Trvalé bydlisko na Ježišovej adrese

Trvalé bydlisko na Ježišovej adrese

Evanjeliový úryvok Šiestej veľkonočnej nedele (Jn 15,9-17) prináša Ježišove slová svojim učeníkom vo Večeradle tesne pred svojim umučením. V tejto perspektíve je potrebné čítať Pánove slová o láske Toho, kto položí aj svoj život za svojich priateľov.

Usadiť sa pri Ježišovi

Jedným z kľúčových slov Jánovho evanjelia je sloveso „zostať“, po grécky „méno“. Toto sloveso má význam „bývať, zotrvať na istom mieste.“ Používa sa hneď v úvode Jánovho evanjelia pri povolaní prvých učeníkov. V ich otázke „Učiteľ, kde bývaš? (Jn 1,38) je použité sloveso „méno“. Na Ježišovu výzvu „poďte a uvidíte!“ evanjelista poznamenáva: „zostali v ten deň u neho.“ (Jn 1,39) Aj v prípade slovenského „zostali“ je použité grécke sloveso „méno“. Tento grécky výraz má aj význam „neodísť, neopustiť, zostať prítomý“. 

Ježišov učeník je ten,  kto neprišiel k svojmu Majstrovi na návštevu, ale rozhodol sa nie o prechodné, ale o trvalé bydlisko s Ním. V tom spočíva Ježišova výzva evanjeliového úryvku dnešnej nedele: „Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9). Naša viera nie je chvíľkové vzplanutie, ani krátkodobý dovolenkový pobyt. Znamená to zapustiť pri Ježišovi natrvalo korene svojho života, usadiť sa.  Pán Ježiš však pokračuje a hovorí, že „zostať“ znamená „zachovávať prikázania“. V kresťanstve len slová nestačia. Viera nie je súbor teoretických vedomostí, ale praktický život. Je to dar a záväzok zároveň. 

Jedinou normou je Kristus

Celý úryvok je popretkávaný porovnávacou spojkou „ako“, po grécky „kathos.“ 1. Vzorom lásky Krista k učeníkom je láska Otca k Synovi (Jn 15,9); 2. Vzorom prebývania v Kristovej láske a zachovávania jeho prikázaní je Kristovo prebývanie v Otcovi a zachovávanie Otcových prikázaní (Jn 15,10); 3. Vzorom vzájomnej lásky medzi učeníkmi je láska Ježiša k učeníkom (Jn 15,12). 

Toto porovnávanie nie je samoúčelné, ale normatívne. Pre kresťana stanovuje princíp a východisko, aby sa vyhol subjektívnosti. Všetky naše vzťahy máme neustále reflektovať a upravovať vo svetle vzťahu Otca a Syna.

Radosť priateľov

Pán Ježiš mení pohľad na zmysel zachovávania prikázaní. Nie je to bremeno, ktoré tlačí človeka a oberá ho radosť s povzdychom „čo všetko nesmiem a čo všetko musím.“ Ježiš hovorí o radosti, ktorá nemá ľudský pôvod, ale nadprirodzený. Hovorí:„aby vo vás bola moja radosť.“ (Jn 15,11) Dôvodom smútku kresťanov je, že málo túžime po radosti, ktorá má svoj pôvod v Bohu, lebo sa bojíme, že nebudeme skutočne šťastní. Preto sme nešťastní, lebo sa chceme o radosť postarať sami bez Boha. Chceme „svoju“ radosť. Hoci slovenský text uvádza jemnejší preklad „už vás nenazývam sluhami“ (Jn 15,15), grécky text používa slovo „dúlos“ – otrok“. Neraz sa v našom živote pokúšame ísť cestou bez Boha v domnení, že len tak bude šťastní a slobodní a skončíme ako otroci spútaní vlastným egoizmom. Boh nechce z nás otrokov. Zachovávanie Božích prikázaní nezotročuje, ale robí nás priateľmi Krista. On je stále našim priateľom. Sme však my stále jeho priateľmi?

Niet väčšej lásky, ako láska Krista

Ježišovo vysvetlenie v čom spočíva príkaz lásky (zostať v Ježišovej láske, zachovávať jeho prikázania, mať jeho radosť, byť jeho priateľmi, prinášať ovocie) má zabrániť nesprávnym predstavám o láske a  jej rôznym karikatúram, ku ktorým, žiaľ, prichádza, neraz s odvolávaním sa na Krista a jeho evanjelium. Až po tomto nevyhnutnom vyjasnení Ježišovej pozície, nastáva vyvrcholenie, ktorým je Ježišov príkaz „aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,17). Nie je to teda ani návrh alebo želanie, ale príkaz usilovať sa o lásku v jej najčistejšej a najvznešenejšej podobe, ktorá je viditeľným spôsobom prítomná v láske Krista. Evanjelista Ján ju podáva Ježišovým príkladom umývania nôh svojim učeníkom a vrcholí jeho obetou na kríži, ako láska Toho, kto položil aj svoj život za priateľov. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo