Ukrajina očami brigádnika - Deň 12.

Ukrajina očami brigádnika - Deň 12.

Ráno sme sa rozlúčili s ternopiľským seminárom a po 12tich dňoch sme sa poprvýkrát vydali na západ, smerom k Slovensku. Čaká nás zastávka v Užhorode, kde posledný krát prespíme a zajtra večer už by sme mali byť doma. Čo všetko sa však dá na Ukrajine vidieť počas jednej cesty domov, to sme dnes ráno ešte netušili.

Prešli sme okolo Lvova a v diaľke sa začínajú vynárať prvé kopce, Karpaty. Tie nám stoja v ceste aby sme sa dostali späť na Zakarpatie. Plánujeme ich zdolať po rovnakej trase ako cestou sem, život nám však naplánoval iné dobrodružstvo. Stále na Ukrajinskej strane Karpát sme narazili na obrovskú zápchu, kilometre pred nami sa striedajú stojace autá a kamióny a oproti nejde nikto. Vyzerá to fakt na dlho, hovoríme si. Stráviť hodiny v zápche na horúcom slnku sa nám určite nechce a tak pozerám do mapy, či neexistuje aj iná možnosť. Policajti, ktorí nás predbehnú nás presvedčia v tom, že vpredu sa asi niečo stalo a povzbudia nás vo vyskúšaní novej cesty. Mapa hovorí, že sa stačí vrátiť asi 4 kilometre a tam odbočiť na spojnicu, ktorou sa dostaneme na iný priechod cez Karpaty o niečo severnejšie.

Prvá časť cesty ide ako po masle, síce nie sme už na hlavnej ceste ale asfalt pod nami nie je v takom zlom stave ako sme čakali. Pred nami sa otvárajú krásne údolia, ktoré vynikajú najmä vďaka rozbúrenej jari. Stretávame vychudnutú líšku a cesta sa pomaly zužuje. Občas narazíme na skupinu domov a autobus, ktorému sa ledva vyhneme nás ubezpečuje, že nie sme až tak na konci sveta. Po ďalších kilometroch cesta pod nami zmizne a namiesto údolí ideme cez hustý les. Byť na Slovensku, som presvedčený, že táto cesta už isto nikam nevedie. Toto je ale Ukrajina, a tak opäť nasleduje prekvapenie a my máme pocit, že sme vyšli z lesa niekde v Rakúsku. Vchádzame do mestečka, plného hotelov s vežičkami, asfaltom najkrajším aký sme tu videli a obklopenom krásnymi kopcami. Dokonca tu majú aj chodníky, a to už je čo povedať. Asi sme na mieste, kde sa darí turistickému ruchu a pravdepodobne sa tu v zime lyžuje.


Zaradenú máme väčšinou jednotku a klesáme do ďalšieho údolia plného chudobných dediniek.

Aby sme si nezvykli, hneď po tom, čo mestečkom prejdeme sme späť nohami na zemi, alebo na mesiaci? Krátery v strede cesty nám nedovolia ísť rýchlejšie ako 20 km za hodinu. Nasledujúcich 80 km prechádzame približne 3 hodiny. Tu má pre nás Ukrajina zas ďalšiu, zo svojich tvárí. Chudoba všade navôkol. Ľudia žijúci v drevom obitých šopách, ktorí celé dni pracujú na svojich políčkach aby mali aspoň čo do úst. Nečudujeme sa, že o prácu je tu núdza. Ako by aj nie, keď len 2 hodiny trvá dostať sa z tadeto niekam, kde by sa možno dala nájsť. Staré domy, chátrajúce ploty, latríny, staré a hrdzavé autá, to všetko len pár kilometrov od miesta, kde to vyzeralo oveľa lepšie.

Zhrbená stará pani so šatkou na hlave a vedrami plnými hnoja na nás pozerá ako by auto nikdy pred tým nevidela. Rovnako zvedaví sú aj ostatní obyvatelia. Počas tejto cesty sme stretli len 2 ďalšie autá a dva traktory.

Konečne sa dostávame na križovatku s asfaltom, stúpame vyššie a sme v strede prechodu cez Karpaty. Ukrajinská maska bola znovu vymenená a pred nami sa týčia hory, ako z reklamy s kravičkou Milkou. Sme v krajine mnohých kontrastov, v krajine nesmierneho prírodného bohatstva a krásy a zároveň v krajine kde mnohí žijú v chudobe a nefungujúci systém im často hádže ešte ďalšie polená pod nohy.


Severný okraj karpát blízko poľských hraníc je oproti predchádzajúcim údoliam ako z rozprávky.

Blízko Poľských hraníc nás zastavila pohraničná kontrola. Vojak so samopalom si prezrel naše pasy a tváre a pustil nás ďalej. Prešli sme okolo hraničného priechodu Ubľa a dostali sa konečne, po desiatich hodinách v aute, do Užhorodu.

Seminaristi nás privítali, pohostili nás večerou a zobrali von do mesta. Siedmaci mali dnes záverečné skúšky, keďže cirkev a štát fungujú na Ukrajine oddelenie, nie je to žiaľ vnímané ako štátnica a pred štátom sú seminaristi akoby bez vzdelania. Dnes budeme isto všetci spať ako zabití a zajtra, konečne Slovensko.

 

Autorom textu je Roman Kortiš, študent a brigádnik projektu Adopcia na diaľku®, ktorý sa zúčastnil monitorovacej cesty na Ukrajine. Nenechajte si ujsť ani ďalšie jeho postrehy, ktoré zachytil vo svojich blogoch na ceste Ukrajinou.

Dozvedieť sa viac informácií alebo sa zapojiť do projektu Adopcia na diaľku môžete na stránke: www.adopcianadialku.sk
Sledujte aj náš facebook: www.facebook.com/Adopcianadialku

.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo