Keď zlu ešte vidíme do tváre

Keď zlu ešte vidíme do tváre

Žijeme v dobe, kedy napriek tomu, že zlo nesedí za mrežami, vieme kde sedí.

Nikoho z nás neprekvapuje, že Kočner a Rusko napokon neostali v base, skôr naopak - málo kto čakal, že tam ostanú. Pohoršujeme sa nad tým, samozrejme. Platí prezumpcia neviny, napriek tomu pripúšťame (jemne povedané), že nie každý záškodník sa za mreže dostane. Súdnictvo je deravé ako slovenské cesty a na také diery ako je Kočner sme ešte nenašli záplatu. Rovnako to platí aj pri vysokých funkcionároch vládnych strán a ich družiny. Nepochybujeme, že majú za ušami horšie veci ako horúce gaštany, no ich vina sa len prehadzuje ako horúci zemiak (teda, ak by mi už niekto nerozumel, priznávam slovnú deformáciu spôsobenú vodcami tohto národa). 

A čo je stále na tom všetkom to dobré? 

Dobré je stále to, že vieme odkiaľ to tu smrdí. Že sifónik je síce upchatý, že nemá ho kto vyčistiť, ale vieme, že smrdí a že je to práve tento sifónik. Hľadá sa len dobrý manžel, hodinový manžel, inštalatér alebo vodár, ktorý ho vyčistí a smradu sa zbavíme. 

Obávam sa však, že príde doba, kedy bude niečo smrdieť a my ani len nebudeme tušiť, odkiaľ to ide. Zlo sa bude skrývať a bude sa javiť ako pravda. A potom nám navigáciou bude krátka story:

Príde lož do miestnosti, naširoko sa usmeje, ukloní sa a s roztiahnutými rukami sa predstaví: "Dobrý deň, ja som pravda." Za ňou vkročí pravda a povie: "Dobrý deň." 

Videli ste Kočnerové "Na pranieri"? Doširoka sa usmieval. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo