Mikloškova kandidatúra – výzva pre kresťanských politikov

Mikloškova kandidatúra – výzva pre kresťanských politikov

Tento týždeň preletela mediálnym svetom nečakaná správa. František Mikloško sa rozhodol tretí krát kandidovať na post prezidenta. Sám som túto správu prijal s veľkou dávkou nadšenia a zároveň nostalgie. Rovnaké nadšenie som cítil z niektorých známych, s ktorými som sa rozprával. Čo ale táto kandidatúra a reakcia na ňu vypovedá o našej súčasnej politike a spoločnosti?

Nepriama výčitka mladej generácii

Keď som sa zamýšľal nad mojou reakciou a pocitmi z Mikoškovej kandidatúry, uvedomil som si, že je nepriamou výčitkou stavu slovenskej kresťanskej politiky a zároveň celkového stavu politickej scény. Pán Mikloško je človek s pevným charakterom a je výborné, že sa rozhodol kandidovať. Som jeden z tých ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na aktívne politické pôsobenie prvej generácie kresťanských demokratov ako Ján Čarnogurský (odhliadnuc od jeho neskoršieho prerodu), Vladimír Palko alebo pán Mikloško. Táto nostalgia je na jednej strane ocenením ich politického pôsobenia, zároveň hneď prichádza povzdych, kde sú také osobnosti v súčasnosti. Bohužiaľ mám pocit, že na kresťanskom politickom spektre, ale aj celkovo v politike na Slovensku, nie sú. Politické strany sú plné marketingových politikov so silnými rečami, ale bez pevného charakteru, s jediným cieľom získať percentá, aby sa členovia a sponzori dostali k zdrojom. Preto ten obrovský hlad po návrate staršej generácie. Vladimír Palko by vedel rozprávať, koľko ľudí ho presviedčalo na návrat do politiky (vrátane pána Mikloška). V súčasnosti nám chýbajú politici ich formátu. Pán Lipšic bol svojho času nádejou, ale tragické udalosti tieto nádeje prekazili. Rovnako tragédiou, ale úplne iného druhu, skončilo pôsobenie pána Procházku. Niektorí vkladali nádeje do Veroniky Remišovej, ktorá sa ale podľa môjho názoru príliš nechala zatiahnuť do krikľúnskeho štýlu politiky Igora Matoviča a kým sa spod jeho vplyvu nevymaní, stále bude nenaplnenou nádejou. Podobný štýl politiky razí aj Alojz Hlina, preto ani on nemôže byť dôstojným nasledovníkom. Výsledkom tohto stavu je, že sa obraciame k osobnostiam, ktoré by si už dávno mohli užívať zaslúžený odpočinok a prosíme ich aby sa vrátili, pretože slovenská politika preráža každým dňom nové dno a poznáme ich životný príbeh ktorý ukázal, že majú charakter na to, aby ju z neho vytiahli.

Šanca do budúcnosti

Myslím si, že kandidatúra pána Mikloška je šanca. Šanca pre mladú generáciu politikov, aby mali pred sebou vzor hodný nasledovania a zobrali si príklad z jeho príbehu a spôsobu politiky. Šanca pre Slovensko mať na päť rokov prezidenta, ktorý bude spájať. A v jeho prípade to nebude iba prázdna fráza, o čom vypovedá aj zoznam podporovateľov, ktorý zahŕňa osobnosti s takým rozdielnym presvedčením ako Vladimír Palko, alebo Fedor Gál. Šanca to bude aj pre (nielen) kresťanské hodnoty ako život a rodina, ktoré budú mať v osobe pána Mikloška pevného zástancu v najvyššej ústavnej funkcii. Počas svojho viac ako 20 ročného politického pôsobenia ukázal, že kompromisy so svedomím nerobí. Zároveň môže byť táto kandidatúra sebareflexiou a pripomienkou pre nás všetkých. Pripomienkou, že sme neboli, nie sme a nechceme byť len krajinou chamtivosti a závisti, ale aj krajinou čestnosti a charakteru. Nielen krajinou rastúceho/klesajúceho HDP, ale aj krajinou trvácnych hodnôt. Nielen krajinou Biľaka a Lorenca, ale aj krajinou Krčméryho a Jukla. Nielen krajinou Mečiara a Fica, ale aj krajinou Palka a Mikloška.

Výsledok

Niektoré médiá jeho kandidatúru vopred odpisujú ako beznádejnú. Viaceré faktory ale podľa mňa svedčia o opaku. Nie je rok 2009 a pán Mikloško nie je kandidátom marginálneho, v očiach liberálnej verejnosti ultrakonzervatívneho politického subjektu. A pritom aj v takejto situácii sa mu podarilo skončiť na treťom mieste so ziskom viac ako 100 000 hlasov. Dnes je ale politická scéna ohromne roztrieštená, spoločnosť polarizovaná, a nemáme nádej ani víziu ako ďalej. Jediná vízia je: čo spraviť aby SMER padol a Kotleba ďalej nerástol a to, aj keď akokoľvek dôležité, je naozaj málo. Preto si myslím, že pán Mikloško vytušil „znamenia čias“, jeho ohlásená kandidatúra v roku 2018 má zmysel a môže mať šancu na úspech. Usudzujem tak zatiaľ síce len na základe reakcie ľudí z mojej malej bubliny, ale myslím že podobná emócia je v spoločnosti široko prítomná. Preto mám nádej, že už o rok budeme mať za prezidenta skutočnú osobnosť. Nech to dopadne akokoľvek, je to pre každého z nás príležitosťou zamyslieť sa, v akej krajine chceme žiť a čo pre tú, v poslednej dobe často deklarovanú slušnosť, môžeme urobiť.

 

Foto: František Mikloško s manželkou Janou počas volieb v roku 2009. Zdroj: TASR/Martin Baumann

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora