Čo majú neveriaci spoločné s Judášom

Nie je to schopnosť zradiť, ale jeden omyl pri posudzovaní cudzieho charakteru. Kresťania sú často obviňovaní z namyslenosti kvôli tvrdeniam o jedinej pravej viere. Možno je to niečo veľmi podobné, čo iritovalo Judáša na Ježišovi...

Mnohí poslucháči a čitatelia evanjelií si už kládli otázku, ako je možné, že Krista zradil jeden z jeho najbližších spoločníkov. A hádam najprijateľnejšiu predstavu na pochopenie poskytne hypotéza, že vo vzťahu Judáša k svojmu Majstrovi sa ku koncu odohrala niečím vyvolaná zmena. Spočiatku musel nepochybne dominovať úprimný obdiv, keďže sa pridal k Jeho kočovnej ambasáde nebeského kráľovstva. Spravovanie spoločných peňazí mohlo neskôr zohrať určitú motivačnú funkciu, aby zotrval, ale určite nešlo o výrazne zaujímavé sumy, ktoré sa mohli „odtratiť“ z mešca Dvanástich. No po troch rokoch sa prejavil iný problém: Judáš asi začínal mať pocit, že Ježišovi to mesiášstvo stúplo do hlavy.

Keď sa najúžasnejší príbeh prenášal na moderné muzikálové pódium v podobe rockovej opery Jesus Christ Superstar (1972), aj libretista T. Rice stál pred problémom vierohodne zdôvodniť obrat z verného fanúšika na znechuteného udavača – a došiel k podobnému záveru ako naznačujú evanjeliá: Judáš bol Ježišom čoraz viac pohoršený. Áno, záchranca židovského národa, syn Dávidov, bol síce netrpezlivo očakávaný, a Judáš, tak ako iní učeníci, určite aspoň spočiatku veril, že ním je Ježiš, ale tie postupne sa objavujúce reči o Božej identite... to už bolo cez čiaru! Prípadne, ak aj teoreticky pripúšťal možnosť, že Ježiš je syn Všemohúceho ( - veď bol svedkom zázrakov, ktoré v čase pred vznikom filmového priemyslu museli pôsobiť ešte úžasnejšie ako dnes), určite by však najdokonalejší človek nemal byť taký márnivý. Nechal minúť voňavý olej v hodnote menšieho majetku na svoju hlavu a obraňoval pôvodkyňu toho plytvania, pretože mu vraj urobila dobre. Ba čo viac, údajne sa to bude spomínať ako správny a pamätný skutok po celom svete! Keď vchádzal slávnostne do Jeruzalema, zabezpečil si určitý štandard (prvo-osedlané osliatko) a odmietol zaraziť búrlivé prejavy nadšenia davov svojich obdivovateľov s tým, že Jemu skrátka TREBA prevolávať na slávu – ak by to neurobili ľudia, kričali by kamene. Neslýchané! Áno, uzdravenia a iné zázračné javy boli pôsobivé, ale tieto narastajúce prejavy megalomanstva a užívania si pôct, to sa do profilu člena Božej rodiny akosi nehodí... – muselo vŕtať Judášovi hlavou.

V evanjeliu podľa Marka nasleduje verš o tom, ako sa Ho vybral udať Veľrade, bezprostredne po reportáži o vyliatí alabastrovej nádoby s nardovým olejom na Jeho hlavu v Betánii, v dome Šimona Malomocného (Mk 14, 3-9 a hneď potom 10). V Matúšovi je súvislosť medzi oboma udalosťami ešte explicitne zdôraznená: „Veru, hovorím vám, kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila. VTEDY jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ (Mt 26, 13 a 14)

Postoj, ktorý v rozhovore o účelnom využití prostriedkov Ježiš zaujal, Judášovi zjavne pripadal nehorázny a v rozpore s inokedy hlásanou pokorou („Neprišiel som sa dať obsluhovať, ale slúžiť“). Ak niekto sám začne podporovať velebenie vlastnej osoby, ono by to normálnemu pozorovateľovi naozaj malo pripadať nehorázne – jedine, že by danému človeku bezvýhradne dôveroval. A to tak hlboko, že by o ňom ani na milisekundu nezapochyboval: Ak jeho učiteľ a priateľ tvrdí, že má na pocty nárok, určite preto, že to tak jednoducho je a iba konštatuje holé fakty, a nie preto, že by bol ctibažný. Táto neotrasiteľná dôvera v Ježiša Judášovi zrejme chýbala. Možno sa rozhodol, že s Ježišom končí, už skôr – a tie výroky zaváňajúce sebastrednosťou boli len poslednou kvapkou, ktorá uľahčila jeho odhodlanie pripísať si na účet tridsať strieborných.

V Lukášovi a Jánovi sa síce tento nepochopiteľný akt zrady (zavŕšený bozkom!) vysvetľuje iba metafyzicky: do Judáša vraj pred sviatkami Nekvasených chlebov „vošiel Satan“, resp. mu to „vnukol“. Ale toto vysvetlenie neodporuje opisu situácie, kedy Ježiš nadobro stratil Judášovu priazeň. Marek a Matúš nám vo svojich evanjeliách vlastne objasnili, že pri takej nehanebnosti, akou je zradenie vlastného vodcu a najbližšieho priateľa oplývajúceho neopakovateľnou múdrosťou, ktorého zradca zažil aj pri najväčších zázrakoch, musí ísť o špeciálny vplyv Zla, Ján a Lukáš sa zas vo svojich evanjeliách sústredili na opis okolnosti priaznivých pre psychologické nastavenie, za ktorého sa človek tomuto vplyvu Zla otvorí – a môže ísť o nejakú zdanlivú trivialitu, ktorá ho postrčí ten posledný krôčik k zlomovému okamihu. Hoci Ján na rozdiel od Marka a Matúša neuvádza, že Judáš dospel k svojmu rozhodnutiu hneď po incidente s nádobou oleja, opisuje, že pri ňom došlo k otvorenej roztržke medzi ním a Ježišom, keď ten prvý frfľal, že sa cena oleja mohla radšej rozdať medzi chudobných, a druhý ho napomenie – aj použitím argumentu, že „chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“, čo veľmi neznie ako výrok stelesnenej skromnosti.

Ale ak hypoteticky pripustíme, že sa väčšina ľudí, čo Ježiša poznali najbližšie, v ňom nemýlila a naozaj išlo o Boha na zemi s mocou odpúšťať hriechy a kriesiť mŕtvych, potom nárok na pár formalitiek prislúchajúcich Jeho pravej identite podľa starých židovských písiem sa zdá byť úplne legitímnym minimom, ktoré proste len sucho oznamuje, aj to len v ojedinelých prípadoch. Nediktuje si zoznam výstredných požiadaviek ako celebrity šoubiznisu, vyžadujúce v šatni ružové koberce či päť druhov francúzskeho pečiva. Iba si je vedomý významu svojej Misie a najmä Jeho posledných dní. Má hádam strúhať falošnú pokoru a tváriť sa, že si to nezaslúži? Okrem toho, to, čo povedal Judášovi, nebol akýsi samostatný výkrik megalomanstva. Povedal to na podporu svojej obrany ženy, ktorú Judáš kritizoval za dobrý skutok milosrdnej lásky a On sa jej zastal.

Aby však nedošlo k nedorozumeniu: rozbor toho, čo sa asi udialo a ako súvisia vonkajšie udalosti s vnútornou zmenou protagonistu, nijako nedokazuje, že o Ježišovej identite nemôže nikto pochybovať – iba toľko, že ak by bola pravdivá a On sám by si jej bol dobre vedomý, bolo by neprirodzené vyčítať Mu, že sa k nej priznával. Predstavte si, že ste prezident, prídete na oficiálnu návštevu do inej krajiny, a nebudete prijímať pocty právoplatne určené hlave štátu, ale skôr vravieť: „Mňa si nevšímajte, nechcem vás zdržiavať... To je v poriadku, vezmem si taxík – nemuseli ste na letisko posielať tú parádnu limuzínu, stačilo nejaké pojazdné žiguli.“ Takýto prejav by bol azda vhodnejší?

Mám dojem, že podobnou optikou, akou Judáš posudzoval Ježiša, vnímajú neveriaci „veľkohubé“ presvedčenie kresťanov, že práve oni narazili na zlatú baňu pravdy, najčistejší prameň večného života a najsprávnejší svetonázor, aký si možno osvojiť. Pokiaľ bezhranične nedôverujú, že ich veriaci bratia ako príčetní členovia spoločnosti vedia, o čom hovoria, musí sa im to niekedy javiť ako bezuzdné povýšenectvo. „No iste! Iba vy musíte mať patent na pravdu! To ale hovoria všetci... Kde beriete tú drzosť takto sa nad nás vyvyšovať?“

Avšak v prípadoch skutočného povýšenectva (ktoré, sa žiaľ, tiež objavujú) dotyčný nachádza v dávaní najavo, že sa nachádza ďalej (resp. vyššie) ako ľudia iného svetonázoru, isté potešenie či sebauspokojenie. Ale čo v prípadoch, kedy by si radšej želal nemusieť sa takto jednoznačne konfrontovať, a hoci nerád, urobí to len v záujme pravdy, čestnosti, alebo obrany dôležitých hodnôt? Lebo keby to neurobil, išlo by o neúprimnosť či zbabelosť – a tak, ako všetkým vadí pokrytectvo pri predstieraní nábožnosti, rovnako by malo vadiť aj pokrytectvo pri predstieraní bezbožnosti. Napokon, vyjadril to aj samotný Ježiš v Jánovi 8, 54-55: „...oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte ‘On je náš Boh‘, a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A KEBY SOM POVEDAL: NEPOZNÁM HO, BOL BY SOM LUHÁR...“

Z nekresťanských priateľov by určite boli oveľa znesiteľnejší spoločníci, keby prestali trvať na stupídnej požiadavke, aby sa kresťan hral na nevedomého vo veciach, v ktorých má úplne jasno (akurát sa nedajú materialisticky dokázať), len preto, aby sa oni necítili trápne. Ak by napríklad prišli do odľahlej osady, kde sa pred zásahom blesku stále bránia dômyselnou tanečnou choreografiou na upokojenie Perúna, vari by sa ich nesnažili oboznámiť s existenciou bleskozvodu? Začali by verejne popierať vlastnú skúsenosť a pripustili by, že si užitočnosťou vyvýšenej kovovej tyče ani nie sú celkom istí, a ktovie, ako to všetko vlastne je? To by som rád videl! Samozrejme, oni by boli v ľahšej situácii, lebo možno už v nasledujúcej búrke by domorodcov mohli presvedčiť empiricky... ale aj keby tá bola v nedohľadne, verím, že by nezačali verejne spochybňovať svoje poznanie.

Tak schválne – na čiu stranu by ste sa postavili v nasledujúcom dialógu:

A: „Prestaň nám vnucovať svoju verziu reality – pochop, že je to len tvoj názor!“

B: „Ale som si istý, že to je svätá pravda! A jej poznanie by bolo užitočné pre celý svet.“

A: „Iste, iste. Lenže dokázať tú tzv. pravdu nevieš, že?“

B: „No... možno, že momentálne nie... Ale aj tak - keď sa človek pozrie na rôzne javy a zamyslí sa, myslím, že toto vysvetlenie dáva najlepší zmysel.“

A: „Pozri, to tvrdíš ty, ale iní múdri ľudia zase tvrdia niečo celkom iné! Prečo tak tvrdohlavo trváš na tom, že sa máme pozerať na svet tvojím pohľadom? Nemôžeš ho prezentovať len ako jednu z alternatív? Keď už si to teda nechceš radšej nechať len pre seba, aspoň to nepodsúvaj ako jedinú možnú pravdu!“

Lenže B. si nedal povedať. Presadzoval vehementne svoje presvedčenie ďalej a iné zosmiešňoval. Ak sa vám jeho postava zdá tá dogmatickejšia a neústupčivejšia, vedzte, že ide zhruba o postoj G. Galilea, ktorého si neveriaci neprávom uctievajú ako mučeníka pravdy v boji s netolerantnými inkvizičnými klerikmi, napriek tomu, že jediné, čo od neho cirkevní predstavitelia žiadali, bolo, aby kopernikovský heliocentrizmus prezentoval iba ako teóriu dovtedy, kým nebude uspokojivo dokázaný. Nejde skôr o prejav vedeckej obozretnosti než náboženskej nafúkanosti?

Obávam sa, že Judáš tiež mylne vyhodnotil Ježišove výroky ako Jeho neprijateľne narastajúcu domýšľavosť. Všetkým nám ostatným, kresťanom aj nekresťanom, by malo byť varovaním, že ho to doviedlo k najopovrhnutejšiemu konaniu – a to bez ohľadu na to, aká bola skutočná identita Ježiša.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo