Ach, tí kresťanskí konšpirátori...

Ach, tí kresťanskí konšpirátori...

Radšej Fica ako Istanbulský dohovor. To je heslo nie zanedbateľného vnútrokresťanského prúdu, ktorý masové protesty na námestiach ignoruje. Niektorí, čo v ňom plávajú, cestou trúsia konšpirácie.

Katolícke rodiny v našom meste majú už roky taký mailinglist, cez ktorý si posúvajú info o rodinných omšiach, krížových cestách, tancovačkách, korčuľovačkách atď. Teraz niektorí prvýkrát pocítili potrebu varovať ostatných – pred zmanipulovanými protestmi. Fico síce nie je výhra, ale pozor: čo keby nám tí, čo prídu po ňom, podpísali Istanbulský dohovor?! V následnej diskusii došlo aj na Protokoly sionských mudrcov.

A bol oheň na streche.

Viceguvernér Českej národnej banky Mojmír Hampl v .týždni zaujímavo uvažuje o kategóriách ľudí podľa kombinácie morálnej a intelektuálnej výšky. Kombinácie sú štyri a mňa osobitne zaujala tá: morálna výška + slabý intelekt. To sú napr. niektorí hrdinovia protikomunistického disentu (Hampl menuje v českom prostredí známeho Petra Cibulku oddaného konšpiračným teóriám), ktorí preukázali výnimočnú odvahu a statočnosť, až hrdinstvo, ale ich neskoršie politicko-spoločenské postoje sú, kulantne povedané, smiešne.

Sú práve toto dnešní kresťanskí konšpirátori? Niektorí áno, ale človeku z fleku napadne aj pár mien (nebudem konkretizovať), kde je slabosť intelektu pochybná.

Ja by som preto otázku postavila inak: nielen ako vzťah osobnej morálky a intelektu, ale ako vzťah osobnej morálky a osobnej viery. Alebo vzťah zmyslu pre spoločné dobro a zmyslu pre transcendentno.

Táto téma ma trápi už od čias bašovania Jána Slotu v Žiline. Človek s totálnym nezmyslom pre čestné a efektívne spravovanie verejných statkov bol naklonený cirkvi, cirkevné školy mali uňho zelenú, vedel podporiť cirkevné aktivity a bol ústretový k potrebám cirkvi v meste. Niečo podobné sa podľa môjho pozorovania dá zovšeobecniť: ľudia, ktorí lovia v kalných vodách a poškodzujú verejný priestor od tunelovania spoločných peňazí po znásilňovanie práva, sú často naklonení cirkvi a konzervatívnym požiadavkám. Naopak, supertransparentní politici s najlepšími úmyslami, čo sa týka správy verejných vecí, sú často úplne odklonení od cirkvi a konzervatívnych požiadaviek.

Potom kresťania stoja pred ťažkou dilemou, a mnohí podporujú tých prvých. Vyčíta sa im, že uprednostňujú dobrého cisára pre seba pred hlbšou spravodlivosťou pre všetkých. Liberálni intelektuáli vyjadrujú svoje obavy z toho, že kresťania sa síce vedia hrdinsky postaviť moci, keď ide o náboženské slobody, ale nemajú v nich istotu, že sa zastanú aj neveriacich v núdzi.

Je táto liberálna obava z kresťanského sebectva opodstatnená?

Nie je tu podobnosť s ficovským sebectvom: ktoré svoje individuálne dobro kladie nad dobro krajiny? (Hej, dalo by sa debatovať o tom, čo je to „dobro“.)

Samozrejme, aj kresťanom je jasné, že vyššie spomenutí cirkvi naklonení politici nehrajú úprimnú hru. Niektorí sú jednoducho vypočítaví a spojenectvo cirkvi sa im momentálne hodí (ficizmus), iní majstrovsky hrajú na emocionálnu strunu a potrebu akéhosi rítu (kotlebizmus).

Ale aj cirkev je politický hráč a niekedy volí politiku, ktorá stavia náboženskú slobodu nad verejné statky. Považuje náboženskú slobodu za vyššiu hodnotu a vie, že v prípade vlády supertransparentných liberálov to bude naopak.

Toľko opis známych skutočností a nastolenie problému. Pre mňa z neho nateraz vyplýva viac otázok ako odpovedí.

Jednou z tých otázok je, či je správne žiadať záruky morálky od štátu. Teda prenášať kultúrno-etické zápasy na plecia zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Prečo pri voľbách sledovať hlavne postoj kandidátov k homosexuálnym manželstvám a potratom a nie k zdravotníctvu, školstvu, súdnictvu?

Odpoveď je vlastne jednoduchá: lebo štát sa do toho pletie. Štát sám má ambíciu tieto otázky riešiť. Definovanie nových práv a diskriminácií je dnes kľúčovou politickou agendou, pričom tie nové práva obmedzujú druhých v konaní podľa svojej viery. Je len logické, že ak sú pre niekoho náboženské slobody extrémne dôležité, bude im pri voľbách prikladať enormný význam.

Jedným z riešení by teda mohlo byť, aby sa štát prestal do kultúrno-etických sporov starať. Niektoré politické strany presne tento zámer deklarujú: riešiť správu krajiny a tieto veci neotvárať. Dôveryhodnosť ich deklarácií je rôzna, ale podstatná ostáva otázka, či je to vôbec možné. Ak nie, sme na začiatku: pri otázke, či a nakoľko sú náboženské slobody nadradené ostatným dobrám pre krajinu.

Samozrejme, v ideálnom svete by sme chceli všetko v jednom balíku, stelesnené v osobách morálne zdatných a zároveň úprimne veriacich politikov. Ale to je už iná téma...

 

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo