K evanjeliu Slávnosti Zoslania Ducha Svätého

K evanjeliu Slávnosti Zoslania Ducha Svätého

V časoch, keď sa v niektorých kruhoch cirkvi hovorí o Duchu Svätom často v súvislosti s rôznymi nezvyčajnými prejavmi, alebo výnimočnými charizmami, má pre nás Jánovo evanjelium svoje posolstvo.

Jn 15,26-27; 16,12-15

Jánovo evanjelium je jediné, ktoré, keď hovorí o Duchu Svätom, používa grécky termín παράκλητος [parakletos]. Tento termín má základ v slovese παρακαλέω [parakaleo], ktoré je zloženinou dvoch gréckych slov: παρα [para] – „k“, „ku“, „pri“ a καλέω [kaleo] – „zavolať“. Toto sloveso teda nesie základný význam „zavolať k“. Parakletos je teda ten, kto je zavolaný byť pri, byť po boku.

V mimobiblickej gréckej literatúre sa používal tento termín na označenie zákonného poradcu, alebo advokáta (slovo „advokát“ pochádza z latinčiny a má rovnakú etymológiu: ad – „k“, „ku“, vocatus – „zavolaný“), alebo iného príhovorcu v zákonných alebo administratívnych ťažkostiach. Taktiež tento termín mohol označovať otroka, ktorý bol povolaný asistovať v rôznych potrebách.

Podstatné meno παράκλησις [paraklesis] okrem svojho základného významu „výzva“, „povzbudenie“, tiež označovalo špecificky povzbudenie k vznešeným skutkom alebo myšlienkam, či povzbudenie pred odchodom do boja. Parakletos je teda ten, kto je povolaný podporovať, povzbudzovať, obhajovať, či potešovať.

V Biblii nachádzame aj termín s opačným významom: שָׂטָן [satan] je hebrejský výraz označujúci „protivníka“, „žalobcu“ vo všeobecnosti (neskôr sa tento termín začal používať na označenie vodcu zlých duchov a s týmto významom prešiel aj do iných jazykov).

Ježiš oznamuje príchod Parakleta prvý raz v Jn 14,16: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa (παράκλητος), aby zostal s vami naveky.“ Ten, ktorého Ježiš pošle, je iný Parakletos - ten prvý je Ježiš sám. Tak o ňom hovorí aj Prvý Jánov list, ktorý spadá do korpusu Jánovských spisov Nového zákona: „Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu (παράκλητος): Ježiša Krista, spravodlivého“ (1 Jn 2,1).

Duch v cirkvi preberá Ježišovu úlohu a Ježiš sám je v nej prítomný skrze Ducha; veď tento Duch sa označuje aj ako Duch pravdy a Ježiš v tej istej rozlúčkovej reči hovorí o sebe ako o pravde: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6a).

V podobnom duchu sa nesie ďalšia zmienka o Parakletovi v Ježišovej reči: „Ale Tešiteľ (παράκλητος), Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26).

Z týchto slov môžeme vnímať jednotu Ježiša a Ducha Svätého – nechce sa povedať, že by Duch učil iné, alebo viac ako učil Ježiš; práve naopak, on robí Ježišovo slovo, teda jeho samého, prítomným, lebo ho autenticky pripomína všetkým generáciám jeho učeníkov.

Na túto myšlienku už nadväzujú slová z úryvky vybraného pre dnešnú slávnosť (Jn 15,26-27; 16,12-15). Duch Svätý, keďže je Duchom pravdy, uvádza do plnej pravdy, a tak ako Ježiš, ani on nehovorí sám zo seba.

"Charizmatický aspekt pôsobenia Ducha je tak v týchto textoch postavený do úzadia a do popredia vystupuje jeho aspekt učiteľský. Na to by sme v cirkvi nemali zabúdať ani dnes, v časoch, keď sa často hovorí o obnove skrze rôzne charizmy." Zdieľať

Ježiš tak znova hovorí o Parakletovi podobným spôsobom ako hovorí o sebe – Filipovi o pár veršov skôr odpovedal: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky“ (Jn 14,10). Tieto skutky sú zároveň jedným z Ježišových svedkov v Jánovom evanjeliu: „Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec“ (Jn 5,36).

Avšak svedkom je aj samotný Parakletos, ako to počujeme dnes: „Keď príde Tešiteľ (παράκλητος), ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo” (Jn 15,26). Duch je teda v dokonalej jednote s Ježišom aj s Otcom. 

Na záver sa ešte vráťme k úvodnej poznámke o špecifiku Jánovho posolstva, ktorá ostala nedopovedaná. V spomínaných pasážach Jánovho evanjelia o Duchu Svätom sme si mohli všimnúť, že dôraz sa dáva na aspekt pravdy a jednoty s Ježišom skrze učenie, pripomínanie a vovádzanie do plnosti pravdy.

Charizmatický aspekt pôsobenia Ducha (vyzdvihovaný snáď viac v Pavlovských spisoch) je tak v týchto textoch postavený do úzadia a do popredia vystupuje jeho aspekt učiteľský. Na to by sme v cirkvi nemali zabúdať ani dnes, v časoch, keď sa často hovorí o obnove skrze rôzne charizmy.

Matúš Imrich

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. V júni 2017 ukončil licenciátne štúdium na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo