Bratislavské Hanusove Dni a moja neúčasť

Bratislavské Hanusove Dni a moja neúčasť

...ktorá ma nesmierne mrzí. Jedná sa totiž o unikátny projekt, ktorému veľmi fandím.

Ospravedlňujem ju vzdialenosťou nejakých 7000 kilometrov. Som totiž na 6 týždňov na stáži vo Washington, D.C., z ktorého čitateľov Postoja a blogu srdečne zdravím.

Poviem k tomu však niečo: DIALÓG. Máločo potrebujeme v týchto napätých časoch polarizácie a uzatvárania sa do pohodlných bublín a cyklu prajnosti svojim názorom viac ako poctivý, slobodný dialóg. A práve BHD majú za cieľ facilitovať taký dialóg, ktorý je kultúrny, kultivovaný, na vysokej intelektuálnej úrovni, neopiera sa len o kadejaké chvíľkové pocity, ale o hlbšie vedomosti a idei, a dáva priestor tým aj oným - nám. Všetko to je, opakujem, nesmierne dôležité práve v časoch, ktoré prajú cyklickému utvrdzovaniu sa vo svojom, radikalizácii v rámci kmeňových zväzkov a odpudivému, primitívnemu charakteru spravovania vecí verejných, ktorý tieto pudy len podporuje a ďalej na nich (väčšinou pre svoje vlastné blaho) stavia. Gratulujem a ďakujem organizátorom a mozgom, ktorí sú za tým, viem si predstaviť, koľko je s tým práce, ale stojí to za to. 

Dovoľte len jednu (dlhšiu) poznámku k USA i keď verím, že sa mi podarí spísať viac postrehov, zážitkov a inšpirácií a potom ich publikovať (kto by mal záujem sledovať aj „odrobinky“, som na twitteri a áno, ešte stále aj na facebooku): nemať skreslené predstavy o krajinách platí aj pre Spojené štáty. Sú nesmierne bohatou studňou nápadov, na každom kroku (prirodzene platí najmä pre veľké mestá) vás obklopuje dynamizmus, iniciatíva, diverzita, pluralita, jednoducho pulzujúca existencia toho, čo v teórií nazývame civil society, teda občianskej spoločnosti. Človek si tu uvedomuje, že checks & balances, teda kontrola moci a spravovanie spoločnosti sa nedeje niekde v akejsi superštruktúre štátu, ale na ulici, v spolkoch, inštitútoch, univerzitách. Že štát by nemal byť byrokratický moloch rozdávajúci štedré sociálne balíčky, ale len rámec, v ktorom sa mám angažovať. Uvedomuje si, že ulicu pred domom si môžem upratať aj sám, nemusím čakať na štátnu službu, ktorá mi pozametá. 

Predstava, že je USA postliberálna, lavičiarska príšera, je tiež nie len nepresná, ale hlavne nefér. Dá sa argumentovať neokonzervatizmom, ktorý sa prejavuje v expanzionistickej zahraničnej politike (áno, častá realita a často podporovaná aj ľavicovými liberálmi z D. strany), ale vo vnútri spoločnosti nie je nič, čo by nepodliehalo kritike z jednej či druhej strany (alebo viacerých - čoskoro sa ozvem z jednej akcie, na ktorú sa už veľmi teším, a podám o tom pre čitateľov Postoja myslím zaujímavý dôkaz), všetko sa tu snaží akosi vybalansovať, niekedy kostrbato, možno povrchne, ale nakoniec to funguje a aspoň sa javí (presvedčivo), že je to prirodzené, nesilené. Sloboda, niečo, čo pokladám za jeden z pilierov dobrej spoločnosti, je tu stále ctená a chránená pre všetkých.

Pohybujem sa najmä v konzervatívnych kruhoch a naozaj sa mi nezdalo ani na sekundu že by tu boli konzervatívci (takí, ktorých za konzervatívcov pokladáme na Slovensku) paralyzovaní, bezradní, beznádejní a dôsledkom toho nahnevaní, frustrovaní, uzavretí. Naopak. Vedie sa tu živá diskusia, mnoho ľudí má záujem počúvať a je priestor na iniciatívu, preberanie zodpovednosti, ovplyvňovanie možno nie celého štátu, ale danej komunity (!) určite.

USA majú jedinečnú politickú tradíciu, ktorá dala za vznik rovnako jedinečnej multikultúrnej spoločnosti, ktorá sa niekedy hrá na meritokraciu, no niekedy sa k nej skutočne približuje nakoľko je to len možné. Samozrejme je naivné a nebezpečné si robiť ilúzie a strácať autentickosť a súdnosť – aj Amerika má veľa problémov, lebo aj tu žijú len ľudia a len s jednou hlavou. Po dlhoročnom a úspešnom uplatňovaní princípu „melting pot“ sa približne od 70-tych rokov americká spoločnosť mení, hľadá si novú identitu, odporúčam k tomu prečítať Hillbilly Elegy alebo napr. aj tento článok. Samozrejme, že tu nastáva erózia mnohých tradícií a hodnôt, je to akosi prirodzeným dôsledkom konkrétnej histórie a vývoja, ale cítiť rovnaký pushback voči mnohým (postmoderným) prúdom. Osobne ma to utvrdilo v presvedčení, že exhibicionizmus, výstrelky (či na jednu či na druhú stranu) a poblúznenie sú limitované, majú svoj strop, ktorý nie je zo skla a príde čas, kedy sa jednoducho vyčerpajú, stratia na lesku, stanú sa odpudivými, zabudne sa na ne, lebo nekorešpondovali s človekom a jeho človečenstvom. Washington, ale s ním aj každé väčšie kozmopolitné mesto na svete, je dobrým mementom pre konzervatívca aj v tom, že je nebezpečné a chybné sa uzatvárať do slonovinových veží a pohŕdať obyčajným človekom, ktorý má jasné, možno jednoduché názory, podľa mnohých však chybné. Pričom taký človek nie je o nič menším hľadačom pravdy ako ktokoľvek z nás. Majme preto rešpekt k Stvoreniu, biológii, psychológii, histórii. Nevyžadujme dokonalosť od druhých, keď sme sami padlí. 

Na záver späť na milované Slovensko: ešte raz vďaka všetkým, čo sa na tom podieľajú, za uskutočnenie BHD. MÁ TO VÝZNAM. Bojujme dobrý boj a bojujme ho čnostne, bez ohľadu na to, či nám okolnosti prajú, alebo nie.

 

ps: bol by som zvedavý, čo by mi na to povedal napr. R. Dreher. Uznávam totiž, že na zistenie, či tu má konzervatívec naozaj miesto a možnosť meniť veci, som málo, resp. vôbec nie angažovaný a verejne aktívny.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo