Som za mierne morálnejšie a mierne duchovnejšie Slovensko

Keď sa teraz toľko hovorí o slušnosti, spomenul som si na jeden rozhovor, ktorý som kedysi čítal v českom týždenníku Reflex. Bol to rozhovor s dozorcom, ktorý strážil Adolfa Eichmanna po jeho únose do Izraelu a vykonal tiež jeho popravu. Povedal o Eichmannovi, že to bol najslušnejší väzeň, akého kedy vo väzení mali. Áno, viacerí nacistickí zločinci boli slušní ľudia. Boli dobre vychovaní, vzdelaní, lojálni k nadriadeným, zodpovedne (skoro by som povedal, že svedomito) plnili svoje povinnosti, galantne sa správali k ženám... Heinrich Himmler povedal: „Musíme byť slušní, čestní, verní a priateľskí k príslušníkom našej vlastnej krvi, ale inak voči nikomu.“ Teda nacistická slušnosť bola podmienená etnicky či rasovo. K Židom či Slovanom nebolo treba byť slušný. Napriek tomu sa niektorí nemeckí vojaci cez vojnu správali slušne aj k Slovanom. Viem to z rozprávania starých ľudí, ktorí zažili vojnu ako deti. Nemci im dávali čokoládu alebo sa s nimi dokonca hrali.

Aj medzi ruskými boľševikmi by sme našli slušných ľudí. Napadajú mi dve mená: Felix Dzeržinskij a Nikolaj Bucharin. Dzeržinskij bol veliteľom Čeky. Bol plne oddaný revolúcii, k podriadeným sa správal priateľsky, odmietal akékoľvek výhody, ktoré by mu na základe jeho postavenia prislúchali (jedol konské mäso a chlieb, lebo aj jeho podriadení jedli to isté), snažil sa tlmiť záľubu svojich podriadených v mučení, no nie vždy sa mu to darilo. Nezmieriteľný bol len voči tzv. bývalým ľuďom teda voči aristokratom, buržujom a špekulantom (rozumej obchodníkom a podnikateľom), ktorých nechával popravovať, lebo veril, že práve títo ľudia sú prekážkou vytvorenia lepšieho, spravodlivejšieho sveta. Lenin ho poveroval obzvlášť náročnými úlohami, lebo vedel, že na „železného Felixa“ sa môže vždy spoľahnúť. Pracoval tak tvrdo a tak málo dbal o životosprávu, že si poškodil zdravie a ako relatívne mladý (48 r.) zomrel.

Historik R. Service píše v knihe Súdruhovia o N. Bucharinovi ako o človeku, ktorý by ani muche neublížil, ako o milovníkovi zvierat, horských túr a maliarstva. Zároveň sa tento slušný človek nijako nedištancoval od červeného teroru a prižmuroval oči nad násilnosťami páchanými boľševikmi.

Uvedené príklady ukazujú, že slušnosť sama osebe nestačí, aby sa z človeka nestal vykonávateľ genocídy,  masovým popráv alebo ich aspoň neakceptoval.

Na druhej strane by sme našli aj takých ľudí, ktorí vynikali v morálnej a duchovnej sfére, ale ktorí sa nie vždy správali slušne podľa konvenčných predstáv. Napr. Ježiš Nazaretský. Neviem, či by sa dalo jeho správanie voči zákonníkom a farizejom označiť ako slušné alebo či bolo slušné to, keď vyháňal kupcov z chrámu. Iný príklad by mohol byť Páter Pio. Aj on voči ľuďom, ktorí ho navštevovali občas zvýšil hlas alebo použil tvrdšie slovo.

Čo vlastne máme rozumieť pod pojmom „slušnosť“? Je to niečo na hranici medzi etiketou a morálkou, ale viac ide o etiketu. Zvyčajne sa pod slušnosťou chápe tzv. slušné správanie resp. zásady slušného správania, to jest, ako sa správať pri stole, na návšteve, pri zoznamovaní, ako podávať ruku a pod.

Pre ilustráciu uvádzam niekoľko príkladov toho, čo sa zvykne rozumieť pod slušnosťou, ktoré som našiel na internete.

Pozdrav

Ak príde žena do spoločnosti, ktorá už sedí za stolom, pozdraví sa najprv ženám, potom mužom. Keď je prítomný jej manžel, pozdraví sa mu až poslednému. Muž, ktorý prichádza do takejto spoločnosti, ukloní sa svojej manželke - ak sedí za stolom - až vtedy, keď sa už pozdravil všetkým prítomným ženám, potom sa pozdraví mužom. V reštaurácii, keď už nie sú voľné stoly a musíme si k niekomu prisadnúť, najprv sa pozdravíme a požiadame o dovolenie prisadnúť si. Keď niekto odchádza od spoločného stola, je povinný pozdraviť sa. Ako pozdrav stačí ľahké kývnutie hlavou. V lóži divadla alebo koncertnej siene pozdravíme sa svojim susedom skôr, než si sadneme.

Podávanie rúk

Ľudia si podávajú ruky pri predstavovaní, pri stretnutí, pri potykaní, pri gratulácii alebo pri vyslovení sústrasti. Ruku podáva vždy najprv žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému. Keď sa viac ľudí stretne alebo lúči, môže sa stať, že si podávajú ruky krížom. Vyzerá to nepekne. Najprv si, majú podať ruky ženy a len potom muži.

Stolovanie

Na stole môžu byť naraz tri príbory (sprava doľava v takom poradí, ako sa servírujú jedlá a príbor na múčniky vodorovne pred tanierom); ak bude viac chodov ako tri, treba doplniť príbor neskôr.Ochladzovať polievku, napr. fúkať do nej, miešať ju lyžicou, je nepekné. Veľmi nepríjemný zlozvyk je chlípať polievku z lyžice. Nožom sa snažíme krájať čo najmenej. Keď ešte mienime v jedle pokračovať, položíme príbor do taniera tak, ako sme ho držali v ruke (nôž napravo, vidličku naľavo); keď dojeme, položíme príbory rovnobežne vedľa seba, aby rukoväte smerovali doprava. Každý slušný človek je zavretými ústami a pri jedení nemľaská.

V divadle

Ak ide do divadla muž so ženou, vstupuje prvý muž, ktorý podáva biletárke lístky za oboch. Na miesta si sadneme niekoľko minút pred začiatkom predstavenia. Pri vchádzaní do radu sedadiel požiadame sediacich o uvoľnenie priechodu (Dovoľte, prosím). Do radu sedadiel vstupuje muž vždy prvý. Do radu vstupujeme tak, aby sme boli k sediacim obrátení tvárou. Ďalekohľad slúži len na to, aby sme sa dívali na hercov. Je neslušné obzerať sa ďalekohľadom po obecenstve. Na koncerty sa ďalekohľad nenosí. Na koncertoch si musíme dať záležať, aby sme tlieskali len vtedy, keď je koniec celej skladby.

V kaviarni a v reštaurácii.

Do kaviarne, reštaurácie alebo zábavného podniku vstupuje muž vždy prvý a len za ním žena. Mužovou povinnosťou je hľadať voľné miesto. Ak sa mu to nepodarí hneď, nemá chodiť hore-dolu po miestnosti, ale má požiadať o pomoc čašníka. Ak muž príde do reštaurácie alebo kaviarne sám, neprisadne si k žene sediacej osamote.

Ďalšie pravidlá:

-Pri nastupovaní do dopravných prostriedkov dávame prednosť ženám a starším, takisto pred dverami (okrem reštaurácií a divadla )

.-Na návštevu neprichádzame s horiacou cigaretou, nefajčí sa ani na návšteve u chorého, na cintoríne, s cigaretou netancujeme.

-Dar sa sluší hneď vybaliť. Je urážkou ponechať balík bez povšimnutia alebo odložiť ho stranou. Keď žena dostane kvety, postará sa hneď o to, aby sa dostali do vázy.

Keď bol u nás v roku 2005 na návšteve veľký biely otec z Washingtonu G. Bush ml. a na letisku ho vítali naši hodnostári na čele s prezidentom a Mikypremiérom Dzurindom, Bush im podával ruku v rukavici, čo je neslušné. Vidíme teda, že problém so slušnosťou nemáme len na Slovensku, ale majú ho aj v takej vyspelej a vzorovej demokracii ako sú Spojené štáty Americké.

V minulosti sa pojem slušnosť nepoužíval, skôr sa v podobnom význame hovorilo o dobrej výchove alebo o dobrých, jemných (fajnových) spôsoboch. Práve dobrá výchova a jemné spôsoby patrili medzi znaky, na základe ktorých bolo možné odlíšiť aristokrata (rentiéra) od  nearistokrata alebo nevoľníka. Ten, kto sa vedel (slušne) správať, bol označovaný ako gentleman (jemný muž) alebo lady (dáma). Slušné správanie bolo znakom aristokratického pôvodu, neskôr pôvodu z tzv. dobrej rodiny. Keď sa niekto k niekomu neslušne správal, chápalo sa to ako zneuctenie, urážka a mohlo to viesť až k výzve na súboj. Samozrejme, týkalo sa to len seberovných. Žiadny skutočný aristokrat by sa nebol ochotný biť v dueli s nejakým od močovky páchnucim nevoľníkom. Toho mohol v prípade neúctivého správania akurát tak zbičovať.

Myslím, že pojem slušnosť bol zavedený až po demokratizácii spoločnosti, keď prestali platiť šľachtické výsady a určitý štandard spoločenského správania sa vyžadoval od každého člena spoločnosti. Obyčajne platí, že vyšší štandard slušnosti je v mestách ako na dedine a rozdiel je aj v tom či ide o rodinu pracujúcu duševne alebo manuálne (robotníci, roľníci (sedláci)...), vzdelanejšiu alebo menej vzdelanú, bohatšiu alebo chudobnejšiu. Aj keď už dnes sa ľudia nečlenia na aristokratov a zvyšok, tak stále ešte je slušné správanie indikátorom toho, že človek pochádza z tzv. dobrej alebo lepšej rodiny. Zásady slušného správania (napr. pokiaľ ide o stolovanie) si totiž človek osvojuje práve v rodine.

Ja nepripisujem slušnosti až taký význam. Oveľa dôležitejšia je podľa mňa morálna a duchovná úroveň človeka. Existujú ľudia, ktorí si veľmi zakladajú na etikete (slušnosti) a nie sú to dobrí ľudia. Na druhej strane existujú dobrí ľudia, ktorí pravidlá slušného správania až tak neovládajú. Rozlišujem preto medzi slušnosťou, morálkou a duchovnosťou.

Človek, ktorý priveľmi bazíruje na pravidlách slušného správania, je vystavený pokušeniu myslieť si o sebe, že on je niečo viac ako ľudia, ktorí tieto pravidlá nepoznajú alebo nedodržiavajú. Je to taká typická aristokratická necnosť, pozerať sa na ľudí zvrchu ako na ozembuchov, nevzdelancov, sedlákov a pod., cítiť sa ako príslušník privilegovanej, nadradenej elity. Je to povýšenosť, pýcha.

Videl som na internete jedno foto z bratislavskej demonštrácie Za slušné Slovensko. Boli na ňom v jednom šíku zoradení naši politicky uvedomelí herci. Medzi nimi aj jedna herečka, ktorá mala na sebe oblečené roztrhané nohavice (že by pracovný odev?). Prekvapilo ma to, lebo mne sa zdá nemiestne, ísť demonštrovať za slušné Slovensko a obliecť si takéto nohavice. Viem, že je to teraz moderné, ale čo je moderné, nemusí byť ešte slušné. Človek si  musí stanoviť prioritu, či je pre neho dôležitejšie byť moderný alebo byť slušný, lebo niekedy sa to vylučuje. Ja by som si takéto nohavice neobliekol ani do hory, nie to ešte na demonštráciu za slušné Slovensko. Ak chceme, aby bolo Slovensko slušnejšie, mali by sme sa aj slušnejšie obliekať.

Dôležitou súčasťou slušnosti je aj slušné vyjadrovanie. Aké to je? To je vyjadrovanie bez vulgarizmov, nadávok, oplzlostí a slizkých rečí. Pozrel som si na internete niektoré vystúpenia našich mladých stand up komikov. Vadili mi tam však nadužívané vulgarizmy. Predpokladám, že viacerí títo komici boli demonštrovať za slušné Slovensko. Uvedomujú si, že svojím neslušným vyjadrovaním robia aj oni zo Slovenska o niečo menej slušnú krajinu?

Vodcovia a vodkyne hnutia Za slušné Slovensko  (HZSS) používajú pojem „slušnosť“ v inom význame než je zvykom. Oveľa širšie a voľnejšie. Je to slogan, ktorý je z marketingového hľadiska dostatočne voľný a nejasný, aby si tam každý mohol dosadiť to, čo chce, čo on rozumie pod slušnosťou a zároveň, aby sa necítil touto predstavou príliš viazaný. Ide im v prvom rade o boj proti korupcii, potom je tam snaha o akúsi morálnu obnovu spoločnosti a v neposlednom rade aj boj proti Smeru ako politickej strane. Oni si stotožnili túto stranu s korupciou, klientelizmom a neslušnosťou. Preto je ich nevypovedaným cieľom odchod Smeru z politickej scény. Tak ako existuje extrémne ľavicové hnutie Antifa, tak HZSS je do istej miery Antismer alebo Antifico. „Slušáci“ by chceli odstrániť ľudí Smeru z verejného života a dosadiť tam neskorumpovaných slušných ľudí, svojich ľudí.

Slovo „slušný“ sa dá priradiť takmer ku všetkému. Takto môžeme hovoriť o slušnej politike, slušných médiách, slušnom umení, slušných reštauráciách, slušných záchodoch, slušných cestách, slušných vlakoch, slušných nemocniciach, slušných školách, slušných platoch, slušnej polícii... V tomto význame potom slušnosť znamená jednoducho uspokojivú kvalitu vzhľadom na nejaké spoločenské očakávania. Slušné Slovensko znamená, že ľudia robia to, čo majú podľa spoločenských noriem robiť. Takže je to  o konkrétnych ľuďoch, nakoľko oni budú motivovaní a ochotní správať sa v súlade so spoločenskými očakávaniami.

Keď sa o niečom povie, že je to slušné (slušne sa najesť, slušne zarábať...), tak to väčšinou znamená, že je to celkom dobré, uspokojivé, akceptovateľné, hoci to nie je úplne vynikajúce, skvelé, špičkové.

Sv. Václav, nepolitická politika a hnutie Za slušné Slovensko

Slušnosť v politike bola jednou z dôležitých tém V. Havla. On mal určité povahové črty, ktoré ho k tomu predurčovali a mal aj tú výhodu, že pochádzal z tzv. dobrej rodiny, pretože jeho otec patril k bohatým prvorepublikovým podnikateľom. Zásady slušnosti, ako som už uviedol,  si človek osvojuje najmä v rodine.

Keď sa pýtali V. Klausa na tému slušnosti v politike, odpovedal, že slušnosť by mala byť v politike  samozrejmosťou, že o tom vôbec netreba hovoriť.

Téma slušnosti nie je to jediné, čo majú spoločné naši mladí „slušňáci“ s Havlom. Havel bol aj stúpencom tzv. nepolitickej politiky. V tom bol jeden z veľkých rozporov medzi ním a Klausom. Nepolitická politika je nesystémová nestranícka jednorazová politická akcia skupiny občanov za účelom dosiahnutia nejakého politického cieľa vedená charizmatickým vodcom. Vodcovia takejto aktivity sa snažia získať pre svoje ciele aj podporu verejnosti, ale nie je to podmienkou. Pod nepolitickú politiku by sme mohli priradiť aj nátlakovú politiku rôznych nevolených mimovládnych organizácií alebo profesijných združení.

Na druhej strane stojí Klausova predstava politiky ako súperenia jasne ideovo vymedzených politických strán, ktoré sa uchádzajú o priazeň občanov vo voľbách, aby potom mohli svoj program realizovať vo vláde a v parlamente.

Sú to teda dve chápania politiky: Havlovské založené na entuziazme, osobnej charizme, anarchistické, nesystémové bez pevnej štruktúry skôr revolučného typu. 2. Klausovské systémové, štandardné, rešpektujúce nejaký poriadok a založené na demokratických voľbách.

To, čo sa dnes na Slovensku deje (alebo skôr dialo) je zároveň aj stretnutím havlovskej nepolitickej politiky, ktorú reprezentuje HZSS a politikou štandardných strán. Toto hnutie je postavené na entuziazme a dobrovoľníctve (Fico by povedal, že nielen na entuziazme a dobrovoľníctve.). Hoci nemá demokratickú legitimitu získanú vo voľbách, opiera sa o neformálnu podporu časti angažovanej verejnosti z námestí slovenských miest. Toto hnutie má (v medziach zákona) umiernene revolučný charakter. Ide im o revolučnú zmenu spoločnosti.

Na druhej strane stoja politické strany s pevnou organizačnou štruktúrou reprezentujúce systém. Skúsení politickí mazáci proti mladým nadšencom, ktorí síce nemajú funkcie, nikto ich nevolil, ale akoby boli nositeľmi nadprirodzenej charizmy, akoby sa duch sv. Václava Havla vznášal nad nimi (Havel bol v určitých kruhoch po smrti kanonizovaný ako ľudsko právny svätec).

V minulosti boli reprezentantmi nepolitickej politiky v našich dejinách Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu. Boli to neformálne zoskupenia nepolitikov, skôr politických aktivistov z intelektuálneho a disidentského prostredia, ktorí sa spojili za účelom povalenia vlády komunistickej strany. Obe tieto zoskupenia sa potom snažili pretransformovať aj na politickú stranu, ale neúspešne. Keď sa spoločný nepriateľ vytratil, začali sa objavovať názorové rozpory a trieštenie. Naplno sa prejavil nesystémový, nepolitický charakter týchto hnutí. V systéme reálnej politickej politiky nemohli uspieť. Buď z politiky odišli alebo sa z nich stali okrajové postavy. Nie je náhoda, že niektorí títo nepolitickí politici sa aktivizovali aj v tomto období. Zacítili vôňu nepolitickej politiky a chceli byť pri tom. Nepolitická politika je ich živel. Ja teda vidím určitú paralelu medzi VPN a dnešným HZSS v nepolitickej politike robenej s podporou ulice a v dôraze na nenásilie.

Objavili sa už hlasy o transformácii HZSS na politickú stranu. Ja by som im to neradil. Jedna vec je žiadať z tribúny odvolanie ministra vnútra alebo policajného prezidenta, druhá riešiť schodok v sociálnej poisťovni alebo prieťahy v súdnictve. Na to už slušnosť nestačí. Politiku nemožno redukovať na slušnosť. Veľmi slušný človek môže byť veľmi zlým politikom a naopak.

Organizátorom protestov Za slušné Slovensko ponúkol niekto jeden milión euro. Oni túto sumu odmietli, aby neboli nikomu zaviazaní. Ja by som ju prijal a využil by som tie peniaze na to, aby som dal vytlačiť veľký počet lexikónov slušného správania a distribuoval by som ich zadarmo do každej rodiny.

Antismer

Jeden z dôvodov, prečo som sa nepripojil k HZSS bol ten, že okrem apelu na slušnosť som tam cítil aj určité politikum, presnejšie by som toto hnutie definoval ako Antismer. Proti slušnosti nič nemám, vadil mi však antismerácky rozmer, lebo potom to budí taký dojem, že Smer je neslušný, ba čo viac, je to zlo a tí, ktorí sú proti nemu sú stelesnením slušnosti či dokonca dobra. Je veľké pokušenie stotožniť seba s dobrom a druhú stranu so zlom.

Ako politické zviera, zoon politikon, mám aj ja politické presvedčenie (konzervatívno-liberálne), odmietam však stotožňovať toto presvedčenie s dobrom či slušnosťou. Je to určitý čiastkový názor na politiku, usporiadanie  a riadenie spoločnosti. Politické presvedčenie vždy vyjadruje nejaký uhol pohľadu, ktorý nemá absolútnu platnosť. Preto musíte v politike rokovať s ľuďmi, ktorí to vidia inak a robiť s nimi kompromisy. Nestotožňujme určitý politický názor s absolútnou pravdou. To je typické pre totalitné režimy.

Úplne inak je to vo sfére morálnej a náboženskej. Ako duchovný a morálny človek sa môžem a mám stavať na stranu Boha a dobra, nemôžem sa však stavať za či proti nejakej politickej strane. Zdalo sa mi, že aj niektorí kňazi či kazatelia podľahli pokušeniu stotožniť HZSS s dobrom a Smer so zlom. Treba v tomto prípade striktne rozlišovať medzi politikou a náboženstvom. Ak nejaký kňaz vystúpil na politickom mítingu proti Smeru, tak nevystupoval ako kňaz, ale ako občan. Kňaz ako kňaz má byť na strane všetkých ľudí, vrátane hriešnikov, nemôže sa stavať na tú či onú stranu, má byť nadstranícky. Ako občan a volič však môže mať politický názor a podporovať nejakú konkrétnu politickú stranu. Nie som si istý, či sú si niektorí kňazi a veriaci tohto rozlíšenia vedomí.

Politika je o čiastkových záujmoch, o ich zlaďovaní a vyvažovaní,  morálka a spiritualita majú univerzálny všeľudský charakter. Človek môže povedať, že tá či oná politická strana mu je nesympatická a nie je na tom nič zlé, nemôže však vyhlásiť, že neznáša pravdu či dobro, pokiaľ nechce stratiť dôležitý rozmer svojej ľudskosti. Existujú nemorálni ľudia, ale oni o sebe nikde nevyhlasujú, že sú darebáci, zlodeji, vydierači, podvodníci. Naopak, títo ľudia sa snažia pred verejnosťou prezentovať ako ctihodní občania. Darebnosťou sa nikto nevystatuje.

Nikdy som Smer nevolil, odmietol som však lacné stotožnenie tejto strany s neslušnosťou. Fico nie je šelma z Apokalypsy a ani tí, ktorí sú proti nemu, nepredstavujú nejaké svetelné anjelské vojsko. Nemožno akceptovať jednoduché stotožnenie konkrétneho človeka s dobrom, zlom, slušnosťou či neslušnosťou. Ako už povedal J. Werich, hranica medzi dobrom a zlom neprechádza medzi ľuďmi, ale ľuďmi. Jedno z pokušení, ktorému sú vystavení tvz. slušní ľudia je, že si sprivatizujú slušnosť, stotožnia sa s ňou, stanú sa jej vykladačmi  a uveria, že sú nadradení neslušným ľuďom, pričom o tom, či je niekto slušný alebo neslušný, rozhodujú samozrejme oni. Skúste im potom protirečiť a uvidíte.

Deti a teraz sa zahráme na revolúciu!

Smer mal šťastie, že na čele protestov Za slušné Slovensko boli amatérski revolucionári, ktorí nie celkom vedeli, čo chcú (aj chceli robiť revolúciu, aj nie) (O. Wilde povedal: „Ženy nevedia, čo chcú, ale nezastavia sa, kým to nedosiahnu.“ Presne takto na mňa pôsobili organizátori protestov.). Keby bol na čele týchto protestov L. D. Trockij, tak nielenže by už dnes nebol Smer vo vláde, ale táto strana by bola zakázaná a jej čelní predstavitelia by boli  pozatýkaní. Smer to ustál, lebo čelil politicky naivným aktivistom bez realistického programu, ktorých vízia cieľa sa zliala do akejsi vágnej zmesi zameranej na všenápravu spoločnosti. Takto sa revolúcie nerobia. Aktivisti sa mali rozhodnúť, či chcú robiť politiku alebo je ich cieľom morálna a spirituálna obnova slovenskej spoločnosti a potom za naplnením svojich cieľov dôsledne ísť.

Naši mladí amatérski revolucionári chcú byť aj za pekných, aj chcú robiť revolúciu. Otázka je, či sa to dá súčasne. Chceli by zmenu vlády na hranici ústavnosti, slušne spravovanú krajinu (Kladiem si otázku, kde by zobrali toľko slušných sudcov, prokurátorov, policajtov, úradníkov a politikov, ktorí by vyhovovali ich predstave.), chcú odstrániť korupciu (čo je problém naprieč celou spoločnosťou), chcú slušnosť, lepšiu morálku, lepšiu kultúru vzťahov... Ide im súčasne o zmenu politiky, aj morálnu  a duchovnú obnovu spoločnosti.

Keď robíte revolúciu, vždy sú tam však aj nejaké obete, hoci to nemusia byť nevyhnutne obete na životoch. Keď Leninovi povedali, že boľševici sú príliš brutálni, odsekol: „Hádam si nemyslíte, že revolúcia sa dá robiť bez popravčích čiat.“ On vedel, čo hovorí, lebo k tomu, čo chcel uskutočniť, by sa nenechali ľudia presvedčiť len silou argumentu. Takže musel použiť fyzickú silu.

Pôvodne pietne zhromaždenia zamerané na uctenie pamiatky J. Kuciaka a M. Kušnírovej sa akýmsi samospádom pretransformovali na protivládne demonštrácie zamerané predovšetkým proti strane Smer. Smútok ustúpil a na povrch vyplávala dlho potlačovaná frustrácia, hnev a nespokojnosť. Lenže Smer dostal určitý počet hlasov vo voľbách a významná časť verejnosti ho stále podporuje. Legálnymi prostriedkami v rámci zákona preto nie je možné túto stranu odstaviť. Treba vychádzať z volebného výsledku Smeru (28,3% v posledných voľbách), nie z aktuálnych preferencií, lebo politika sa u nás chvalabohu nerobí na základe preferencií, ale na základe volebných výsledkov, ktoré sa často od preferencií výrazne líšia.

Jediná možnosť ako odstaviť Smer bola prostredníctvom zorganizovania slovenského Majdanu teda „regulárneho“ štátneho prevratu. Pre úspech revolúcie je dôležitá vôľa, vôľa revolucionárov k moci. Vyhráva tá strana, ktorá má väčšiu vôľu, odhodlanie. Aby mohli naši revolucionári dosiahnuť očistu spoločnosti podľa svojich predstáv, museli by siahnuť aj k násilným prostriedkom. Na to by však potrebovali mať na svojej strane silové zložky teda políciu, armádu a tajnú službu. Na jednej strane je dobré, že nešli násilnou cestou, na druhej strane to však bude znamenať do veľkej miery nenaplnenie ich politických požiadaviek. Napriek silným rečiam o prevrate či už zo strany Fica alebo Nicholsonovej, k skutočnému prevratu u nás nedošlo, nanajvýš to bol taký malý prevratík na slovenský spôsob.

V časopise Týždeň som čítal viacero výpovedí vodcov HZSS. Napr. T. Sedláková píše: „V našich predstavách o slušne spravovanej spoločnosti za žiadnych okolností nemôže dôjsť k vražde novinára a jeho priateľky.“

Komentár: Žiadna spoločnosť nie je tvorená len svätcami, dobrými či slušnými ľuďmi. Aj v dobrej rodine sa občas vyskytne nejaká čierna ovca. Dokonca aj v tíme, ktorý zostavil sám Ježiš sa našiel zradca Judáš. A priori sa nedá vylúčiť, že niekto z týchto ľudí spácha niečo zlé, napr. aj vraždu. Novinára a jeho priateľku je možné zabiť už len kvôli tomu, že sú to smrteľníci tak ako my všetci. Hoci sa niekomu môže zdať, že vražda novinára je to najhoršie, čo sa môže stať, tak si treba uvedomiť, že v USA zabili v roku 1963 dokonca prezidenta, teda hlavu štátu. A v roku 1981 R. Reagan pri atentáte len o vlások unikol smrti. Útok na prezidenta má ešte vážnejší celospoločenský dosah než vražda novinára.

Predstava, o ktorej Sedláková hovorí nezodpovedá realite, lebo taká spoločnosť, o ktorej ona píše, nikde na svete neexistuje. V jej myslení a myslení jej priateľov je prítomný určitý utopizmus. Kto by si pomyslel, že v takej pokojnej krajine ako je Nórsko, by sa mohol odohrať taký masaker aký spôsobil Breivik. Sedlákovej predstava je predstava ideálnej spoločnosti tvorenej anjelmi či svätými, je to predstava nebeského Jeruzalema. V bežnej ľudskej spoločnosti, ako ukazujú mnohé príklady z dejín, možno zabiť každého od prezidenta či kráľa (Henrich IV. Navarrský, Abrahám Lincoln, František Ferdinand Deste...) cez investigatívneho novinára až po posledného bezdomovca.

Ďalej píše: „Rečníci na zhromaždeniach volali po zmene kultúry našich vzťahov, ktorú tvorí každý jeden z nás tým, že sa o druhého zaujíma, je voči jeho jedinečnému životu ohľaduplný a všímavý.“ Toto volanie už nemá politický charakter po zmene vlády. Má charakter spirituálno-etický. Je to volanie po slušnejšom Slovensku alebo skôr volanie po Nebeskom kráľovstve.

V marci u nás došlo k masovému emocionálnemu vzopätiu. Čo by bolo riešením, aby sme toto vzopätie nejako zužitkovali? Jedine duchovný život môže viesť k tomu, čo aktivisti nazvali slušným Slovenskom. Nakoľko bolo emocionálne vzopätie pravé a hodnotné, natoľko je výzvou k mravnému a duchovnému životu. Jedine týmto spôsobom sa dá zužitkovať a ak nie, potom pôjde celá tá pozitívna energia, ktorá sa naakumulovala do stratena. Príde sklamanie  a vytriezvenie z ilúzií. Ľudia si zažili na námestiach revolučnú eufóriu, sny či ilúzie o lepšom svete, ale pokiaľ chýba jasné pochopenie, jasné myšlienky, pokiaľ je to len v rovine hmlistých citov a intuícií, nepovedie to k ničomu reálnemu. Nijakej hlbšej zmene. To emocionálne vzopätie môže byť zužitkované iba vtedy, keď sa pretransformuje do reálnej morálnej a duchovnej práce na sebe.

Príď kráľovstvo Tvoje...

Duchovný človek, ktorý si dáva za cieľ  slušnosť, je málo ambiciózny. Ježiš nehovorí o tom, že máme byť slušní teda správať sa v súlade s nejakými formálnymi pravidlami slušného správania, ktoré sú dobovo a kultúrne podmienené, ale že máme byť dokonalí ako Otec na nebesiach a máme hľadať najprv Nebeské kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné nám bude pridané. Pre duchovného človeka sú teda dva ciele: 1. Dokonalosť, svätosť, to je vlastne Kráľovstvo nebeské v nás. 2. Realizovať Kráľovstvo nebeské na zemi. Duchovný človek nemá žiť len sám pre seba, ale má sa snažiť pretaviť svoju duchovnosť do svojich vzťahov k druhým, k svetu. Má pracovať na tom, aby nebo zostúpilo na zem alebo na tom, aby zem povzniesol k nebu.

V Otčenáši sa kresťania už 2000 rokov modlia „Príď kráľovstvo Tvoje...“, a predsa Kráľovstvo nebeské ešte neprišlo. Alebo ak prišlo, tak len pre malé množstvo ľudí. Prečo je to tak? Z dvoch dôvodov: 1. Ľudia sa len modlia, aby Kráľovstvo nebeské prišlo, ale málo reálne robia, aby sa tak stalo. Ako v tej anekdote, kde sa nejaký človek neustále modlil k Bohu „Panebože, daj, aby som vyhral v lotérii!“ a keď už to Boh nemohol vydržať, tak sa mu zjavil a povedal mu: „No tak si už konečne kúp ten žreb!“ Žatvy je mnoho, ale robotníkov je málo. Keby na projekte Nebeského kráľovstva pracovalo viac ľudí, tak by sa uskutočnilo aj v rozsiahlejšom meradle. 2. Ľudia nie celkom chápu, čo to Kráľovstvo nebeské je. Ono nie je z tohto sveta, zároveň ho však na tomto svete, na zemi treba uskutočniť. Väčšinou si ľudia v minulosti mysleli, že toto kráľovstvo spočíva v určitom spoločenskom usporiadaní či už politickom alebo ekonomickom. Preto napr. zakladali rôzne komúny, kde všetci mali všetko spoločné, všetci si mali byť rovní a pod. Toto malo byť nebo na zemi. Kráľovstvo nebeské je však skôr duchovno morálny projekt. Práca na jeho uskutočnení je prácou duchovnou a morálnou, nie politickou a ekonomickou.

Aj boľševici chceli uskutočniť nebo na zemi, ako to formulovala A. Kollontajová. Lenže oni chápali tento projekt čisto materialisticky. Mysleli si, že nebo príde, keď sa zmenia vlastnícke vzťahy, keď výrobné prostriedky budú patriť štátu resp. spoločnosti. Na morálku alebo spiritualitu nedbali alebo ich dokonca popierali. Chceli uskutočniť nebo na zemi, pritom popierali Boha. Morálka bola pre nich len buržoáznym predsudkom (prežitkom), ktorý bráni oslobodeniu človeka. Namiesto starej kresťansko-židovskej morálky zaviedli novú revolučnú: všetko, čo slúži revolúcii je dobré. Ak zabitie človeka slúži revolúcii, je to dobré. Boľševici takmer systematicky porušovali všetkých desať božích prikázaní. Preto namiesto neba realizovali peklo na zemi. Boľševici zneužili a zneuctili kresťansko- židovskú predstavu Nebeského kráľovstva.

Nebo na zemi nie je možné uskutočniť na základe popierania Boha a jeho prikázaní. Kto odmieta Boha a jeho prikázania, ten otvára bránu peklu. Kráľovstvo nebeské na zemi sa uskutoční naopak vtedy, keď budú ľudia zo svojho slobodného rozhodnutia prikázania dodržiavať.

Robia sa rôzne paralely medzi kresťanstvom a komunizmom. Tieto paralely sú väčšinou založené na zlých, povrchných analógiách. Ja považujem marxizmus-leninizmus za kresťansko-židovskú herézu. Boľševici boli heretická sekta, ktorá prináša zmaterializovanú verziu kresťansko-židovskej spirituality, Kráľovstvo nebeské pochopené materialisticky. Nielen chlebom je však živý človek. Kdekoľvek sa pokúšali uskutočniť marxizmus, marxizmus-leninizmus či maoizmus v praxi, viedlo to k neblahým dôsledkom, o ktorých sa tu nebudem zmieňovať, lebo sú všeobecne známe.

Ten, kto chce pracovať na projekte nebeského kráľovstva, musí pracovať spirituálne a morálne, pracovať na sebe a snažiť sa, aby sa táto jeho práca odrazila aj na jeho vzťahoch k okoliu. Politike a ekonomike netreba venovať až takú pozornosť. Keď dal Ježiš prikázanie hľadať najprv Kráľovstvo nebeské, tak tým vlastne hovorí, že na prvom mieste má byť spiritualita a etika  a vo vzťahu k nim sú politika a ekonomika niečo druhoradé. Ak sa zlepšíme morálne a spirituálne, potom sa to nevyhnutne odrazí aj na skvalitnení politickej a ekonomickej sféry.

Problém je v tom, že my si ani nevieme predstaviť ako by lepší ľudia a lepší svet mohli vyzerať. Naša morálna predstavivosť je málo rozvinutá. Vieme si lepšie predstaviť zlo ako dobro. Aj herci hovoria, že sa im lepšie hrajú negatívne postavy. Ak sa im zdajú šťavnatejšie, tak len preto, že si nevedia predstaviť vnútorný svet svätca, len zloducha.

Morálka ako duševná kostra

O človeku, ktorý je nemorálny, sa povie, že je bez chrbtovej kosti. Prečo? Je to určitá metafora, ktorá nám hovorí, že podobnú funkciu akú má chrbtica resp. kostrový systém v našom tele, má morálka v našom duševnom živote. Chrbtica je stred tela, opora bez ktorej by sme sa nemohli vzpriamiť. Živočíchy bez chrbtice resp. bez kostí predstavujú evolučne aj duchovne nižší stupeň v prírode v porovnaní so živočíchmi, ktoré chrbticu a kosti majú. Kostra dáva telu pevnosť a rovnako tak morálka dáva pevnosť, stabilitu duševnému svetu človeka. Človek bez morálky je na úrovni hmyzu (to sú tie apokalyptické kobylky s ľudskou tvárou), ba je ešte horší, lebo hmyz nedokáže napáchať také škody ako človek bez morálky.

Marxisti nás učili, že základom spoločnosti je materiálna základňa, výrobné a vlastnícke vzťahy a morálka a celá kultúra je akousi duchovnou nadstavbou, ktorá je voči materiálnej základni druhotná, dalo by sa povedať inštrumentálna (Podľa tohto chápania morálka slúži vládnucej vrstve ako mocenský nástroj na ovládanie poddaných alebo proletárov. Z toho potom vyplynula potreba morálku zničiť.) V skutočnosti je to naopak.

Základom spoločnosti je morálka a spiritualita, v širšom zmysle kultúra ako sféra hodnôt (Slovo „kultúra“ je odvodené od slova „kult“, niečo vyššie uctievať.). Keby nejakú spoločnosť tvorili len svätci, tak je nepodstatné, v akom ekonomickom alebo politickom systéme by žili a takáto spoločnosť by predstavovala nebo na zemi. Naopak, v spoločnosti, kde vládne nemorálnosť, bezohľadný egoizmus, človek človeku je vlkom, môžete mať tú najlepšiu ústavu, tie najlepšie zákony, ten najlepší ekonomický systém, a napriek tomu to v takejto spoločnosti nebude fungovať. Čo z toho, že máte najlepšie zákony, keď ich ľudia nie sú ochotní dodržiavať. Takáto spoločnosť bude peklom na zemi.

Ak je morálna a spirituálna úroveň členov spoločnosti nízka, potom sa to nevyhnutne odrazí aj v politike a ekonomike. My preceňujeme význam politiky a ekonomiky. Neuvedomujeme si, že väčšina spoločenských problémov pramení v morálnej a spirituálnej sfére. Ak je to tak, potom sa nedajú riešiť politickými alebo ekonomickými prostriedkami. Prečo napr. v Afrike nie je možné zaviesť fungujúci politický a ekonomický systém, aký je v Nemecku alebo vo Švajčiarsku? Je to dané práve morálnou, duchovnou a kultúrnou úrovňou tamojších ľudí. Kým sa toto nezmení, Somálsko alebo Kongo sa na Švajčiarsko alebo Nemecko nezmenia.

V čase poslednej ekonomickej krízy aj ekonómovia hovorili o etických koreňoch tejto krízy. Ak sa rozpadne morálka, rozpadne sa všetko a jednotlivec alebo spoločnosť degeneruje. Morálka je naozaj kostrou, ktorá dáva pevnosť (zmysel, poriadok) životu tak jednotlivca ako aj spoločnosti.

Ten, kto buduje len na politickej a ekonomickej rovine, ten buduje na piesku. Jeho krásna stavba sa mu zrúti, lebo nemá pevné základy. Preto zlyhal komunizmus. Tie myšlienky neboli vo svojej podstate úplne zlé, boli však silne pokrivené. Komunizmus bol pokrivením niektorých inak správnych kresťanských ideí.

Rád by som ešte objasnil, prečo hovorím o mierne morálnejšom a duchovnejšom Slovensku, prečo nie oveľa morálnejšie a duchovnejšie Slovensko a prečo spájam morálku s duchovnosťou. Som idealista. Verím, že veci môžu byť lepšie ako sú. Ako realista však viem, že každý človek má obmedzený potenciál vývoja. Nemožno očakávať od priemerného človeka, že za rok či dva sa z neho stane svätec. Pre niekoho je morálny pokrok už len to, že prestane biť svoju ženu, podvádzať svojho manžela alebo sa prejedať. Pre niekoho na vyššej úrovni to môže znamenať, že sa snaží v trpiacich vidieť Krista alebo porúčať všetky svoje záležitosti s dôverou Bohu. Každý sa musí snažiť o dokonalosť na svojej úrovni, primerane svojim schopnostiam a možnostiam. Nemožno očakávať od dieťaťa výkony na úrovni dospelého človeka. Nedôverujem revolúciám, náhlym a prevratným zmenám. Keby mi niekto tvrdil, že z nejakého bezcharakterného človeka sa stal zo dňa na deň svätec, neveril by som mu. Všetko to, čo je pevné, trvalé a hodnotné sa buduje dlhodobo. Morálny a duchovný vývoj človeka pripomína rast stromu. Kým strom získa pevnosť, trvá to roky a desaťročia.

Nebolo by realistické, keby sme rýchlo očakávali nejaký výrazný morálny a duchovný pokrok. Mierny pokrok však možný je.Treba postupne a pomaly pracovať.Kým sa nejaký športovec dopracuje až k olympijskému zlatu, musí absolvovať roky tréningu. V morálnej a duchovnej sfére to trvá ešte dlhšie. Morálny a duchovný vývoj chce čas a teda aj trpezlivosť. Nielen s druhými, ale aj so sebou. Jedno z pokušení človeka na ceste k dokonalosti je, že v dôsledku netrpezlivosti uverí, že už dokonalý je.

Ako idealista verím v možnosť dosiahnutia dokonalosti a uskutočnenia neba na zemi, ako realista si uvedomujem dlhú cestu, ktorá k tomu vedie a možno aj to, že táto cesta nemusí byť priama a môže byť spojená s mnohými skúškami. Aj keby sa však nepodarilo uskutočniť nebo na zemi, nevadí, pretože človek bude mať aspoň pred sebou vždy nejaký hodnotný cieľ, o ktorý stojí za to usilovať. Ten, kto si kladie ľahko dosiahnuteľné ciele, ten sa dostane do stavu, keď sa mu bude zdať, že už nemá prečo žiť, o čo usilovať. Ten, kto pracuje pre Nebeské kráľovstvo, ten bude mať vždy cieľ, vždy bude mať, čo na práci. Cesta je dlhá, treba ju však nastúpiť, lebo ako hovorí čínske príslovie: „Aj cesta dlhá tisíc míľ sa začína prvým krokom.“

Podľa mňa nie je možné oddeľovať etiku od spirituality. Spiritualita bez etiky je démonická. Na druhej strane etika bez spirituality je ako strom, ktorému odťali korene. Etika bez spirituality postupne vysychá. Človeku, ktorý sa mentálne odstrihne od Boha či duchovného sveta, hrozí úpadok, hoci spočiatku sa mu môže dariť dobre. Aj márnotratný syn, ktorý si vypýtal podiel z majetku svojho otca a odišiel žiť do ďalekej krajiny (lebo si chcel život zariadiť po svojom, chcel byť nezávislý), neupadol hneď do biedy. Postupne sa mu však to, čo dostal od otca minulo a on klesol na dno. Stal sa pastierom svíň.

Pokiaľ ide o ateistov, je to veľmi rôzne. Mnohí, aj keď rozumovo v Boha neveria, pocitovo alebo intuitívne stále prijímajú, že v ich živote je prítomný nejaký zmysel alebo veria v nejaké ideály ako sú pravda, dobro, spravodlivosť (všetko Božie atribúty) alebo slušnosť. V. Frankl hovorí dokonca o neuvedomenom Bohu. Kdesi v podvedomí človeka ešte stále je prítomná nejaká zvyšková viera v Boha. Teda ak existujú morálni ateisti, nevyvracia to moju tézu, pretože títo ľudia ešte stále disponujú akýmsi zvyškovým „majetkom“, ktorý dostali od Otca.Pre objektivitu treba povedať, že aj mnoho veriacich má problém s dodržiavaním morálnych princípov, lebo nevedia svoju vieru preniesť do praktického života.

Záver

Kto chce žiť v našej spoločnosti, mal by si osvojiť aspoň základné pravidlá slušného správania. Na druhej strane by sme slušnosť nemali preceňovať. Dôležitejšie ako byť slušný, je byť morálny a duchovný. Svätec alebo mudrc stojí vyššie ako človek, ktorý dokáže správne držať príbor alebo sa vie správať v divadle. Slovensko môže byť mierne morálnejšie a duchovnejšie, nestane sa takým však bez nášho úsilia. Aby sme mohli žať, musíme najprv zasiať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo