Definitívne tri bodky

Definitívne tri bodky

O tom, ako mi vďaka kolegovi Martinovi Hanusovi vstúpila do života Ľudmila Cervanová a ako neustále vracia do mojich snov Elenu.

Je leto 2017. Sedím pri počítači a usilovne ťukám po klávesnici. Pri monitore mám položenú hŕbu papierov nahusto popísaných písacím strojom. Prepisujem písmenko po písmenku, slovo po slove, potom to po sebe niekoľkokrát čítam a opakovane kontrolujem. Je to rukopis Margaréty Cervanovej, ktorý dlho čakal na vydanie. Dnes je vonku, volá sa Príbeh mojej Ľudmily. Vžívam sa do smutného deja, no moje vlastné spomienky ma ďaleko nepustia. Každá „Ľudmila“ sa v mojej mysli mení na „Elenu“. Nedá sa to potlačiť, nedá sa zabudnúť, nedá sa na to nemyslieť. Ľudmilu som nepoznala. Elenu áno.

Môže niekto zomrieť predčasne?

Bola to moja spolužiačka ešte zo základnej školy, potom sme obe prešli na strednú. Veľmi sme sa spriatelili. Spolu sme prekonávali smútok za jej mamkou, ktorá zomrela na rakovinu, a celá naša trieda jej prišla na pohreb. Spolu sme oslávili Eleninu birmovku, keď som sa stala jej duchovnou rodinou. Spolu sme vymýšľali smiešne básničky a písali sme si odkazy tajnou abecedou, filozofovali sme cez prestávky na školských chodbách o platónovskej duši, Leibnizových monádach, Kantovom kategorickom imperatíve, o osobnosti Napoleona či Stalina, o knižkách, ktoré sme práve čítali... Nikdy nezabudnem, ako sme sa neraz zamýšľali nad nelogickosťou slovného spojenia „predčasná smrť“ – často sa uvádzalo v učebnici literatúry v životopisoch spisovateľov. Veď keď zomrieš, tak zomrieš, nemôžeš zomrieť predčasne alebo oneskorene, proste zomrieš, vravievala Elena.

Keď odišla, mali sme len 19 rokov.

Právnička – áno či nie

Chcela byť právnička. Ako jej otec. Precízne sa na to pripravovala už na gymnáziu. Ako človek, ktorý vie, čo chce. Budem právnička, hovorila každému. Všetci prikyvovali, veď samozrejme, nakoniec, má to aj v rodine. Len ja som krútila hlavou. Akosi sa mi k nej takáto kariéra nehodila. Zdalo sa mi, že na to nie je vhodná povaha. Zakaždým som odpovedala: Nie, Elena, uvidíš, že z teba právnička nikdy nebude.

Mala som pravdu. Ale takto som to nemyslela. Naozaj nie.

Zlato, ktoré prinieslo stratu

V ten deň sme vyhrali zlato na majstrovstvách sveta v hokeji. Ľudia plní eufórie, všade až prehnaná radosť, v meste poprevracané koše, Slovensko hore nohami.

„Janka, musím ti niečo povedať, sadni si, prosím ťa,“ ozval sa v telefóne hlas Eleninho otca. Tušenie, že sa stalo niečo hrozné, bolo silnejšie ako ja. „Elenka nám zomrela.“

Prečo? Ako? Kde?

„Zabili ju,“ počula som ako vo sne.

Viac som sa v tej chvíli nedozvedela. Elena bola v prvom ročníku na bratislavskej právnickej fakulte, ja na univerzite v Prešove. Vídali sme sa oveľa menej ako kedysi, ale písali sme si listy (internet vtedy ešte nebol veľmi bežný). Stále sme si boli blízke. O dva dni som mala mať skúšku, ale v to popoludnie som sa už učiť nedokázala. Plakala som, spomínala a premýšľala, čo sa mohlo stať.

Keď zasiahnu médiá

Nasledujúce dni niektoré veci odkryli a niektoré zahmlili. Titulok v jedných novinách hlásal: Trikrát poistená samovražda mladej budúcej právničky. V článku sa písalo, že Elena sa predávkovala liekmi, potom si podrezala žily a nakoniec vyskočila z okna. Pozerala som sa na tie noviny a prišlo mi z toho takmer fyzicky zle. Bolo mi jasné, že je to len pokus nejakého novinára o odpornú senzáciu. Alebo snaha vrahov zvaliť vinu a presmerovať pozornosť na samotnú obeť. A že – hoci za nikoho nemôžeme dávať ruku do ohňa – toto by Elena nespravila.

Po nejakom čase som sa od jej otca dozvedela, že to bola len fabulácia. Neprekvapilo ma to, novinám som od začiatku neverila. Ďalšie informácie boli a dodnes sú pre mňa zahalené tragickým tajomstvom. Na Elenu si vraj vrahovia počkali a vyhodili ju z okna bytovky. Mala to byť pomsta jej otcovi, ktorý bol v tom čase vo významnej funkcii na Najvyššom súde a podieľal sa na nepriaznivom rozsudku týchto páchateľov v akomsi prípade.

Je to pravda? Neviem. Kým Margaréta Cervanová usilovne pátrala po Ľudkiných vrahoch, ja som nemala síl vypytovať sa. Nechcela som ešte viac raniť jej dvojitou stratou zničeného otca (v priebehu krátkeho času pochoval do jedného hrobu manželku aj dcéru) a zároveň to všetko bolo pre mňa príliš bolestivé a príliš nepochopiteľné.

Sny ako útecha

Odvtedy prešli roky a ja pri počítači už od minulého leta opakovane prežívam tragédiu dvoch čerstvých vysokoškoláčok – Ľudmily a Eleny. S Elenou sa dokonca aj stretávam. V snoch. V tomto období omnoho častejšie ako predtým.

Možno je to výsadou tých, ktorým umrel blízky človek v neprirodzene mladom veku. Pani Cervanová o svojich snoch a vidinách píše aj v knihe:

... Keď sme prešli cez hlavnú cestu na druhú stranu chodníka, zrazu sa pri mne objavila Ľudka. Videla som ju ako živú, oblečenú v šatách, ktoré mala aj na prijímacích pohovoroch na lekársku fakultu. Pozerala na mňa a pravou rukou mi ukazovala zašpinené pravé líce...

... V jednu júnovú noc 1981 sa náhle zobudím – alebo ešte azda snívam? – a vidím od dverí prichádzať Ľudku. V ruke drží zlatú ratolesť, máva ňou, veľmi sa smeje a kráča ku mne...

Ja šťastie na takéto súkromné zjavenia nemám, ale sny, tie áno. Tam sa s Elenou stretávam, rozprávam, pýtam sa jej, ako sa má, ona mi odpovedá a na oplátku sa vypytuje mňa, čo mám nové. Sú to len sny a slová, ktoré medzi nami v tomto napoly virtuálnom a napoly vykonštruovanom nadpozemskom prostredí padnú, beriem s rezervou. No nedávno mi naznačila, že sa za ňu treba modliť. Tak toto pre ňu robím rada, aj keď neviem, či to naozaj potrebuje.

Elenina maturitná fotka.

Navždy tri bodky

Elena zostáva v mojich spomienkach aj snoch 19-ročnou krásavicou, akou naozaj bola. Mala bledú pleť a vzácnu kombináciu blond vlasov a hnedých očí. Chýba. A vždy bude chýbať. Tri bodky jej krátkeho života sa nikdy nezmenia na jednu.

Neviem, prečo musela takto skoro odísť za svojou mamkou a prečo si ruka vraha vybrala práve ju. Verím, že na druhom svete sa to dozviem. A že budeme ďalej pokračovať v spoločných úvahách o Leibnizových monádach a predčasnej smrti Jiřího Wolkera.

Česť jej pamiatke.

 

Titulná foto: situ.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo