Cirkev a politika

Cirkev a politika

Má Cirkev hovoriť k súčasnému dianiu v spoločnosti? A má vôbec čo povedať? Ak áno, komu a čomu by mali jej vyjadrenia slúžiť?

Vieroučný rámec

Cirkev sa na základe svojho poslania a svojej kompetencie neviaže na nijaký politický systém. ([1], 76) Preto cirkevné právo zakazuje klerikom prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci. ([2], kán. 285 § 3) Tiež nemajú mať aktívnu účasť na práci v politických stranách a na riadení odborových organizácií. ([2], kán. 287 § 2)

Avšak je úlohou Cirkvi ohlasovať morálne zásady a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby. ([3], 2032) K poslaniu Cirkvi patrí vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti ([3], 2246). Cirkev vynáša svoj morálny úsudok dokonca o ekonomických a sociálnych otázkach, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší. ([3], 2420)

Cirkev nemôže stáť bokom, keď treba rozvíjať spoločenský poriadok, upevňovať ho v pravde, budovať v spravodlivosti a ked treba uskutočniť obnovu zmýšľania a hlboké spoločenské zmeny. ([1], 26) Vyžaduje si to láska k človeku, ktorá dostáva konkrétnu podobu v podporovaní spravodlivosti. ([4], 58) Cirkev nesmie opustiť človeka, "konkrétneho", "historického" človeka. ([4], 55)

Cirkev nemôže mlčať ani vtedy, keď spoločnosť potrebuje pretvoriť niektoré nespravodlivé štruktúry, konsolidovat a ozdravit politické spoločenstvo, čo sa prejavuje v zabezpečení práva, v rešpektovaní a uplatňovaní ľudských práv ([5], 7) Cirkev má čo povedať tým (politikom), ktorí sa rozhodli nedať sa obmedzovať morálnymi normami a v mene politického realizmu chcú zahnať z politickej arény právo a morálku. ([4], 25)

Jestvujú rôzne príznaky krízy (politických) systémov, ktoré strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra. Keď sa požiadavky zo strany spoločnosti neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a sklamané. ([4], 47)

Pápeži v tomto kontexte za posledných viac ako sto rokov často Cirkvi pripomínajú: Považovali by sme za zanedbanie svojho úradu, keby sme mlčali. ([6], 13). Cirkev má v každom čase a pri všetkých príležitostiach plniť poslanie pravdy v prospech spoločnosti. ([7], 9) Vernosť človekovi si vyžaduje vernosť pravde, ktorá jediná je zárukou slobody (porov. Jn 8, 32) a možnosti integrálneho ľudského rozvoja. Tohto poslania pravdy sa Cirkev nikdy nemôže vzdať. Jej sociálna náuka je službou pravde, ktorá oslobodzuje.

Cirkev má právo vyjadrovať sa k problematike spoločenského rozvoja, ak je tento hatený korupciou a nezákonnosťou, ktoré sú, žiaľ, prítomné v správaní sa ekonomických a politických subjektov. Obraz rozvoja je dnes polycentrický. To znamená, že aktéri a príčiny rozvoja, resp. zaostalosti, sú mnohoraké, viny a zásluhy sú diferencované. ([7], 22)

Jednou z príčin zaostalosti je nedostatok (u politikov!) múdrosti, reflexie, myslenia, ktoré by bolo schopné vypracovať orientujúcu syntézu, ktorá si vyžaduje jasný pohľad na všetky ekonomické, sociálne, kultúrne a duchovné aspekty. Tu uplatňuje sociálna náuka Cirkvi svoju sapienciálnu dimenziu. ([7], 31)

V mnohých prípadoch sa žiaľ pôsobením rôznych aj politických vplyvov obmedzuje verejná prítomnosť Cirkvi a jej sloboda sa zužuje čisto len na aktivity charitatívnej pomoci a výchovy. ([7], 11) V konkrétnom spoločenskom kontexte vždy musí platiť, že politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne. ([1], 76)

Praktická implementácia

Cirkevná hierarchia a Sviečková manifestácia

Krátko pred začiatkom manifestácie veriacich dňa 25. marca 1988 predniesol istý vysoký cirkevný predstaviteľ príhovor (audio), v ktorom zanietene odhováral veriacich od účasti. Jeho slovám sa vtedy dostalo celoslovenskej publicity prostredníctvom televízie a Katolíckych novín. Aj tak jeho apel nedosiahol očakávaný výsledok, keď sa približne 10-tisíc veriacich nenechalo odradiť od účasti na manifestácii. Čo však tento príhovor zrejme dosiahol, resp. ku tomu aspoň značne prispel, bola nízka účast kňazov na tomto podujatí, ak nerátame tajných. Nezúčastnili sa z obavy pred možnými dôsledkami (strata štátneho súhlasu), alebo zo strachu pred nadriadenými?

Pred pár desiatkami rokov sa môj dobrý známy, nebohý Štefan Chrenko, pravidelne zúčastňoval 700-kilometrovej pešej púte z Varšavy do Litvy na Horu krížov. Viac-krát sa tam stretol s matkou poľského kňaza Jerzyho Popieluszka. Cestou viedli spolu dlhé rozhovory aj o jej synovi, o ktorom mi potom rozprával. Vzbudil vo mne záujem o tohto neobyčajného kňaza, ktorého v roku 1984 komunistická tajná služba umučila. Priznám sa, že som závidel poliakom takého duchovného, ktorý sa odvážne postavil za spravodlivé záujmy veriacich ľudí v krajine. Istotne, jeho svedectvo bolo možné aj vďaka príkladu a podpore iného odvážneho muža Cirkvi v komunistickom Poľsku, kardinála Wyszinskeho.

Kardinál Korec a Mečiar

František Mikloško, ktorý bol kardinálov blízky priateľ ešte v čase hlbokého komunizmu, sa nedávno vyjadril: „Korec sa proti Mečiarovi a mečiarizmu nikdy verejne nepostavil. Chcel samostatný slovenský štát. A akýsi štúrovský pátos voči vznikajúcej Slovenskej republike ho ťahal k HZDS a neskôr k Smeru. Korec mal zrejme pocit, že Mečiar je ten správny človek, ktorý udrží Slovensko proti nepriateľom jeho samostatnosti. Uveril Mečiarovej charizme a moci. Preto sa Jukl aj Krčméry s Korcom viac-menej rozišli – z dôvodu ich vyhraneného postoja voči Mečiarovi.“ ([8], s. 70-72)

Tento postoj vysokého predstaviteľa Cirkvi na Slovensku mal dva závažné dôsledky: Kardinál sa nevyhranil voči zločinom mečiarizmu a asi z dôvodu neprezieravosti, či určitej vnútornej zaslepenosti, sa ani nemohol vyhraniť. Ďalej, kardinál vtedy nastavil trend medzi duchovenstvom, resp. bol príkladom pre iných duchovných, aby ignorovali závažné a verejné znásilňovanie práva v prevedení Mečiarovej kliky, alebo minimálne sa stavali voči nemu indiferentne.

Arcibiskup Zvolenský, KBS a Fico

Predseda KBS navštevoval Úrad vlády SR a usiloval sa udržiavať s Ficom dobré vzťahy. Bývalý premiér sa zasa viac-krát zúčastnil plenárneho zasadnutia Konferencie biskupov Slovenska. Po jednom z takýchto zasadnutí, v júni 2017, pán arcibiskup Zvolenský povedal (audio 3), že „sme si potvrdili vzájomne dobré vzťahy medzi vládou SR a KBS“ (00:15). Redaktor sa ďalej opýtal: „Nie je žiadna téma, v ktorej sa vaše postoje rozchádzajú?“ Odpoveď arcibiskupa je príznačná: „Pri tomto stretnutí sa taká téma neobjavila“, pričom on aj premiér (audio 2) priznávajú, že hovorili o cirkevnom školstve, problémoch v zdravotníctve, modeloch financovania Cirkví… Téme korupcie sa však vyhli.


Zasadnutie CCEE v Bratislave, október 2013. Foto: M. Baumann/TASR

Pre pochopenie, prečo je tomu tak, si musíme uvedomiť, aké procesy bežia na pozadí. V roku 2000 bola podpísaná Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Z nej vyplýva povinnosť uzatvoriť štyri parciálne zmluvy. Dve z nich už boli schválené: Zmluva o pôsobení Cirkvi v armáde, polícii a vo väzniciach (r. 2002) a Zmluva o výchove a vzdelávaní (r. 2004). Zmluvy týkajúce sa finančného zabezpečenia Cirkvi a o uplatňovaní výhrad vo svedomí sa ešte majú uzavrieť.

Ohladne prípravy prvej z nich prebieha niekoľko rokov intenzívna diplomatická práca. Jedná sa o vylepšený model financovania Cirkví, ktorý bude zrejme modifikáciou existujúceho systému priamych dotácií zo štátneho rozpočtu. Jeho avizované zlepšenie bude spočívať v tom, že, zjednodušene povedané, štát dá cirkvám celý balík a ony si ho medzi sebou rozdelia podľa vlastných medzi sebou vzájomne odsúhlasených pravidiel. Táto práca na príprave dohody sa viac-menej už finalizuje, ako potvrdil aj arc. Zvolenský vo svojom príhovore: „Veríme, že sa nám v dohľadnom čase podarí dospieť vo vzájomnom dialógu k uspokojivému riešeniu financovania Cirkvi.“ [zdroj]

Fico na spomenutom zhromaždení katolíckych biskupov ku tejto téme povedal: „Štát dnes poskytuje finančné prostriedky na platy duchovných a čiastočne na prevádzku ústredí cirkví. Rovnako aj príspevky na chod verejnoprospešných inštitúcií, cirkevných škôl, charitatívnych zariadení a podobne. V roku 2017 rozpočet cirkví dosiahne viac ako 40 miliónov eur, najviac za posledných 25 rokov. Vláda má však záujem pokračovať v odbornom partnerskom dialógu s cirkvami a v prípade novej legislatívnej úpravy financovania cirkví a náboženských spoločností.“ [zdroj]

Toto je silný tromf, ktorý má ex-premiér v rukách. A všetkým biskupom to musí byť jasné. Zdá sa však, že už nejde o dialóg dvoch rovnocenných partnerov, ale jedna stránka je nadriadená a druhá podriadená. Bývalý premiér si je vedomý, že to on dáva(l) Cirkvi štátne peniaze a preto može stanoviť pravidlá hry.

Na druhej strane to chce robiť a robí politicky šikovne, t.j. aby vzájomný konsenzus maximalizoval aj jeho osoh. Veď veľké množstvo kresťanov sú voličmi strany Smer. Keby Cirkev dostal do polohy svojho oponenta a keby sa napríklad Cirkev začala stavať vyhranenejšie voči vládnym stranám, malo by to pre neho nežiaduci vplyv v tom, že stratí značnú časť voličskej základne. Nuž v tejto riave musí pádlovať arc. Zvolenský.

Okrem toho, že diplomatické schopnosti (ale aj pracovitosť a bystrý intelekt) sú silnou stránkou predsedu KBS (práve preto je tam, kde je), tak naviac je dôraz na diplomaciu v ostatných rokoch znova silnejúci vietor, ktorý fúka z juhu od Svätej stolice a určuje trend v katolíckej Cirkvi. Za ďalšie, od druhej polovice minulého storočia majú diplomatické aktivity Cirkvi voči komunistom v našom stredoeurópskom regióne silnú tradíciu a teda je na čo nadväzovať.

Môže sa Cirkev na Slovensku, a zvlášť jej vyšší predstavitelia, v celom tomto kontexte vyjadriť k vyčíňaniu ficizmu? Môže, ale len tak pro-forma, diplomaticky „as little as possible“ (vyhlásenie arc. Zvolenského). Ak aj niekto, ako napríklad biskup Marek Forgáč kázňou na pohrebe Martinky Kušnírovej, zapáli malé svetielko nádeje, že biskupi konečne začnú hovoriť, tak arcibiskup Zvolenský ho svojou korekciou – korektnosťou v príhovore na pohrebe Jána Kuciaka – zhasne. A ak nedajbože niekto z biskupov podnikne individuálnu aktivitu (viď Stanovisko k problémom zdravotníctva) neželaným smerom (Ficova reakcia), hoci celkom v súlade s učením Magistéria (porov. prvý odstavec v tomto článku), skončí ako skončil biskup Milan Lach. Pretože sú v ohrození vyššie záujmy. Čo je však ten najvyšší záujem Cirkvi? Peniaze zo štátneho rozpočtu?

V spoločnosti aktuálne ide o to, či sa nízka dôvera občanov v inštitúcie začne prepadať do mínusu. Týka sa to vlády, mestských i obecných samospráv a iných inštitúcií spravujúcich verejné zdroje, ďalej tých štátnych orgánov, ktorých bytostným zmyslom existencie je garancia právneho štátu, a to sú polícia, prokuratúra, súdnictvo. Aj Cirkev je inštitúcia. Božsko-ľudská inštitúcia. Nebojí sa, že stratí doveru človeka? Má úlohu prorockého poslania, ktorú dostala od Krista: Skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia. ([9], 13) Keď mlčí, nebojí sa zodpovednosti pred Bohom?

Arcibiskup Orosch a jeho iná káva na Veľkonočnú nedeľu

Značnú časť svojho pastierkeho listu venoval pán arcibiskup situácii v spoločnosti. Dosť otvorene a odvážne, jemu vlastným kultivovaným spôsobom, reagoval na aktuálne dianie z perspektívy Evanjelia. Nezabudol však zakopnúť ani o arcibiskupa Bezáka. Žiaľ slovami už na hranici Ficovej rétoriky „à la Soros“. Ako inak sa dá interpretovať nasledujúci odstavec?

“Musíme mať silu a odvahu obeto­vať aj svoju vlastnú popularitu, sympatiu iných, ba často aj osobné priateľstvá vo vernej službe Kristovho evanjelia. Poznáme takých spolubratov, ktorí sa stali popu­lárnymi mediálnymi hviezdami len preto, že opustili cestu katolíckeho duchovného sprevádzania iných na ceste spásy, učenia pravej Kristovej náuky Katolíckej cirkvi. Stali sa poslušnými žiačikmi takých politikov, neoliberálnych demagógov a oligar­chov, ktorých cieľom je spochybňovať Božie zákony a legitímne autority Cirkvi.”

Keď už otvoril túto tému, kvôli vernosti historickej pravde treba upresniť jeho formuláciu nasledovne: „Zakázali mu cestu katolíckeho duchovného sprevádzania iných na ceste spásy“.

Záver

Cieľom článku bolo opísať vzťah Cirkvi a politickej moci na Slovensku a konfrontovať ho s cirkevnými dokumentami, najmä sociálnymi encyklikami posledných pápežov. Politické spoločenstvo a Cirkev, každé v svojej oblasti, majú byť od seba navzájom nezávislé a autonómne. ([1], 76) Podľa názoru autora, strata autonómnosti najvyšších prestaviteľov hierarchie v našej partikulárnej cirkvi z dôvodu rôznych väzieb s politickou mocou spôsobuje, že obyčajne nevyjadrujú verejne názor k závažným spoločenským témam. Žiadne ich články v médiách a vôbec celkové mlčanie je príkladom aj iným duchovným, resp. medzi kňazmi sa formuje prostredie, v ktorom je ťažké sa v tomto zmysle vymaniť z indiferentnosti – vybočiť z radu a verejne sa ozvať.

Cirkev však nemá byť indiferentná voči ničomu, čo spoločnosť prežíva z morálneho a tým aj autenticky ľudského hľadiska sociálneho života. ([10], 62) Sociálne náuka je osobitnou cestou prorockého poslania Cirkvi, nie ako okrajový záujem, ale priamo v srdci jej služby. ([10], 67) Nie je to miešaním sa do toho, čo jej nepatrí, ale je to jej právo, aby evanjelizovala spoločnosť a aby slovo evanjelia zaznievalo v komplexnom svete práce, podnikania, financií, obchodu, politiky, práva... ([10], 70) Toto jej právo je zároveň aj povinnosťou, pretože Cirkev sa ho nemôže zriecť bez toho, aby nepoprela samu seba a svoju vernosť Kristovi. ([10], 71)


Použitá literatúra:

  1. Gaudium et spes, konštitúcia 2. Vatikánskeho koncilu
  2. Kódex kánonického práva
  3. Katechizmus katolíckej Cirkvi
  4. Centesimus annus, encyklika, Ján Pavol II.
  5. Sollicitudo rei socialis, encyklika, Ján Pavol II.
  6. Rerum novarum, encyklika, Lev XIII.
  7. Caritas in veritate, encyklika, Benedikt XVI.
  8. František Mikloško – Rozhovory o dobe a ľuďoch, J. Štrasser, Slovart 2016
  9. Populorum progressio, encyklika, Pavol VI.
  10. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, SSV 2008 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo