Stoja matky ubolené pod krížom

Mesiac marec práve končí. Bol to smutný mesiac. A nielen pre pôstne obdobie, ktorým sme sa v kresťanských cirkvách pripravovali na slávenie Veľkej noci. Bol to mesiac, v ktorom sme pochovali dvoch mladých zavraždených ľudí – Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.

O tejto ohavnej vražde som sa dozvedela v Prahe. Práve som sa zúčastňovala pietnej spomienky na potlačenie pochodu študentov v roku 1948 pri nástupe komunistického režimu. Stretla som sa tu so vzácnymi ľuďmi prenasledovanými počas totality. V rozhovoroch vyjadrovali svoje obavy plynúce z tejto strašnej udalosti. Odchádzala som od nich s naliehavým odkazom, aby sme boli vnímaví na signály doby.

Dvojnásobná vražda otriasla ľuďmi. Po pohreboch Jána a Martiny nasledovali protesty. A to nielen v mestách na celom Slovensku, ale aj v zahraničí. Ľudia v uliciach požadovali slušnú a spravodlivú spoločnosť pre všetkých. Žiadali vyšetrenie úkladnej dvojnásobnej vraždy a tiež  žiadali krajinu bez korupcie. V piatok 9. marca 2018 bolo v uliciach miest Slovenska viac ako sto tisíc ľudí.

Marec 2018 bol zároveň mesiacom smutných výročí. Koncom tohto mesiaca sme si pripomenuli 30 rokov od sviečkovej manifestácie. Na tejto pokojnej manifestácii ľudia žiadali náboženskú a občiansku slobodu. Všetci sme cítili tú symboliku prepojenia so  súčasnými pokojnými protestmi. Ohúrení sme sledovali ako sa história neuveriteľne preplietla s prítomnosťou.

25. marec má aj ďalšie neslávne výročie. Je ním prvý transport židovských dievčat a žien zo Slovenska do nemeckého vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Z tisícky žien ho prežilo asi len dvadsať. A tento deň je spojený aj so zápasom za právo na život pre počaté deti. Prolife organizácie upozorňovali na základné ľudské právo na život, ktoré patrí každému - počatému dieťaťu aj  starému a chorému človekovi.

Všetky tieto udalosti napĺňali moje tohtoročné pôstne obdobie. Na jednej z akcií na ochranu života prehovoril básnik Daniel Hevier, ktorého slová nenechali nikoho chladného. Povedal: Sú dni ako tieto: zima zápasí s teplom, slnko s temnotou... Ale v korunách stromoch nezničiteľne spievajú vtáci a deň nezadržateľne víťazí nad nocou. Práve dnes je deň, ktorý je o minútu dlhší ako noc. Minúta v ľudskom živote i v živote vesmíru je takmer zanedbateľná. Ale už zajtrajší deň prekoná noc o päť minút a postupne bude pribúdať dňa, tepla, spevu a farieb. Bude pribúdať života. Dnes ešte stojí matka pod krížom ako v Pergolesiho Stabat Mater . A vedľa stoja dve iné mamy, ktoré dnes pozná celé Slovensko, ba veľká časť sveta. Mama Kuciaková a mama Kušnírová, ktorým neľudská zloba popravila ich deti. Aj preto dnes znejú Pergolesiho tóny ako zvony nad ich hrobami.“

A básnik pokračoval ďalej: „Niekedy je tomu ťažké uveriť, ale my už vieme: dobro vždy zvíťazí nad zlobou, život nad smrťou, pravda nad lžou, spravodlivosť nad zločinom. ... Sú dní ako tieto: sivá farba postupne prijíma farebnosť života. Nádej si utiera slzy a na jej tvári sa zjavuje zatiaľ nebadateľný úsmev. Ticho sa mení na hudbu, plač na spev. Smrť odumiera a život sa derie k životu.“

Niet čo dodať.

Prajem všetkým požehnané sviatky plné veľkonočnej nádeje.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo