Kauza križiacke výpravy

Kauza križiacke výpravy

Križiacke výpravy sú dodnes diskutovanou témou. Často je povedomie o týchto udalostiach zaťažené jednostrannými výkladmi. Čiernu legendu o križiackych výpravách možno badať v mnohých populárnych filmoch a bulvárnych článkoch.

Táto legenda má svoje korene už v časoch protestantskej reformácie. V dobe osvietenstva rozširovali „temnú zvesť“ o výpravách proticirkevní autori ako napríklad Francois Voltaire. A to nehovorím o komunistickej historiografii. Križiacke výpravy sú obľúbenou témou ľudí, ktorí sú kritickí voči Cirkvi a náboženstvu. Výpravy boli údajne prejavom chamtivosti pápežov a túžbe po moci. Cirkev si chcela rozšíriť svoje územie a tak sa neštítila ani vojen „v mene Krista.“ V širšom rozmere sú výpravy prezentované ako prejav násilnej podstaty viery. Skutočnosť je však trochu iná. Treba povedať, že tieto zločiny sa často zveličujú. 

Je pochopiteľné, že pre moderného človeka (ktorý často nekriticky adoruje rozum, slobodu, toleranciu ...) sú výpravy ťažko prijateľné. Ale pre človeka tej doby až také neprijateľné neboli. Dejiny musíme chápať v konkrétnych súvislostiach. Na druhej strane treba priznať že správanie účastníkov výprav sa neraz odklonilo od evanjelia Ježiša Krista. Tieto činy nemožno lacno ospravedlňovať ani zamiesť pod koberec.

Príčiny výprav 

Križiacke výpravy boli vraj imperialistickou záležitosťou. Bezbranný a pokojný Východ bol napadnutý mocichtivým Západom. Je to mýtus. Islam sa už krátko po svojom vzniku na začiatku 7. storočia začal šíriť rýchlou vojenskou expanziou. Historik Hans Mayer vo svojej knihe Dějiny křížových výprav píše: „Idea džihádu, svätej vojny sa od kresťanského variantu zásadne odlišovala predovšetkým v tom, že od samotného počiatku išlo o útočný podnik.“ Moslimovia dobyli Svätú zem a Jeruzalem – miesto života, umučenia a  zmŕtvychvstania Ježiša Krista. O niekoľko desaťročí im už patrila celá severná Afrika spolu s kolískou kresťanského mníšstva – Egyptom. Moslimovia prenikli na Pyrenejský polostrov, potom postupovali na územie dnešného Francúzska a dokonca Švajčiarska. Zastavilo ich až vojsko franského kráľa Karla Martela pri Poitiers v roku 732. 

Púte do Svätej zeme majú pradávnu tradíciu. Už od dôb ranej Cirkvi kresťania putovali k miestam, ktoré popisuje Biblia. Neskôr sa tieto púte zintenzívnili hoci krajinu mali pod kontrolou moslimovia. Kresťania v týchto končinách spadali pod islamské právo. Museli platiť dane a ich náboženská sloboda bola obmedzená. Častokrát nemohli stavať modlitebne alebo kostoly. Pre pútnikov bolo čoraz problematickejšie navštevovať Jeruzalem. Dochádzalo aj k šikanovaniu a násiliu. Uvediem niekoľko príkladov: 
„ Začiatkom 8. storočia moslimovia ukrižovali 60 pútnikov z Anatólie
- v roku 1009 rozkázal egyptský kráľ al-Hakim zničiť v Jeruzaleme Baziliku Božieho hrobu s výslovným cieľom definitívne odstrániť samotný Boží hrob
- rok 1056 – Moslimovia vyhnali z Jeruzalema 300 kresťanov a európskym kresťanom zakázali vstup do Svätého mesta 
- rok 1077 – Jeruzalem v rukách seldžuckých Turkov. Emir Atiz bin Uwaqne a jeho vojaci vyvraždili okolo 3 000 ľudí 
- v celej oblasti bolo zničených okolo 30 tisíc kresťanských kostolov.“ 

Moslimovia mali pod svojou kontrolou kľúčové miesta Biblie. Z pohľadu kresťanov nebolo jednoduché prijať fakt, že hrob zakladateľa kresťanstva Ježiša Krista je v rukách inovercov. Je  vcelku pochopiteľné že chceli nejako zasiahnuť. Mylné je aj tvrdenie, že výpravy boli čisto cirkevnou záležitosťou. Do týchto akcií sa výrazne zapájali aj panovníci a šľachta. Bezprostrednou príčinou križiackych výprav bola porážka byzantského vojska v bitke pri Manzikerte v roku 1071. Byzantská ríša bola ohrozovaná útokmi seldžuckých Turkov. Byzantský cisár poslal žiadosť o pomoc pápežovi Urbanovi II. 

Moslimská expanzia v rokoch 622 - 750 (zdroj:https://cs.wikipedia.org/wiki/Isl%C3%A1msk%C3%A1_expanze )

Kontroverzné udalosti 
Schizma roku 1054 rozštiepila kresťanský svet na západný (latinský) a východný (ortodoxný). Vôľa latinského Západu pomôcť východu bola spočiatku nízka. Pápež Gregor VII. bol zamestnaný bojom o investitúru. Až neskôr vzišla nádej, že turecká hrozba bude na niečo dobrá a dôjde k zmiereniu medzi kresťanmi. Pápežova zvolávacia reč vo francúzskom meste Clermont v roku 1095 prítomných natoľko nadchla že mnohí vykrikovali: „Boh to tak chce!“ Tento zápal pre výpravu je dodnes pre historikov záhadou. Niektorí to interpretujú tak, že išlo o pápežovu túžbu po moci. Mohla však túžba jedného človeka takto pohnúť davy? Mylná je predstava že prvá krížová výprava bola nejakou systematickou akciou. V skutočnosti išlo o neorganizovanú masu nadšencov. Ich pohnútky je preto ťažké rozlúsknuť. Určite tam boli nábožní ľudia, ktorí mali čisté zámery a skutočne im išlo o to aby oslobodili Boží hrob. Boli tam aj ľudia, ktorí len vieru použili ako masku na dosiahnutie zištného cieľa. Je ťažké odhadnúť pomer dobrých a zlých. No povedať, že to bola banda vrahov a zlodejov je tendenčný a nehistorický záver. Križiaci po mnohých útrapách Jeruzalem napokon dobyli. Dobytie Jeruzalema je dodnes kontroverzná záležitosť. Kritici vyčítajú križiakom vraždenie po obsadení mesta.

Historik Thomas Madden, odborník na obdobie výprav: „Nepochybne bolo v Jeruzaleme zabitých mnoho ľudí potom, čo križiaci mesto dobyli. Ale treba to chápať v historickom kontexte. Vo všetkých pred-moderných európskych a ázijských civilizáciach bolo prijatým morálnym štandardom, že mesto, ktoré sa odmietalo vzdať a bolo potom dobyté silou, patrilo víťazom. To sa týkalo nielen budov a tovaru, ale aj ľudí. Preto každé mesto alebo pevnosť musela zvážiť či môže odolať dobyvateľom. Pokiaľ nie, bolo múdre vyjednávať o podmienkach kapitulácie. V prípade Jeruzalema sa obrancovia bránili až do konca. Počítali s tým, že impozantné mestské hradby budú chrániť mesto pred križiakmi, dokiaľ neprídu posily z Egypta. Zmýlili sa. Keď mesto padlo, začalo sa rabovanie. Veľa ľudí bolo zabitých, ale veľa ich bolo vykúpených alebo im bolo dovolené odísť. Z dnešného hľadiska to vyzerá brutálne. Ale stredoveký rytier by mohol poukázať na to, že pri leteckých náletoch v modernej vojne je zabitých oveľa viac ľudí, než koľko by ich padlo počas jedného, dvoch dní. Je treba povedať, že v tých moslimských mestách, ktoré sa križiakom dobrovoľne vzdali, bol ľudom ponechaný majetok, neboli obťažovaní a mohli slobodne vykonávať svoje bohoslužby.“ (Celý rozhovor s historikom Thomasom Maddenom o bežných ale často nesprávnych predstavách o výpravach možno nájsť tu: https://www.euportal.cz/Articles/1102-jake-byly-ve-skutecnosti-krizove-vypravy-.aspx)

Smutnou epizódou prvej križiackej výpravy boli protižidovské pogromy a nútené krsty. Tieto násilnosti voči židom sa odohrávali v niekoľkých európskych mestách. Ani tieto pogromy Cirkev neschvaľovala a postavila sa im na odpor. Cirkevný historik Jozef Haľko píše: „Pápež Alexander II. výslovne zakazoval násilnosti voči židom. Kozma, pražský arcibiskup ukrýval prenasledovaných vo svojej rezidencii.“ V 13. storočí pápež Innocent III. chcel opäť získať Jeruzalem a zmobilizoval už v poradí štvrtú výpravu. Križiaci sa však zaplietli do politických sporov s Benátčanmi. A tak namiesto Jeruzalema križiaci spolu s Benátčanmi (a to napriek protestom zo strany pápeža) dobyli a vyplienili bohaté hlavné mesto Byzantskej ríše Konštantínopol. Roztržka medzi Západom a Východom sa tak ešte viac prehĺbila. 

Detská krížová výprava je dnes chápaná ako učebnicový prejav náboženského fanatizmu a zneužívania nevedomých na mocenské záujmy. Nevinné deti mali zázračne vyslobodiť Jeruzalem. Keď už Svätú zem nedobyli ťažkoodenci, tak aspoň maličkí … Na začiatok treba povedať, že je sporné či išlo o čisto detskú výpravu. Haľko: „Správnejšie by bolo ju nazývať mládežníckou alebo dokonca výpravou chudobných, pretože tu zrejme došlo k omylu zlým prepisom latinského puer, čiže dieťa, a papuer teda chudobný.“ Každopádne bola to bizardná akcia a zrejme je na mieste hovoriť aj o fanatizme. Výprava skončila žalostným neúspechom. Nielenže nikdy nedorazila do svojho cieľa (niektorí zahynuli už počas plavby) ale zároveň mnohí z účastníkov boli predaní do otroctva. Historik H. Mayer: „Tento podnik v každom prípade nemal oficiálne požehnanie cirkvi, a teoreticky nešlo o krížovú výpravu.“ Napríklad pápež Innocent III. jednej z týchto skupín prikázal ísť domov.  

Križiacke výpravy neboli v konečnom dôsledku úspešné. Moslimovia dobyli poslednú križiacku pevnosť Akkon v roku 1291 a ďalšie výpravy už neboli podniknuté. Napriek tomu, je takmer isté, že bez týchto výprav by sa európske dejiny vyvíjali celkom inak. Zabúda sa aj na to, že tieto výpravy neboli len dobyvačné. Medzi Západom a Východom prebehla kultúrno-civilizačná výmena. Európa znovu objavila spisy antických autorov, hlavne Aristotela, ktorý podnietil napríklad Tomáša Akvinského k teologickej a filozofickej tvorbe. Rozšírila sa pobožnosť krížovej cesty. Vznikli nové rehole. 
 
Pohľad na výpravy cez optiku vzťahu viery a násilia
V blogu som ponúkol krátku reflexiu nad krížovými výpravami. Nemal som v úmysle napísať vyčerpávajúcu historickú štúdiu. Chcel som upriamiť pohľad na najkontroverznejšie udalosti. Kritici častokrát používajú výpravy ako argument poukazujúci na to, aké zlo údajne predstavuje viera v Boha. Problematika je však oveľa hlbšia. Už vyššie som poznamenal, že dejiny treba chápať v určitých súvislostiach. Neznamená to ospravedlňovať zločiny ale vniesť do tejto záležitosti iné svetlo. Kým dnes prevláda sekulárny svetonázor, v tej dobe vládol náboženský pohľad na svet a prenikal každú stránku života ľudí. Nemôžeme sa na dejiny pozerať akoby sme dospeli do nejakého definitívneho bodu z ktorého posudzujeme všetko podľa dnešných merítok.  

Treba však dôrazne odmietnuť všetky zločiny, ktoré sa diali v mene Boha. Nehľadiac na to či sa odohrali v 10. alebo v 21. storočí. Tieto činy neboli v súlade s evanjeliovým posolstvom lásky a odpustenia. Niektorí však môžu namietať, že náboženstvo ako také (aj kresťanstvo, aj islam, aj iné náboženstvá) vedie skôr či neskôr k páchaniu násilia. (niekoľko myšlienok o vzťahu Biblie a násilia som načrtol v svojom predošlom blogu: https://blog.postoj.sk/29853/nasilie-v-biblii) Táto kritika však nerozlišuje a hádže všetky náboženstvá do jedného vreca. Islam má pravdepodobne iný vzťah k násiliu ako kresťanstvo. Je to komplikovaná otázka a nemám dosť odbornosti ani priestoru na to aby som ju tu rozlúskol. Zaoberám sa vierou v Boha ako ju chápu kresťania. Myslím si že v tomto prípade je to ako s nožom. Nôž je nepochybne užitočný nástroj či už v domácnosti alebo pri práci. Som si istý že v dejinách pomohol ľudom veľakrát. Na druhej strane nôž sa dá použiť ako nástroj na vraždenie alebo na iné zvrátenosti. Je to možno krkolomný príklad ale chcem tým poukázať na to, že extrémisti sa radi zaštiťujú vierou aby odviedli pozornosť od svojich skutočných zámerov.  

Viera môže človeku pomôcť k hlbšiemu prežívaniu života, nájdeniu zmyslu a istoty. Katolícka Cirkev formovala európsku civilizáciu v oblasti kultúry, morálky, umenia, spoločnosti a na prekvapenie mnohých aj vo sfére rozumu a vedy. Samozrejme viera sa dá zneužiť ako nástroj na páchanie hanebných zločinov. Ale kto za to môže? Vari Boh? Nie, sme to my ľudia. Nech sa to zdá akokoľvek neprijateľné, my ľudia sme zodpovední za to čo si navzájom spôsobujeme. Niektorí si myslia, že fanatizmus je prejavom silnej viery v Boha. Nie je to pravda. Fanatizmus je dôsledkom nedostatku viery v Boha. Treba v pravde priznať, že kresťania neraz znetvorili obraz milujúceho Boha svojou aroganciou. Je to však dostatočný dôvod zavrhnúť Boha? Som v takej pozícii aby som odsudzoval druhých? Keď chcem aby spoločnosť a cirkev bola už na tomto svete lepšia, najlepšie je začať od seba. Ježišovo posolstvo „kajaj sa a ver evanjeliu platí“ v prvom rade pre mňa.   

Zdá sa však že násilie je súčasťou ľudskej prirodzenosti bez ohľadu na svetonázor. Nemyslím si že keď sa zbavíme náboženstva, že nám to prinesie mierumilovnejšiu spoločnosť. Paradoxne, v mene budovania spoločnosti bez Boha sa vykonali ďaleko väčšie ohavnosti. V tejto perspektíve možno považovať argument postavený na tom, že križiacke výpravy ukázali zločinnú povahu viery ako vágny a povrchný.   

Použitá literatúra

Dějiny křížových výprav – Hans Eberhard Mayer, 2014
Výpravy v znamení kríža – Jozef Haľko, 2011

Titulný obrázok - https://en.wikipedia.org/wiki/Crusades

 

 

 

 

 

 

 

 

 
   

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo