Blog 25. marec 2018

Počúvajme sa a neodsudzujme

Pavol Mrázko
Pavol Mrázko
Obdivuhodné spoločenské vzopätie, ktoré sme zažili v poslednej dobe, zároveň bohužiaľ vyplavilo na povrch mnohé negatívne javy, ktoré sú dlhodobo prítomné v našej spoločnosti. Problém o ktorom chcem písať je nedostatok počúvania a rešpektovania druhého človeka a rýchle odsúdenie, hlavne pokiaľ nemá rovnaký názor ako ja.
Obdivuhodné spoločenské vzopätie, ktoré sme zažili v poslednej dobe, zároveň bohužiaľ vyplavilo na povrch mnohé negatívne javy, ktoré sú dlhodobo prítomné v našej spoločnosti. Problém o ktorom chcem písať je nedostatok počúvania a rešpektovania druhého človeka a rýchle odsúdenie, hlavne pokiaľ nemá rovnaký názor ako ja.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Mrázko

Často sa nám stáva (autor nie je výnimka), že opačný názor považujeme za ohrozenie a k jeho zástancovi si hneď vytvoríme negatívne emócie, pričom sa ani nesnažíme pochopiť jeho zmýšľanie. Našim jediným cieľom sa stáva poraziť ho, ako keby bol našim nepriateľom. Keďže je nepriateľom tak na neho aj nepriateľsky reagujeme, obzvlášť v neosobnom priestore internetu. Nesúďte, aby ste neboli súdení. Ako často na to zabúdame! Veľmi rýchlo vieme odsúdiť človeka za jeho názor, bez toho aby sme si ho poriadne vypočuli. Nabudúce keď budeme písať nejaký emotívny komentár na facebooku, tak sa skúsme zamyslieť, či by sme to danému človeku povedali aj osobne.

V menej podstatných veciach sa to deje po každom športovom podujatí s účasťou našich reprezentantov. Fascinuje ma, ako každý máj sa zrazu odnikadiaľ vynorí 5 miliónov hokejových trénerov. Kde boli, keď SZĽH robilo výberové konanie? Alebo ako ľahko vieme nadávať na hráča, ktorý niečo pokazí, ale stáli sme niekedy v jeho korčuliach? Alebo sme zažívali to čo Nasťa Kuzminová na strelnici, že vieme ako to mala trafiť lepšie? Šport ale našťastie stále dokáže viac spájať ako rozdeľovať.

Na celospoločenskej úrovni som prvýkrát zaregistroval takú výraznú polarizáciu pri všemožných debatách a hádkach o referende za rodinu. Liberáli nás zabúdali počúvať a tak nezistili, že našim cieľom nie je nastoliť čiernu totalitu, ale chrániť to čo je naozaj najcennejšie a to rodina a deti. Mnohí rezignovali na ideálny stav, to však neznamená, že je správne sa s tým zmieriť. My sme takisto nepočúvali ich, a nechápali sme, že aj liberálne názory na to, ako má rodina vyzerať môže niekto zastávať v úprimnom presvedčení a snahe o spravodlivosť.

Ďalšiu ranu vzájomnému počúvaniu sa zasadila imigračná kríza. Bolo ťažké sa verejne vyjadriť bez toho, aby ste jednou stranou boli považovaní za fašistu a druhou za „slniečkára“. Stále sme boli tlačení pridať sa na jeden alebo druhý pól. Ako keby neexistovalo nič medzi tým. Pritom každý sme jedineční a naše názory si utvárame na základe obrovského množstva vplyvov. Napriek tomu máme stále tendenciu kádrovať ľudí podľa hesla „kto nie je s nami, je proti nám“.

Určite tento stav, často nazývaný sprofanovaným cudzím slovom polarizácia, existuje aj inde ako u nás. Takí Američania by vedeli rozprávať, koľké rodiny, priatelia, známi sa do krvi rozhádali, či voliť Clintonovú, alebo Trumpa.

No a niekoľko slov k aktuálnej situácii u nás. Tí, ktorí na Slovensku najviac nepočúvajú, sú politici, ktorých zaujíma názor ľudí, len keď im môže zvýšiť volebné preferencie a tým aj moc a peniaze ku ktorým sa dostanú. Robert Fico, asi doteraz nevie pochopiť, že ľudia, ktorí vyšli na námestia ho naozaj mali plné zuby, lebo roky na nich kašlal, poprípade pred nimi hral divadlo, ako sa o nich stará. Divadlo pokračuje, ale horšie je, že si ním nechávame narúšať medziľudské vzťahy. Prečo si toľko ľudí myslí, že keď nesúhlasím s cynizmom, rozkrádaním a korupciou prekvitajúcou za súčasnej vlády, tak automaticky som podporovateľ Matoviča, Sulíka, alebo hocikoho iného? Keď čítam občas diskusie na pravda.sk, tak sa mi chce v lepšom prípade smiať, v horšom plakať. To je ale na inú tému. Ľudia čo nevedia pochopiť, že naozaj niekto môže naivne veriť v možnosť zmeny, a kvôli tomu je ochotný obetovať obrovské množstvo voľného času, fyzických a psychických síl a vystaviť sa urážkam tretiny národa, aby zorganizoval zhromaždenie na námestí, by niekedy sami mohli skúsiť spraviť niečo nezištne. Spytovať si svedomie by sme si mali aj my: „tí druhí“. Veľmi ľahko sa dá skĺznuť do vulgárneho nálepkovania smeráckych voličov. Voláme po odobratí volebného práva starým ľuďom, bez toho aby sme si vypočuli prečo volia tak ako volia a že to robia naozaj v dobrej viere. Poprípade, keď Marián Kuffa vysloví výhrady voči protestom, tak nemusíme hneď reagovať, ako keby nám siahol na rodinné dedičstvo. Samozrejme, nikto nie je nekritizovateľný a máme právo vyjadriť svoj názor, ale ak sa už odvolávame na tú slušnosť, tak by sme nemali zabúdať že by mala platiť rovnako pre všetkých. Niektoré karikatúry majú k slušnosti tak ďaleko ako Fico k svätosti. Organizátori protestov si nezaslúžia tú spŕšku vulgarizmov a osočovania, keď sa rozhodli inak ako si veľa ľudí predstavovalo. Čo keby sme nabudúce predtým, než dáme najavo spravodliví hnev, sa snažili vypočuť dôvody rozhodnutia?

Stále verím, že na Slovensku môže zvíťaziť slušnosť a úcta k druhému. Možno som naivný, ale v tomto takým chcem zostať, kým to bude možné. Je skvelé, že toľkí ľudia v poslednej dobe ukázali, ako im záleží na slušnosti. Nezabúdajme ale, že s budovaním slušného Slovenska začíname každý od seba.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0