Poučenie z krízového vývoja posledných dní II.

Čo má spoločné R. Fico s ježibabou z rozprávky o perníkovej chalúpke a s Hitlerom?

Jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnať s vlastnou vinou alebo vlastným zlom, je premietnuť ho na niekoho iného. Ak vhodná osoba alebo vec nie je po ruke, je možné si ich aj vymyslieť. Takto si ľudia v  minulosti vymysleli ježibabu z rozprávky o perníkovej chalúpke. Podobne aj prenasledovanie čarodejníc, v tomto prípade išlo o reálny historický dej, bolo o premietaní vlastného zla, vlastného tieňa na obete, väčšinou nevinné. Spomínaná ježibaba predstavuje akýsi koncentrát zla. Je škaredá (hrbatá, stará, má veľký nos s bradavicami...), žije osamelo v temnom lese (to samo osebe budí podozrenie, prečo sa vyhýba svetlu, ľuďom, čo skrýva, asi má nejaké temné tajomstvo), venuje sa mágii, je zákerná a čo je najhoršie, je to kanibalka. Konkrétne v rozprávke o perníkovej chalúpke sa pokúša zjesť dve maloleté deti, čo len dokladuje o akú odpornú kreatúru ide. Dokonca aj pre vrahov sú deti tabu. Preto, keď sa dostane do väzenia vrah detí, musí mať špeciálnu ochranu alebo byť od spoluväzňov oddelený, lebo tí by mu znepríjemňovali život alebo by ho mohli zabiť. Teda ak je ježibaba pojedačkou detí, tak to len ukazuje úplný morálny rozklad tejto imaginárnej osobnosti.

V minulosti existovali ženy, ktoré žili osamelo v lese, venovali sa zbieraniu byliniek, liečiteľstvu, možno sem tam aj vykonali nejaký ten magický rituál z ľúbostnej mágie a pod. To bola realita a na ňu potom nadväzovala ľudová fantázia, ktorá vytvorila ježibabu ako stelesnenie zla. Prečo? Pretože takáto osamelo žijúca žena v temnom lese je vynikajúcou projekčnou plochou, na ktorú je možné premietnuť svoje vlastné zlo. Ľudia teda vytvorili postavu ježibaby a pripísali jej všetky možné zlé vlastnosti a tým akoby sa oni od týchto vlastností očistili. Vlastnú špinu nahádzali na Ježibabu a uľavilo sa im. Zrazu oni boli čistí a za všetko mohla ježibaba. Keď niekomu zdochla krava alebo bola neúroda, mohla za to ježibaba.

Rozprávka o perníkovej chalúpke je v podstate o tom, že ak zídeme zo správnej cesty (morálka), zablúdime v temnom lese (svet) a budeme sa musieť konfrontovať so zlom. Zlo je spočiatku lákavé (perníková chalúpka), a až neskôr nám ukáže svoju pravú temnú tvár (ježibaba). (Existuje ale aj alternatívny výklad tzv. pravdivá verzia tejto rozprávky, ktorý tu pre zaujímavosť uvediem: Janko a Marienka neboli dve nevinné deti, ale dvaja mimoriadne rafinovaní a nebezpeční podvodníci s realitami, ktorí sa votreli do priazne osamelo žijúcej starej ženy, ktorá bola vlastníčkou lukratívnej nehnuteľnosti. Ona sa o nich postarala ako o vlastných vnukov, keď však zistili, že na nich nehnuteľnosť neprepíše, zaživa ju upálili. Potom si dodatočne vymysleli príbeh o ježibabe kanibalke, aby zakryli svoj hanebný čin.)

Po skončení Druhej svetovej vojny sa Nemci zvykli obhajovať tak, že oni len plnili príkazy svojich nadriadených. Tí nadriadení zase plnili príkazy svojich nadriadených a tak ďalej až k Hitlerovi. Vyzeralo to teda tak, že Nemci len plnili Hitlerove príkazy, takže zodpovednosť za hrôzy vojny nesie len Hitler a ostatní Nemci sú nevinní. To boli samozrejme len výhovorky, lebo človek nie je len bezduchý automat, ktorý robí len to, k čomu ho naprogramovali, ale má schopnosť úsudku a môže odoprieť vyplnenie príkazu nadriadeného, pokiaľ je v rozpore s jeho svedomím.

U nás na Slovensku došlo v súčasnosti k podobnému zjednodušeniu. Pre mnohých ľudí sa stal projekčnou plochou a zodpovedným za všetky negatívne javy v našej spoločnosti R. Fico. Za stav našej spoločnosti sme však zodpovední všetci. Jediný rozdiel medzi politikom a bežným občanom je ten, že zodpovednosť politika je o niečo väčšia, ani jeho zodpovednosť však nie je neobmedzená. V tejto situácii by bolo najlepšie, keby každý prijal svoj diel zodpovednosti, položil si otázku, či by nemohol robiť pre dobro spoločnosti viac ako robí a stiahol projekcie, ktoré premieta na politikov. Ak je niekto nespokojný s našimi politikmi, je to o to väčší dôvod sa za nich modliť, aby ich osvietil Duch svätý a vnukol im správne rozhodnutia pre Slovensko.

Ja si myslím, že Merkelová je len priemerná politička. Napriek tomu za jej éry zažíva Nemecko zlaté časy. Prečo? Má to, podľa mňa, tri dôvody: 1. Reformy, ktoré urobil jej predchodca Schroeder. 2. Nemecku mimoriadne vyhovuje euro a súčasné nastavenie EÚ. 3. Solídnosť Nemcov ako národa. Merkelová nemá zásluhu ani na jednom z týchto troch bodov, a napriek tomu z nich politicky ťaží. Minimálne opticky to vyzerá, ako keby práve ona bola strojkyňou nemeckého úspechu.

My sme si dnes zjednodušili politiku do takej podoby, že rozdiel medzi slušným a neslušným Slovenskom vidíme v tom, či Fico, Kaliňák a Gašpar odídu z verejného života alebo nie. Také jednoduché to nie je. Pomohol by som si analógiou zo športu. Vlani po neúspechu na MS v hokeji sa stal akýmsi hromozvodom hnevu verejnosti tréner Z. Cíger. Pritom, keď bol menovaný za trénera reprezentácie, verejnosť to prijala pozitívne. Po MS však on mohol za to, že sme takmer vypadli, on mohol za celkovo slabú (v porovnaní s minulosťou) úroveň našich hokejistov. Tak sme ho odvolali a povolali odborníka z ďalekej krajiny C. Ramseyho. Lenže ani jemu sa nepodarilo na OH postúpiť zo skupiny. Prečo? Lebo zoznam hráčov, z ktorých si mohol vyberať bol ten istý, z ktorých si vyberal aj Cíger. Vymenili sme trénera, ale hráči ostali tí istí. Koučovanie a taktika je dôležitou zložkou úspechu, ale nemožno nimi úplne nahradiť individuálne schopnosti hokejistov ako sú technika, kondícia, rýchlosť. Pritom nikto nemôže spochybniť odbornosť C. Ramseyho. To ukazuje, že problém našej hokejovej reprezentácie nebol ani tak v trénerovi, ako skôr v tom, že nemáme lepších hráčov. Ja ich neobviňujem, robia to, čo môžu, čo vedia, bojujú. Lepších nemáme. Po silnej generácii prišla slabšia. Viacej teda záleží na hráčoch ako na trénerovi. Dobrí hráči dokážu víťaziť aj keď majú slabšieho trénera. Ako povedal jeden funkcionár Bayernu Mníchov: „S takým mužstvom ako má Bayern, by Bundesligu dokázala vyhrať aj upratovačka.“

K čomu smeruje táto analógia? Chcel som tým povedať, že keby sme boli my ostatní občania takí skvelí (slušní) ľudia, ako si to o sebe možno myslíme, nejaký Fico, Kaliňák a Gašpar by nám to tu nemohli kaziť. Môžeme ich vymeniť a dať tam druhých, ale zvyšok spoločnosti zostane ten istý. Pred pár dňami som išiel popri Hrone a bol som smutný z toho, koľko tam boli smetí. Môžu za to vari naši politici? Nie, za to môžu tí konkrétni ľudia, ktorí tam tie odpadky nahádzali. Aj takéto niečo svedčí o kultúrnej úrovni národa. Kým sa nenaučíme, že odpadky patria do koša alebo kontajnera, ťažko budeme slušnejšou krajinou.

Pred viacerými rokmi som bol nahlásiť krádež na polícii. Keď som sa potom prišiel opýtať, čo vyšetrili, policajt, ktorý so mnou hovoril, bol taký opitý, že ledva stál na nohách. Človek dnešných dní bojujúci za slušnejšie Slovensko by povedal: „To bolo iste za Ficovej vlády a ministrovania Kaliňáka.“ Nie, bolo to za druhej Dzurindovej vlády a ministrom vnútra bol V. Palko. Opitý policajt v službe, to nie je problém tej či onej vlády, toho alebo onoho ministra, to je príznak hlbších a dlhodobejších problémov našej spoločnosti. Rovnako tak korupcia. Fico mal kedysi na bilbordoch: „Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne aj za Dzurindu.“ Ja by som doplnil: „Aj za Fica.“ Lenže kradlo sa aj pred Mečiarom a bude sa kradnúť aj po Ficovi. Pre bežného občana nie je úplne jednoduché posúdiť, aký podiel viny na tomto kradnutí majú menovaní politici alebo dokonca nakoľko z tejto situácie sami ťažia.

Kedy na Slovensko zostúpi kráľovstvo božie?

V novembri 1989 V. Havel povedal: „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“ Pravda a láska sú božie atribúty. Víťazstvo a vláda pravdy a lásky sú atribúty božieho kráľovstva. Teda Havel svojimi slovami nevedomky vyjadril nárok božieho kráľovstva. Havel, pokiaľ viem, bol viac menej ateista alebo „něcista“. Odkiaľ teda mal tieto slová? Zrejme mu ich našepkal anjel, ktorý ho viedol. Iným sloganom Nežnej revolúcie boli slová piesne „Sľúbili sme si lásku.“ Namiesto pravdy a lásky však prišla tvrdá každodenná realita. Boli tieto slová o pravde a láske vtedy len čírou naivitou?

Dôvod dezilúzie z novembra 89 je to, že ľudia snívali o lepšom svete (božom kráľovstve), o duchovnom prerode, avšak došlo len k zmene politického systému. Aby sme to lepšie pochopili, treba si povedať, čo je to Božie kráľovstvo.

Boh je duch a jeho kráľovstvo znamená vládu ducha. V Biblii sa hovorí, že božie kráľovstvo je v nás a medzi nami. Božie kráľovstvo v nás znamená vládu ducha v nás. Nevládne nižšia telesná prirodzenosť, ale vyššia duchovná. Človek žije duchovne, z ducha. Je premenený, zbožštený. Stáva sa nástrojom a spolupracovníkom Boha. Keď v človeku vládne duch, odráža sa to potom aj na jeho vzťahoch k iným ľuďom, k zvieratám, rastlinám a celému svetu. Človek posväcuje svoje okolie. Keď je takýchto ľudí viac, potom sa mení celý život spoločnosti. V spoločnosti vládne duch, bratstvo. Spolupráca, pomoc a obetavosť nahrádza konkurenciu. To je kráľovstvo božie medzi nami.

Aj boľševici v Rusku chceli na zemi uskutočniť nebo. Dôvodom, prečo sa im to nepodarilo, bolo to, že títo ľudia boli diablom posadnutí (Dostojevskij). Diablom posadnutí nemôžu na zemi uskutočniť nebo, môžu uskutočniť akurát tak peklo. Preto sa Rusko po roku 1917 zmenilo na filiálku pekla na zemi. Nebo na zemi môžu uskutočniť iba takí ľudia, ktorím sa podarilo uskutočniť nebo v sebe.

Prečo po novembri 1989 prišlo pre mnohých sklamanie? Lebo oni snívali o duchovnej premene. Lenže duchovnú premenu nie je možné dosiahnuť politickými prostriedkami. Kráľovstvo božie neprinesie zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe Komunistickej strany, ani slobodné voľby. Zmenil sa len politický systém, nie ľudia. V niektorých ohľadoch sa dokonca mohlo zdať, že ľudia sú ešte horší. Sloboda priniesla aj nové pokušenia, ktorým socialistický človek žijúci dovtedy ako skleníková kvetina nemusel čeliť. Objavili sa nové drogy (socialistický človek poznal len alkohol a cigarety), hazard, prostitúcia, pornografia, organizovaný zločin, možnosť rýchleho zbohatnutia, nezamestnanosť atď. Starý štátom podporovaný systém hodnôt a ideálov padol, zrazu mohol každý veriť čomu chcel a niektorí to pochopili tak, že už netreba veriť a slúžiť ničomu vyššiemu len peniazom (mamonu). Takým symbolom socialistického idealizmu bola nedeľná chvíľka poézie. Vtedy to ľudia pozerali, z časti aj preto, lebo nemali na výber. Dnes by už prepínali.

Dnešné volanie po slušnejšom Slovensku je akousi light verziou Havlovho sloganu „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“ Volanie po slušnejšom Slovensku je light sekularizovanou verziou volania po duchovnej zmene, po hlbšej než politickej zmene, po príchode božieho kráľovstva na Slovensko. Od sekulárnych ľudí, od ateistov alebo agnostikov nemôžeme očakávať, že pôjdu do ulíc s transparentmi „Poďme realizovať kráľovstvo božie na Slovensku.“ Maximum, ku ktorému sa dokážu vzopäť, je „Slušnejšie Slovensko“. Ich požiadavky sú v niečom oprávnené a v niečom iluzórne. Uskutočniť slušnosť či božie kráľovstvo na zemi je dlhodobým ideálom a poslaním človeka. Iluzórne je myslieť si, že sa to podarí dosiahnuť odchodom Fica, Kaliňáka alebo Gašpara, či predčasnými voľbami. Predčasné voľby by podľa dnešných preferencií viedli k povolebnému patu, úradníckej vláde a ďalším predčasným voľbám, ktoré by mohli skončiť aj víťazstvom Kotlebových ľudovcov. Cesta do pekla je niekedy dláždená dobrými úmyslami, najmä vtedy, pokiaľ tieto úmysly nie sú spojené so zdravým rozumom a múdrosťou. Ten, kto si myslí, že cesta k slušnejšiemu Slovensku vedie cez predčasné voľby, ten sa mýli a bude nevyhnutne sklamaný. Kráľovstvo božie by po predčasných voľbách na Slovensko neprišlo. Skôr chaos a nestabilita.

Niektorí zo súčasných demonštrantov by chceli vidieť paralelu medzi dnešnými protestami a tým, čo sa dialo v novembri 89. Preto sa objavilo aj štrnganie kľúčmi. Je tu však niekoľko podstatných rozdielov. R. Fico nie je K. Gottwald, ani G. Husák. Strany súčasnej vládnej koalície sa nedostali k moci vojenským alebo policajným pučom, oni sa dostali k moci demokratickými voľbami v roku 2016. Tie voľby v roku 2016, to boli presne tie voľby, ktoré požadovali demonštranti v roku 89. Dav, ktorý žiada odstúpenie vlády a predčasné voľby, žiada niečo, čo je v rozpore s naším politickým systémom.

Čo je viac? Legitimita davu alebo legitimita demokraticky zvolenej vlády? Jediné, o čo sa môže dav oprieť, je psychologický nátlak. Na najväčšej demonštrácii proti vláde bolo vraj 65000 ľudí. Ja si myslím, že vláda by nemala odstúpiť ani keby prišlo na ďalšiu demonštráciu 66000 ľudí. Ak demonštranti sformulujú realistické požiadavky, vláda by s nimi mala rokovať, v žiadnom prípade by však nemala odstupovať. To by bolo popretím toho, čo požadovali ľudia v novembri 89, pretože by išlo o popretie výsledku demokratických volieb. Bolo by nebezpečným precedensom, keby dav či občianska iniciatíva dokázala povaliť demokraticky zvolenú vládu. Vždy je to tak, že vláda niekomu vyhovuje a niekomu nie. Ak niekomu nevyhovuje, tak potom má možnosť prejaviť sa vo voľbách, ktoré sa konajú každé 4 roky.

Ja si myslím, že dnešným demonštrantom nejde ani tak o predčasné voľby, oni proste nemajú radi Smer. Nechcú, aby bol Smer vo vláde. Smer si spájajú s korupciou a navyše táto strana a jej predseda je pre nich príliš populistická, ľudová, príliš konzervatívna a príliš sa orientuje na chlebové témy. Demonštranti postupujú salámovou metódou. Najprv žiadali odstúpenie Kaliňáka. Stalo sa. Potom Fica. Aj to sa stalo. Teraz odstúpil Krajmer, ale už Matovič povedal, že to nestačí. Zrejme odstúpi aj Gašpar, ale prídu nové požiadavky. Keby boli predčasné voľby a vyhral by ich Smer a zostavil novú vládu, akceptovali by demonštranti takúto vládu? Nie som si tým istý.

V demokracii vždy rozhodujú počty. Strana dostane vo voľbách najviac hlasov, vyhrala voľby. Na základe percent má určitý počet poslancov. Ak ich má viac ako 75, môže vládnuť aj sama. Ak nie, musí sa spojiť s inými stranami a vytvoriť koalíciu. Lenže v spoločnosti existujú aj názorové skupiny (tzv. kaviareň), ktoré sa nedokážu presadiť pomocou volieb, lebo sú málopočetné. Tie presadzujú svoje videnie sveta prostredníctvom mimovládnych organizácií alebo tzv. občianskych iniciatív zdola. Dnešné protivládne demonštrácie môžu byť do istej miery takouto snahou málopočetnej elitnej skupiny o presadenie svojho videnia spoločnosti, ktoré by vo voľbách nebolo možné.

Nepodporujem občiansku iniciatívu za slušnejšie Slovensko a som proti predčasným voľbám, lebo to ide, podľa mňa, proti princípom, na ktorých stojí náš politický ponovembrový systém. Okrem toho, mám aj osobný dôvod, prečo nechcem, aby boli predčasné voľby. Neviem koho by som mal voliť. Opozícia ma sklamala. Teraz majú dva roky na to, aby ma presvedčili, že sú niečo viac než len zúfalci, ktorí sú schopní zneužiť vraždu dvoch ľudí na to, aby sa dostali k moci, keď to nejde inak.

Konšpiračné teórie pre začiatočníkov a mierne pokročilých.

Existujú nejaké rozumné dôvody podozrievať vyšetrovateľov vraždy J. Kuciaka a M. Kušnírovej, že by túto vraždu nemuseli vyšetriť dostatočne objektívne a dôsledne? Uvažujme. Vyšetrovací tím tvorí cca 60 našich elitných policajtov plus sú tam nejakí zahraniční spolupracovníci. To je pomerne dosť veľa ľudí na to, aby sa dalo niečo utajiť. Čím viac sa na nejakom sprisahaní podieľa ľudí, tým ťažšie je ho utajiť, lebo každý z týchto ľudí je potenciálnym zradcom. Keby sa niekto z vyšetrovacieho tímu pokúsil nejakú stopu zahladiť, tak je vysoko pravdepodobné, že by sa o tom verejnosť dozvedela. Pokiaľ sú všetci členovia tímu informovaní o všetkých zistených skutočnostiach, tak by sa na prípadnom zahladzovaní stôp museli podieľať všetci 60 vyšetrovatelia a žiadny z nich by to nesmel vyzradiť verejnosti. Také niečo je len málo pravdepodobné. Tak isto je ťažko predstaviteľné, že by nejaký politik alebo policajný funkcionár zasahoval do práce tímu bez toho, aby sa o tom verejnosť dozvedela. Beda politikovi alebo funkcionárovi, ktorý by sa o to pokúsil. V dnešnej atmosfére by to pre neho znamenalo profesijnú samovraždu.

Z racionálneho hľadiska je pravdepodobnosť, že by mohlo byť vyšetrovanie nejako manipulované veľmi malá. Neexistuje rozumný dôvod, prečo by sme nemali vyšetrovaciemu tímu dôverovať. Pochybnosti v tomto prípade pôsobia dojmom prehnanej podozrievavosti, ktorá je typická pre stúpencov konšpiračných teórií. Kto verí v sprisahanie vyšetrovacieho tímu vraždy J. Kuciaka, ten sa svojím myslením nebezpečne približuje tým, ktorí veria, že WTC v roku 2001 zničili dôstojníci americkej tajnej služby v spolupráci s arabskými teroristami. Sprisahanie so stopercentnou istotou nemožno vylúčiť, ale je málo pravdepodobné.

Objavila sa občianska iniciatíva, ktorá žiada vyšetrenie smrti J. Kuciaka. Zapojili sa do nej aj mnohé osobnosti verejného a kultúrneho života. Nerozumiem vzniku tejto iniciatívy. Nemožno predsa žiadať niečo, čo už je, čo prebieha. Nemožno žiadať vyšetrovanie vraždy, lebo to vyšetrovanie prebieha. To je, ako keby sme chceli od človeka, ktorý sedí, aby si sadol. Žiadať vyšetrovanie by bolo zmysluplné len vtedy, keby sa vyšetrovanie nezačalo alebo by bolo predčasne ukončené. Možno tí ľudia mali na mysli to, aby bolo vyšetrovanie objektívne a dôsledné. V tom prípade sú však ich obavy a nedôvera prehnané, ako som sa vyjadril v predchádzajúcom odseku. A možno žiadali vyšetrenie smrti J. Kuciaka. Také niečo však nie je možné žiadať. To je ako keby sme od P. Vlhovej žiadali, aby garantovala, že z OH v Pjongčangu prinesie medailu zo slalomu. Výsledok sa nedá nikdy garantovať. Maximálne môže športovec, alebo v našom prípade policajti, garantovať, že pre úspech urobia maximum, čo je v ich silách. Garantovať vyšetrenie vraždy, to by si netrúfol ani Sherlock Holmes. V emocionálne vybičovanej atmosfére sa aj inak rozumní ľudia správajú čudne (sú napr. prehnane nedôverčiví).

Dobrý jastrab Kiska

K prezidentovmu správaniu počas spoločenskej krízy by som ešte k tomu, čo som už napísal v predchádzajúcom článku, dodal dve veci:

1. V článku Anjeli a démoni v politike som pochválil Kisku, že sa nenechal nalákať na to, aby sa stal opozičným prezidentom. Ako sa hovorí, nechváľ deň pred večerom. Kiska sa pridal na stranu opozície tým, že hovoril o rekonštrukcii vlády, o predčasných voľbách a strate dôvery v štát. Akokoľvek je vražda dvoch mladých ľudí tragickou udalosťou, neviem, prečo by mala spôsobiť nedôveru v štát takmer absolútnu. Prezident si teda nezachoval nadhľad, nadstraníckosť, ale pridal sa na stranu časti opozičných strán a časti verejnosti. Ľudia v uliciach nereprezentovali celý národ. Požiadavku po predčasných voľbách, ak si dobre pamätám, ako prvý vyslovil Kiska vo svojom prvom prejave po začiatku krízy. Ulica si túto požiadavku osvojila a dnes ju presadzuje ako hlavný krok, ktorý by mal viesť k slušnému Slovensku. Kiska sa tak stal guruom a do istej miery aj hovorcom ulice. Nesnažil sa atmosféru upokojiť. Stotožnil sa s náladami časti nespokojnej verejnosti a dal im priechod vo svojich prejavoch.

2. Kiska prekročil svoje právomoci, keď odmietol vymenovať vládu s ministrom vnútra Jožom Rážom ml. Keďže sme parlamentná republika, prezident by mal vymenovať vládu resp. ministra, ktorý má krytie 76 hlasov v parlamente, čo v tomto prípade bolo splnené. Podľa toho, čo som počul, bola dôvodom nevymenovania Ráža nejaká jeho staršia fotka s Kaliňákom. To je pochybný dôvod. Tu si treba uvedomiť ešte jednu vec. Kiska svojím rozhodnutím vytvoril precedens, na ktorý sa budú môcť odvolávať prezidenti aj v budúcnosti. Tí, ktorí dnes chvália Kisku, si neuvedomujú, že v budúcnosti môže byť prezidentom niekto, kto sa im nebude páčiť a ten potom svojvoľne zoškrtá potenciálnemu premiérovi zoznam ministrov na základe podobných pochybných dôvodov, že niekto bol s niekým na fotke alebo sa s niekým pozná. Takýmto zneužitiam funkcie prezidentmi by sa dalo predísť, keby sa upravila ústava takým spôsobom, že prezident má povinnosť vymenovať ministra alebo prokurátora (prípad Čentéš), ktorý má podporu parlamentu. Netreba zabúdať, že najvyšším orgánom u nás je parlament (nie prezident, ani ústavný súd) zvolený v demokratických voľbách.

V dnešnom svete je v móde vznášať obvinenia bez dôkazov. To je aj príklad kauzy Skripaľ. Veľká Británia tvrdí, že za jeho otrávením je Putin, ale dôkazy na to nemá. Andor Šándor, jeden z tých rozumnejších ideológiou nezaťažených analytikov, sa vyjadril v ČT,  že Rusi by nemali motív na to, aby takýto čin vykonali. Aj keď nie sú dôkazy, vyhosťujú sa veľvyslanci a stupňuje sa napätie s jadrovou veľmocou. Pozadu nezostal ani náš prezident. Z dobrého anjela sa pretransformoval na lojálneho severoatlantického jastraba a žiadal dôraznejší postup voči Rusku, lebo musíme ukázať kam patríme, musíme ukázať solidaritu so spojencami.

Dôvod, prečo sme sa stali spojencami západu je, že sme uverili, že západ reprezentuje tie správne hodnoty a medzi nimi aj úctu k pravde. Nestali sme sa spojencami západu len preto, že je západ. Keď však západ západné hodnoty opúšťa, nemusíme ho v tom aj my nasledovať.

A. Kiska opäť raz prejavil svoje čiernobiele videnie sveta. Veľká Británia je spojenec a musíme ju nasledovať vo všetkom, čo robí, aj keby robila hlúposti. Rusko je zase zlé a treba sa proti nemu postaviť. Aké typické pre Kisku. Nedokáže sa pozrieť na Britániu kriticky, nedokáže si uvedomiť, že Briti môžu urobiť chyby a my ich v ich chybách nemusíme nasledovať. Na druhej strane je zaujatý voči Rusku (trpí akútnou rusofóbiou). S takýmito postojmi na Slovensku veľa plusových bodov nezíska.

Mne sa v tomto prípade oveľa viac páčil postoj Fica, ktorý tlmil Kiskovu jastrabiu horlivosť. Fico zaujal rozumný a pragmatický postoj voči Rusku. My máme dlhodobý komplex, že sme malá a nevýznamná krajina, ale keď budeme len bezduchí pritakávači (slepá a nekritická lojalita), ktorí súhlasia so všetkým, čo urobia naši západní spojenci, tak si len ťažko získame ich úctu. Môžeme a máme mať vlastný úsudok, pretože sme suverénna krajina. Občas by sme mohli aj v zahraničnej politike vystrkovať rožky.

Aristotelovi sa pripisuje výrok: „Platón je priateľ, no väčším priateľom je pravda.“ Sme priatelia a spojenci s Veľkou Britániou, ale ešte viac by sme si mali ceniť pravdu.

Patria Fico a Kaliňák do basy?

To závisí od toho, či sa dopustili nejakého trestného činu. Ak niekto o nejakom porušení zákona z ich strany vie, mal by to nahlásiť na polícii. Polícia by to mala vyšetriť, nazhromaždiť dôkazy, pokiaľ nejaké sú a potom súd by mal rozhodnúť, či sa skutok stal alebo nie.

Svetská spravodlivosť je nedokonalá a o našich slovenských súdoch to platí obzvlášť. Policajti a aj súd môžu byť zaujatí (obzvlášť v prípade významných politikov) alebo kúpení. Keď to policajti poriadne nevyšetrujú, tak to môže byť preto, lebo sú zaujatí, ale aj preto lebo nie sú dôkazy. A zvláštnosťou nášho právneho systému je, že bez dôkazov nemôžete nikoho odsúdiť. Keby sme sa tejto zásady zbavili a odsúdiť a poslať do väzenia by sme mohli poslať človeka aj na základe skandovania ulice, bolo by to oveľa jednoduchšie. Existuje teda možnosť, že Fico a Kaliňák naozaj urobili niečo, za čo by mali ísť do basy, ale spravodlivosť z horeuvedeným dôvodov nie je možné naplniť. Čo potom? Kto verí vo vyššiu spravodlivosť, ten odovzdá tento prípad jej a kto nie, ten si môže len zúfať.

Na otázku, či sa Fico alebo Kaliňák dopustili nejakých trestných činov, neviem odpovedať. Existujú voči nim len podozrenia a tie zatiaľ neboli preukázané. Takže z právneho hľadiska sú (zatiaľ) nevinní.

Hodnotiť R. Fica ako politika nie je ľahké. Na jednej strane je to určite talentovaný politik až s medzinárodným presahom, skutočný homo politicus, pre ktorého je politika životom. Hádam nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že je to najtalentovanejší politik, akého sme tu po vzniku samostatného Slovenska mali. Je to politik, ktorý urobil mnoho dobrých vecí a zastáva mnohé rozumné postoje (naposledy v kauze Skripaľ). Na strane druhej, zase podľa uniknutej nahrávky zháňal na financovanie strany peniaze vlastnou hlavou a vybudoval stranu, ktorá je v akejsi sivej zóne poprepájaná s rôznymi vplyvnými podnikateľmi, čo vyvoláva silné podozrenia z korupcie. Ficova nižšia citlivosť k týmto veciam ho dnes dobieha a môže znamenať výrazné oslabenie jeho osobne aj jeho strany. Napriek tomu si myslím, že písať jeho politické nekrológy je predčasné. Ak sa len sám nerozhodne odísť z politiky, v roku 2020 po voľbách bude predsedom najsilnejšej strany a nový alebo staronový prezident ho poverí zostavením vlády. Ak ju zostaví, bude premiérom, ak nie, bude lídrom opozície a bude budúcemu premiérovi (Sulíkovi?) znepríjemňovať život. A v tom je veľmi dobrý.

Jeden čas to naozaj vyzeralo na Ficov koniec. Bolo to vtedy, keď Most povedal, že je za predčasné voľby. Nikto si vtedy nevedel predstaviť vládu so Smerom bez Fica ako predsedu vládu. Napriek tomu, keď už sa opozícia začala tešiť na predčasné voľby, Fico urobil tento nečakaný ťah a celú situáciu dostal pod kontrolu. V šachovej terminológii by sa to dalo povedať takto: obetoval vežu (svoje premiérstvo), aby zachránil dámu (svoje dlhodobé zotrvanie v politike). Vo vojenskej terminológii: Fico prehrával bitku takým spôsobom, že to vyzeralo nielen na stratu tejto jednej bitky, ale celej vojny. Bol v totálnej defenzíve a keď už jeho súperi kotúľali sudy s vínom, aby oslávili veľkolepé víťazstvo, stratég Fico urobil taký nečakaný ťah, že bitku minimálne zremizoval a môže pokračovať vo vojne. Tento taktický ťah bol hoden Bonaparteho slovenskej politiky. Teraz už chápem, prečo sa Ficovi tak dobre býva v komplexe Bonaparte.

R. Fico ako politik je výtvorom slovenského národa. On sa spočiatku v politike hľadal, kým našiel svoj smer. Postupne sa akoby naladil na očakávania ľudí a začal robiť politiku, ktorú väčšinový volič na Slovensku chce. Slovenský volič si musí povedať, čo vlastne chce. Akého chce mať vodcu, akých politikov chce mať na čele. Či dokáže svojim politikom odpustiť viac alebo menej silné podozrenia z korupcie, ak mu oni za tieto podozrenia dajú nejaké iné benefity, alebo chce mať na čele absolútne čistých politikov typu I. Radičovej.

V našom svete sú dobro a zlo zložitým spôsobom poprepletané. Chrám svätého Petra v Ríme je jedna z najkrajších a najhodnotnejších stavieb sveta, jeho stavba však bola financovaná z predaja odpustkov, čo bola jedna z foriem náboženskej korupcie na prelome stredoveku a novoveku. Vo Francúzsku na konci 18. storočia bol politik, ktorého volali „Nepodplatiteľný“. Bol to advokát z Arrasu a viedol asketický život. V rokoch 1793 až 94 stál na čele Výboru pre verejné blaho. Volal sa Maximilien Robespierre. Podobným typom bol Felix Dzeržinskij. Ten bol na strednej škole predsedom spolku Srdce Ježišovo a modlil sa tak, že hodiny ležal pred krížom v kostole. Bol asketicky založený a absolútne čestný. Neskôr sa stal riaditeľom tajnej boľševickej polície Čeky, jednej z najvražednejších organizácií v dejinách. Mal povesť revolučného svätca. Čeku nikdy nezneužil na vybavovanie osobných účtov. Ak dával zabíjať ľudí, vždy len z idealistických dôvodov.

K téme korupcie si plánujem prečítať knihu M. Vagoviča Vlastnou hlavou. Dal som si takýto individuálny záväzok. Zatiaľ sa mi k nej nepodarilo dostať, lebo v knižnici, do ktorej chodievam, je vypožičaná. Pozrel som si aspoň na youtube záznam diskusie M. Vagoviča s B. Závodským v Rádiu Expres. Práca, ktorú robí Marek Vagovič, je určite záslužná, na druhej strane na mňa jeho zistenia, ktoré uviedol v tomto rozhovore, neurobili až taký dojem. Keď sa ho Závodský opýtal na prepojenie smerákov s pochybnými podnikateľmi, tak spomenul napr. , že mu manželka mafiána Svobodu povedala, že v roku 2004 bol Kaliňák na oslave v nejakom podniku, kde sa jej manželovi „pchal do zadku.“ Alebo, že Kaliňák pracoval vo firme, ktorá sídlila v budove patriacejm mafiánskej skupine Jakšíkovcov. Pri všetkej úcte, ani jedno, ani druhé nie je trestný čin. Keby to išlo pred súd, súd by nemohol inak ako Kaliňáka oslobodiť. Vagovič tiež spomenul, že L. Vicen, ktorého stretol v roku 2002 v centrále Smeru, podnikal s mafiánom Žaluďom. Lenže s týmto mafiánom sa poznal aj šéfredaktor Týždňa Š. Hríb. Máme to chápať tak, že Týždeň má (alebo aspoň mal) prepojenie na mafiu? (Ak v tomto prípade postupujem ako advocatus diaboli, robím to len preto, aby som sa dopracoval nejakej objektívnej pravdy. Odsúdiť človeka len tak, je veľmi ľahké.)

Inak tento spôsob zberu dát mi v niečom pripomína ten, s ktorým som sa stretol v časopise Zem a vek. V ňom je rubrika „Pavučina“ s podtitulom „Sledovanie vláken, ktorými sú poprepájané jednotlivé osobnosti.“ Tiež je to také, že to niečo môže, aj nemusí znamenať. Vagovičove zistenia naznačujú, že tu existuje rozsiahle sprisahanie politikov s určitými podnikateľmi za účelom skrytého ekonomického ovládnutia štátu.

Záver

V blízkej dobe Kráľovstvo božie na Slovensko nepríde, aspoň tomu nič nenasvedčuje. Kráľovstvo božie je tak blízko a predsa cesta k nemu je ešte dlhá. Na začiatok by úplne stačilo, keby sa na Slovensko vrátil zdravý rozum. Keby sa atmosféra upokojila.

Parlamentné voľby v roku 2020 budú patriť k najdôležitejším v našej novodobej histórii. Bude sa rozhodovať o tom, či voliči omilostia politických hriešnikov, alebo si vyberú úplne iné strany.

Keď  v roku 1969 zomrel Jan Palach, zdalo sa, že jeho smrť bola zbytočná, lebo neviedla k žiadnemu odporu proti režimu. Nebola zbytočná, len plody tejto smrti sa prejavili neskôr, presnejšie o dvadsať rokov, v roku 1989. Tí, čo sa narodili v roku 1969, v roku 1989 robili revolúciu. Aj zmysel smrti J. Kuciaka sa môže vyjaviť až postupne. V zostrenom boji proti korupcii a v dôslednejšom vyšetrení rôznych káuz, ktoré by inak zostali mimo pozornosti verejnosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo