Homosexualita je zranením len pre neznalého človeka a „vygumovaného“ kresťana

Homosexualita je zranením len pre neznalého človeka a „vygumovaného“ kresťana

A ešte by som mohol doplniť, že aj pomýleného, chorého a zúfalo hľadajúceho samého seba. Aspoň toto tvrdí ľud a hlas ľudu je zákon.

Vtedy ma napadne, že už vôbec nesmieme hovoriť o psychológii v praxi, aby sme sa niekoho nedotkli? Strácame slobodu, žiaľ, aj vnútornú, nielen mediálnu. Médiá dnes totiž nie sú prostriedkom, ale filtrom. Sú posluhovačmi vyvolených, ktorí sa nebudú odkláňať od vopred dohodnutého scenára. Človek dnes nie je za iný názor, ba presvedčenie stíhaný súdmi, ale perzekvovaný médiami. Tými médiami, ktoré bojujú za svet plný farieb. Je to na smiech, i na plač.

Predstavme si, že máme matku, ktorá vedie celý život svojho syna k tomu, aby ju neustále potreboval. Každé synove chcem/nechcem, môžem/nemôžem, smiem/nesmiem, vychádza zo silného vplyvu matky na neho a ten vplyv môže byť tak významný, že aj dospelý syn má pocity viny a hanby pri tom, ak robí niečo, s čím by jeho matka zrejme nesúhlasila.

Nebudeme o tom radšej hovoriť, lebo urazíme tú matku a zahanbíme aj syna? Myslím si, že toto robíme aj vtedy, ak niekto vidí príčiny vzniku homosexuality inde ako v génoch. Prečo to ale ľudí tak štve a dráždi, ak sú presvedčení o tom, že je to inak?

Bol som v rôznom kontakte so stovkami homosexuálnych mužov a postavenie ich matky i otca v rodine i v ich srdci bolo špecifické a značne podobné. Spomeniem celkom častý obraz: Žena je vedená k tomu, aby vzala veci do vlastných rúk výchovou alebo skúsenosťou z vlastnej rodiny, sama má povahu, ktorá si vyžaduje niekoho riadiť či ovládať, alebo je k tomu prinútená mužom, ktorý od nej túto rolu očakáva, prípadne inými okolnosťami. Občas muža pred vlastným synom poníži, pripomenie mu jeho miesto i neschopnosť. Alebo len stačí, že ho neberie príliš vážne. Bola synovi k dispozícii vždy a vždy skôr, ako si otec stihol všimnúť, že ho syn potrebuje. Syn si horko-ťažko spomenie na pár nezabudnuteľných pozitívnych zážitkov s otcom z detstva, ak si vôbec je schopný na nejaký spomenúť. Dnes je už s prístupom otca celkom vyrovnaný, ale stále ho vníma ako tvrdý oriešok, príliš svojského, vzdialeného alebo nechápavého. Keby si mohol vybrať, nechcel by byť ako on úplne alebo z veľkej časti. Ľud povie: „Náhoda, nikto nie je dokonalý.“ Tak sa poďme pýtať ďalej. Je heterosexualita vrodená? Absolútne nie, tak prečo by homosexualita mala byť? Lebo sa ľudia dohodli, že bude a aj psychológovia tomu veria. Veria tomu aj terapeuti, ktorí sa o homosexualite v škole nikdy neučili a nejakú tú anamnézu urobili možno nechtiac niektorým svojim homosexuálnym priateľom so záverom: „Kto to mal jednoduché? Asi nikto.“

Matka mala so synom iba dobré úmysly a otec si nebol vedomý toho, že pre syna je kľúčové, aby robil veci inak. Veď to vtedy ten syn ani sám nevedel. Dieťa sa nebude dopytovať po niekom, kto si k nemu nevie nájsť cestu, ani nebude protestovať, ak ho bude niekto svojou láskou dusiť. Dieťa je nevyberavé v prejavoch lásky, ono je iba čakajúce. Až pri dospievaní pocíti, že niečo s ním nie je v poriadku. Obaja rodičia mu však vždy podľa seba dávali maximum toho, čoho boli schopní a čo považovali za potrebné.

Cesta do pekla je neraz dláždená iba dobrými úmyslami všetkých ľudí okolo nás.

Samozrejme, nie je to len o rodičoch. Je to akékoľvek narušenie identity a vývinu rodovej i osobnej integrity akýmkoľvek faktorom v detstve u vnímavého dieťaťa. Ak chlapec necíti prijatie a naplnenie v kolektíve, ktorému často predchádza oslabenie a zneisťovanie dieťaťa v rodine, je to akoby ho niekto permanentne fackal, až kým si nekľakne ako budúci muž na kolená a nevzdá to. Nemôžeme byť tak nezodpovední a hodiť to na gény, a ešte si zapchávať uši či ponižovať každého, kto bude tvrdiť opak.

Prečo je pre dieťa rovnaké pohlavie cudzie, nepoznané, príťažlivé a opačné pohlavie nezaujímavé, opozerané, keď je v skutočnosti totálne odlišné od mužského? Nie je to tým, že v danej rodine a v kolektíve došlo k zmene až pokriveniu reality, ktorá sa zvnútornila? Zabudli sme sa pozerať na veci očami sedliackeho rozumu, ale vieme vysvetliť genetiku, endokrinológiu a embryológiu homosexuálneho jedinca.

Odporcovia sa smejú, že ak homosexualita nie je vrodená, potom by to musela byť voľba, rodičia by ju potom museli naučiť svoje deti alebo by mohla byť liečiteľná. Títo ľudia potrebujú vidieť a vedieť, koľko vecí, ktoré sa hromadia v duši človeka, si človek nevybral, nikto ho to nenaučil a takmer do smrti s tým musel bojovať, no i tak nevyhral úplne. Vezmime sa napríklad pre niekoho banálnu a s homosexualitou nesúvisiacu mentálnu anorexiu. Žiadny normálny rodič nebude dieťaťu opakovať, že by nemalo jesť, nenarodilo sa s nechuťou k jedlu, ale stačí, že vnímavé dievča zraní na základnej škole nejaký chlapec, ovládne ju strach, aby nedošlo k vzostupu váhy, následne k posmechu a odmietaniu okolia a problém je na svete. Zmeniť tento obraz chudého dievčaťa o sebe samom, ktoré v zrkadle vidí obludu, je takmer nemožné. Povieme si, že je to len anorexia. Avšak nie je to len anorexia, ale komplexné narušenie identity konkrétneho človeka. A tak nikto normálny dnes ani inej sexualite neučí; táto doba ešte len príde, ale už to nebude doba normálnych ľudí. Zranení sme všetci, ale nie všetci rovnako a nie všetci v jednej oblasti.

V oblasti psychiky a sexuality nie sme stroje, ktoré sa naprogramujú pri výrobe. Naša sexualita sa vyvíja cez identitu, vzťah k sebe a k obom pohlaviam a túto identitu, tento vzťah k rovnakému i opačnému pohlaviu získavame počas života v jeho nesexuálnej fáze. Pre homosexuála je protipólom iný muž, nie žena. A ten obraz protipólu nadobudol v rodine, v kolektíve alebo traumami.

Obrázok: equal marriage

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo