Bezlepkový Ježiš? (Obyčajné zázraky 2)

Bezlepkový Ježiš? (Obyčajné zázraky 2)

Podstate kresťanských zázrakov som sa už venoval v iných blogoch a teraz je čas na najškandalóznejší zo všetkých. Boh zmaterializovaný do poživatiny?? Katolícka cirkev práve slávila sviatok Najsvätejšieho Božieho tela a krvi...

Počas Vianoc som sa zamyslel nad zvláštnosťou konceptu Vtelenia, absurdného pre každého nekresťanského filozofa, že Pôvodca celého vesmíru, Prvotný princíp, Energia stojaca za všetkými silami prírody, by sa mal jedenkrát počas dejín narodiť do materiálneho sveta. Podobne nepravdepodobne vyznievali udalosti veľkonočného Zmŕtvychvstania a nasledujúcich štyridsiatich dní – duchovný Prazáklad všetkého stvoreného sa mal vraj podrobiť aj najnepríjemnejším a najbolestivejším materiálnym obmedzeniam? A potom vzkriesením a tiež pri následnom kontakte s apoštolmi potvrdzovať telesnú stránku svojej bytosti (napr. konzumáciou jedla či vložením Tomášových prstov do svojich rán)... Zdá sa, že kresťanský Boh, hoci sám duchovnej podstaty, je posadnutý hmotou a telesnosťou – presne tým, čo sa asketicky orientovaným myšlienkovým prúdom ako gnostikom, antickým dualistom, manicheistom a mnohým ďalším zdalo skazenosťou, následkom úpadku, väzením ducha. Lenže katolíckemu Bohu ani to nestačí, ten ide v tej šialenosti ešte ďalej! Jeho Synovská osoba sa má vraj pri každej omši, konanej hocikedy hocikde na svete platne vysväteným kňazom, zhmotniť v malom kúsku oplátky a troche vína a vydať sa tak napospas akémukoľvek zaobchádzaniu, ktoré sa s týmito objektmi smrteľníkom zachce! Konzumácia tela božstva  - možno najabsurdnejšia kombinácia troch slov v dejinách hľadania vyššej reality...

Nejde o ľahko prijímaný článok viery dokonca ani jeho učeníkmi, ako čítame v Biblii, ba ani všetkými dnešnými katolíkmi, ako som sa sám presvedčil v našom fotrovskom modlitbovom spoločenstve, keď sme pri spoločnej diskusii prišli na to, že v miere, nakoľko doslovne chápeme toto tajomstvo, sú medzi nami značné rozdiely. Spomínam si, že ma podobne kedysi dávno prekvapil údaj v knihe Zajtra sa bude opäť veriť (slov. preklad 1991), o tom, aká veľká časť nemeckých katolíkov vlastne neverí, že ide o 100%-nú fyzickú prítomnosť Krista v hostii a víne. Nepamätám si presne to číslo, ale aj tak som si istý, že teraz, po 30 rokoch by bolo ešte oveľa vyššie. Napriek tomu, ako lákavo by znel o niečo symbolickejší výklad, katolícka cirkev na pravdivosti a doslovnosti Ježišovho prehlásenia „Toto je moje telo/toto je kalich mojej krvi“ zjavne trvá, ako dokazujú mnohé cirkevné dokumenty, hovoriace nekompromisnou rečou (okrem koncilových napr. Kánony o najsvätejšej obete omše, encyklika Pavla VI. Mysterium Fidei, v Katechizme RKC body 1350 – 1381, ai.). Už Pavol sa problematiky dotkol v 1. liste Korinťanom, kap. 11.

Argumenty protestantov proti sú mnohoraké a nie je tu priestor ich všetky preberať. Samozrejme, predmetné vety vyslovené pri Poslednej večeri či v kafarnaumskej synagóge (Jn 6) berú len metaforicky, a podporujú toto pojatie iným veršom, kde Ježiš použil slovo „pokrm“ očividne obrazne – je ním „plniť vôľu toho, ktorý ho poslal“ (Jn 4, 34). (Ešteže preňho to plnenie Otcovej vôle neznamenalo sola fide, lebo to by asi kríž ostal neobsadený...) Z hľadiska formy údajnej metafory to však celkom nesedí – vymyká sa všetkým ostatným, a to hneď z dvoch dôvodov. Symbolika podobenstiev vychádza z rovnakého modelu, že niečo všedné z bežného, sekulárneho života, predstavuje niečo z duchovného života – napr. vinič-Ježiš, ratolesti-veriaci, pracovať na vinici-podieľať sa na Božom diele, tesná brána-svätý spôsob života, dvere-Ježiš (príp. jeho nasledovanie), rozsievač-šíriteľ Božieho slova, hospodár-Boh, perla-božie kráľovstvo, atď. V prípade eucharistie by však chlieb nahrádzal jednu materiálnu vec (chlieb) inou materiálnou (telo)! Išlo by tiež bezprecedentne o jediný prípad DVOJITEJ metafory. V iných podobenstvách totiž jedna vec symbolizuje inú, tu by Ježišovo telo musel reprezentovať chlieb – 1. metafora – a zároveň pod chlebom by sme si hneď mali predstaviť uverenie v Neho – 2. metafora.

Inou častou námietkou je, že vraj celé učenie o transsubstanciácii bolo zavedené len na Tridentskom koncile až v 16. storočí. No katolíci tvrdia, že nešlo o žiadnu novinku či zmenu, iba o teoretické sformulovanie všeobecne akceptovanej viery v reakcii na chaos reformácie – bola to snaha o zafixovanie definície dôležitého pojmu, ktorý ale bol vraj takto chápaný od prvotnej fázy kresťanstva. Keby nebol, prečo mali raní kresťania u Rimanov povesť kanibalov? To dáva zmysel len vtedy, ak jedna z hlavných informácií o novej sekte, ktorá sa k nezasväteným doniesla, bolo práve tá o jedení tela a pití krvi. V dejinách cirkvi bolo bežné, že sa o nejakom článku viery na oficiálnej pôde ani nediskutovalo, pokiaľ s ním neboli problémy – čiže kým miestne cirkvi verili tomu istému, nebol dôvod tú vec ani otvárať. Až keď vznikli vplyvné herézy, bolo treba vyjadriť oficiálne stanovisko a to alebo ono cirkevne ustanoviť. Podobne aj Trident bol reakciou na rozmach reformačných prúdov, kedy sa čoraz viac začali rôzniť aj názory na podstatu eucharistickej obety. To ale neznamená, že Trident túto vieru „vynašiel“ alebo zaviedol. Jasné, že aj predtým už počas histórie cirkvi v nej jednotlivci o tejto veci diskutovali a niekedy sa mienky rôznili (nakoniec, je to pochopiteľné – ide fakt o veľmi zvláštny prvok z ľudského hľadiska, a oni debatovali aj o všetkom inom, ľahšie prijateľnom.)

Kdeže Trident! Dokonca ani Pius III v 13. storočí! K eucharistickému sláveniu sa vyjadrovali početní cirkevní otcovia od začiatku kresťanských dejín, najneskôr od r. 107. Napr. Sv. Justín, Sv. Augustín, Sv. Ambróz, Sv. Hypolit Rímsky, Sv. Ján Chryzostom... Cyril Jeruzalemský napísal: „Keď sám (Kristus) ukázal a povedal o chlebe: Toto je moje telo; kto sa potom osmelí neveriť? A Keď sám ubezpečil a povedal o čaši: Toto je moja krv; kto sa teda opováži a povie, že to nie je jeho krv?“ Alebo Ján Zlatoústy: „Jeho slovo víťazí nad rozumom a zmyslami. Keď teda Slovo hovorí: Toto je moje telo, poslúchnime a uverme a duchovnými očami na to aj tak pozerajme.“ (Hom. 24 in 1.Cor., 1, 4), resp. tiež: „To, čo je v kalichu, je to isté, čo vytieklo z boku (Krista) a tejto krvi sme účastní... Toto je to telo, ktoré je skrvavené, kopijou prebodnuté, ktorým po celom svete naplnil spasiteľné pramene... toto telo nám dal, aby sme ho vlastnili a ho požívali.“

Ale hlavne: keby išlo iba o metaforu, prečo by už hneď Ježiš dopustil, aby ho kvôli nevinnému nepochopeniu ťažkopádnej literárnej figúry opustili toľkí učeníci? („Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať.“) OK, vraj to mohla byť cielená redukcia priveľkého davu fanúšikov... Ale prečo by to Ježiš neuviedol na správnu mieru aspoň neskôr v užšom kruhu Dvanástich, kde im často zvykol jasnejšie vysvetľovať podobenstvá? Prečo nič nevysvetľuje ani Ján? Všetky evanjelia, ale špeciálne Ján, sa väčšinou snažili ozrejmiť nejasnosti (napr. prax uzdravovania v jazere pri zvírení vody, niektoré konania a repliky postáv – „Ešte totiž neprišiel jeho čas“, „Ale to povedal nie preto, že by mu išlo o chudobných, ale preto, že bol pokladníkom...“, Ján 2,20-21, Ján 7, 37-39, J 20,9, J 12,32... atď.) Čiže vždy keď hrozila nejasnosť, či už kvôli časovo-miestnym špecifikám, alebo kvôli nejednoznačnosti výrokov a udalostí, Ján s ohľadom na vzdialenejších čitateľov dopĺňal. Je veľmi nepravdepodobné, že by nijako nekomentoval tieto šokujúce vyjadrenia o jedení Jeho tela a pití krvi, pokiaľ by symbolizovali nejaký iný význam, ktorý Ježiš vysvetlil len v súkromí. Mohol by tak poľahky odstrániť prekážku jedného z najradikálnejších miest evanjelia! A za také ho predsa pokladali už aj hneď pri vyslovení tých slov Ježišovi priami poslucháči, ktorí mali toto posolstvo z prvej ruky od Majstra, a tiež ho chápali doslovne. V gréckom origináli je ten naturalizmus ešte zvýraznenejší významom daného výrazu „žuť, hrýzť“. Prečo nezvolil nejaký viacznačnejší termín, ako napr. „požívať, prijímať“? Skoro ako keby nám nechcel nechávať žiadne zadné vrátka... Aj keď kvôli tomu masovo stráca obdivovateľov. Dvanásti neodišli, keď sa čudoval, že to aj ich pohoršuje a pýtal sa, či to tiež hodlajú zabaliť, ale nie preto, že by ich bol uspokojil vysvetlením preneseného významu. Boli rovnako zmätení, lenže: „Ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života“.

Tento zázrak je ťažké prijať preto, lebo vyžaduje uveriť, že došlo k neviditeľnému prepodstatneniu, hoci všetky fyzické vlastnosti hostie ostávajú aj po konsekrovaní nezmenené – vrátane stráviteľnosti. Niektorí sa zamýšľajú nad rizikom, ktoré predstavuje pre ľudí trpiacich alergiou na lepok. Veď ak ide o samotného Boha, môže Jeho prijímanie škodiť? Nie je v tom rozpor? Ale keď sa Boh nerozhodol pozmeniť ani tvar, ani chuť, ani vôňu, ani konzistenciu premieňaného chleba, prečo zrazu čakáme, že by mal meniť chemické zloženie a jeho účinky? Osobne si myslím, že ak je celiatik svätý, premenená hostia naňho naozaj nemá žiadny nepriaznivý vplyv, ale je to iba tip - nie som svätý, ani celiatik. Radšej túto kuchynskú teológiu zanechajme. To sa rovnako mohli zamýšľať už prví kňazi, ako je možné, že sa z priveľa Kristovej krvi dá opiť.

No hoci hostia nestráca prirodzené účinky svojej fyzickej matérie, nadobúda táto kráľovná sviatostí navyše aj výnimočné – povedzme opäť to slovo: „zázračné“. O tých duchovných, ako napr. posila a ochrana, odpustenie ľahkých chriechov, apod. písať nejdem, dajú sa ľahko vyhľadať, a taká skúsenosť je aj tak neprenosná, skeptikom nič nepovie. Lenže okrem duchovných sa občas stretávame aj s vonkajšími, viditeľnými zázračnými prejavmi! A tie sa už dajú skúmať a zaznamenávať! Poznáme mnohých mystikov a mystičky žijúce dlhodobo bez prísunu akejkoľvek potravy s výnimkou Eucharistie. Pripomínam, že niektoré sú z 20. storočia, kedy nebola núdza o nezávislé lekárske vyšetrovanie a presnú dokumentáciu: napr. Marta Robinová – žila len z Božieho tela vyše 50 rokov, alebo Alexandrina da Costa – 13 rokov. V „Životopise jogína“, známej knihe, ktorá pomohla rozšíriť jógu na Západe, autor Paramahansa Jógánanda píše o stretnutí s Terezou Neumannovou, žijúcej výlučne z Eucharistie 35 rokov. Jogín tam spomína aj vydavateľa protestantských nemeckých novín Dr. Gerlicka, ktorý prišiel za Neumannovou, aby odhalil „katolícky podvod“ a skončil tak, že napísal s úctou jej životopis. A obrátení bolo okolo Neumannovej oveľa viac.

Takéto prípady Tomášovského „uveril, lebo uvidel“ (z hľadiska fundamentalistických racionalistov, ateistov a protestantov určite poľutovaniahodné) sa však odohrávajú v jednom kuse aj pri modernejších eucharistických zázrakoch, a niežeby tí ľudia boli nejakí naivnejší truľkovia než ty, milý prípadný skeptik. Nepodceňuj neochotu neprajníkov katolicizmu prestupovať práve na túto vieru, pokiaľ je aspoň malá šanca na alternatívne vysvetlenie. Akurát vlastným očiam sa neverí o dosť ťažšie než argumentom na sieti. A čo sa dá povedať napríklad na vedecké výskumy eucharistických zázrakov – udalostí, keď sa občas naozaj oplátka čiastočne premení na kúsok ľudského mäsa, či aspoň krváca? Celkovo ich je doteraz uznaných okolo 120, najstarší je Lanceno z 8. storočia a sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi zas pripomína ten z Bolsena v 13. storočí. Zachované vzorky nevysvetliteľne nepodliehajú rozkladu. Voči stredovekej zbožnosti však môžeme byť nedôverčiví, a tak uveďme príklady z tých najmodernejších: Finca Betania vo Venezuele - 1991, Buenos Aires – 1992, 1994 a 1996, Chirattakonam v Indii - 2001, Tixtla v Mexiku – 2006, Sokolka – 2008 a Legnica – 2013 v Poľsku, Rafaela – 2017 v Argentíne. Ak to chceme zmietnuť zo stola, treba spochybniť univerzitných profesorov – pričom niektorí z nich kvôli objektivite dopredu nevedeli, akú vzorku skúmajú. Musíme spochybniť komisie Svetovej zdravotníckej organizácie. Všetci sú podplatení či infiltrovaní pápeženci? Vedecké analýzy dokázali, že vždy, aj pri vzorkách, ktoré delí hoci aj 1200 rokov, ide o krv skupiny AB (ktorú má len 5% populácie, mimochodom, rovnako ako tá na Turínskom plátne) a vždy o tkanivo ľudského srdcového svalu prežívajúce agóniu, ale so zachovanými čerstvými bielymi krvinkami.

Tak, ako mi tá zvláštna Božia slabosť pre hmotu začala po vianočnom a veľkonočnom zamyslení dávať väčší zmysel (nakoniec, hmota je Jeho výtvorom, a On každý svoj výtvor prehlásil počas šiestich dní tvorenia za „dobrý“) a biblické udalosti začali do seba lepšie zapadať, tak aj dar Eucharistie vykazuje známky vnútornej konzistentnosti. I keď nepopieram, že je oveľa nepreniknuteľnejší a záhadnejší a uvedomujem si, že mu viac nerozumiem ako rozumiem. No predsa... Mať podiel na tele a krvi svojho Majstra, ak s ním máme dosahovať čo najdokonalejšiu, podľa možnosti úplnú jednotu, dáva zmysel. Rovnako ako zjednocovací prostriedok pri dosahovaní vzájomnej jednoty nás, učeníkov. Grékokatolíci to kdesi pekne vyjadrili (žiaľ, už neviem zdroj): „Účasťou na týchto daroch prekonávame všetky formy odcudzenia a rozdelenia aj osobného aj spoločenského, pretože Kristovo telo sa stáva naším telom, jeho krv tečie v žilách nás všetkých.“

Zároveň však dáva zmysel, že aby bola omša naozaj sprítomňovaním tej najvyššej, najposvätnejšej obety, aká sa kedy odohrala, navždy nahradiac obety Starého zákona (ponechajúc však charakter rituálu ako aj rekvizity ako oltár, kalichy, kadidlo, atď), musí tam byť predmet obety, čiže Boží syn, naozaj fyzicky reálne prítomný! Protestanti to považujú za najodpornejšie rúhanie, a stále si nedajú vysvetliť, že katolíkom nejde o nové opakovania, ale o slávnostné, nekrvavé sprítomňovanie už raz (a len jediný raz) uskutočnenej udalosti.  Keby to nebolo zázračné zreálnenie toho najdôležitejšieho veľkonočného momentu, fyzická prítomnosť Krista na oltári by nebola potrebná – išlo by iba o akúsi spomienku, oslavné pripomenutie. Stačilo by ju nahradiť aj farskými stretnutiami pri čítaní z Písma a podobnými akciami bez zvláštnej posvätnosti. Ale ako náhle pripustím obetný charakter omše, tak už mi znie zmysluplnejšie aj oltárna prítomnosť Krista - veď čo by to bolo za obetovanie bez obetovaného baránka? No už skorý zdroj Didaché (inak známy ako súhrn učenia apoštolov a ranej praxe kresťanov) označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nie iba ako pamiatku Ježišovej smrti, a samotné slávenie má podľa tohto dokumentu eschatologický charakter.

Pre istotu znovu zdôrazním, že týmito argumentmi sa nesnažím nič exaktne dokázať. Ba možno ani nie sú teologicky celkom správne. Išlo mi o to ujasniť si podstatu zázraku oltárnej sviatosti a jej nedávneho sviatku – ja totiž verím, že Boh musí mať na každý zázrak dobrý dôvod. Možno je to defekt, ale nevychutnám si oslavu naplno, keď neviem, o čo vlastne ide. (Hoci zásadu „dôvod vypiť si sa vždy nájde“ viem pochopiť.) Neporovnateľne väčší vhľad do veci musela mať Sv. Terézia z Lisieux, keď povedala tú pamätnú vetu „Keby ľudia spoznali hodnotu Eucharistie, vstup do kostola by museli regulovať policajti.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo