Starý otec, ktorý bol otcom všetkých

Starý otec, ktorý bol otcom všetkých

Je 11. máj a mne sa v hlave rozvírili spomienky. Je tomu presne 10 rokov, čo zomrel môj starý otec. Nie je dedko ako dedko a ani ten môj nebol iba taký obyčajný starý otec. Otcom ho nazývali mnohí. Vyplývalo to z jeho povolania aj prístupu k ľuďom.

Posledný vysvätený P. P. Gojdičom

Starý otec – Juraj Kocák – sa narodil v Nižnom Žipove. Vyštudoval katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej  univerzity v Bratislave. Súbežne začal študovať aj na právnickej fakulte. V roku 1950 bol  v Prešove ako jeden z posledných vysvätený P. P. Gojdičom za gréckokatolíckeho kňaza. Po vysviacke dostal dekrét za katechétu do Trebišova a neskôr za profesora náboženstva na miestnom gymnáziu. V školstve pôsobil len do júna 1950, potom už bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne zlikvidovaná a začalo sa prenasledovanie. Po mnohých peripetiách sa napokon zamestnal v Mäsopriemysle v Košiciach. Po rokoch nám rád hovorieval o akomsi svojom kolegovi, ktorý sa mu jedného dňa priznal, že je tam nasadený, aby naňho donášal informácie ŠtB.

Triedni nepriatelia

Stará mama bola učiteľka, no v 50. rokoch ju prepustili zo školstva. Zároveň prišiel príkaz z národného výboru presídliť kňaza Juraja Kocáka s manželkou do Hradišťa. Práve vtedy však istý motorkár zrazil moju starú mamu, ktorá išla po ceste na bicykli. Utrpela mnohé zlomeniny, dlho ležala v nemocnici  a v takomto stave nemohla byť vyvezená do vyhnanstva. Už prišli aj robotníci s traktorom, aby naložili nábytok a odviezli všetko na stanicu, no keď videli zranenia mojej starej mamy, odišli naprázdno. Odvtedy sa starý otec skrýval v Košiciach a stará mama zostala v rodnej dedine. Kvôli dopravnej nehode bola predvolávaná na výsluchy. Bránila sa, ako mohla, no napokon z celej situácie vyšla ako vinná, pretože vraj nemala čo hľadať v pracovnom čase na ulici. Prvá otázka, ktorú jej položili na súde, znela: Kde je váš manžel? A svoju rolu iste zohralo aj to, že motorkár, ktorý ju zrazil, bol synom tajomníka KSČ v danej obci. Šťastím v nešťastí však bolo, že vďaka tejto nehode sa moji starí rodičia vyhli presídleniu, ktoré v 50. rokoch bežne postihovalo rodiny gréckokatolíckych kňazov.

V roku 1968 prišlo krátke uvoľnenie. Moja mama často spomína, ako jej otec na tento fakt promptne zareagoval a bez váhania vložil všetky svoje sily, aby urýchlil návrat násilne odobratých farských budov a kostolov späť gréckokatolíckej cirkvi. Osobne svojím nádherným tenorom celebroval liturgie v odovzdaných chrámoch na mnohých miestach východného Slovenska. Boli to emotívne a dojímavé chvíle, najmä pri slávení liturgií v Nižnom Žipove, Trebišove a Košiciach.

Prvá liturgia po vrátení Chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky gréckokatolíkom, Košice 14. 7. 1968. O. Juraj Kocák druhý sprava.

Počas normalizácie bola situácia porovnateľne ťažká ako v 50. rokoch. Starú mamu opäť vyhodili z práce v školstve a moju mamu zasa z vysokej školy. Obe boli triedne nepriateľky.

Vymodlený zázrak

Život starého otca bol úzko spätý s Trebišovom. Viem, že dnešný deň si naňho s láskou spomenú aj mnohí trebišovskí veriaci, s ktorými prežil 20 rokov svojho pastoračného života. Napriek ťažkostiam a stresom v období prenasledovania sa pustil do obnovy  kostola a potom ho čakala najväčšia výzva  pri výstavbe novej farskej budovy. Po jej ukončení vážne ochorel. Lekári mu nedávali veľkú nádej, ale veriace ženy z Trebišova sa od zadných dverí chrámu až po hlavný oltár kolenačky modlili za vyliečenie svojho milovaného kňaza. Vymodlili mu úplné uzdravenie. Na fare pôsobil potom ešte päť rokov.

Vnučky na farskom dvore

Vďaka tomu si Trebišov aj ja dodnes spájam so svojím detstvom. Predovšetkým mám v spomienkach faru a kostol. Čo sme sa so sestrou popreháňali po farskom dvore na starých trojkolkách! (Na oboch jazdia ešte aj naše deti – retro kvalita.) Vedľa studne na dvore sme mali hrobček hliny, do ktorého sme „sadili“ zvädnuté kvety pozbierané z oltárov v kostole. Keď bol odpust, my dve so sestrou sme tam boli za milé dievčatká, pekne nás obliekli a posadili k spoločnému stolu s vyberanou kňazskou spoločnosťou z celého okolia.

Tí moji

Ale na trebišovskej fare a neskôr v byte v Košiciach sa neprijímali návštevy len počas sviatkov a odpustov. Nepreháňam, keď poviem, že starého otca ľudia vyhľadávali dennodenne. Z každého jeho slova i gesta bolo poznať, ako má k ľuďom blízko. A bol vraj vynikajúci spovedník. Z pochopiteľných dôvodov som si to nikdy osobne neoverovala, ale keď sa na dôchodok presťahoval do Košíc, rady pred spovednicou na ľavej strane v katedrále hovorili za všetko.

Ľavá spovednica. V tej strávil hodiny a hodiny, neraz tam aj prechladol, ale do smrti neprestal spovedať. Ľudia k nemu chodili po Božie odpustenie, radu alebo sa len vyžalovať, dokonca k nemu psychológovia posielali prípady, ktoré nevedeli vyriešiť. A on nielenže každého chápal a nikomu neodmietol pomoc, ale mal tých ľudí úprimne rád. „Pozri, tu ma čakajú tí moji,“ tak mi hovorieval, keď som za ním po liturgii zašla do sakristie, že ho odprevadím domov. „Nemôžem s tebou ísť, oni ma tu teraz potrebujú.“ A keď sme predsa išli spolu domov, každých pár metrov sme sa zastavovali, lebo môjho starého otca poznali hádam celé Košice a známi okoloidúci s ním chceli prehodiť aspoň pár slov.

Harmónia viery a humoru

Starého otca charakterizoval aj typický humor. Často žartoval s vážnou tvárou a kto ho dobre nepoznal, ten sa zaručene nechal obalamutiť. Viackrát mi ľudia povedali: „Nečakal som, že taký ctihodný človek bude takto srandovať.“ Zato ja som vždy vedela, kedy vtipkuje. Napríklad keď som bola malá a smiala som sa, aké má veľké brucho, zakaždým mi odpovedal: „To nie je brucho, to mám iba takú veľkú košeľu.“

Moja mama si tiež s úsmevom spomína na jeho humor. V období žatvy boli v čase najtvrdšej normalizácie v nedeľu doobeda zakázané liturgie a nesmelo sa zvoniť. Bývalá kolegyňa sa prišla starého otca opýtať, prečo nie je liturgia. On jej celkom vážne vysvetľoval: „Liturgia nemôže byť, veď my tu všetci tvrdo pracujeme, žneme na poli a liturgia by nás zdržala v práci.“

O. Juraj Kocák (vpravo) s kardinálom Jozefom Tomkom. Na druhú stranu fotografie napísal: Kardinál Jozef Tomko, môj spolužiak a priateľ – oslavoval v chráme sv. Alžbety svoje 80. narodeniny. Košice 13. 3. 2004.

Navždy mladý

Starý otec bol otec, ale nikdy nebol skutočne starý. Nikdy nezabudnem, ako sa raz vrátil z obchodu (mal vtedy niečo cez 70 rokov) a povedal: „Hrozné. Bol som dlho, lebo keď som chcel kúpiť chlieb, tí starci sa mi tam tak motali pod nohy...“

Keď mal vyše 80, známy lekár mu vysvetľoval, že starí ľudia sa majú stravovať ako malé deti. Reakcia: „To je pravda, pán doktor, ale kto je tu starý?“

Nie je ľahké nájsť človeka, ako bol on. Nikdy som ho nevidela nahnevaného, vyžarovala z neho nefalšovaná viera, čistá láska k ľuďom, dobrosrdečnosť a svätosť už počas života. Kňazstvo bolo preňho povolaním aj poslaním. Pri pohrebných obradoch sa s ním lúčila plná katedrála.

Aký pokoj okolo seba šíril, s takým pokojom aj odišiel. Nech v ňom odpočíva navždy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora