Náš "November" a náš nový štát

Náš "November" a náš nový štát

Ako povedal Mark Twain, história sa neopakuje, ale často sa rýmuje.

A tak nemám problém porovnávať November '89 s udalosťami dnešných dní, pretože hoci nie sú rovnaké ani podmienky, ani aktéri, ani súvislosti, do istej miery sa to všetko tak akosi rýmuje.

Vo svete nedokonalých ľudí, ktorými sme všetci, nikdy nenastane úplná stálosť (iba ak tak sociálnym inžinierstvom alebo  úplnou totalitou). Nebude raz zavedená demokracia a potom už navždy ostane. Ani nebude fungovať tak, ako na papieri, či v predstave nejakého intelektuála, alebo technokrata. Život je jednoducho širší a hlbší, väčší a komplexnejší ako tá či oná predstava, koncept či idea.

V roku 1989 padal režim, a kľúčmi sa štrngalo na rovnakých miestach ako minulý piatok. Vtedy padal režim, ktorý bol zločinecký, totalitný, neslobodný, založený na nebezpečných predstavách a konceptoch, otupenej morálke, na lživej propagande aj na dlhodobo nefunkčnej a stagnujúcej ekonomike. Ľudia štrngajúci kľúčmi vtedy chceli režim nový, taký, ktorý by rešpektoval ľudské práva a ktorý by ponúkal slobodu – vierovyznania, slova, združovania, podnikania. Chceli, aby začal zákon platiť pre všetkých, aby nebolo pred súdom (tak ako nie je ani pred Bohom) rovnejších medzi rovnými, aby stranícky preukaz nezaručoval teplé miesta, a aby ústava nebola len formalitou, handrou, po ktorej neváhali prejsť tanky. Chceli režim, v ktorom by všetci boli rovnako povinní dodržiavať zákony, ktoré tvoria základ demokratického štátu, parlamentnej republiky.

V roku 2018 nie je ešte jasné, či padá režim. Politické elity si myslia, že je to výlučne vecou rokovaní za zatvorenými dverami (hoci som konzervatívec, v momentálnej situácií a po odkrytí istých skutočností to už pokladám jednoducho za aroganciu moci) lebo ich mandát vzišiel z riadnych parlamentných volieb. To je pravda – ústava a zákony sa majú rešpektovať. Jedna vec tu však zdá sa našim politickým predstaviteľom nedochádza – pod pojmom režim nemyslím konkrétne osoby, politické strany, ani vládnu koalíciu. Pod pojmom režim mám na mysli normy, spôsoby, správanie, politickú kultúru, morálku a realitu každodenných dní. Režim (v takomto zmysle) ktorý v roku 2018 na Slovensku zdá sa máme, je chybný. Praje skôr „šikovnému“ ako slušnému. Skôr tomu s ostrými lakťami ako múdremu. Praje tomu bez morálneho kompasu a bez chrbtovej kosti, nie tomu spravodlivému a poctivému. No a taký režim by mal jednoznačne padnúť. Ak je taký režim (fungovania, kultúry, správania) priamo spojený s vládou, vládnou stranou či jej konkrétnymi predstaviteľmi, je triviálnou logikou, že tým pádom musia padnúť aj oni. Nevolám však po hlave jedného politika, lebo to by bolo žalostne málo a dlhodobo by neviedlo nikam. Ja volám po (pokojnej, ústavnej) zmene režimu.

Robím tak v nádeji že konečne pochopíme, že demokraciu nemožno mať. Možno ju len budovať. Nemožno ju raz zaviesť. Možno ju len každý deň obnovovať. Spôsobmi správania, postojmi, rešpektom k zákonu, ktorému sme všetci rovnako podriadení. A v momentálnom režime sa toto zjavne nectí. Nezdá sa, že by nám všetkým bolo jasné, že nik nestojí nad zákonom. Túto realitu treba zažiť a nechať ju sa vžiť, zakoreniť v nás samých. Je to dlhodobý proces, ale nezačne dokým nebudeme vyžadovať toto. Hlava politika je jedna vec. Politická kultúra, v ktorej je zodpovednosť, slušnosť, poctivosť zažitá a hlavne normálna je vec druhá. To prvé je najčastejšie krátkodobé, chvíľkové, tým pádom ale aj nedostatočné – možno prinesie pocit zadosťučinenia, ale je to len emócia, opitie sa rožkom. To druhé je náročnejšie, na tom trvať si vyžaduje vytrvalosť a najmä autentickosť – kto je sám nečestný, nemá právo odvolávať sa na nečestnosť iných.

A tak sa stále potácame od jednej krízy a kauzy k druhej. Vláda zákona a demokracia nepanujú na úrade vlády, lebo nepanujú ani v nás. Nie sú v krčmách, v baroch, na uliciach, na úradoch, v obchodných centrách. Na Slovensku je to s nimi ako s aristokraciou – nikdy sme ju poriadne nemali, a tak na to dodnes trpíme. Podvedome cítime deficit, akýsi mindrák, stále si chceme niečo dokazovať, ale ideme zlým smerom.

Ako konzervatívec vnímam slovenskú realitu a politiku v niekoľkých hlavných momentoch, ktoré si dovolím tu načrtnúť:

1.     Pospolitosťvnímanie drvivej väčšiny z nás nepresahuje prostredie rodiny a obce. To súvisí hneď s niekoľkými tendenciami. Pozitívnou môže byť slovenský postoj k rodine ako integrálnej jednotke a uholnom kameni spoločnosti ako takej. Častejšie však tento rozmer ústi žiaľ do nelichotivých postojov. Medzi také radím celkom rozšírený postoj (pochádzajúci z obdobia socializmu) k štátu – pokiaľ ho neokrádam, okrádam svoju rodinu. Je to niečo, čo je, zdá sa, zakorenené hlbšie, než si mnohí myslia. A ak človek štát priamo neokráda, má k nemu zdržanlivý, nedôverčivý, odťažitý postoj. Štát nie je vnímaný ako niečo minimálne, no osobné, ako strecha či rámec, v ktorom môže každý z nás priamo pôsobiť a dotvárať ho (napr. vlastnou iniciatívou v komunitách, priamym preberaním zodpovednosti atď.), ale ako redistribútor, všemocný hospodár, moloch, ako neosobný, (tiež aj zákonite skorumpovaný) byrokratický kolos, do ktorého  síce nevidím, ale ktorý sa má o všetko starať a od ktorého očakávam, že bude všetko zaručovať a poskytovať – a ktorý za mňa preberie zodpovednosť. Nedôvera tu hrá dôležitú rolu, v momente ako sa odosobním od štátu totiž prestávam dôverovať v jeho schopnosť zaručiť to základné – bezpečnosť, medzinárodné ukotvenie a najmä vymožiteľnosť práva. Buď je to teda úplná nedôvera, ktorá napomáha vzniku paralelných štruktúr a korupcii, alebo je to naopak úplná dôvera a odovzdanosť, ktorá paralyzuje, vytvára odkázanosť a slepé nasledovanie a podporuje osobnú nezodpovednosť.

2.     Politická kultúra a normy správanianáš historický vývoj nám to neuľahčil (práve naopak) a stále sme ešte ako samostatný štát mladí. Napriek tomu sme si doposiaľ nezvládli vybudovať, osvojiť a zažiť politickú kultúru a vyspelé, kultúrne normy správania. Myslím nielen na politiku, ale aj na podnikanie, aj na úplne banálne poskytovanie služieb či pitie piva v bare. Morálka, etika a etiketa sú akoby u nás evolučnou nevýhodou. Nielen že nie sú zažité a rešpektované, sú dokonca neraz vystavované posmechu a často vedú aj k zosmiešneniu – ich propagátori sú označovaní za naivných či staromódnych, rigidných a pod. Všeobecný obraz o spoločnosti akoby vyzeral tak, že blahobyt zaručia ostré lakte skôr ako slušnosť, poctivosť a talent. V každej vyspelej kultúre to však musí byť presne naopak. Tvrdá, poctivá a čestná práca by sa mala oplatiť a nie byť nevýhodou. Rešpektovanie zákonov a dodržiavanie istých pravidiel by malo znamenať výhodu a viesť k výnosom, nie naopak. Kde nefunguje vymožiteľnosť práva, vláda zákona (vrátane práva na súkromný majetok) alebo aj efektívne vyberanie daní, tam je vždy priestor na ochromujúcu korupciu a začarovaný kruh zločinu, frustrácie, mindrákov a chybnej ekonomickej stratifikácie a ohodnotenia.

3.     Konzervativizmus, ktorý nám je v tomto zmysle stále cudzí, je aj o zdravej miere. Spomínal som to už v prvom bode – máme akoby tendenciu prirodzene veci polarizovať, tvoriť bipolaritu, dichotómiu. Najčastejšie podliehame čierno-bielemu, ešte k tomu aj unáhlenému názoru na svet a dianie okolo nás. Príkladov by bolo myslím dosť; jeden, ktorý mi prichodí na myseľ v tejto chvíli je názor na Európsku Úniu. Jeden vidí v EÚ samé zlo, druhý zas samé dobro. Neraz sa však pravda, podľa môjho názoru, blíži skôr k stredu (nie však k tomu oportunistickému, populistickému), a najmä tie najzávažnejšie veci a záležitosti vyžadujú rozvahu a zmysel pre zdravú mieru. Ako mi raz povedal František Mikloško, Slováci by sa mali naučiť byť európskym národom, ale zachovať si pritom svoju slovenskú dušu. A pokiaľ som ho pochopil správne, nevolá ani po slepom nasledovaní a prijímaní všetkého „zo Západu“, po servilnosti, ale ani po (často primitívnom) konšpiratívnom myslení a nebezpečných volaniach po akejsi fiktívnej absolútnej samostatnosti.

4.     V spoločensko-kultúrnom usporiadaní jednotlivých štátov možno pozorovať jeden rozdiel: medzi tým, či v danej krajine prevláda autorita zákona a noriem, alebo autorita osoby, prípadne strany. Pre lepšie pochopenie načrtnem jeden príklad – v anglosaskej politickej konzervatívnej tradícií jednoznačne prevláda autorita (fungujúcich, funkčných a efektívnych) inštitúcií, noriem a zákona. Na tomto základe postavili Briti svoje impérium, na ňom zakladali otcovia Spojené štáty americké. Na rozdelení moci, teda aj na nezávislej justícií, tiež na zdravom, prirodzenom, spontánnom komunitarizme a iniciatíve (v kontraste k umelému, silenému kolektivizmu, ktorý propaguje komunizmus či nejaký diktátor). Nič nie je dokonalé, ale ako konzervatívcovi mi je určite sympatickejšia vláda zákona, fungujúce, nezávislé inštitúcie a isté zaužívané normy správania ako anarchia, ale aj ako vláda jedného človeka, prípadne strany a pod. To však, ako sa zdá, je nám Slovákom akosi bližšie. Dokazujú to naše dejiny (sú samozrejme isté výnimky, ako napr. výsledok parlamentných volieb v roku 1946, Sviečková manifestácia, Nežná revolúcia a pod.) – a od roku 1989 je to najmä opätované, možno podvedomé no o nič menej devastujúce primknutie k silným osobnostiam a stranám namiesto budovania, sfunkčňovania, zefektívnenia a primknutia k inštitúciám, normám a zákonu. Mečiar bol do očí bijúcim príkladom silného lídra, ktorý prostredníctvom populistického nacionalizmu „chránil“ a „staral sa“ o Slovensko – a to až tak veľmi, že ho nakoniec priviedol do medzinárodnej izolácie a nechal v ňom zakoreniť sa a rozrásť organizovaný zločin, korupciu a nečestnosť. Od jeho čias sa žiaľ zmenilo len málo – i keď bolo niekoľko tých, ktorí sa o to úprimne snažili.

5.     Ďalšou (konzervatívnou) oblasťou, v ktorej sa zdá že zlyhávame, je schopnosť zachovávať kontinuitu. Mám na mysli opäť rozvážnu, pokojnú kontinuitu, schopnosť budovať kontinuálne, nie len chvíľkovo, i keď možno intenzívne. Je fajn sa zomknúť v kritickom momente a postaviť sa za dobrú vec. Ale je prinajmenšom rovnako dôležité a cnostné sa vedieť zasadzovať o dobro stále, niekedy tichšie než v danom momente, no o to vytrvalejšie. Áno, mám na mysli aj tú politickú kontinuitu – vytváranie konsenzu v istých kľúčových oblastiach ako školstvo či zdravotníctvo. Štyri roky na vládnutie sú primálo – teda možno by neboli, keby to z povahy dnešnej marketingovej populistickej politiky a pachtenia sa po moci neboli 2 roky užívania si výsledkov volieb a potom 2 roky (straníckych) príprav na voľby ďalšie. Žiaľ, realita je taká, a demokracia nám iné nepovoľuje – teda na nič lepšie sme zatiaľ neprišli. Ostáva teda len snaha o dôkladné, úprimné a rozvážne budovanie vízií, v ktorých by sa dosiahol konsenzus (pokojne len v základoch, detaily už nech potom mení tá vláda, ktorá vznikne z volieb). Inak tu budeme zažívať len 4-ročné intervaly rušenia toho predošlého, užívania si moci a potom sústredenia sa na chlieb a hry, ktoré zaručia výhru v ďalších voľbách.

6.     Keďže sme ešte nedokázali pochopiť, že je pre spoločnosť a s ňou aj každú jej individuálnu jednotku dlhodobo prospešnejšie vybudovať nezávislé a funkčné inštitúcie, máme tu nepotizmus, korupciu, zločin a nečestnosť.

7.     Nepochopenie právneho štátuje akousi trpkou realitou (a to nie len na Slovensku), že sa stretávame s výmenou právneho štátu za právnický. Bez urážky povolania, profesie, umenia a všetkých čestných právnikov, sú to často tí z ich radov, ktorí najskôr vyprodukujú monumentálne zákony, regulácie a provízie, aby v nich potom (za nemalé poplatky a pre vyvolených) nachádzali diery. Miesto tučných zväzkov regulácií a zákonov by sme sa mohli znovu naučiť byť čestnými, dôverovať a rešpektovať zákon. To však zákonite súvisí s celou kultúrou, hodnotami, tradíciou a morálkou, ktoré všetky zažívajú masívnu eróziu. Ak už dnes nie je normálne niečo označovať za normálne, nemôžeme sa diviť, že si potom všetko musíme písať na papier v nedôvere, že sa dohody a zmluvy poctivo dodržia pre všeobecné dobro a nebudú zneužité na osobný prospech. Kde človek stráca zmysel pre prirodzenosť a cnosť, všetko podlieha nedôvere, exhibicionizmu, zneužívaniu – a to je špirálou úpadku.

Pre tých, ktorí sú schopní tieto naše „slovenské“ schopnosti či neschopnosti považovať za čisto genetické, odporúčam sa vhĺbiť do štúdia histórie (a asi aj fyziológie, genetiky, psychológie a neurológie). O inštitúciách píše zaujímavo napríklad Niall Ferguson, ktorý vo svojich knihách spomenul aj pekný príklad toho, čo s jedným (!) národom (teda s kultúrne, politicky, historicky, jazykovo a aj geneticky príbuznými ľuďmi) dokážu urobiť rozdielne inštitúcie – rozdelené Nemecko a rozdelenú Kóreu.

Myslím, že je nie len príležitosť, ale aj zodpovednosť začať v momentálnej situácií hovoriť o založení nášho štátu nanovo. Tretia republika. V roku 1992/3 vznikla tak nejak neosobne, pod lipou, nie referendom, ľudia teda cítia pramálo zodpovednosti a príslušnosti, podvedome nevnímajú Slovensko ako samostatný štát ktorý si konečne môže vládnuť sám a spravovať si vlastné veci po toľkých rokoch nesamostatnosti a neraz aj útlaku. A hlavne ho nevnímajú ako ich, respektíve ako seba. Ústava a zákony, teda základy a zásadné princípy tohto štátu sa kuli narýchlo, pod stresom, pod tlakom a v niečom azda aj na mieru tým, ktorí vtedy bažili po moci a cítili príležitosť ako zarobiť. Pre nich bolo vtedy rozdeľuj a panuj silnejším krédom ako vybudovať slušné, dospelé a zodpovedné Slovensko. Povaha niektorých ľudí, ktorí štát zakladali, sa tiež odrazila na povahe štátu a presiakla do jeho základov. Vieme myslím zdravo posúdiť, že to je vo viacerých prípadoch a súvislostiach nanajvýš alarmujúce.

Myslím, že tí najlepší z nás by mali spísať novú ústavu. Nech prebehne referendum o vzniku tretej republiky. Možno naivné, ja ale myslím že potrebné. Inak si so sebou ponesieme mindrák ešte veľmi dlho.

História sa neopakuje, ale sa neraz rýmuje. Poučme sa, nerobme tie isté chyby. A tie staré sa posnažme opraviť. Máme na to. Nech nám nik nehovorí, že nie. Voľba je ale len a len na nás. Štát sme my. Zodpovednosť zaň má každý z nás. Aký režim panuje na Úrade vlády či v Parlamente je len zrkadlom denného režimu každého z nás.

 

 

 

titulný obrázok: Jánošík - ochranca chudoby, 1955, Ľudovít Fulla; soga.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo