Sviečková manifestácia očami účastníka-tínedžera

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Sviečková manifestácia očami účastníka-tínedžera

25. marec 1988 - priebeh Sviečkovej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pohľadom násťročného účastníka.

Mal som 15, bez pár dní. Otec prišiel domov z roboty – bol elektrikár v neďalekom Slovliku – a povedal: „Ideme na manifestáciu do Bratislavy!“ Nasadli sme na osobný vlak a o hodinu sme už vystupovali na hlavnej stanici. Pešo sme sa ponáhľali k Slovenskému národnému divadlu.

Bol zamračený jarný podvečer. Stmievalo sa. Prvé dažďové kvapky nás zastihli na polceste. Na Obchodnej ulici vbiehame do predajne Otex kúpiť si napochytre dáždniky, ktoré sme v chvate, alebo kvôli vzrušeniu, zabudli doma. Dáždniky mali vypredané. Tak sme si kúpili aspoň šušťákové klobúčiky – otec modrý, ja hnedý – a rýchlo sme sa ponáhľali cez Michalskú bránu, Hlavné námestie, popri Laurinskej ulici...

Poznámka: Vďaka týmto klobúkom sme sa po 25-tich rokoch rozpoznali na videozázname. V 29. sekunde sa v zábere vľavo dolu objavia dve postavy idúce za sebou, majúce modrý a hnedý klobúčik.

Zdroj: svieckovamanifestacia.sk
Zdroj: svieckovamanifestacia.sk

Na námestie sme prišli včas, ešte nebolo hermeticky uzavreté oddielmi Verejnej bezpečnosti (VB), a včlenili sme sa do zástupu. O chvíľu sa mala začať modlitba ruženca. Stáli sme pomerne natesno popri sebe, plné námestie ľudí.

Krátko po úvodných slovách modlitby začali okolo námestia krúžiť polievacie autá, veľké oranžové Liazky, ktoré blikali majákmi a polievali cestu kolom-dokola námestia.

Pripadalo mi to v prvej chvíli komické. Hovorím otcovi: „Tí sprostí komunisti čistia cestu polievacími autami aj keď prší.“ Netušil som, že tie autá sa nejakým spôsobom môžu obrátiť proti nám – modliacemu sa niekoľko-tisícovému zástupu ľudí na námestí. A aj sa obrátili, ale až trochu neskôr. Najskôr len robili hluk a rušili modlitbu. A ešte polievacími zariadeniami, ktoré mali pod prednými a zadnými nárazníkmi, sem-tam zmáčali ľudí na okraji davu.

Po určitom čase začali namiesto veľkých oranžových áut krúžiť okolo nás  žlto-biele osobné autá VB. Veľké množstvo policajných áut, jedno za druhým. Mali pustené majáky, ktorých modré svetlo bolo znásobené odrazmi na mokrom asfalte cesty. Modlitba pokračovala, hoci z každej strany sa ozýval hukot desiatok policajných sirén.

Pre mňa najsilnejší moment prišiel, keď sa v istej chvíli ako na povel všetky autá VB natočili smerom do ľudí a pomaly, za neustáleho hulákania majákov, pokračovali v jazde. Smerom do ľudí...

Bol som asi tak tri až päť metrov od vonkajšieho okraja zástupu. Spočiatku sa ľudia rozostupovali, aby sa autám vyhli. Ustúpil som o krok aj ja, ľavý predný blatník auta sa mi šúchal o nohy. No potom prišiel okamih, keď už ľudia pred autom, kde som bol ja, neustupovali. V hustom dave nebolo kam. Ale chvíľu som mal tiež dojem, že nechceli ustupovať.

Bol to nezabudnuteľný pohľad: Policajný žigulák na jednotke, na plný plyn a ani sa nepohol. Pretože pred jeho predným nárazníkom stáli nahusto ľudia, ktorí v tej chvíli nemali kam ustúpiť. Vodič uberal a zase naplno pridával plyn, auto tlačilo do ľudí a... stálo. Niektorí pred autom boli natočení čelom k jeho prednej kapote, mali zopäté ruky a v tvári výraz bolesti. Výkriky a piskot zástupu sa vmiešavali do hluku sirén.

Mladá krv vo mne vzkypela. Musím niečo urobiť! Aby som odviedol pozornosť vodiča od riadenia vozidla a pokúsil sa ho zastaviť. V krátkom momente zvažujem alternatívy: Odlomiť spätné zrkadlo? Rozbiť sklo na jeho dverách? Niečo. Hocičo. Z celej sily som začal kopať do predných dverí na strane vodiča. Kopol som tak dva-tri-krát, keď v tom ma nejaká ruka zozadu vtiahla do zástupu. Pamätám si len čosi krátke, čo mi tá osoba povedala. Niečo v zmysle: „Nie takto!“ Pochopil som okamžite, ako to ten človek myslel:  My kresťania proti násiliu takto nebojujeme.

Zdroj: svieckovamanifestacia.sk
Zdroj: svieckovamanifestacia.sk

Autá VB sa nakoniec pretlačili cez námestie, išli z každej strany asi v dvoj- až päť-metrových rozostupoch popri sebe. Tým sa hustota davu síce preriedila, ale ľudia tam stále zostávali. Vtedy prišli na rad polievacie autá, ktoré jazdením medzi ľuďmi, trúbením a silným polievaním ďalej rozháňali zástup. Stál som v prednej časti námestia, bližšie ku SND a pre istotu pri pouličnej lampe, aby ma nezrazilo nejaké auto.

Po chvíli som v tom virvare započul silný zvuk akoby nejakého čerpadla. Hneď na to som uvidel vodné delá. Najprv iba jedno, po chvíli druhé, ako striekajú z rôznych strán na zhluky stoviek ľudí ešte stále zostávajúcich na námestí. Prúd vody mal obrovskú silu. Samotného človeka by pri priamom záshu zvalil na zem ako nič. Našťastie tí ľudia stáli blízko seba, takže nepopadali, ale ustupovaním sa spoločne snažili vyhnúť silnému prúdu. Niektorí sa pri tom ústupe vzájomne podopierali.

Pre mňa, mladého chlapca, nebol problém rýchlo pobehnúť a premiestniť sa 20-30 metrov, aby som nebol v dosahu dela. Ale všetci ľudia nemali takúto možnosť. A ani schopnosť, zvlášť starší. Tí tvorili značnú časť zhromaždenia. Bolo tam medzi nami skutočne veľa starších žien, babičiek.

Silný prúd vody rozháňal ľudí a niektorých zrážal na zem. Asi desať minút tejto „procedúry“ spôsobilo, že námestie sa takmer vyprázdnilo. Popresúvali sme sa na jeho okraje k priľahlým budovám a postupne začali tento priestor opúšťať. Na námestí zostali po veriacich len zničené dáždniky kde-tu sa povaľujúce po zemi.

Odchádzali sme aj my s otcom. Ešte tesne pred odchodom som si všimol, ako po mojej pravej ruke neďaleko na Gorkého ulici tajní príslušníci kohosi doslova vlečú a nasilu sa ho snažia dostať do veľkej policajnej dodávky. S otcom sme pochopili, že policajným hliadkam, ktorých bolo všade plno, sa treba oblúkom vyhýbať.

Spiatočná cesta osobným vlakom mala zvláštnu atmosféru. Vlak bol preplnený a veľká väčšina v našom vagóne sme boli účastníci manifestácie. Na každom bolo vidieť s akým vnútorným pohnutím prežil predchádzajúce hodiny. Cestujúci viedli medzi sebou tiché rozhovory (aj vo vlaku mohli byť ‚tajní‘) a jedna „štvorka“ pri dverách sa polohlasne modlila ruženec.

Tá atmosféra vo vagóne mala v sebe takmer až posvätno, skoro ako v kostole. A aj vzájomnú dôvernú spolupatričnosť plynúcu zo silných zážitkov, ktoré sa udiali len pred pár desiatkami minút. Zároveň tiež akoby očakávanie niečoho veľkého, čo má ešte prísť. Ale videl som na tvárach aj určité napätie: Ľudia sa predsa len obávali, čo z toho budú mať v práci. Avšak naisto čosi v tej atmosfére prítomné nebolo – pocit porazených.

 


Autor so synom pred začiatkom rekonštrukcie policajného zásahu proti Sviečkovej manifestácii 1988 - 30. výročie.
Foto: D. Škublová

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo