Nevešaj mi na nos sulíky!

Nevešaj mi na nos sulíky!

Moje predošlé dva blogy reflektujúce reakcie ľudí na súčasné dianie u nás boli sčasti omylom, priznávam to. Bol som naivný!

Už v prvom som vyjadril názor, že ak má Slovensko „zoslušnieť“, je potrebná jednota - inak bude mať spoločenský tlak iba silu štrajku interiérových dizajnérov v Lichtenštajnsku a nikoho z politikov k žiadnym zmenám neprinútime. Myslel som, že napríklad vypúšťané kačice o manipulátoroch zo zahraničia majú za cieľ túto jednotu trieštiť, ale že ak sa uvažujúcim jedincom LOGICKY vysvetlí, kto má z takej alternatívnej verzie reality skutočný prospech, ešte svoj postoj zvážia. Možno dokonca zmenia trasu piatkovej prechádzky mestom... Opisoval som príklady anti-opozične ladených postov, komentov a virálnych príloh – nie s autoritatívnym odmietnutím, ale s pokusom o kritickú analýzu. A podobné sladké nezmysly som stváral. Po ďalšom týždni komunikácie na sociálnej sieti či v osobnom kontakte už chápem, prečo to bola zbytočná námaha.

V prípadoch daných správ a výziev totiž nejde o informácie, ktoré by mali primárne za úlohu kohokoľvek ovplyvniť. Slúžia skôr len ako 1) zásterky, výhovorky, pseudo-vysvetlenia majúce za cieľ utvrdzovať sa v správnosti svojho postoja (- podpory súčasnej koalícii), resp. 2) zástupné argumenty, ktoré môžete predhodiť vašim blížnym namiesto priznania straníckych citov, pretože niečo predhodiť treba, nech nevyzeráte ako ťažký iracionál, ktorý si nezaslúži právo voliť či viesť motorové vozidlo. Pravda, treba na to kus silného žalúdka, lebo úroveň, prepitujem, argumentácie dosiahla už takú mieru cynizmu, že sa nikto nepokúša Smer a spriatelené strany nejako očistiť, zbaviť krivých obvinení z korupcie a podozrivých kontaktov (Slovensko je predsa malé – ťažko zájsť do samoobsluhy a nenaraziť aspoň na jedného, dvoch oligarchov či bossov podsvetia, čírou náhodou vás niekto v tej chvíli odfotí... a Matovičova tlačovka je na svete!) Nie, tieto snahy by sa už nachádzali v neželanej rovine absurdného humoru – aspoň ja som ani v jednom prípade nenarazil na pokus vyvracať rokmi vrstvené kauzy ( - čo čert nechcel, všetky nevyriešené). O odbornom prínose Troškovej nepochybuje nikto, je jedno, z ktorého tábora. Preto sa pozície presunuli na chladný pragmatizmus: Nahovárajte si, čo chcete, víkendoví protestujúci, nás voličov Smeru je aj tak stále viac ako vás. Blaha vyjadril to „my nikam neodchádzame“ za celú stranu jasne a uviedol aj príklad - ako sa v Rumunsku po masových protestoch dostala v predčasných voľbách k moci aj tak pôvodná strana (a z väzenia medzitým právoplatne odsúdení politici – to už ale pre nedostatok miesta neuviedol.) Inými slovami, žiadne trápne kecy o morálke, spravodlivosti, dôvere, pravde... iba aritmetický kalkul: náš elektorát nás hocikedy podrží, nerobte si ilúzie. To je demokracia, vy pravičiarski lúzri! (Len voľne parafrázujem.) Použila to na mňa namiesto zdĺhavých argumentov aj jedna známa na sociálnej sieti. Mimochodom, ak ste si nestihli zredukovať neprehľadný zástup priateľov rozdielnym postojom k imigrantom, homosexuálnym zväzkom či Slovenskému štátu, teraz je výborná príležitosť rozhádať sa so zvyškom. Nepremeškajte ju – čo ak vrenie čoskoro utíchne?

Drží sa aj nestarnúci hit „Hocičo, len nie opozícia“! Aj keď tým naozaj nemyslia „hocičo“, ale Smer a SNS, lenže to nikto otvorene neprizná – skromnosť im nedovolí. Varovaní pred obludnosťou tvora nehodného našej dimenzie, Sulíka, ktorý neurobí správne hádam ani výber farby ponožiek, je plná sieť. Nieže by som ho tu chcel obraňovať, len sa mi zdá podozrivé strašiť nejakým prípadným budúcim zlom, kým sme ešte ani nezastavili to súčasné. Krajina sa nedá odložiť na hornú poličku hibernátora a rozmraziť o pätnásť rokov, keď už tu bude vypestovaná ideálna opozícia. Žiaľ, tá šanca na zmenu sa deje teraz, a v konečnom dôsledku sú len dve možnosti: podporiť ju alebo nepodporiť. Napriek rôznosti ľudských pováh a motívov to v praxi znamená pridať sa k protivládnemu protestu alebo ostať ticho, či dokonca hádzať pod nohy prehnité polená. Ja som si to nevymyslel – tiež by som bol rád, keby existovala nejaká tretia alternatíva. Len ju z nejakého dôvodu tí naši záchrancovia pred sulíko-matovičo-kollárovosťou odmietajú prezradiť. (Vládu odborníkov, nestraníkov som už spomínal a podľa mňa by atmosféru určite upokojila... alebo aspoň NAOZAJ nezávislý minister vnútra na začiatok - lenže o týchto možnostiach obľúbení vodcovia národa vôbec neuvažujú.) Až po prácnom opekaní a namáhavom naťahovaní na škripec občas niekto výnimočne prizná, že radšej by tu mal pokračovanie Smerovania. Ale väčšinou len s invektívami vycúvajú z diskusie. Kiska je vraj buď trápny alebo prekračuje svoje právomoci... – no, možno, ale „co tím chtěl básnik říci?“, ak len nie „So Smerom na večné časy“? Ak vám prezidentove pokusy dosiahnuť celospoločensky dôveryhodnejších členov vlády vadia viac než prepojenia členov doterajšej vlády na mafiu, potom sa asi extrémne výkyvy teploty odrazili na kvalite vášho zdravého úsudku, bez urážky.

Z repertoáru nevypadávajú ani šlágre „Všetci sú rovnakí“ a „Tí druhí by kradli tak isto“. Naozaj? Povedala Baba Vanga? Ako by si, prosím vás, po dôslednom vyšetrení doterajších korupčných škandálov a vyvodení prísnej osobnej zodpovednosti mohol hocikto dovoliť šafáriť rovnakým štýlom? A ak aj nejakým zázrakom áno, kaluž je čas riešiť potom – zatiaľ sme sa nedostali ani z blata. Tak nezahmlievajte a nehanbite sa chlapsky priznať, komu držíte palce (prípadne vemeno). Svoj názor predsa môže mať každý... ale manipulatívne hejterstvo so skrytým cieľom, to je naozaj NEslušné Slovensko.

Ja osobne som za triumfálny tanec na hrobe oligarchického rozkrádania krajiny. Ak sa aj ale nateraz to najpozitívnejšie už udialo, ostávam obohatený spomienkou na môj najobľúbenejší moment histórie vysielania RTVS – sebazhadzovanie bývalého premiéra v priamom prenose, keď v reakcii na použitie konšpirátorskej zbrane čelil spontánnemu výsmechu novinárov a musel, nezvyklo vyvedený z miery, šesťkrát zopakovať „Pýtam sa...“ (Čakám, kedy z toho nejaký DJ namixuje hit youtubu.) Nazvite si to škodoradosťou. Ale pre mňa je to tiež symbol nádeje, že aj najväčšie zvieratá sú nakoniec len ľudia.

(foto:M. Dubovský)

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo