Plastová generácia

Plastová generácia

Môj pohľad na ekológiu.

Človek je z väčšiny voda. Naše telo je z približne 60% tvorené vodou, u niektorých iných organizmov na planéte je to až 90%. V Journal of Biological Chemistry píše H.H. Mitchell, že náš mozog a srdce pozostávajú zo 73% z vody, pľúca 83%, koža 64%, svaly a obličky 79%, a dokonca aj kosti sú z 31% voda.

Planéta, ktorú obývame je tiež z drvivej väčšiny modrá. Asi 71% Zemského povrchu je pokrytého vodou. 95,5% zo všetkej vody na Zemi sa nachádza v našich oceánoch. Niekto vraví, že by sme ju nemali volať Zem, ale Voda. A všetka tá voda v oceánoch tvorí prostredie pre život asi milióna rôznych druhov organizmov, pričom sme z nej doteraz preskúmali asi 5%, takže 95% zo sveta pod hladinou je pre nás ešte stále jedna veľká neznáma.

Edmund Burke, Ír, filozof, zakladateľ moderného konzervativizmu, veľký kritik Francúzskej revolúcie a Rousseauovej spoločenskej zmluvy, formuloval svoju vlastnú. Tou je podľa neho medzigeneračná zmluva medzi tými, ktorý už nežijú (a zanechali nám cenné dedičstvo, mysliac hlavne nemateriálne), práve žijúcimi (ktorý preberajú na seba zodpovednosť za ochranu, kultiváciu, zveľadenie a prácu) a ešte nenarodenými (ktorým svoje dedičstvo odovzdajú práve žijúci). Niall Ferguson v knihe „Veľký rozklad“ hovorí aj o tom, že táto Burkeho zmluva je ustavične porušovaná a to hneď v niekoľkých rovinách. Ferguson spomína najmä ekonomiku (život na dlh), za mňa tam určite patrí aj plast a nadbytočné, ľahkovážne znečisťovanie planéty.

V dňoch, v ktorých žijeme, produkujeme približne 300 miliónov ton plastu každý rok, z čoho vedci odhadujú že je približne polovica len na jedno jediné použitie. Z tých 300 je 8 miliónov ton plastu každý rok vysypaných do oceánu. Ročne sa na planéte spotrebuje asi 500 miliárd plastikových tašiek, asi milión je ich použitých každú minútu, pričom každú z nich v priemere využijeme asi 15 minút. Podľa Container Recycling Institute bolo len v USA v roku 2014 predaných 57,3 miliardy plastových fľašiek na vodu (v roku 1996 ich bolo 3,8 miliardy). Proces výroby jednej takej fľašky si vyžiada približne 6-krát toľko vody ako sa v nej nakoniec nachádza.

Globálna výroba plastu 1950-2016 v mil. metrických ton (zdroj: statista.com)

Momentálne je v našich oceánoch 5 gigantických migrujúcich plastových ostrovov, napríklad ten medzi Kaliforniou a Hawaii ostrovmi má rozlohu Texasu, teda približne 695 tisíc km². Vedci odhadujú, že pri dnešnej spotrebe bude v roku 2050 v našich oceánoch viac plastov ako rýb, ak to meriame na hmotnosť.

Jedno slovo: zodpovednosť. Nadradenosť druhu sa prejavuje úctou, mierou. Iste, ide aj o vzdelanie, charakter a elementárny cit pre vkus. Ide ale aj o nastavenie politiky podľa dostupných vedeckých faktov (samozrejme optimálne bez prehnaného aktivistického emocionalizmu). Nie je na tom nič ne-konzervatívne (politicky) ignorovať dostupné fakty a tváriť sa, že Zem je tu pre človeka a tam to končí. Nie len aj, ale hlavne veriaci človek, a aj konzervatívec, má povinnosť sa zamyslieť nad dopadmi svojich činov na svoje okolie, platí to ako v ľudskej rovine, tak prírodnej.

Popravde, neviem, kedy som sa ja tak zamiloval do vody a oceánov, ale vidím v nich niečo magické, príťažlivé, tajomné, čisté a krásne. Asi „vždy“ ma zaujímali lode, námorné bitky, honosné transoceánske cestovanie, bádanie, objavovanie terra incognita, nie len tej nad hladinou, ale aj pod ňou. Už dávno poznám príbehy nie len Jamesa Camerona, ale aj otca a syna Piccardových, s nimi dôstojníka Dona Walsha, Jacquesa Cousteaua a ďalších. Fascinovala ma rozmanitosť aj hĺbka morského sveta, napríklad inteligencia chobotníc ma uchvátila natoľko, že som si svojho času zadovážil niekoľko kníh len o nich. Stále v kútiku duše snívam o tom stať sa oceánografom, pracovať v Monaku alebo v Neapole.

Teraz v máji som sa z New York City na Starý kontinent prepravil tou „klasickou“ cestou – na palube Queen Mary 2. Vždy v poludnie sa nám prihováral kapitán a potom druhý dôstojník. Pamätám sa, ako práve v deň pred nocou, kedy sme mali preplávať ponad vrak Titanicu, hlásil polohu a iné geografické a prírodné zaujímavosti. Vždy k svojmu príhovoru pripojil aj nejaký inšpiratívny citát, ten deň si kládol nahlas otázku, prečo nás voda a hlbina tak fascinuje, hoci disponuje aj hrozivou a nemilosrdnou silou, ako sa o tom presvedčili aj pasažieri toho nešťastného, „nepotopiteľného“ plavidla pred 106 rokmi. Pretože sme všetci z vody (myslel to hlavne evolučne), povedal. Prosto nás to nejakým spôsobom láka, tiahne späť do nej. Z vody sme ale aj v iných rovinách – pijeme ju, umývame sa ňou, zavlažuje ňou pôdu. Oceány nám poskytujú väčšinu kyslíka a naopak vstrebávajú väčšinu oxidu uhličitého, regulujú teplotu, dávajú nám potravu.

Postava doktorky  Brand praví vo filme Interstellar, že príroda nevie byť krutá, je len hierarchicky spravodlivá (tak ako aj náš organizmus). Je tak mysticky vybalansovaná, že nakoniec nevidíte na tom, že gepard zabije gazelu, orol hraboša alebo žralok nejakú menšiu rybu nič kruté, nespravodlivé či poburujúce. Kdesi vo vnútri cítite harmóniu, nie takú budhistickú, ale takú hlboko ľudskú, že je to tak správne, že kolobeh života funguje. Rovnako to je s evolúciou, prirodzeným i pohlavným výberom. Na plastoch v mori však nie je nič prirodzené, harmonické ani spravodlivé.

Rozumný tvor, ktorým je človek, a ktorý bol stvorený na obraz Boží ako pán ostatného zemského tvorstva, nie je povolaný byť krutým, zlým a primitívnym pánom. Je povolaný byť zodpovedným, a svoju silu a nadradenosť prejavovať v zhovievavosti, miere, láske a pokore. Nie je nič zlé na tom jesť mäso, ale je rozdiel jesť kačku a jesť tuniaka modroplutvého, tak ako je rozdiel medzi spotrebovaním skoro celého zvieraťa a lovením nosorožcov len pre kus rohu, ktorý má údajne liečiť všetky choroby. Je rozdiel medzi tým, či sa správam ako hulvát, lebo to robia všetci, alebo pôjdem príkladom.

Plasty, zdroj: Shutterstock

Konzervatívec nie je človek, ktorý pre hlas baníka vo voľbách zapredá ďalšie generácie a s nimi našu planétu. Váži si ľudí a má ich rád, nie je jedným z tých, ktorý by miesto detí chcel psíčkov a mačičky a ktorého rozplače mrtvý delfín, ale o utrpení miliónov ľudí po svete ani nevie. Ale váži si aj prírodu. Miluje ju, vníma ju ako dar, rovnako ako život. Vníma v nej zasadeného človeka, nedokonalé a padlé stvorenie, ktoré však slobodnou vôľou môže konať aj dobro. Hoci nikdy nevytvorí dokonalú spoločnosť bez utrpenia, môže byť lepším ako včera, na ceste k ideálu, ktorý nikdy nedosiahne.

Skrátka, nevidím dôvod, prečo by malo byť konzervatívne popierať negatívne dopady niektorých typov ľudského konania na našu planétu (tak je to vnímané napríklad v USA). Na druhej strane, netreba byť ani hysterický aktivista, ktorý prisudzuje všetky (z pohľadu človeka negatívne) klimatické, geologické a ďalšie prírodné zmeny na planéte činnosti človeka (mimochodom, vo všetkých dokumentoch o prírode si všimnite využívanie modernej technológie; nie je dôvod na to radikálne odsudzovať pokrok, ale ani ho na druhej strane velebiť; nemožno ho ani ignorovať a tváriť sa, že by sme boli tam, kde sme, nebyť industrializácie atď.). Zem má svoje vlastné cykly, väčšie ako človek, a hlavne "rozmýšľa" v miliónoch a miliardách rokov, nie v dekádach, nanajvýš v jednom storočí, čoho je schopný človek. Ale to nič nevraví o tom, že človek jej „nepomáha“ jedným či druhým smerom, že si nemôže zachovať aj svoju vlastnú integritu slušným a vyspelým správaním sa voči svojmu okoliu. Miesto ignorantstva a arogancie ho zveľadiť, miesto obžerstva si uvedomiť ohrozenosť prostredia a druhov, ktoré sa napríklad nestíhajú množiť pre našu vysokú spotrebu, alebo jednoducho hynú kvôli našej lenivosti či chamtivosti.

Spotreba. Konzum. Plast. Nezáujem. To sú, žiaľ, jedny zo znakov, hoci našťastie nie jediné, našej doby a generácie. Sme, chtiac nechtiac, plastovou generáciou, ktorá si užíva výdobytky technológie a cíti sa byť vďaka nim neohrozená, neporaziteľná, historicky nadradená, krôčik od dokonalosti. Lenže o Titanic-u hovorili to isté.

Áno, v tejto rýchlej dobe, dobe neustále rýchlejšieho pokroku a masifikácie všetkého často nemáme (čas na) vkus, ostávame plytký, chceme všetko rýchlo a ľahko, optimálne hneď, na dlhodobé dôsledky nášho konania nehľadíme, ďalšie generácie nás nezaujímajú, ignorujeme aj dedičstvo otcov. Ale vieme byť aj dobrí. Len treba chcieť.

Konzervatívci majú toho na zozname veľa. Chcú chrániť rodinu, manželstvo, nenarodený život. Chcú v spoločnosti a v ľudskom živote zachovať cit a rešpekt pre zmysel, cieľ, hĺbku, transcedentno. Majú dnes svoje slovo aj v ekonomike, pri kritike veľkého štátu, regulácií, byrokracie, aj proti aktívnej sekularizácii postmoderným svetom. Mnohí si v obrane slobôd pripadajú dnes ako klasickí liberáli. Ale mnohí zabúdajú, že ich agendou by mala byť aj planéta Zem a ochrana nášho životného prostredia.

 

titulný obrázok: Moschino® Barbie® and Ken® Giftset.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo