Niekoľko viet - na rozlúčku

Niekedy na jar v roku 2006 sme sa s kamarátom bavili o blížiacich sa slovenských parlamentných voľbách. A kamarát mi povedal: „...samozrejme, že budem voliť KDH – nie však preto, že ste najlepší, ale preto, že je medzi vami najmenej darebákov...“ Na túto vetu som doteraz nezabudol, ale viackrát som nad ňou uvažoval – povedal som si, že to by mohla byť aj moja „hranica“...

Do KDH som vstupoval na prelome rokov 1991-92 v čase, keď už začínalo byť jasné, že KDH oslabené prvým odchodom časti svojich členov do SKDH, bude hrať po voľbách druhé husle. Ešte pre vstupom do KDH som videl, že to nie je spolok bezchybných anjelov – aj KDH bolo len verným obrazom slovenskej spoločnosti.  Vždy ma však tešila tá vnútorná sila, s ktorou sa snažilo po pádoch vstať a vďaka svojim koreňom nedovoliť, aby sa ten „vnútorný pomer“, o ktorom mi hovoril kamarát, dramaticky zmenil k horšiemu.

Pred dvoma mesiacmi sa konal ostatný (či, ako sa v hovorovej reči hovorí „posledný“) snem KDH, na ktorom si výrazne posilnil svoju pozíciu súčasný predseda Alojz Hlina. V komentároch, ktoré sa hojne objavovali bezprostredne po sneme (dokonca aj v denníku SME, ktorý zvyčajne o KDH ani nezakopne) sa písalo o tom, ako vyhralo to pokrokové v KDH a ako prehrala brzda s názvom „staré štruktúry“ a „starí funkcionári“ hnutia.

Keby som mal povedať, čo ja považujem za hlavné dôvody toho, že KDH vôbec vydržalo v politike až dodnes, tak sú to podľa mňa práve tie vyššie spomínané a dnes vysmievané „brzdy“  – „kádehácka krv“ starých štruktúr a členov a kádehácki funkcionári.

Nie, opakujem, v KDH nie sú a nikdy neboli len anjeli. V KDH som však stretával vo veľkej väčšine ľudí, ktorí boli ochotní vynakladať svoj čas a všetko čo mohli pre dobro spoločnosti napriek tomu, že nechceli a ani neočakávali pre seba žiaden prospech. Mal som tú česť poznať vo veľkej väčšine funkcionárov, ktorí nečakali, že po voľbách sa „niekde“ dostanú, ktorí dokonca odmietali kandidovať len preto, lebo iných považovali za schopnejších ako sú oni. Mal som tú česť poznať vo veľkej väčšine členov KDH, ktorí vďaka svojej „kádeháckej krvi“ vedeli zniesť každú urážku, nenechali sa znechutiť aj vtedy, keď väčšina Slovenska uverila niektorému z novodobých „spasiteľov“ (napríklad Mečiarovi...).

Od svojho vzniku v roku 1990 až do roku 2016 malo KDH troch predsedov – pri každom z nich sa ozývalo volanie „vymeňte ich“, každý z nich bol kritizovaný najmä liberálnymi médiami. Napriek tomu KDH vydržalo v parlamente až do roku 2016 a jeho vplyv bol podstatne väčší, ako boli jeho volebné výsledky. Zmena medzi týmito predsedami sa vždy udiala bez toho, aby to v strane zanechalo príliš veľké pnutie aj vďaka tomu, že KDH nebolo stranou „jedného muža“, ale jeho základom bola vnútorná demokracia podporená zápalom za dobrú vec a držaním sa svojich koreňov.

Prvý snem KDH, na ktorom som sa zúčastnil, bol snem v Banskej Bystrici. Na tomto sneme vrcholil zápas medzi Jánom Čarnogurským a Mikulášom Dzurindom. Napriek tomu, že zápas bol veľmi ťažký a aj diskusia na sneme bola ostrá, stále som cítil, že je viac toho, čo nás všetkých spája, ako toho čo nás rozdeľuje – myslím, že najmä vďaka tomu KDH odišlo z tohto náročného snemu posilnené. Mojim posledným snemom bol tohtoročný snem v Ružomberku – tu sa už nediskutovalo, len sa oslavoval „spasiteľ“ a o iný názor už nebol záujem.

Myslím, že jeden z najväčších problémov KDH bol v tom, že sa vôbec nevenovalo samo sebe a bolo mu jedno, aký obraz si o ňom vytvorili voliči – a pretože negatívny obraz nezmení žiaden „super“ volebný program, KDH sa v roku 2016 ocitlo mimo parlamentu. A za túto skutočnosť sú zodpovední najmä jeho dovtedajší predsedovia ako aj vedenia strany.

Po poslednej zmene predsedu v roku 2016 sa KDH začalo postupne meniť na stranu jedného muža s odôvodnením, že KDH sa počas svojej existencie venovalo viac sebe, ako bolo potrebné. Podľa vyjadrenia Alojza Hlinu sa vraj 80% venovalo vnútorným zápasom a len 20% skutočnej politike – a preto treba odovzdať právomoci do jedných (predsedových) rúk (aj komunisti v roku 1948 zrušili demokraciu, lebo demokratický zápas pokladali za zbytočný...). Zápasy sú v ľudskej spoločnosti niečím úplne normálnym a nevyhli sa ani KDH – ak to však bolo 80%, nebol som náhodou v inom KDH? Alebo je tých 80% nezmyselným tvrdením človeka, ktorý tára hlúposti?

Počas uplynulých dvoch rokov som si postupne uvedomoval, že „pomer darebákov“ ako kritérium nestačí – ak sa totiž väčšina slušných rozhodne, že rezignuje na „demokratické vlastníctvo strany“ a odovzdá ju napríklad nevyrovnanému bláznovi, výsledok je úplne rovnaký, ako keby stranu tvorili len „darebáci“.

KDH malo do roku 2016 troch predsedov (s chybami, ale predsedov) – dnes má jedného vlastníka, ktorý sa vysmieva všetkému, na čom bolo KDH postavené, ktorý sa tvári, ako keby KDH doteraz nič neurobilo. KDH dnes „skáče“ sprava doľava a naspäť podľa toho, ako sa jeho „vlastník“ vyspí... Čo je však najhoršie, dnes je každý, kto v KDH prejaví iný názor, považovaný za jeho nepriateľa.

 

Na poslednom sneme v Ružomberku som sa presvedčil, že moje predstavy o fungovaní strany sa diametrálne líšia od toho, čím sa KDH stalo pod súčasným vedením. Počas rokov v KDH som pôsobil vo viacerých funkciách – aj ja teda zjavne patrím k tým „starým funkcionárskym štruktúram“, ktoré brzdia rozlet KDH do „nových, lepších časov a s novým vlastníkom“.

Ak by som teda mal byť brzdou, považujem za lepšie rozlúčiť sa so stranou, ktorá bola kedysi Kresťansko demokratickým hnutím a povedať zbohom...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo