nákupy možných i nemožných harabúrd, čo sa vám v takej subsaharskej Afrike zídu. 11. júla mi traja moji drahí priatelia vo Viedni na rozlúčku zamávali a ja som vykročila na palubu lietadla – tvárou v tvár veľkému ugandskému dobrodružstvu. 

Človek by nikdy nebol povedal, že africká krajina môže byť taká pekná, rozmanitá. Už z výšky som ňou bola očarená. Lebo keď sa povie Afrika, zväčša si predstavíme púšť, vyhladované dieťa s veľkým bruškom a muchy oblietajúce dobytok vychudnutý na kosť. Aj keď nepopieram, že všetko toto na africkom kontinente, ktorý je trikrát väčší ako Európa a šesťstodvadsaťkrát väčší ako Slovensko, zaiste nájdeme, bola som po prílete nemálo prekvapená. Uganda sa totiž v učebniciach geografie nazýva aj Perla Afriky. A celkom oprávnene. Je to prenádherná krajina plná zelene (áno, zelene), stromov, polí, ľudí pobehujúcich sem a tam (Uganda má viac ako štyridsať miliónov obyvateľov), ich domácich zvierat a úrodnej, výrazne červenej pôdy. Miestami som si aj pomyslela, že hádam takto nejako mohol vyzerať Eben. Keď sa obdobia dažďov a sucha striedajú tak, ako podľa kolobehu prírody majú, Uganďania zbierajú úrodu aj trikrát ročne. 

Život Uganďanov vyzerá, myslím, podobne, ako to vyzeralo v dobe, o ktorej mi dedko s babkou s neskrývanou nostalgiou niekedy rozprávajú. Väčšina domácich pracuje na poliach – pestujú kukuricu, zemiaky, yam, kasawu, banány, papáju, avokáda, mangá. A kam sa len pozriete, tam zaiste uvidíte nejaké domáce zviera: najpravdepodobnejšie kravu, prasa alebo kozu. Zvyčajným denným chlebíkom je ísť ráno na pole a večer sa z neho vrátiť. Niektorí Uganďania majú aj svoje malé obchodíky s najrozličnejšími vecami, od plastových riadov z Číny, cez miestnymi krajčírmi ušité oblečenie, až po toaletný papier a ceruzky. A niektorí na svojich bicykloch alebo aj peši chodia krížom-krážom po okolitých dedinkách a predávajú, čo vypestovali, alebo čo inde nakúpili. Iné je to však v mestách – tam som stretávala aj ľudí v oblekoch a s kufríkmi v rukách, ktorí sa tu i tam náhlili do svojich kancelárií do práce. 

Celkom rýchlo som odpozorovala, že takmer celý život Uganďana sa odohráva vonku, na ulici. Vystavaný dom je preto pre neho celkom nepotrebná záležitosť. Jednak je v ňom ukrutne teplo (kto by už len v takých horúčavách vysedával v slnkom vyhriatom dome), a jednak aj tak sú všetci ľudia, všetka práca, všetci potenciálni zákazníci, všetko jedlo aj kuchyňa (často v podobe altánku s ohniskom) vonku. Domy Uganďanov sú preto malinké, majú zvyčajne dve izbietky. Niekedy sú len také blatné, inokedy zas murované – z tehál, ktoré si domáci zo svojej červenozeme vlastnoručne vypália. A vlastne aj keď sú tie domy murované a niekedy aj omietnuté, majú jednu jedinú funkciu: poskytnúť pre domácich a zvieratá prístrešok počas noci.

Vystavaný dom je preto pre Uganďana celkom nepotrebná záležitosť.  Zdieľať

Aj napriek tomu, že ma hneď v prvú noc vrúcne privítal šváb s úctyhodnou veľkosťou 8 cm, predsa som za svoje ubytovanie bola veľmi, veľmi vďačná. Bývala som v murovanom domčeku s vlastnou kúpeľnou, teplou vodou a splachovacou toaletou. Časom som sa naučila, že pravidelne si mám svoj príbytok vystriekať biolitom, pred spaním si mám starostlivo skontrolovať, či sa ku mne nenasťahovali komáre (lebo tie prenášajú maláriu), a že pod dvere mám na noc podkladať uterák, lebo nemám záujem spoznať ďalších švábov. Pri dodržiavaní všetkých týchto „best practices“, s krytkou na oči a štupľami v ušiach sa mi zaspávalo takmer ako doma.

Moje bývanie bolo súčasťou väčšieho komplexu, ktorý sa volal Providence Home (Domov prozreteľnosti). Je to centrum pre hendikepované deti – aj mentálne, aj fyzicky. Mali sme tam tiež deti, ktoré boli zdravé, no boli siroty alebo polosiroty, alebo sa ich vlastní rodičia jednoducho zriekli (v Ugande to nie je výnimočný jav). Celé toto centrum, v ktorom bývalo od dvadsať do sto detí (podľa toho, či boli práve na internátnych školách alebo mali prázdniny, a teda boli u nás doma), spravovali štyri rehoľné sestry: Angeline, Felistas, Elizabeth a Pontian – táto posledná bola mojej duši najbližšia. My dve sme spolu prežili kopec krásnych chvíľ, ktoré by som nevymenila za nič na svete: v rozhovoroch, v modlitbe, na prechádzkach, pri práci alebo sediac pri stole so šálkou čaju z práve odtrhnutej citrónovej trávy. Sestra Pontian je nesmierne múdra žena, ktorá mi za kratučkých šesť týždňov odovzdala neuveriteľný poklad. Keď píšem tieto riadky a spomínam si na ňu, cítim veľkú bázeň. Taká jednoduchá a pritom taká múdra! Taká vnútorne bohatá a pritom taká pokorná! Jej dôvera v Pána Ježiša a v pomoc Panny Márie často až presahovala moje chápanie.

V Ugande som každé ráno vstávala niečo po šiestej. Okolo nášho Domova prozreteľnosti sa rozprestiera široký komplex, ktorý patrí tiež týmto rehoľným sestrám – františkánkam. V celom komplexe ich je okolo štyridsať. Spravujú dve internátne školy, vlastnia poľnohospodárske budovy, vlastnoručne obrábajú polia i okrášľujú hrobku Mamy Keviny – sestry, ktorá založila ich rehoľu, a ktorú sa usilujú uviesť do procesu blahorečenia. Neďaleko je i kláštorný kostol, kam sme každé ráno chodievali na svätú omšu. Túto časť dňa som si obzvlášť obľúbila: pozorujúc východ červeného slnka, deti kráčajúce do školy, dospelých zas na polia i do práce, som za zvuku utíchajúcich cikád a bubnov i tamburín, ktoré sa už ozývali z kostola, prichádzala do Božieho chrámu, kde som sa cítila celkom ako doma – lebo katolícka svätá omša vyzerá v každom kúte sveta takmer rovnako. Tak ako v Krásnej Lúke, Bratislave, Fínsku alebo Amerike, tak vyzerá aj v Ugande v našom mestečku Nkokonjeru. A tak som každé ráno mohla z veľkej Božej milosti prežívať najlepšie, ako to človek na Zemi môže robiť. Veru, čo iné som si v ďalekej cudzej krajine mohla priať.

Po svätej omši sme sa so sestrami pobrali naspäť do Domova a zišli sme sa okolo stola pri raňajkách. Na naše slovenské pomery tie raňajky neboli bohaté, no beztak som sa z nich tešila. Niekedy sme mali vajíčka, inokedy fazule s chlebom, potom zas avokádo (ktoré, mimochodom, rastie na každom kroku a na každom strome; jeden kus stojí v prepočte sedem centov). Jedávali sme skromne, ale vždy veselo a vďačne. 

Po spoločných raňajkách som si vybrala niektorú z činností, ktorú bolo práve potrebné robiť. Niekedy som pomáhala sestrám v záhradke alebo so žehlením, alebo v kuchyni. Jednou z častých prác bolo čistenie ryže – museli sme preberať zrnko po zrnku, lebo ryža, ktorú sme kupovali, bola ešte zmiešaná s kamienkami, chybnými zrnkami a kadečím ďalším. Inokedy som zas trávila celé dni s našimi deťmi. Keďže u nás bývali deti s telesným hendikepom, bolo toto trávenie času celkom špecifické: niekedy sme dve hodiny písali do zošitov písmenká abecedy. Inokedy sme si kreslili. A inokedy sme na dvore hrali futbal.

Vďaka týmto deťom som pochopila jednu kľúčovú vec: pre nich bolo najdôležitejšie to, že som bola tam, s nimi. Vôbec im nešlo o to, čo s nimi budem robiť, nebodaj čo im prinesiem. Mnohé z tých detí ani nevedeli hovoriť či chodiť; boli na vozíkoch alebo sa pre svoj hendikep správali neobvykle. No zo všetkého najväčšiu radosť im spôsobilo to, keď som ich chytila za ruku a išli sme sa prechádzať. Mlčky, usmievajúc sa, pol hodinu, hodinu, dookola dokola, krížom-krážom cez náš Domov prozreteľnosti. Popritom sme hocikomu zamávali, pozdravili sa, išli sa pozrieť na skleník s paradajkami alebo sa pohojdali na hojdačke, alebo sa zastavili pri kaplnke. Hlavne, že sme to všetko robili spolu, bok po boku. Úplne som v týchto chvíľach precitla v tom, čo som ja, Slovenka, Európanka, takmer už zabudla: len tak byť. Byť s človekom. Nerobiť nič iné, len byť s ním. Jeden môj priateľ s obľubou hovorieva, že čas, to je to, čo sa nám už nikdy nevráti. A veru: naplno dať druhému náš čas– to je prevzácny dar, ktorého hodnotu mi naše ugandské deti pomohli uvedomiť si.

Úplne som v týchto chvíľach precitla v tom, čo som ja, Slovenka, Európanka, takmer už zabudla: len tak byť. Byť s človekom. Nerobiť nič iné, len byť s ním. Zdieľať

Práve s týmito deťmi sa spájala i najväčšia výzva, čo si na mňa v Ugande počkala. Nie, nebol to ani ten šváb, ani komáre, ani cudzia reč, ani choroby, ani vzdialenosť od domova. Popravde som sa počas celých šiestich týždňov v Afrike ani raz necítila osamelo – sestry boli ku mne neuveriteľne láskavé, jedla bolo dostatok, pitnú vodu sme tiež mali (chodievali sme si po ňu s malými kanistrami do neďalekých cisterien). Aj ubytovanie bolo pohodlné a počasie celkom príjemné, dvadsať až tridsať stupňov, sem-tam slnečno, sem-tam mraky, sem-tam dážď.

Zo všetkého toho, čo som počas šiestich týždňov dobrovoľníctva mohla zažívať, pre mňa najväčšou výzvou bolo chytiť, objať, pohladiť naše deti. Nie preto, že boli hendikepované. To vôbec. Moje vnútorné zdráhanie spočívalo celkom inde. Lebo naše deti – ony nevoňali. Ony nemali novučké veci. Ony nemali čisté ruky. Ony nedodržiavali neviemakú hygienu. A tak mi bolo nesmierne zaťažko, keď som sa iba v prvý deň objavila na dvore a už mi húfom bežali naproti – vyobjímať ma. S ohromnou radosťou ma ťahali za ruky, vykrikovali po mne, dotýkali sa ma. Všetko ako prejav veľkého nadšenia a lásky. No pre moju osprchovanú európsku dušu, zamaskovanú deodorantom a voňavkou, to bola riadna skúška pokory.

Pre moju osprchovanú európsku dušu, zamaskovanú deodorantom a voňavkou, to bola riadna skúška pokory. Zdieľať

A tak som si povedala, že misiou tohto môjho životného experimentu v Ugande bude, aby som tie deti sama proaktívne objala, za ruku ich vzala na prechádzku, bez ostychu sa s nimi hrala.

Prvé dva týždne boli ťažké. No ako čas plynul a dni v kalendári pribúdali, i ja som sa im postupne prispôsobovala. Prestala som si zakaždým špliechať na ruky antibakteriálny gél, upustila som od pričastého prania môjho oblečenia (samozrejme v rukách; práčky v Ugande nie sú bežnosťou), aj na tie kadejaké pachy som si zvykla. A kúsok po kúsku som v nich objavovala ľudskú dôstojnosť – takú, ako má každý jeden človek na Zemi bez rozdielu – iba preto, že je človekom. Lebo nič viac k nej netreba. A naučila som sa byť k našim deťom vľúdna i svojim dotykom, nielen slovami.

Niektoré ugandské dni som trávila pri pečení. Súčasťou nášho Domova prozreteľnosti totiž bola aj pekáreň – vďaka nej sme v centre mali finančný príjem, z ktorého sme mohli zabezpečovať celú tú starostlivosť o deti. Prácu v pekárni som si mimoriadne obľúbila: pracovalo tam ďalších 27 mužov a žien, a s nimi som sa často zhovárala: o Slovensku, o Ugande, o našich kultúrach, o tom, čo máme spoločné, i o tom, v čom sa tak radikálne líšime. Dozvedela som sa, že udalosť uvedenia je pre dvoch mladých ľudí a ich rodiny dôležitejšia ako samotná svadba, ktorá potom nasleduje. Objasnili mi, že častou príčinou chudoby je to, že Uganďania nemajú vo vlastníctve pôdu. A na druhej strane oni sa zas čudovali tomu, že ja som od prvého ročníka na základnej škole až po piaty ročník vysokej školy vyštudovala zadarmo. Túto informáciu doslova nemohli predýchať – v Ugande sa totiž za vzdelanie platí už od škôlky. Rodičia drú od rána do noci len preto, aby tri z ich desiatich detí mohli ísť do školy. 

Objasnili mi, že častou príčinou chudoby je to, že Uganďania nemajú vo vlastníctve pôdu.  Zdieľať

Keď píšem tieto riadky, prebieha mi mysľou ešte nepreberné množstvo zážitkov: ako Sam pred mojimi očami za pár sekúnd vyliezol na strom, aby mi z neho obral avokádo. Ako Alex jednostaj nemohol pochopiť, že môžu existovať ľudia, ktorí neveria v Boha (alebo v akékoľvek iné nadprirodzené sily). Ako sa Moses (v slovenskom preklade Mojžiš) nemohol prestať čudovať, že v našej krajine rodičia svojim deťom meno Mojžiš nedávajú. Ako mi Dyna ukazovala, ako pliesť farebné slamené košíky. Ako mi Kleofas hovorila o tom, ako miluje svoju prácu, pričom tou prácou bolo kúpanie presne tých detí, ktoré mne spočiatku nevoňali. 

Spomínam si tiež na deň, keď som sa samučká vydala na cestu do vzdialenejšieho mesta, a veru mi v niektorých momentoch nebolo všetko jedno. Ako na mňa Uganďania pokrikovali „Hey, mzungu!“, lebo mzunguje označenie pre všetkých belochov a ja som bola široko ďaleko takmer jediná beloška. A ako sa zo mňa tak trochu smiali, keď videli, že som zmätená, lebo neviem, kde to presne mám z matatu (stará doriadená, trasľavá dodávka, ktorú používajú na medzimestskú prepravu) vystúpiť. Ako som si na trhu kúpila fantastické pečené banány (ktoré mi na Slovensku preveľmi chýbajú) alebo od pouličného predavača si vzala rolex – múčnu placku usmaženú na palmovom oleji a zabalenú v gigantickom volskom oku. A žiadna hygiena. A predsa mi nič nebolo – zato ten rolex chutil delikátne. 

A pochytila som od mojich drahých ugandských priateľov aj kopec praktických vecí, ktoré viac či menej stále využívam: tak napríklad som sa naučila prať si svoje oblečenie v rukách. Alebo to vôbec nepreháňam s hygienou. (Z času na čas som počas dňa v Dome prozreteľnosti zašla do kuchyne nazrieť, či tam sestry nenechali na tácke to-ktoré ovocie. A keď nechali – nakrájané – najprv som z neho rukou odhrnula zástupy mravcov a potom som jedla. A znova: ani na sekundu mi z toho nebolo zle.) Odkukala som od našich sestier aj trošku kuchynských vymožeností – tým, že Uganďania si vždy všetko pripravujú vlastnoručne, v kuchyni a celkovo v domácnosti sú neuveriteľne zruční, obratní. Ostávala som v nemom úžase, keď som pozorovala, ako hocijakú zeleninu alebo ovocie celkom dokonale nakrájajú na pravidelné kúsky – bez použitia drevenej dosky a rovno do misky. Samozrejme s nožom, ktorý si predtým vonku na zemi na kameni naostrili zopár prudkými precíznymi ťahmi. Ochutnala som viacero exotických potravín a zakúsila celkom nové, nepoznané chuťové kombinácie (matooke, zelenú odrodu banánov, s mäsom, to som mala ozaj rada; alebo mojím najobľúbenejším jedlom bola omáčka z arašidov – tú si varievam aj doma na Slovensku). A tešila som sa aj z toho, že viem presne odhadnúť počasie: keď sa zdvihol prudký vietor, bol to jasný signál toho, že do dvadsiatich minút začne výdatne pršať a ja teda musím rýchle pozbierať zo špagátikov všetku svoju opratú, takmer už suchú bielizeň. 

Zážitky sú však priveľké a papier na ne pritesný. 

Zvyknem hovorievať, že život po Ugande je navždy iný. A aj keď tie zážitky postupne vyprchávajú a pamäťové stopy upadajú do nenávratného zabudnutia, predsa za tým všetkým, prečo je život navždy iný, stoja veci, ktoré vždycky zostanú zapísané v mojom srdci.

  1. Uganda ma naučila byť vďačnou.A vôbec, vôbec nemusím mať megalomanské veci, aby som bola vďačná. Na ďakovanie mi celkom stačia i zdanlivé drobnosti: cesta autobusom, verejné osvetlenie, záhradka pred domom s prvými jarnými kvetinkami, výhľad na Čiernu horu nad mojou rodnou dedinou, prechádzka ponad mesto či kniha v ruke. Škola zadarmo, pestré jedlo na tanieri, štyri ročné obdobia, sneh, mrznúca zima i slnečný deň. Som smutná, keď na sebe i na iných badám nevďačnosť. Skôr vieme nadávať na to, že na ceste je jama, skôr vieme povedať, že dnes je otrasné počasie a príšerná hmla, skôr sa nám z úst ženie, že vlak mešká dvadsať minút a ako si to len tie železnice môžu dovoľovať. Priala by som si, aby sme boli vďační ľudia. Vďační. Lebo naozaj máme byť za čo.
     
  2. Uganda ma naučila vážiť si vzdelanie.Aj keď moja vysoká škola tu na Slovensku nebola západoeurópskej kvality, po novom si nesmierne vážim, že som do nej vôbec mohla chodiť. Že ma v detstve ktosi naučil písať aj čítať, že si kdekoľvek môžem kúpiť knihu (a je to celkom normálne – vlastniť knihu), a že aj keď som už po „výške“, je tu hŕba kadejakých kurzov a ďalšieho štúdia, na ktoré sa môžem prihlásiť. Lebo veď výnimočnosťou nás ľudí je, že máme rozum. A možnosť ten rozum vzdelávanímsakultivovať je obrovským požehnaním.
     
  3. Uganda ma naučila nebrať seba, iných i svet tak veľmi vážne. Rada používam príklad, ktorý sa mi naozaj stal, presne týždeň po tom, ako som sa z Afriky vrátila. Dostala som od svojich priateľov veľký dar: stala som sa krstnou mamou ich syna. Deň pred krstinami som pomáhala nakladať koláčiky do krabičiek. „Do každej krabičky budeme dávať dvadsať koláčov,“ povedala mi stará mama môjho krstného syna. Vyhrnula som si rukávy, poskladala krabičky a spievajúc si ich začala plniť koláčmi. Keď sme už so starou mamou boli hotové, spýtala sa ma: „Tak, a máme v každej krabičke dvadsať koláčov?“ „Niekde ich môže byť osemnásť, niekde dvadsaťjeden. Ukladala som ich od oka,“ odpovedala som s nenútenou ľahkosťou. V tej chvíli na mne spočinul bezradný pohľad a do uší sa mi dostala jasná výčitka. Lebo asi medziľudské vzťahy stoja na tom, či dostaneme osemnásť alebo dvadsať jeden koláčov. Je to len malichernosť, ale hovorí o nás tak veľmi veľa! Ugandská skúsenosť mi pomohla uvedomiť si, že množstvo problémov, ktoré máme, by sme vôbecnemuseli mať. Keby sme sa len nebrali tak veľmi vážne! Ľahkosť bytia, po ktorej iste mnohí túžime, a ktorá miestami dosahovala v Ugande až opačný extrém – tú ľahkosť bytia máme vo vlastných rukách. V tom, ako sa k veciam, ľuďom, situáciám staviame. Načo si to celé zbytočne komplikovať?
     
  4. Uganda ma naučila byť hrdou na katolícku Cirkev.V pohľade na katolícku Cirkev sa mi dokorán otvorili oči. Naša Cirkev, to nie je len Cirkev v kostole v Krásnej Lúke, v Bratislave alebo v Európe. Naša Cirkev – to je aj biedny kostolík v Ugande, aj honosná katedrála v Mexiku. Aj africká oslava Pána tancom, aj prísna kartuziánska rehoľa. Videla som v Ugande naozaj biednych ľudí – a o tých sa nestarali európski aktivisti ani vláda, ani sociálny systém. O ľudí, o ktorých už nikto nemal záujem, a bez pomoci by ich údelom bola takmer s istotou smrť, sa starali ugandské, kenské a tanzánske rehoľné sestry. Rehoľné sestry našej katolíckej Cirkvi. Isteže, táto naša Cirkev robí aj množstvo chýb – pretože je z ľudí a ľudia sú fakticky biedni a omylní a hriechom zmietaní tu i tam. No predsa: táto Cirkev, mohutná, všeobjímajúca, s obrovskou tradíciou a bohatstvom, ktorá sa rozpína od New Yorku cez Krásnu Lúku až po Peking, prichádza na pomoc chudobnému žobrákovi, osamelej mame s deťmi, sirote bez akýchkoľvek príbuzných. A ja môžem byť súčasťou presne tejtoCirkvi. Aká veľká pocta a požehnanie!

„Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom, a v samote mi múdrosť zjavuješ,“ prehovára v žalme 51 kráľ Dávid. Ľudia na mňa niekedy hľadia s úžasom, že som mohla ten čas v Afrike ako dobrovoľníčka zažiť. Áno, Uganda je veľmi ďaleko, ešte aj názov tej krajiny znie tak nezvyčajne. No nemyslím si, že tento môj počin bol akokoľvek hrdinský; počin, kde by som sa musela prílišne premáhať. Práve naopak – šesť ugandských týždňov bolo vskutku jedným z najpríjemnejších období, aké som kedy v živote zažila. Odkedy sa moje nohy v polovici júla dotkli africkej zeme, až pokým na konci augusta nevystúpili z lietadla vo Viedni, som na sebe cítila nesmierne požehnanie Pána Ježiša. Nie, nebudem zahmlievať: videla som aj veľa ľudského utrpenia, nespravodlivosti, nerovnosti, korupcie, hladu, smutných očí prosiacich o almužnu. Občas som si pre všetky tieto veci aj poplakala. Nuž ale to je život. Veď nespravodlivosť sveta vidíme i my tu, doma, na našom milom Slovensku.

Nie, nebudem zahmlievať: videla som aj veľa ľudského utrpenia, nespravodlivosti, nerovnosti, korupcie, hladu, smutných očí prosiacich o almužnu.  Zdieľať

Pochopila som však, že neraz sme my sami ešte väčší mrzáci ako hentí ľudia v Ugande: v našich vzťahoch, v našom vnímaní sveta, v našej nedôvere Bohu. A ako aj tam sú ochotní ľudia, ktorí zmierňujú utrpenie tohto pomíňajúceho sa sveta, i medzi nami je množstvo hrdinov: otcovia a mamy, čo z celkom nezištnej lásky vychovávajú svoje deti. Dospelé deti, čo sa obetavo starajú o svojich nevládnych rodičov. Dobrí občania, ktorí bez nároku na ovácie a odmeny robia malé užitočné veci pre ostatných. Poctiví ľudia, ktorí bez ohľadu na to, ako to robia iní, čestne pracujú. Lebo vlastne na konci dňa sme na tom všetci rovnako: dostali sme talenty, okolnosti života, čas, rozum a slobodu. Karty sú rozdané a našou úlohou je s nimi tak narábať, aby sme prišli do neba. Nuž a presne v tomto sme si s Uganďanmi celučičkom celkom, úplne bez rozdielu rovní. 

Soňa Matiová
Autorka je absolventkou
Kolégia Antona Neuwirtha. Dobrovoľnícky pobyt v Ugande absolvovala v lete 2017.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo