Homosexualita: Ako ju žiť a pristupovať k nej

Homosexualita: Ako ju žiť a pristupovať k nej

Je homosexualita chorobou či hendikepom, aby bolo treba radiť v tom, čo s ňou a ako ju žiť?

Ako slobodní ľudia sa aj pri homosexualite rozhodujeme tak, ako to uznáme za vhodné. Hoci ona nie je ochorením (niekedy však je istou formou hendikepu, stigmy), určite mi dáte za pravdu, že byť s ňou a na ňu sám nie je žiadna výhra. Rovnako nepríjemné je zostať nepochopený po vyjadrení svojich túžob a potrieb. Je veľmi zlé, ak nie je nikto, kto by vám mohol pravidelne poskytovať kvalitnú a pravdivú spätnú väzbu, ak ju nemôžete dostávať, lebo okolie vám nedovolí byť úprimný bez straty podpory a rešpektu, alebo, ak sami nechcete nastavovať svojmu správaniu zrkadlo. Väčšinou svojej homosexualite nerozumieme ani my sami (lebo sme celý život len pasívne nasávali postoje okolia na jednej strane a pokriky lobistov na strane druhej), nerozumieme si ani v rámci homosexuálnej komunity (lebo sme sa zväčša len rôznym spôsobom používali a zostali pri povrchu všetkého v nás), tak prečo by nám mal rozumieť niekto, kto s minoritnou sexualitou nemá nič spoločné?

Aby sme vedeli, čo s ňou a ako na ňu, najprv by sme si ju mohli zadefinovať. Homosexualita, erotická aj emocionálna náklonnosť k rovnakému pohlaviu, môže mať mnoho príčin a vyjadrení, ale tá skutočná je výsledkom podobných faktorov pôsobiacich od útleho detstva; hlavných i podporných. Je zvyčajne nemenná a cielene sa meniť nesmie, ani keby si to dotknutý človek sám želal. Sami však dobre vieme, že niekedy i na úspešnú trvalú zmenu myslenia potrebuje prejsť minimálne dekáda tvrdej práce na sebe samom a s pomocou iných. To preto, že i negenetické zložky osobnosti, sa stávajú rovnako fixnou súčasťou nás, ako tie vrodené. Hoci ľudský mozog je plastický, siahať na pevné presvedčenia, pocity, zvyky a postoje v dospelosti po mnohých zážitkoch a skúsenostiach v najvnímavejšom období života (v každom vývinovom medzníku potrebujeme zažívať to, na čo sme v danom období najvnímavejší a po čom sme iba vtedy „najhladnejší,“ aby sme boli v dospelosti schopným „operačným programom,“ ktorý dokáže bez problémov vnímať, spracovávať a odpovedať na „zadania“), je ako chcieť ho transplantovať inej osobe. O čo nereálnejšie by bolo meniť z roka na rok ešte aj erotickú príťažlivosť. Homosexualite sa naučiť nedá! 

Erotickej náklonnosti predchádza spojenie s vlastným pohlavím, odpájanie sa od pohlavia opačného a znovupripojenie sa na neho so zmenou kvality jeho vnímania (znovu sa ho učíme poznávať, a hoci nás priťahuje, emocionálne s ním nesplývame). Tieto kroky majú svoje zákonitosti a musia byť zážitkovo prežité v najvnímavejších obdobiach života. Budúci homosexuálny jedinec cíti diskomfort v chcenom biologickom pohlaví a navyše sa často cíti stresovaný v rodine, postojmi spoločnosti i sklamaniami či nezdravým životným štýlom homosexuálnej komunity, do ktorej patrí. Najhoršie je to, že neštandardnú a značiacu situáciu v rodine, svoje postavenie v rodine a následky nezdravej rodinnej dynamiky si začína uvedomovať až spätne; niekedy až po mnohých rokoch života, keď si ich dokáže vôbec pripustiť.

Ako otec homosexuálneho syna by som sa veľmi zaujímal o to, aby bol môj syn čo najlepším človekom, správnym mužom, a aby bol čo najšťastnejším aj s touto sexualitou. Tu sa natískajú hneď dve otázky. Bol by vlastne potom môj syn gayom? Prečo to podceňujú jednotlivci, spoločenstvá, rodiny, laici, odborníci, cirkvi i celá spoločnosť?

 

V rodine

Podpora rodiny je pre každého z nás najdôležitejšia dovtedy, pokiaľ (ešte) nejakú rodinu máme. Ako rodič mám právo pochybovať, nechápať, chcieť viac času na spracovanie a prijatie niečoho nového, mám právo sa pýtať prečo, ale nemám právo ubližovať pre niečo, čomu nerozumiem alebo čo zbúralo moje predstavy o dokonalom potomkovi, ktorý bude ešte dokonalejší ako ja. Nemám viniť seba ani spochybňovať pocity a slová svojho dieťaťa. Už len to, že mi dieťa povedalo o svojich hlboko intímnych záležitostiach, zmätku a bojoch, je samo o sebe vyznamenaním pre mňa ako pre dobrého, pozorného a vnímavého rodiča. Ako rodič sa o homosexualite najviac dozviem od svojho dieťaťa, a to tak, že sa ho budem pýtať a budem mu veriť. Čím mladšie je moje dieťa, tým viac potrebuje moje usmernenia, ktoré neraz môžu aj zabolieť (napr. absolútne nie je vhodné, aby 15-ročné dieťa bolo aktívnym členom zoznamky pre homosexuálov, aby k nemu bolo definitívne pristupované ako k homosexuálovi, alebo aby zažívalo prvé sexuálne kontakty s rovnakým pohlavím). Čím staršie je (už dospelé) dieťa, tým viac potrebuje cítiť moju dôveru, zažívať pri mne pocit slobody a otvorenú náruč bez výčitiek. Všetko je možné vysvetľovať citlivo a s láskou, ale pred tým sa pokúsme načúvať dieťaťu. Rodič vie byť dieťaťu najlepším mentorom na ceste homosexuality, ale ako, ak viac ako polovica rodičov to o svojom dieťati do konca jeho stredoškolského štúdia stále nevie? Navyše, práve rodičia majú o homosexualite ten najskreslenejší obraz.

Starší súrodenci sú pokladom pre mladších, pokiaľ si vedia nájsť čas, majú s mladšími súrodencami vytvorený osobný vzťah, chcú a vedia odovzdať to, čo neodovzdali rodičia, čítajúc medzi riadkami. Môžem hovoriť o tom, ako majú vyzerať priateľstvá, ako hlboko dokážu človeka zasiahnuť, vnútorne ho dlhodobo živiť a meniť jeho životné smerovanie, ak si ani brat bratovi nevie prísť na meno.

 

V kolektívoch a medzi priateľmi

V kolektívoch je to neraz zložité, lebo dieťa s budúcou homosexuálnou preferenciou si doň prináša mnohé nevhodné obrazy, postoje a návyky nadobudnuté v rodine. Preto sa cíti byť iné a neprijaté v podstate už od začiatku. Ak sa prevalí skutočnosť homosexuálnych túžob a predstáv (hlavne na strednej škole), môže byť odmietané dvojnásobne. Pokiaľ sa dieťa nemôže zveriť nikomu v rodine, potrebuje zažiť správny prístup aspoň v inom prostredí, v ktorom najviac trávi svoj čas. Dôležité je vedieť, čo je homosexualita a nepristupovať k dotknutému ako k tretiemu pohlaviu, pretože on/ona už je mužom alebo ženou a chce zostať mužom alebo ženou. A napriek inej sexualite je plnohodnotnou existenciou. Môžeme si všímať, že prehomosexuálny pubescent alebo homosexuálny adolescent je iný. Niektorému chýba otcovská láska, prijatie a praktické učenie zručnostiam. Iný si nedôveruje a zúfalo sa porovnáva. Ďalší túži zapadnúť, no má strach a potrebuje uistenie. V tom a ešte v mnohom inom môže byť prostredie užitočné a viesť. Ale musí homosexualitu dobre poznať a správať sa k v čomkoľvek iným mladým ľuďom úplne normálne (nevysmievať sa, neponižovať človeka za to, čo nevie, čo nedostal alebo po čom túži, ani k nemu nebyť ľahostajný) – mať pochopenie a čas. Ľútosť a podporovanie v nemohúcnosti či znásobovanie pocitu krivdy nie sú namieste. Namieste je vzájomné dopĺňanie sa v maximálnej radosti a nádeji. Takto sa zmierňujú rozdiely medzi ľuďmi bez toho, aby museli strácať či popierať seba. Veď koľko toho vieme a dokážeme, toľkokrát viac sa autentickejšie cítime byť súčasťou celku. Svoju hodnotu a užitočnosť vidíme my a ocenia ju aj ostatní. Potrebujeme sa navzájom. My muži sa nedokážeme naplniť slovami, sexom či vášnivými prejavmi lásky, ale spoločnými aktivitami, vzájomným učením sa, zdravým súperením a zaslúženým rešpektom (akciou a zdravými dotykmi).

 

Medzi homosexuálmi

Nielen spoločnosť nerozumie a raní. To isté robia aj tí, ktorí by si mali rozumieť najviac, ktorí by si mali byť najväčšou oporou , lebo sú na jednej lodi. Je to zrejme jedna z prirodzených evolučných vlastností mužského pohlavia - byť tak trochu egoista a robiť dobre najmä sebe. Na to sa ale vyhovárať nedá, lebo naučiť sa bratskej spolupráci a nehranej empatii môžeme, ba potrebujeme aj my muži. Takisto nie je zrelé nechať sa maximálne viesť svojimi pudmi či libidom, pretože hodnotná osobnosť sa nerodí, ale stáva sa ňou. I my sa potrebujeme naučiť obetovať sa, urobiť správnu vec pre dobro toho druhého, ukrojiť zo seba pre duševný rast toho druhého, silu a chuť žiť kvalitnejší život. Ani visenie na inom mužovi nám neprinesie radosť, skôr bolesť zo závislosti, nátlaku a strácania samého seba. Pokiaľ sa na seba nedokážeme dívať aj ako bratia, pokiaľ si myslíme, že samotná homosexualita je pre nás vstupenkou do nedotknuteľnosti a oprávnenosti ubližovať iným, odsudzujeme seba na večnú samotu, lebo partnerský vzťah nie je všetko a nedokáže ho vybudovať ten, kto nevie žiť ani sám so sebou, budovať pevné priateľské putá a túžiť po nich. Nemôžeme chcieť, aby nás spoločnosť vnímala normálne, ak sa ani medzi sebou nedokážeme správať normálne a s úctou a ak sa nesprávame ako tí, ktorí si zaslúžia byť v kruhu mužov/žien, zastávať rolu muža/ženy. Možno v mnohých veciach sa mýlim, ale jedno presvedčenie so mnou pôjde až po hrob. Žiaden človek nebude šťastný, kým sa v praktickom živote nestotožní s atribútmi svojho pohlavia, ktoré nie sú očakávaním spoločnosti, ale programom zapísaným do jeho génov. Pre muža je to poslanie, dobrodružstvo, boj, naplnenie vo svojom rode a pohlaví, duchovné spojenie, sila, rozvaha, zručnosť, ujímanie sa slabších, záujem o dobro, poriadok a spravodlivosť. Bonusom, ktorý je možné získať, je krotenie nekontrolovateľných žiadostivostí či uvedomovanie si nedostatkov a pracovanie na nich (egoizmus, prchkosť, necitlivosť, nesamostatnosť, nadradenosť, submisivita, zvyk zviditeľňovať sa šliapaním po iných...). Nikto tak nedokáže obrúsiť ostré hrany môjho obmedzeného sveta, ako iný muž, rozšíriť moje obzory, naučiť ma byť vzácnejší sebe i osožnejší pre iných. To, čo mi chýba, čo som nezažil a čo potrebujem, neprekryje volanie celého sveta: „Buď šťastný ako gay a nerieš!“ Lebo hoci sa nechám prehovoriť či skôr oklamať, v puzzle obraze môjho nazerania na seba a iných budú naďalej chýbať dôležité kúsky. A ja môžem znovu a niekedy vôbec prvýkrát v živote povstať len vďaka kvalitným vzťahom s inými.     

 

V cirkvách

Nie je jednoduché prijať to, že ma nechápe komunita, ktorá má chápanie a lásku v pravidlách členstva. Obe strany potrebujú ubrať zo seba, aby sa vedeli spojiť a pokračovať spoločne. Homosexualita potrebuje prestať byť niečím, o čom sa musí rozprávať iba v rámci spovedí, lebo nie na homosexualite potrebujeme pracovať, ale potrebujeme pracovať so svojím pohľadom na seba a obe pohlavia. Týmto pohľadom si totiž nie raz ubližujeme a ubližujeme aj ostatným. Hlavným problémom nie je postoj spoločnosti ani ľahostajnosť cirkví voči nám. Dôležitejší je nepokoj v našej duši. K nemu napokon prispieva aj túžba po pomste, živenie krivdy či tendencia meniť všetkých okolo. K pokoju, naopak, prispieva odpustenie, pravdivý pohľad na seba a ochota meniť seba. Pokiaľ sme schopní vo svojom snažení sa skončiť len pri prijatí seba ako gaya a večnom hľadaní partnera, je to veľmi nízka méta duševného rastu, nehovoriac o raste duchovnom. Nepomôže nám ale nikto, kto nerozumie alebo nepozná obraz človeka s homosexuálnymi sklonmi, ktorý je vzťahovo a emocionálne zranený skôr, ako si to uvedomuje a ako ho stihne zraniť okolie kvôli už odhalenej homosexualite. Potrebujeme sa naučiť rešpektovať to, že nie každý nám bude rozumieť a s pokorou prijímať to, čo Boh nestvoril ako prirodzenosť, ale dopustil z nejakého dôvodu. Pre kresťana je ťažké niečo tak bytostné nerozvíjať a zároveň nepotláčať. Pokiaľ však v cirkvách nenájdeme skutočných hrdinov, ktorí chcú rozprávať, chcú byť skutočnými bratmi a sestrami a dovolia nám vzájomne sa obohacovať svojimi talentami, nepodarí sa zbúrať bariéry a liečiť zranené srdcia... a takisto ani nemá zmysel byť naďalej súčasťou takého spoločenstva, ktoré si ešte navyše ani neprizná pokorne svoje zlyhanie, ale ešte bude kázať o svätosti a čistote a ukazovať prstom.

 

Vo mne

Hoci mi môžu byť nápomocní rodičia, súrodenci, priatelia, psychológovia, kňazi, najviac si môžem pomôcť ja sám zdravým prístupom k sebe, iným ľuďom, svetonázorom i k osobnej homosexualite. Môžem sa naučiť pracovať na sebe, hľadať príležitosti pre osobnostný rast, odpúšťať, tešiť sa z každého úspechu a byť otvorený akýmkoľvek možnostiam. Môžem sa pokúsiť pravdivo zhodnotiť svoje vzťahy; to, či ľudí skôr priťahujem alebo odpudzujem. Nie pre svoju homosexualitu, ale kvôli tomu, že som možno prázdny a jediný, kto so mnou aspoň krátky čas vydrží, je môj sexuálny kontakt. I pri ňom ale minimálne podvedome dúfam, že to bude aj o inom, vždy také silné, aké to bolo na samotnom začiatku. Bolo by naivné myslieť si, že ja ako gay sa nepotrebujem premieňať. Potrebujem, lebo v sebaklame zhorím a spálim všetky kontakty s ľuďmi, ktorí sú v zrelosti ducha ďalej ako ja.

Každý, kto dokáže prijať fakt, že sexualita človeka je fluidná, je pevnou súčasťou identity a nesexuálnych zážitkov, z ktorých sa rodí a vychádza, ten je na veľmi dobrej ceste – ceste pokorného bojovníka.

 

Zdroj (obrázok): https://chastityproject.com/wp/wp-content/uploads/2013/06/br-600x330.jpg

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo