Kohutiarovej Dokonalá poučí, ale neoblaží

Kohutiarovej Dokonalá poučí, ale neoblaží

V predslove k čerstvému románu Dokonalá sa vydavateľ teší, že konečne je tu pôvodný slovenský súčasný príbeh, pútavý a zároveň nesúci kresťanské posolstvo. Treba s ním súhlasiť.

Lebo toto je diera na trhu a vydavateľská i autorská výzva. Mária Kohutiarová ju vo svojej prvotine zvládla čiastočne.

Autorku poznajú najmä čitatelia Slova+, Zastolom a iných rodinných webov. Má sedem detí, angažuje sa v rámci Manželských stretnutí a jej srdcovou témou je manželstvo, rodina, výchova.

Jej románový debut možno stručne zhodnotiť ako poučný. Je očividné, že v ňom čerpá z bohatej skúsenosti s problémami v kresťanských rodinách, takže môže smelo typizovať a ponúkať riešenia.

Hlavná hrdinka Monika je učiteľkou chémie na oravskej základnej škole a čitateľ sa s ňou zoznamuje vo chvíli vrcholiacej manželskej krízy. S manželom sú spolu 15 rokov, majú tri deti a práve dostavali a dozariaďovali dom. Ale muž už pol roka spáva sám na gauči v obývačke, takmer sa nevídajú a už vôbec sa poriadne nerozprávajú.

V tomto bode mrazu si zrazu začínajú jednotliví aktéri spytovať svedomie a činiť nápravu. Príbeh je vlastne postavený na retrospektívnych úvahách zainteresovaných: ako sa to správali, o čo im šlo, čo tým spôsobili, kde to malo príčiny. Siahajú do svojho detstva (studený odchov, neprijatie vlastnými rodičmi, otec alkoholik a sukničkár...), analyzujú pocity, prežívanie, reakcie – až má čitateľ neodbytný dojem, že vnútorné monológy za nich písal nejaký manželský poradca. V spolupráci s filozofom, ktorý im vkladá do úst úvahy o tom, ako chceli viac „mať“ než „byť“.

Kniha tak miestami nadobúda skôr charakter manželskej príručky než umeleckej spisby: je doslovná, urozprávaná, nič nenecháva na poetickú skratku, na metaforu, na spoluprácu s čitateľovou interpretáciou. Keď sa napr. Martin rozčúlený prechádza po svojom novom, krásne zariadenom dome, uvedomí si, že „tichý vzdor a nesúhlas s Monikiným spôsobom myslenia a života, s jej manipulovaním a tlakom na vonkajšie páčivé veci ho od nej na hony vzďaľovali“. Nechá voľný priechod svojej nespokojnosti s tým, že si z neho manželka robila figurínu z bratislavského obchodného monštra, a úvahu uzavrie vetou: „Necítil sa prijatý, otravovalo ho stále Monikino dolaďovanie dokonalosti, akoby sám taký, aký bol, nebol už pre ňu dostatočne dobrý.“

Vnútorná reč postáv aj dialógy tak pôsobia neživo, neozajstne; činné príčastia, prechodníky a genitívy im na uveriteľnosti nepridávajú: „Bolo jej jasné, že nedodržanie postupu a dávkovania ingrediencií vždy predpokladá skrat, neúspech.“

Zároveň je však pre autorkin jazyk typická snaha o vtip, o ozvláštnenie hovorovými výrazmi alebo okazionalizmami, o originálne prirovnania. Celkom vydarené sú niektoré hlášky Monikiných pubertálnych synov – dvojčiat. Keď si napr. Monika uvedomí, že chce len ujsť od pomenovania pravdy o sebe samej, uvažuje v termínoch svojej profesie: „Túto chemickú reakciu vzťahov nezvládla. Bola preexponovaná – ako roztok sódy, do ktorého šlo príliš veľa octu.“

Tieto sebaspytobvania a následné „samokázne“, ktoré postavy držia samy sebe, ústia do obratov, obrátení, zásadných zmien. A tak sa všetko mení na dobré, dejú sa malé osobné zázraky a dej speje k niekoľkonásobnému spoločnému megahappyendu. Dokonca aj miestna krčma sa zruší, krčmár chce byť radšej sociálnym pracovníkom a s pomocou svojich bývalých štamgastov, ktorí abstinujú bez abstinenčných príznakov, prebuduje miesto skazy na chránenú dielňu, kde sa každý uplatní podľa svojej niekdajšej profesie.

Samozrejme, podstatnú úlohu v tom všetkom hrá viera a Božia ruka v živote každého, kto dôveruje. To by bolo v poriadku a super, keby nebolo tých dlhých pohľadov na kríž a stisnutí ružencových zrniek vo vrecku toľko... Aj tu ide autorka nadoraz: slza sa musí zalesknúť, vytiecť a stiecť, emócia musí byť pomenovaná, dopovedaná, zaklincovaná. Katarzia by už dávno prebehla, keby prebehla, takto niekedy ostávajú skôr rozpaky...

Ale nie každé publikum reaguje rovnako, takže aj Dokonalá si to svoje určite nájde. Príbeh má predsa zaručenú silu v každom šate. Ani o tomto nemožno povedať, že by nebol zaujímavý a že by nevytvoril priestor na zamyslenie a nejaké to dobré predsavzatie do vlastného života. Dá sa predpokladať, že práve to bol autorkin cieľ. Ašpirácie na cenu Anasoft litery prenechala ďalším pisateľom a vydavateľom, ktorí poškuľujú po súčasnom slovenskom kresťanskom príbehu.

 

KOHUTIAROVÁ, Mária: Dokonalá. BeneMedia : Piešťany, 2018.

Foto: nakupujemplus.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo